Titanic

MS Titanic. Meno žiadnej lode nevyvoláva dodnes toľko emócií. Stalo sa totiž synonymom katastrofy, zmaru a ľudského zlyhania. Od tragického konca Titanicu, ktorý si vyžiadal vyše 1 500 ľudských životov, uplynie 15. apríla 2012 presne sto rokov.

Samotná príčina a priebeh potopenia najmodernejšieho a najluxusnejšieho parníka svojej doby však zostávala dlho opradená množstvom mýtov a nepresností. Pravda o posledných hodinách Titanciu bola odhalená celkom nedávno na základe zabudnutých výpovedí svedkov katastrofy a predovšetkým vďaka dôkladnému výskumu lodného vraku.

Počiatky tragédie Titanicu sa začali odvíjať v novembri 1899, keď do kresla predsedu správnej rady liverpoolskej plavebnej spoločnosti White Star Line (WSL) zasadol Joseph Bruce Ismay. Tento mimoriadne chamtivý muž bol rozhodnutý, že ovládne osobnú dopravu v severnom Atlantiku. Cestovné poplatky od emigrantov prúdiacich z Európy do USA a Kanady totiž prinášali majiteľom lodí obrovské zisky. V roku 1902 Ismay docielil, že sa WSL stala dcérskou spoločnosťou nadnárodného námorného dopravného trustu International Mercantile Marine (IMM), ktorý založil americký multimilionár John Pierpont Morgan. Ani konkurencia však nezaháľala. Na transatlantických linkách premávalo čoraz viac nemeckých plavidiel a britská rejdárska spoločnosť Cunard Line (CL) spustila v roku 1906 na vodu takmer 240 metrov dlhé pasažierske parníky Lusitania a Mauretania. Odpoveďou WSL sa mali stať tri skutočne mamutie lode triedy OLYMPIC s honosnými názvami Olympic, Titanic a Gigantic.

Najväčšia loď na svete

Výstavba všetkých parníkov triedy OLYMPIC prebiehala v lodeniciach Harland & Wolff v írskom Belfaste. Kýl pre prvú z trojice sesterských lodí Olympic bol uložený na sklz suchého doku číslo dva 16. decembra 1908. O necelé štyri mesiace neskôr, 31. marca 1909, došlo v susednom suchom doku číslo tri k uloženiu lodného kýlu o niekoľko centimetrov dlhšieho Titanicu, ktorý sa mal stať najväčším plávajúcim objektom na svete. Kýl Giganticu bol uložený až po dokončení jeho starších „súrodencov“ 30. novembra 1911.

Thomas Andrews, výkonný riaditeľ lodeníc Harland & Wolff a hlavný konštruktér Titanicu, použil pri výstavbe parníka najlepší materiál a technológie, aké boli v tom čase k dispozícii. Prieskum vraku napriek tomu dokázal, že bol zhotovený z ocele s vysokým obsahom síry. Takto kontaminovaný kov sa pri nízkych teplotách stáva krehkým, čo podľa niektorých znalcov pri zrážke s ľadovcom prispelo k fatálnemu poškodeniu lode. Argument, že Titanic postavili z podradného materiálu však neobstojí. Na začiatku 20. storočia totiž jednoducho nebolo možné vyrobiť kvalitnejšiu oceľ.

Práce na obrích plavidlách napredovali veľmi rýchlo. Olympic spustili na vodu už 20. októbra 1910 a Titanic ho nasledoval 31. mája 1911. Podľa neskorších odhadov sa na túto udalosť prišlo pozrieť vyše 100 000 ľudí. Nechýbal medzi nimi ani J. P. Morgan, ktorý financoval stavbu všetkých troch sesterských lodí.

Záujem o spúšťanie Titanicu bol pochopiteľný, lebo jeho rozmery prekonávali aj tie najodvážnejšie predstavy. Parník mal dĺžku 269,24 m, šírku 28,25 m, maximálny ponor 11,10 m, výšku (od čiary ponoru k najvyššej člnovej palube) 21,34 m a výtlak 52 310 ton. Na spojenie oceľových plátov trupu sa spotrebovalo vyše troch miliónov nitov s celkovou hmotnosťou 1 200 ton. Pohon lode zabezpečovali dva štvorvalcové parné stroje s výkonom po 11 190 kW a jedna nízkotlaková parná turbína s výkonom 11 936 kW. Každý z 29 parných kotlov, ktoré sa nachádzali v šiestich samostatných kotolniach, dosahoval výšku trojposchodového domu. Na výrobu elektrického prúdu s napätím 100 voltov slúžili štyri parné motory so štyristokilowattovými generátormi a dva tridsaťkilowattové generátory umiestnené nad parnou turbínou. Plná prepravná kapacita parníka predstavovala 3 547 osôb. Z toho 905 v prvej triede, 564 v druhej triede, 1 134 v tretej triede a 944 členov posádky. Okrem pasažierov a ich batožiny bola loď prispôsobená na prevážanie pošty a menšieho počtu kočiarov a automobilov.

Konštrukcia Titanicu však mala viacero závažných nedostatkov, ktoré vyšli najavo príliš neskoro. Predovšetkým, loď bola veľmi ťažkopádna a pomaly reagovala na pohyb kormidla. Pätnásť priečnych prepážok síce rozdeľovalo trup na šestnásť vodotesných oddelení, ale iba vo vertikálnom smere. V horizontálnej rovine sa vo všetkých lodných palubách nachádzalo množstvo prielezov, schodísk a výťahových šachiet. Napriek týmto nedostatkom sa Titanic mohol udržať na vode aj pri zaplavení predných štyroch oddelení. Eventualitu, že by došlo k poškodeniu trupu vo väčšom rozsahu, si nikto nedokázal predstaviť. Titanic bol skrátka považovaný za prakticky nepotopiteľný. K tomuto záveru dospel aj renomovaný britský časopis The Shipbuilder, ktorý sa zoberal problematikou lodného staviteľstva.

Elegancia na úkor bezpečnosti

Spustením na vodu práce na najväčšom parníku na svete ani zďaleka neskončili. Bolo treba dokončiť palubné nadstavby a prístrešky, položiť elektrické káble a vzduchové potrubia, inštalovať navijaky a žeriavy, zariadiť lodné interiéry, namontovať stožiare a v neposlednom rade zabudovať štyri komíny, ktoré mali výšku až 20,94 m. Na odvádzanie dymu vznikajúceho pri spaľovaní uhlia v kotloch však slúžili len prvé tri. Štvrtý komín sa používal na odvetrávanie strojovne. Celkové náklady na výstavbu Titanicu boli v roku 1912 vyčíslené na 7,5 milióna USD, čo by v súčasnosti predstavovalo asi 400 miliónov dolárov.

Na rozdiel od veľkých dopravných plavidiel spoločnosti CL, u ktorých sa kládol dôraz na rýchlosť, sa WSL pri výstavbe svojich lodí zameriavala na eleganciu a luxus. A Titanic bol nielen najväčším, ale aj najkrajším a najpohodlnejším zaoceánskym parníkom. Pasažieri prvej triedy mohli okrem prepychovo zariadených apartmánov využívať dve kryté promenády, plavecký bazén, kurt na squash, turecké kúpele, fajčiarsky salón, dámske kaderníctvo a pánske holičstvo, čitáreň, kvetinárstvo, obchod s pohľadnicami a ďalšie verejné miestnosti. Pokiaľ im nevyhovovala strava podávaná v spoločnej jedálni, mali k dispozícii à la carte restaurant, obsluhovaný francúzskym a talianskym personálom. Jeho súčasťou bola i parížska kaviareň, ktorá si zakrátko získala veľkú obľubu. Zariadenie kabín a ostatných priestorov pre cestujúcich druhej a tretej triedy bolo nepomerne skromnejšie. Napriek tomu sa na Titanicu mohli tešiť z oveľa kvalitnejšieho ubytovania a stravovania ako na všetkých ostatných zaoceánskych lodiach. Dobre bolo postarané aj o zdravie pasažierov. Namiesto obvyklej ošetrovne sa na Titaniciu nachádzala dokonale zariadená nemocnica s modernou operačnou sálou.

Tomuto luxusu, pochopiteľne, zodpovedala cena cestovných lístkov. Najlacnejšia jednosmerná plavba v kabíne tretej triedy stála 20 USD, v kabíne druhej triedy 60 USD a v kabíne prvej triedy 150 USD. Za ubytovanie v najprepychovejších salónoch bolo nutné zaplatiť až 4 350 USD, čo si mohli dovoliť iba najväčší boháči. Nečudo, že Titanic si okrem prívlastku „nepotopiteľný“ zakrátko vyslúžil názvy „loď snov“ a „milionársky parník“.

Prehnaný dôraz na elegantný vzhľad plavidla a pohodlie pasažierov však mal oveľa závažnejší následok ako vysoké cestovné. Veľký počet záchranných člnov by totiž podľa manažérov spoločnosti WSL nepôsobil dobrým estetickým dojmom a obmedzoval výhľad z kabín cestujúcich prvej triedy. Vzhľadom na to ich bolo na parníku umiestnených iba dvadsať (14 základných pre 65 osôb, 2 bezpečnostné pre 36 osôb a 4 skladacie pre 49 osôb) s celkovou kapacitou 1 178 miest. Paradoxne, nedostatok záchranných člnov na Titanicu neodporoval britským bezpečnostným predpisom. Tie boli naposledy revidované v roku 1894, keď lode takej veľkosti ešte nejestvovali. Na palubách Titanicu pritom bolo miesto pre 64 záchranných člnov, do ktorých by sa zmestilo až 4 000 ľudí.

Nehody a náhody

V pondelok 18. septembra 1911 predstavitelia spoločnosti WSL oznámili, že začiatok prvej plavby Titanicu cez Atlantický oceán je naplánovaný na 20. marec 1912. Nešťastná náhoda však dala vývoju udalostí iný smer. Dňa 20. septembra 1911 totiž do Olympicu v southamptonskom prístave narazil britský krížnik HMS Hawke. Kolízia si nevyžiadala žiadne obete, ale škody na parníku boli natoľko vážne, že sa musel vrátiť do lodeníc v Belfaste, ktoré mali ako jediné dostatočnú kapacitu na jeho opravu. Titanic potom Olympicu uvoľnil miesto v suchom doku číslo tri (suchý dok číslo dva bol pripravovaný pre uloženie kýlu Giganticu), čím sa dostavba „milionárskeho parníka“ zákonite predĺžila. Dátum začiatku prvej zaoceánskej plavby preto musel byť posunutý na 10. apríl 1912.

Titanic sa vrátil do svojho doku 30. novembra 1911. Vo februári 1912 bol už takmer dokončený, keď nastala ďalšia komplikácia. Na Olympicu sa počas plavby z Ameriky do Európy poškodila jedna z lodných skrutiek a jej výmena opäť zdržala dostavbu Titanicu. „Milionársky parník“ bol uvedený do prevádzky až 31. marca 1912. Z tohto dôvodu nezostalo na jeho dôkladné otestovanie veľa času.

Skúšobná plavba Titanicu sa uskutočnila v utorok 2. apríla 1912 v Belfastskej zátoke. Dopadla nad očakávanie dobre a loď dostala od inšpektora britského ministerstva obchodu certifikát, že spĺňa všetky predpísané požiadavky. Hneď po skončení testov boli na palubu parníka naložené základné zásoby potravín a posledné kusy nábytku. Niekoľko minút po dvadsiatej hodine opustil Titanic Belfast a zamieril do Southamptonu. Počas plavby cez Írske more dosiahol nakrátko rýchlosť 23,25 uzla (43 km/h), vôbec najvyššiu, akú počas svojej krátkej existencie vyvinul. Vyskytol sa však aj vážny problém. V uhoľnom bunkri číslo šesť, ktorý bol umiestnený v spodnej časti piatej vodotesnej komory, totiž vypukol požiar a nedarilo sa ho uhasiť.

O polnoci 4. apríla 1912 dorazil Titanic do doku spoločnosti WSL v Southamptone. Hneď po rozvidnení začali na loď prichádzať ďalší členovia posádky. Súčasne boli do útrob parníka nakladané poštové zásielky, potraviny, lôžkoviny, bielizeň, sklenené a porcelánové nádoby, príbory a ďalšie nevyhnutné položky. Napriek tomu hrozilo, že Titanic neodpláva do Ameriky v stanovenom termíne. Príčinou bol banícky štrajk, ktorý na šesť týždňov ochromil celú Veľkú Britániu. Skončil až 6. apríla 1912 a trvalo ešte niekoľko dní, kým sa podarilo obnoviť normálne dodávky. Titanic pritom iba počas svojho týždenného pobytu v southamptonskom prístave spotreboval 415 ton uhlia na výrobu pary a elektriny. Na „loď snov“ preto muselo byť preložené palivo z piatich parníkov, ktoré patrili trustu IMM.

Zrušením plavieb niekoľkých svojich lodí spoločnosť WSL zároveň vyriešila ešte jeden závažný problém, ktorým bol malý záujem o lístky na Titanic.

Rozlúčka s pevninou

V predpoludňajších hodinách 10. apríla 1912 nastúpila na Titanic väčšina cestujúcich a vrchný veliteľ „lode snov“, kapitán Edward John Smith. Predtým slúžil na Olympicu a tešil sa povesti jedného z najlepších britských moreplavcov. Teraz mu pripadla úloha doviesť najväčší zaoceánsky parník na svete zo Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cóbh) do New Yorku.

Tesne predtým, než bol vytiahnutý posledný lodný mostík, pribehlo do prístavu niekoľko kuričov a dožadovali sa vstupu na Titanic. Službukonajúci poddôstojník na nábreží ich však odmietol vpustiť na palubu, a tak im s najväčšou pravdepodobnosťou zachránil život.

Presne o 12.15 začalo päť remorkérov ťahať Titanic z doku spoločnosti WSL do Southamptonskej zátoky. Len čo sa lodný obor ocitol na otvorenej hladine, vyslal kapitán Smith do strojovne pokyn na spustenie motorov. Titanic rýchlo naberal rýchlosť a vlna vytlačená pohybom jeho mohutného trupu rozkolísala neďaleko stojaci parník New York. Laná, ktorými bol pripútaný k brehu, praskli, a v dôsledku tzv. sacieho efektu sa začal približovať k Titanicu. Smith našťastie nestratil duchaprítomnosť a prikázal zastaviť stroje, čím v poslednej chvíli zabránil hroziacej zrážke. Veľa ľudí to však považovalo za zlé znamenie. Pritom ani len netušili, že v uhoľnom bunkri číslo šesť stále horí.

Nešťastná príhoda s parníkom New York zdržala odchod Titanicu o hodinu. Túto časovú stratu sa mu už nepodarilo nikdy dohnať a do Cherbourgu dorazil až o 18.35. Počas krátkej zastávky vo francúzskom prístave opustilo „loď snov“ 22 pasažierov a na jej palubu nastúpilo 274 ľudí. O dvadsiatej hodine vyplával Titanic z Cherbourgu a v štvrtok 11. apríla 1912 o pol dvanástej predpoludním zakotvil pred Queenstownom. Tam z neho vystúpilo sedem cestujúcich a jeden člen posádky, írsky kurič John Coffey, z „milionárskeho parníka“ dezertoval, ukrytý pod prázdnymi vrecami na prepravu pošty. Je pravdepodobné, že prácu na Titanicu prijal iba preto, aby sa zadarmo dostal domov.

Zásobovacie lode America a Ireland dopravili z Queenstownu na zaoceánskeho obra posledných 120 pasažierov a 1 385 vriec s poštou. O 13.00 zdvihol Titanic kotvy a vydal sa v ústrety svojmu osudu. Na plavbu do záhuby…

Cestujúci, posádka, náklad

Podľa najpodrobnejších zoznamov bolo na palube Titanicu po jeho odchode z Queenstownu 2 224 osôb. Z toho 1 316 cestujúcich (805 mužov, 402 žien a 109 detí) a 908 členov posádky (885 mužov a 23 žien). Medzi 325 pasažiermi prvej triedy (175 mužov, 144 žien a 6 detí) sa nachádzalo viacero významných ľudí. Najbohatším z nich bol newyorský veľkopodnikateľ John Jacob Astor. K zámožným Američanom na „lodi snov“ ďalej patrili bankári Benjamin Guggenheim a Washington Dodge, obchodný magnát Isidor Straus, oceliarsky magnát Arthur Reyson, výrobca električiek George Widener a divadelný producent Henry Harris. Značným majetkom oplývali aj Charles Hays, prezident kanadskej železničnej spoločnosti Grand Trunk Pacific Railroad, škótsky aristokrat sir Cosmo Duff-Gordon a jeho manželka Lucy, ktorá viedla vychýrený podnik na výrobu luxusného dámskeho oblečenia. Na prvej plavbe Titanicu nechýbal ani predseda správnej rady WSL Joseph Bruce Ismay a výkonný riaditeľ lodeníc Harland & Wolff Thomas Andrews.

Väčšina z 285 cestujúcich druhej triedy (168 mužov, 93 žien a 24 detí) mala anglosaský pôvod. Etnické zloženie 706 pasažierov tretej triedy (462 mužov, 165 žien a 79 detí) bolo oveľa pestrejšie. Popri Britoch, Íroch, Škandinávcoch, Talianoch a Holanďanoch sa medzi nimi nachádzali vysťahovalci z Rakúsko-Uhorska, Ruska, Osmanskej ríše a Ďalekého východu.

Hlavnú časť posádky Titanicu tvorili námorníci, strojníci, kuriči, hasiči a elektrikári. Stevardov a stevardiek bolo dovedna 340. Na lodi sa ďalej nachádzali čističi okien, skladníci, poštoví úradníci, kuchári, čašníci a ďalší personál určený na obsluhu cestujúcich. Rádiostanicu Titanicu, vôbec najmodernejšiu a najvýkonnejšiu, akú dovtedy inštalovali na osobnej lodi, striedavo obsluhovali operátori Jack Phillips a Harold Bride. Nepatrili však k riadnym členom posádky, nakoľko boli zamestnancami Marconiho bezdrôtovej telegrafnej spoločnosti. Skutočnou legendou sa stal osemčlenný lodný orchester, ktorý si medzi cestujúcimi už počas prvého dňa plavby získal obrovskú obľubu.

Náklad Titanicu v ničom nevybočoval z obvyklého štandardu. Okrem príručnej batožiny pasažierov ho tvorilo 3 364 vriec s poštou, 700 – 800 balíkov, dvanásť psov, niekoľko kusov živej hydiny a najmenej tri osobné automobily. Správy o zlatých prútoch a ďalších pokladoch ukrytých v lodných trezoroch nie sú pravdivé. Reálny základ nemá ani legenda, že skazu Titanicu zapríčinila kliatba egyptskej múmie, ktorá sa údajne nachádzala na jeho palube.

V ústrety záhube

Titanic po opustení Queenstownu neustále zvyšoval rýchlosť a do poludnia 14. apríla 1912 prekonal vzdialenosť 1 451 námorných míľ (2 687 km). V ten istý deň bol konečne uhasený požiar v uhoľnom bunkri číslo šesť. Operátori Phillips a Bride súčasne zachytili varovania o plávajúcich kryhách i súvislých ľadových poliach, ktoré sa nachádzali nezvyčajne ďaleko na juhu. „Milionársky parník“ však nespomalil, ani nezmenil kurz. Prečo skúsený kapitán Smith vystavil svoju loď takému riziku? Buď bol príliš sebavedomý, alebo podľahol naliehaniu Ismaya, ktorý chcel, aby Titanic dorazil do New Yorku v lepšom čase ako Olympic.

Krátko pred 21.00 prišiel Smith na veliteľský mostík, kde mal práve službu druhý palubný dôstojník Charles Lightoller. Kapitán si od neho vyžiadal informácie o počasí a opatreniach, ktoré boli učinené v súvislosti s nebezpečenstvom hroziacim od ľadovcov. Potom odišiel odpočívať do svojej kajuty, ale ešte predtým Lightollerovi povedal, nech mu ihneď oznámi, keby nastalo zhoršenie počasia a viditeľnosti.

O 21.40 prijal Phillips správu z lode Mesaba, že priamo pred Titanicom sa nachádza množstvo veľkých krýh a súvislé ľadové pole. Operátor však bol príliš zamestnaný vysielaním súkromných odkazov cestujúcich a nechal si varovanie pre seba.

Presne o 22.00 prevzal službu na veliteľskom mostíku prvý palubný dôstojník William Murdoch. Titanic sa vtedy nachádzal asi 400 námorných míľ (740 km) juhovýchodne od rádiostanice na myse Race na ostrove Newfoundland. Bola jasná bezmesačná noc, teplota klesla na bod mrazu a vládlo úplné bezvetrie, čo je v týchto zemepisných šírkach nanajvýš výnimočný prírodný jav.

Niekoľko minút pred 23.00 zachytil Phillips signál z britského nákladného parníku Californian, ktorý bol vzdialený približne 20 námorných míľ (37 km) severne od Titanicu. Správa znela: „Zastavili sme a obklopuje nás ľad.“ Podráždený Phillips na ňu reagoval slovami: „Drž hubu! Drž hubu! Som zaneprázdnený! Pracujem s mysom Race!“ Operátor na Californiane Cyril Evans potom zo zvedavosti počúval vysielanie z Titanicu, ale pol hodinu pred polnocou vypol aparatúru a uložil sa k spánku.

„Loď snov“ zatiaľ plávala rýchlosťou 21,5 uzla (39,8 km/h) po hladine hladkej ako zrkadlo. Bezvetrie bolo veľmi nebezpečné, lebo vlny narážajúce na okraj ľadovcov vytvárajú zďaleka viditeľnú svetielkujúcu penu. Službu v strážnom koši na prednom stožiari mali v tom čase námorníci Fred Fleet a Reginald Lee. Pri pozorovaní oceánu sa mohli spoliehať iba na svoje oči. Keď Titanic opúšťal Belfast, boli v koši uložené ďalekohľady, ale ešte pred príchodom parníka do Queenstownu z neho záhadne zmizli.

O 23.39 zbadali Fleet a Lee priamo pred provou lode obrovský špicatý ľadovec, ktorý čnel nad hladinu oceánu do výšky asi 15 m. Krátko predtým sa musel prevrátiť a voda stekajúca po jeho povrchu zapríčinila, že stmavol. Preto ho hliadka v koši spozorovala až v poslednej chvíli. Fleet však nespanikáril. Presne podľa predpisov trikrát zatiahol za šnúrku poplašného zvonca a telefonicky poslal na veliteľský mostík správu: „Ľadovec priamo pred nami!“

Zrážka

Prvý dôstojník Murdoch vydal po Fleetovom varovaní o hroziacej zrážke s kryhou kormidelníkovi Robertovi Hichensovi rozkaz „Úplne vpravo!“, aby stočil provu lode naľavo. Hneď potom signalizoval do strojovne príkaz „Stop! Plnou parou späť!“ a takmer súčasne uviedol do chodu elektrické zariadenie, ktoré uzatváralo vodotesné dvere v podpalubí. Zotrvačná sila však hnala obrovskú loď stále dopredu. Medzi otočením kormidla a kolíziou s ľadovcom uplynulo 37 sekúnd. Za ten čas Titanic prekonal vzdialenosť 426 metrov, ale otočil sa len o 22,5 stupňa. Na veľkú úľavu mužov na veliteľskom mostíku a v strážnom koši kryha tesne minula provu a skĺzla pozdĺž pravoboku. Keď sa ocitla za stredom trupu, Murdoch vydal rozkaz stočiť loď vpravo, aby zabránil nárazu ľadovca do kormy.

Väčšina pasažierov a členov posádky v tom čase už spala. Niektorí však začuli škrípavý zvuk a ďalší pocítili silné vibrácie. Ku kolízii parníka s kryhou totiž došlo hlboko pod hladinou asi tri metre nad lodným kýlom. Veľmi dlho panoval názor, že ľadovec „rozpáral“ pravobok Titanicu v dĺžke 100 metrov. Z výskum vraku však vyplynula úplne odlišná skutočnosť. Plášť lode sa po náraze poprehýbal, nity spájajúce oceľové pláty povolili a v trupe vznikli škáry. Skazu najväčšej a najluxusnejšej lode na svete nespôsobila jedna kontinuálna trhlina, ale rad úzkych prasklín a dierok, ktoré mali väčšinou veľkosť ľudského prsta. Ich celková plocha nepresahovala ani štyri štvorcové metre!

Táto prerušovaná štrbina sa však tiahla tesne nad dvojitým dnom parníka v dĺžke vyše 90 metrov. Voda preto začala vnikať až do piatich predných vodotesných oddelení. Pri takomto rozsiahlom poškodení sa Titanic musel potopiť. Masou vody zaťažená prova totiž klesala stále hlbšie a voda sa následne cez horný okraj piatej prepážky preliala do šiesteho oddelenia. A potom do siedmeho, ôsmeho, deviateho...

Neskoršie pokusy s Olympicom dokázali, že kolíziu nebolo možné odvrátiť. Titanic sa čisto teoreticky mohol zachrániť iba vedy, pokiaľ by do ľadovca narazil čelne. V takom prípade by bola prova silno zdeformovaná, ale došlo by k zatopeniu menšieho množstva vodotesných oddelení. Nemožno však vylúčiť, že pri priamom náraze by ľadovec skĺzol pozdĺž trupu a spôsobil ešte väčšie škody.

Jedna staršia hypotéza tvrdila, že tragédiu Titanicu urýchlilo aj rozhodnutie uzavrieť vodotesné dvere v podpalubí. V opačnom prípade by bol totiž trup zaplavovaný rovnomerne a parník by zostal na hladine oveľa dlhšie. Nedávne pokusy s modelom Titanicu však presvedčivo dokázali, že pokiaľ by vodotesné dvere zostali otvorené, potopil by sa o 33 minút skôr.

Volanie o pomoc

Kapitán Smith pribehol hneď po kolízii na veliteľský mostík, vypočul si Murdochovo hlásenie a nariadil, aby sa Titanic pomaly pohol vpred. Vzhľadom na to vzrástol tlak vody prúdiacej do trupu, došlo k rozpadu ďalších nitov a vznikli nové štrbiny v lodnom plášti. Osud väčšiny ľudí na palube sa tak spečatil. Pokiaľ by totiž Titanic zostal stáť, možno by vydržal nad hladinou dovtedy, kým na miesto tragédie dorazil parník Carpathia.

Skutočnú pravdu o stave lode zistil Smith až potom, keď spoločne s Andrewsom vykonal obhliadku podpalubia. Päť minút po polnoci 15. apríla 1912 sa Titanic definitívne zastavil. Kapitán vzápätí vydal rozkaz pripraviť na spustenie záchranné člny a o desať minút neskôr vyslal operátor Phillips do éteru núdzový signál CQD. Volanie o pomoc zachytilo viacero lodí. Najbližšie z nich bola Carpathia, ktorá sa nachádzala približne 58 námorných míľ (88 km) juhovýchodne. Jej kapitán Arthur Rostron okamžite prikázal zmeniť kurz a zvýšiť výkon strojov na maximum.

Okolo 00.45 začali z Titanicu vystreľovať núdzové rakety a telegrafické volanie o pomoc bolo z CQD zmenené na SOS. Na hladine mora sa súčasne ocitli prvé záchranné člny. Boli poloprázdne, lebo veľa detí a žien, ktoré mali pri nastupovaní prednosť, odmietalo opustiť svojich otcov, manželov a bratov. Množstvo ďalších cestujúcich sa pre zmenu obávalo nastúpiť do vratkých lodičiek.

Rakety vystreľované z Titanicu boli dobre viditeľné na parníku Californian. Jeho kapitán Stanley Lord napriek tomu neprikázal zobudiť operátora Evansa. Za svoju nečinnosť bol neskôr ostro kritizovaný, ale on sám nikdy nepochyboval o tom, že ľuďom na Titanicu nemohol pomôcť. Aj po rozvidnení mu totiž trvalo 2,5 hodiny, kým dokázal preplávať cez ľadové pole na miesto katastrofy.

Z Californianu bola počas osudnej noci spozorovaná ešte jedna loď, ktorú si všimlo aj niekoľko členov posádky Titanicu. Vôbec nereagovala na núdzové signály a zakrátko zmizla v nočnej tme. Dlhé roky sa predpokladalo, že týmto tajomným plavidlom bola nórska plachetnica Samson. Podľa nedávnych výskumov sa však v inkriminovanom čase nachádzala neďaleko Islandu.

Záverečné dejstvo tragédie

O 02.05 spustili z Titanicu posledný z dvadsiatich záchranných člnov, ale obsadených bolo len sedemnásť. Dva totiž v dôsledku nešikovnosti obslužného personálu odplávali a jeden sa prevrátil. Na palube „lode snov“ potom zostalo vyše 1 500 ľudí odsúdených na smrť. Medzi nimi 34 technických dôstojníkov, ktorí až do poslednej chvíle udržovali v prevádzke stroje na výrobu elektrického prúdu. Nikto z nich neprežil. Rovnaký osud postihol všetkých členov lodného orchestra. Títo statoční muži najskôr veselými skladbami vyprevádzali ľudí nastupujúcich do záchranných člnov a krátko pred potopením lode zahrali dojímavý náboženský hymnus „Nearer, my God, to Thee“ („Bližšie k Tebe, môj Bože“). Titanic neopustil ani kapitán Smith, prvý dôstojník Murdoch, výkonný riaditeľ Andrews, veľkopodnikateľ Astor, bankár Guggenheim, obchodný magnát Straus, jeho manželka Ida a väčšina ostatných milionárov. Naproti tomu Ismay a DuffGordon neváhali nasadnúť do záchranných člnov.

Posledné minúty „lode snov“ sprevádzal obrovský chaos. O štvrť na tri sa korma takmer úplne vynorila z vody, ale sklon paluby nebol zďaleka taký vysoký, ako ho neskôr popisovali svedkovia. Výskum vraku a simulácie na počítači dokázali, že nepresiahol 12 stupňov.

O 02.18 zhasli na Titanicu všetky svetlá. V tom čase už 60 % trupu kleslo pod hladinu, zatiaľ čo zvyšných 40 % sa stále držalo nad vodou. Vzhľadom na to bola konštrukcia strednej časti lode vystavená obrovskému tlaku. Keď presiahol kritickú hranicu, Titanic sa v priestore medzi tretím a štvrtým komínom rozlomil. Zadná časť trupu ešte chvíľku zostala na hladine, ale o 02.20 ju predok lode stiahol do hlbín. Pod vodou potom došlo k silnej explózii vzduchu nahromadeného v podpalubí kormy. Cestou na dno Atlantického oceánu sa obe časti parníka úplne oddelili a ležia od seba vzdialené až 600 m.

Po potopení lode sa nad hladinou ozýval krik stoviek ľudí, ktorí volali o pomoc. Vo vode s teplotou - 2 °C však nemohli ani tí najotužilejší vydržať dlhšie ako dvadsať minút. Z celkového počtu 2 224 cestujúcich a členov posádky prežilo potopenie Titanicu len 710 osôb, pričom 28 z nich stálo na prevrátenom člne.

O 04.10 dorazila na miesto tragédie Carpathia a v priebehu štyroch hodín vzala na palubu všetkých stroskotancov. Piati zakrátko zomreli na následky podchladenia, takže celkový počet zachránených klesol na 705 (333 mužov, 316 žien a 56 detí). Z dvanástich psov, ktorí cestovali na „lodi snov“, zostali nažive len traja (dva nemecké trpasličie špice a jeden pekinský palácový psík).

Odkaz Titanicu

Správa o skaze „nepotopiteľného“ Titanicu sa bleskovo rozšírila do celého sveta. Majitelia lode už 15. apríla 1912 podnikli opatrenia na dohľadanie telesných pozostatkov obetí. O dva dni neskôr vyrazil na túto smutnú misiu z kanadského prístavu Halifax parník Mackay-Bennet, ktorý neskôr nasledovali ďalšie tri plavidlá. Počas šesťtýždenného pátrania sa podarilo objaviť 328 mŕtvol, ale 119 bolo v takom zlom stave, že museli byť pochované do oceánu. Ostatné dopravili do Halifaxu a podrobili dôkladnej obhliadke. Identifikovať sa podarilo 128 tiel. Z nich si 59 odviezli príbuzní a zvyšné pochovali na troch miestnych cintorínoch (obecnom, katolíckom a židovskom).

Je pochopiteľné, že verejnosť na oboch stranách Atlantiku bola otrasená záhubou viac než 1 500 ľudí a dožadovala sa dôkladného vyšetrenia tragédie. Kongres USA poveril touto úlohou šesťčlenný výbor na čele s republikánskym senátorom Williamom Aldenom Smithom. Od 19. apríla do 25. mája 1915 vypočul 82 svedkov. Záverečná správa vcelku presne popísala priebeh katastrofy, vysoko ocenila hrdinské správanie kapitána Rostrona, ostro odsúdila nečinnosť veliteľa Californianu Lorda a odporučila uzákoniť rad opatrení na zvýšenie bezpečnosti námornej plavby.

Britské ministerstvo obchodu poverilo vyšetrením katastrofy špeciálnu komisiu, ktorej predsedal John Charles Bigham, lord Mersey. Jej práca trvala od 2. mája do 3. júla 1912. Na základe dostupných dát a výpovedí 283 stroskotancov dospela k záveru, že zrážku lode s ľadovcom zapríčinila nadmerná rýchlosť, ale v záujme udržania dobrého mena spoločnosti WSL ignorovala svedectvá o rozlomení parníka a zbavila Ismaya obvinenia z nevhodného konania. Podobne ako vyšetrovací výbor amerického Kongresu však zdôraznila potrebu inovovať zastarané bezpečnostné predpisy. Tragédia „lode snov“ tak priniesla aspoň niečo pozitívne.

A čo sa stalo so sesterskými loďami Titanicu? Olympic pokračoval v zaoceánskych plavbách. Počas prvej svetovej vojny bol vyzbrojený niekoľkými delami a prispôsobený na prepravu vojakov. Dňa 12. mája 1918 dokonca v Lamanšskom prielive zničil nemeckú ponorku. Potom znova slúžil ako pasažierska loď až roku 1935, keď ho zošrotovali.

Tretí z mamutích parníkov, Gigantic, dostal po potopení Titanciu nové „šťastnejšie“ meno Britannic, ale ešte pred jeho dostavbou vypukla prvá svetová vojna. Vzhľadom na to bol po dokončení adaptovaný na nemocničnú loď. Dňa 21. novembra 1916 narazil Britannic v Egejskom mori na mínu a po 55 minútach klesol pod hladinu. Na jeho palube boli vtedy dvaja ľudia, ktorí prežili skazu Titanicu: kurič Arthur Priest a zdravotná sestra Violet Jessopová. Obaja sa zachránili, ale ďalších 28 ľudí zahynulo.

Vrak Titanicu objavila 1. septembra 1985 americká vedecká expedícia pod vedením Roberta Ballarda. Jeho trosky odpočívajú na dne Atlantického oceánu v hĺbke štyroch kilometrov. Niekdajšia „loď snov“ sa rýchlo rozpadáva, keďže ju likvidujú mikroorganizmy, ktoré pohlcujú železo. Spomienky na jej krátky a tragický osud však nepochybne zostanú v pamäti ľudstva navždy.