Politické udalosti na Blízkom východe malo už od čias Pompeovho vojenského zásahu v roku 63 pred Kr. pod kontrolou rímske impérium. Po vláde Hasmoneovcov sa posledné štyri decéniá pred narodením Krista objavuje na scéne Herodes I. Veľký (74/73 – 4 pred Kr.). Židovský kráľ, rímsky vazal, despota, či schopný vladár? Zakladateľ novej dynastie, neslávne zapísaný vraždením neviniatok v Betleheme. V každom prípade panovník schopný obrátiť každú situáciu vo svoj prospech.
Dynastia Herodesovcov sa dostala k moci na sklonku Rímskej republiky, presnejšie po Caesarovej smrti. Nástup novej kráľovskej dynastie na politickú scénu sa odohral na pozadí prenasledovania Caesarových vrahov a následnom konflikte medzi Marcom Antoniom a Kleopatrou na jednej a budúcim rímskym cisárom Augustom na druhej strane. Okolo roku 40 pred Kr. sa stal Herodes I. z vôle Rimanov kráľom Judey. Pochopiteľne to bol vazalský vzťah vyhovujúci obom zainteresovaným stranám. Herodesovci sa tak stali vládnucou dynastiou na území Palestíny s menšími prestávkami na viac ako jedno storočie až po definitívnu okupáciu Palestíny Rimanmi.
Pred nástupom na trón
Budúci judejský kráľ sa narodil v roku 74 alebo 73 pred Kr. Bol v poradí druhorodeným synom Antipatera a jeho manželky Cypros (Kypros). Otec, ktorý zastával významnú funkciu za vlády Hyrcana II., bol rodom Idumejec. Matka bola Nabatejka a pochádzala z významnej rodiny z Petry.
Idumea (Edom), rovnako i Nabatea, sa nachádzali južne od Judey. Po získaní rímskeho občianstva postupoval Antipatros vo svojej kariére a vďaka podpore Caesara v občianskej vojne to dotiahol až na funkciu správcu Judey. Otec využil svoje postavenie a do významných funkcií dosadil oboch svojich synov. V roku 47 pred Kr. vymenoval staršieho Phasaela za správcu Jeruzalema, mladšieho Herodesa za správcu Galiley. Kým Atipatros mal na starosti svetskú moc, Hyrcanus II., predstaviteľ staršej hasmoneovskej dynastie, bol Rimanmi „degradovaný“ len na veľkňaza.
Po zavraždení Caesara v roku 44 pred Kr. získal kontrolu na Východe jeden z Caesarových vrahov – Gaius Cassius Longinus. Antipatros vsadil na zlú kartu, alebo, lepšie povedané, nemal na výber.
Situáciu zhoršovalo aj zvýšenie daní, ktorých výber museli realizovať Antipatros a jeho synovia. Zomrel len rok po Caesarovej smrti. Bol otrávený Židom Malichusom, zdá sa, že s tichým súhlasom Hyrcana. Zdalo by sa, že rodina sa dostala do nepriazne Caesarových spriaznencov. Po čase sa Herodesovi dokonca podarilo presvedčiť Marca Antonia a Octavia o otcovej nevine.
Za svoju lojalitu si najskôr vyslúžil uznanie titulu tetrarchu Galiley. Situácia nebola však úplne jednoduchá. Do hry vstúpili Parti, pomocou ktorých sa dostal k moci Hyrcanov synovec Antigonus. Tiež si získal podporu u priaznivcov pôvodnej hasmoneovskej vlády. Herodes sa vybral rovno do Ríma žiadať o podporu a vrátil sa odtiaľ ako židovský kráľ sprevádzaný rímskymi vojenskými jednotkami.
Titul „basileus“ uznal samotný rímsky senát pravdepodobne v roku 40 alebo 39 pred Kr. Na presnom dátume sa však nevedeli zhodnúť dokonca ani antickí historici. Aby zlegalizoval svoje práva na židovský trón, zobral si za manželku Antigonovu príbuznú Mariamne.
Rozhodol sa tak aj napriek tomu, že už bol ženatý. Svoju prvú manželku Doris so synom Antipaterom poslal do vyhnanstva. Až po troch rokoch, v roku 37 alebo 36 pred Kr., ovládol Jeruzalem a porazil Antigona. Hasmoneovskú dynastiu tak vystriedala nová dynastia Herodesovcov.
Spôsob vlády
Herodes bol teda nielen rímskym občanom, ale hlásil sa aj k Židom, hoci zdá sa viac menej formálne. Bolo časté, že Idumejci, po okupácii Idumey v 140 – 130 pred Kr. Makabejcami, spolu s Nabatejcami spriaznenými s hasmoneovskou dynastiou, ktorá v tom čase vládla ľudu Izraela, konvertovali na judaizmus.
Herodes počas svojej vlády oslabil postavenie kňazov, tóry, viac sa transformoval na helenistického vládcu, ktorý prispôsoboval krajinu na rímsky spôsob, čím sa odklonil od tendencií predchádzajúcej hasmoneovskej dynastie.
Talmud nazýva Herodosa posmešne „otrokom hasmoneovskej dynastie”. Isté zásady židovstva však rešpektoval. Svojej setre Salome napríklad nedovolil vydať sa za jedného z nabatejských princov len kvôli tomu, že si odmietol dať urobiť obriezku. Rovnako sa vyhol použitiu svojho portrétu na minciach. Napokon aj prestavbou jeruzalemského chrámu prejavil svoju oddanosť židovskému náboženstvu.
Opieral sa o armádu pozostávajúcu z cudzincov. Aj napriek tvrdému vyberaniu daní či poplatkom odvádzaných Rímu, Herodes krajinu hospodársky povzniesol. Herodesove ročné výnosy sa odhadujú na 2 000 talentov, z toho 1 300 talentov prinášalo vyberanie daní v Judey.
Od Augusta si prenajal bane na ostrove Cyprus za 3 000 talentov. Dokonca finančne podporil organizáciu olympijských hier. Podporoval roľníkov. Zabezpečil poriadok v krajine, zakročil proti zlodejom a banditom, ktorí ohrozovali nielen pohyb, ale aj obchodné záujmy najmä na cestách vedúcich cez Trachonitis.
Stavebné aktivity
Herodes sa prejavil ako milovník helenistickej kultúry, ktorá sa odzrkadlila aj v jeho stavebných aktivitách, a to nielen na území Judey. Dal postaviť hypodrom v Jeruzaleme, divadlá, aquadukty, kolonády, vybudoval mesto Sebaste v Samarii, Caesareu premenil na najväčšie prístavné mesto, rovnako prebudoval prístav v Athedone.
Vybudoval alebo dal prebudovať viaceré pevnosti, ktoré mali chrániť hranice kráľovstva: pevnosť Antonia v Jeruzaleme, Machaerus a Herodium v Judei, Herodion v Zajordánsku, Cypros neďaleko Jericha a známu Masadu.
O Jeruzaleme sa hovorilo už za antických čias, že je najkrajším z miest vtedajšieho sveta. Najväčšiu zásluhu o rozkvet mesta mal práve Herodes I. Mesto, ktoré bolo nielen hlavným mestom kráľovstva, ale predovšetkým centrom židovského náboženského sveta, navštevovalo tisíce pútnikov.
Keďže populácia narastala, Herodes nechal rozšíriť mesto a novú časť opevnil hradbou, ktorú nazýva antický historik Josephus Flavius druhým múrom. Zrekonštruovaná pevnosť na chrámovej hore dostala meno Antonia po Marcovi Antoniovi, Herodesovom priateľovi.
Veže stavby pomenoval podľa svojich blízkych – Phasael podľa svojho brata, Mariamne podľa jednej zo svojich manželiek a Hippicus podľa jedného zo svojich priateľov.
Kráľovský Herodesov palác stál za hradbami mesta, z južnej strany. Dve krídla budovy rozdeľovali záhrady. Ďalšie sídlo si nechal postaviť 15 kilometrov južne od Jeruzalema. Cesta sem trvala približne hodinu jazdy na koni.
Sídlo na vrchu vulkanického pôvodu (vo výške 758 metrov nad morom) si zároveň pripravoval ako miesto svojho posledného odpočinku a napokon ho pomenoval svojím menom – Herodium alebo Herodion či Herodis.
Pôvodne takmer púšť sa zmenila na oázu vďaka vode, ktorú sem privádzal akvaduktom zo známych Solomonových cisterien (Beraik Solayman). Judejské kráľovstvo tak ovládal z dvoch palácov, z jeruzalemského a z vidieckeho sídla Horodia, založeného niekedy okolo roku 23 pred Kr. Miesto neskôr Arabi začali nazývať ako Jabal al-Fourdis, teda Rajský vrch.
Podľa Josepha Flavia (Židovská vojna 13) si sídlo nevybral náhodne. Malo byť spomienkou na Herodesovo víťazstvo nad partskými oddielmi. V roku 40 pred Kr., po partskej okupácii Sýrie, sa Herodes utiahol do pevnosti Masada.
Na ceste do pevnosti došlo k bitke neďaleko vrchu, na ktorom neskôr vyrástol palác. O niekoľko desaťročí neskôr, počas židovského povstania, si vrch vybral Simon Bar Kochby ako jednu zo svojich základní. Pevnosť prežila len do roku 71 po Kr., kedy ju zničili Rimania.
Lepšie byť Herodesovou sviňou ako jeho synom
Herodes bol evidentne vládca orientálneho typu, svojím životným štýlom i správaním. Systematicky sa zbavoval jednotlivých členov Hasmoneovcov, ktorí by mohli prípadne ohroziť jeho pozíciu na tróne.
S pribúdajúcim vekom sa u vládcu stupňovala podozrievavosť a obava zo zvrhnutia z trónu. Paradoxne, najväčších nepriateľov hľadal medzi svojimi najbližšími. Vystriedal desať manželiek a zopár z nich nechal odstrániť on sám, čím výrazne „konkuruje“ neskoršiemu anglickému kráľovi Henrichovi VIII.
Ťažko povedať, či mu možno toto číslo závidieť. Už spomínanú prvú manželku Doris a svojho prvorodeného syna Antipatera obetoval v prospech politicky výhodného sobáša s Mariamne z rodu Hasmoneovcov, do ktorej bol údajne naozaj zaľúbený.
Za ňou nasledovala Mariamne II., dcéra kňaza Simeona. Štvrtou v poradí bola samaritánka Malthace, nasledovala Kleopatra z Jeruzalema, Pallas, Phedra a Elpis. Mená posledných dvoch manželiek nepoznáme. Šesť z nich mu porodilo spolu 15 detí. Za pozornosť stojí najmä príbeh údajne najmilovanejšej z jeho manželiek – Mariamne I., ktorá sa stala obeťou intríg Herodesovej sestry Salome a jeho matky Cypros.
Pri obsadení funkcie veľkňaza sa pokúsil odignorovať prioritný nárok Aristobula, brata svojej manželky Mariamne. Aristobulos sa spolu so svojou matkou Alexandrou sťažoval u Kleopatry v Egypte, ktorá mala v tom období výrazný vplyv na situáciu v Jeruzaleme. Herodes sa ho nakoniec tak či tak zbavil.
V roku 36 pred Kr. ho nechal zavraždiť, kým sa kúpal v bazéne v Jerichu. Neskôr odstránil aj Hyrcana, čo čiastočne spôsobilo zhoršenie vzťahov s Mariamne. Podstatne horšie boli vzťahy medzi Mariamne a Herodesovou matkou a jeho sestrou Salome.
Počas svojej cesty za cisárom Augustom na ostrov Rodos sa Herodes rozhodol poslať Mariamne a jej matku Alexandru do bezpečia pevnosti Alexandrion. Ich príbeh však nakoniec aj tak skončil smrťou Mariamne v roku 29 pred Kr. Intrigy rodinných príslušníčok zvíťazili. Mariamne obvinili z pokusu otráviť svojho manžela. Po jej smrti sa Herodes cítil opustený, upadol do melanchólie a ochorel.
Herodes poslal viacerých svojich synov na výchovu do Ríma. V Ríme boli vychovávaní aj Alexander a Aristobulos, deti Mariamne I. Podľa Josepha Flavia mali „rímske vzdelanie“ aj ďalšie Herodesove deti Archaelos, Antipas a Filip (Židovské starožitnosti 17.20, Židovská vojna 17.20).
Teda synovia, ktorých schválilo rímske impérium ako nástupcov Herodesa. Po tom, ako sa na prelome rokov 18 a 17 pred Kr. vrátili z Ríma Mariamnini synovia, vzbudili mimoriadny obdiv, avšak u Herodosa aj podozrievanie. Na minimalizovanie ich vplyvu na kráľovskom dvore priviedol naspäť aj svojho prvorodeného syna Antipatera.
Do hry sa okrem iného zamiešali intrigy Herodesovej matky, sestry Salome a brata Pherorasa. Mariamnini synovia Alexander a Aristobulos boli, ako inak, obvinení z plánovaného pamfletu proti Herodesovi a v roku 7 pred Kr. ich so súhlasom Rimanov popravili.
Ich starší brat Antipater ich prežil len o pár rokov. Na rozdiel od Alexandra a Aristobula skutočne pripravoval sprisahanie proti svojmu otcovi. Vidiac, že jeho nástupníctvo je ohrozené a priazeň sa upiera na jeho dvoch synov (paradoxne rovnakého mena ako jeho zavraždení bratia), chystal Herodesovu smrť.
Antipaterove plány boli odhalené počas jeho cesty za rímskym cisárom Augustom. Po návrate ho čakal súd a smrť. Hovorí sa, že Augustus na margo Antipaterovej smrti poznamenal: „Lepšie byť Herodesovou sviňou ako jeho synom.“
Či už ide o skutočné Augustove slová alebo nie, nič to nemení na fakte, že výrok vystihuje situáciu na Herodesovom dvore. Herodes našťastie nestihol odstrániť všetkých svojich potenciálnych dedičov. Zostali ešte deti Malthace : Herodes Antipas a Archealus, ako aj syn Kleopatry Filip.
Posledné roky života trpel Herodes arteriosklerózou a ďalšími ochoreniami, predovšetkým však prehnanou krutosťou a chorobnou podozrievavosťou. Zaplietol sa do konfliktov so susediacim Nabatejským kráľovstvom, vraj sa dokonca neúspešne pokúsil o samovraždu, až trikrát zmenil závet. Zomrel v roku 4 pred Kr. v Jerichu.
Podľa opisov pohrebných slávností, zaznamenaných Josephom Flaviom, putoval sprievod Herodesových služobníkov a vojakov z Jericha až do Herodia. Herodesovo kráľovstvo bolo po jeho smrti rozdelené medzi jeho synov. Archelaus získal vládu nad Judeou a Samáriou, Antipas vládol v Galilei a Perai, Filip bol zodpovedný za Bataneu, Itureu a Abilene.
Vraždenie neviniatok
Herodes Veľký si vyslúžil pozornosť nielen u antických autorov. Bol vládcom Židov práve v období, v ktorom sa rodilo kresťanstvo, v čase narodenia Mesiáša. Tak ako bol podozrievavý a mal obavu z eventuálneho zvrhnutia z trónu, tak sa zapísal aj do Nového zákona.
Obava z narodenia nového židovského kráľa, ktorý mohol uzurpovať trón, bola natoľko silná, že ho dohnala k rozhodnutiu známemu ako vraždenie neviniatok. Rozkázal zmasakrovať všetky deti narodené v Betleheme, ktoré mohli byť potenciálnou hrozbou.
Udalosť zaznamenal evanjelista Matúš. Stalo sa tak krátko po narodení Božieho syna v Betleheme, zrejme niekedy na konci Herodesovej vlády, kedy sa stupňovala jeho podozrievavosť z uzurpovania trónu. Herodes bol informovaný o jeho narodení vďaka trom kráľom – mudrcom prichádzajúcim z Východu.
Vedení kométou sa na ceste zastavili v Herodesovom paláci. Fakt o narodení zázračného dieťaťa v ňom vyvolal podozrievavosť. Chcel využiť troch kráľov ako zvedov. Jozefovi sa prisnil sen, ktorý ho upozornil na hroziace nebezpečenstvo. Rovnako traja mudrci sa na svojej spiatočnej ceste z Betlehema prezieravo vyhli Jeruzalemu. Počet zavraždených detí možno len odhadovať.
Niektorí autori dokonca spochybňujú, či sa vraždenie naozaj stalo. Povedzme však, že Betlehem bol v čase narodenia menším mestečkom a podľa nariadenia mali zomrieť chlapci, ktorí nedovŕšili viac ako 2 roky života. Počet obetí sa teda odhaduje na približne dvadsať.
Herodes bol napokon aj dôvodom úteku Jozefa, Márie a Ježiša do Egypta. „Keď Herodes zbadal, že mudrci ho oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa časov, ktorý zvedel od mudrcov.“ (Mt. 2.16)
Ako informuje Sväté písmo, zostali tam až do jeho smrti. Herodes zomrel v apríli roku 4 pred Kr. v Jerichu, kde ťažko chorý zostal celú zimu. O presnom datovaní narodenia Ježiša sa viedli viaceré polemiky.
Je jednoznačné, že narodenie i betlehemská katastrofa sa museli stať ešte počas vlády a života Herodesa Veľkého. Ak by k obom udalostiam došlo na prelome rokov 5 a 4 pred Kr., traja králi by pravdepodobne nenašli Herodesa v Jeruzaleme, tak ako to uvádza evanjelista Matúš (Mt. 2.1).
Uvažuje sa o rokoch 7 alebo 6 pred Kr., pričom sa opiera o ďalšiu zmienku tentoraz v evanjeliu podľa Lukáša. Lukáš píše, že Ježiš sa narodil počas sčítania ľudu, ku ktorému došlo za vlády cisára Augusta, keď Quirinius spravoval Sýriu, teda medzi rokom 8 až 4 pred Kr. (LK 2.1-2).
Matúš ďalej spomína aj jedného z následníkov trónu: „ ...a keď sa (Jozef) dopočul, že v Judei kraľuje (Herodes) Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa tam ísť. Varovaný vo sne odobral sa do galilejského kraja. ...usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret...“ (Mt. 2.19-23)
Opäť pripomenieme Herodesov závet, podľa ktorého sa Herodes Archelaus († 18 po Kr.) mal stať vládcom Judey, Galilea a Perea sa dostala pod správu Herodesa Antipasa. Batanea, Iturea a Abilene boli kontrolované ich nevlastným bratom Filipom.
Je zaujímavé sledovať, že Jozef s rodinou sa obával vstúpiť do Judey, avšak nie do Galiley, ktorú až do roku 39 po Kr. kontroloval Antipas, taktiež jeden z Herodesových synov. Dôvodom mohla byť práve Archelaova vláda, ktorá bola natoľko krutá, že dokonca prinútila samotných Židov sťažovať sa na cisárskom dvore v Ríme.
Cisár Augustus akceptoval Herodosovu poslednú vôľu až na jednu výnimku: Archelaa neuznal ako judejského kráľa. Dokonca v roku 6 po Kr., teda po približne desiatich rokoch jeho vlády, ho poslal do exilu v Galii. Dôvodom bola jeho neschopnosť spravovať Judeu.
V skutočnosti potreboval Augustus odstrániť Archelaa, aby mohol vytvoriť z Judey a Samarie novú provinciu spravovanú z Caesarey. Herodes, kráľ na pomedzí židovskej a helenistickej kultúry, stál na začiatku dynastie, ktorá oficiálne končila vládou Herodesa Agrippu II. (žil v rokoch 28 – 100 po Kr.). Bol panovníkom, ktorý vládol v prelomových rokoch a priestore našej západnej civilizácie. Zmene, ktorá prišla so vznikom kresťanstva, nedokázal zabrániť ani on.
