Už v prvej polovici 12. storočia existovala v byzantskom Konštantínopole nemocnica. Mala päť špecializovaných oddelení a 50 stálych lôžok pre pacientov, o ktorých sa starali profesionálni lekári a školený zdravotnícky personál. V západnej Európe by sme nemocnicu na podobnej úrovni márne hľadali až do 19. storočia!
Lekárska veda bola v Rímskej ríši na vysokej úrovni a lekárska profesia patrila k váženým a rešpektovaným povolaniam. Každé väčšie mesto zamestnávalo profesionálneho lekára, aby poskytoval svoje služby jeho obyvateľom. O chorých ľudí na vidieku a v menších mestách sa starali súkromní lekári, ktorí často putovali po krajine a boli platení priamo pacientmi. Popritom existovali aj vojenskí lekári, ktorí sprevádzali armády do boja a poskytovali zdravotnú starostlivosť raneným vojakom. Cisári a vysokí štátni úradníci mali väčšinou vlastných lekárov, ktorí liečili výhradne ich a tešili sa vysokej spoločenskej vážnosti.
Rozmach inštitúcií poskytujúcich aspoň základnú zdravotnú starostlivosť nastal v 4. storočí n. l. na východných územiach ríše. A to najmä vďaka kresťanstvu, ktoré sa postupne stalo oficiálnym štátnym náboženstvom. Niektorí cirkevní hodnostári začali v mestách i na vidieku zriaďovať a spravovať charitatívne inštitúcie, ktoré mali slúžiť chorým, starým ľuďom, sirotám, pútnikom a podobne. V mnohých sa poskytovala bezplatná zdravotná starostlivosť, čo privádzalo do úžasu Rimanov pridržiavajúcich sa starého rímskeho náboženstva a nepriateľsky naladených voči kresťanom. V druhej polovici 4. storočia vznikli takéto zariadenia v Antiochii, Sebasteii, Kaisareii i Konštantínopole (všetky spomenuté mestá sa nachádzajú na území dnešného Turecka).
Vznik prvých nemocníc
Nie každá z charitatívnych inštitúcií zamestnávala v spomínanom období aj profesionálneho lekára a zdravotnícky personál, to sa však začalo meniť od 5. storočia. Vznikali prvé nemocnice, zriaďované buď svetskými, alebo cirkevnými autoritami. Kým na západe po páde Ríma a zániku Západorímskej ríše štátom organizovaná zdravotná starostlivosť v podstate zanikla, vo Východorímskej ríši (zvanej tiež Byzantská) pretrvala a v 6. storočí zaznamenala pozoruhodný rozmach. Mocný cisár Justinián (vládol v rokoch 527 – 565) nechal len v hlavnom meste Konštantínopole vybudovať niekoľko nemocníc (po grécky nosokomeia) a ďalšie vznikli v Antiochii i egyptskej Alexandrii.
V týchto nemocniciach pracovali profesionálni lekári (iatroi) a školený zdravotnícky personál (hypourgoi), ktorý mal na starosti pripravovanie liekov, udržiavanie lekárenských nástrojov v poriadku a v čistote, sledovanie liečby chorých a podobne. Do 6. storočia sa datuje aj vznik rozsiahlej encyklopédie o medicíne zvanej Therapeutika, ktorej autorom bol Alexandros z Tralles. Bol to brat Anthemia z Tralles, slávneho architekta a jedného zo staviteľov veľkolepého byzantského chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole. Alexandros slúžil dvadsaťpäť rokov ako vojenský lekár a svoje bohaté praktické a teoretické znalosti pretavil do napísania dvanásťzväzkovej encyklopédie, ktorá zahŕňala v podstate všetky medicínske poznatky vtedajšieho sveta.
V 7. storočí bola Byzancia vystavená nesmierne ťažkej skúške, keď musela odrážať útoky zo strany Peržanov, Avarov i Arabov. Najväčšie nebezpečenstvo predstavovali kočovní Arabi, zjednotení novým náboženstvom islamom, ktorým sa podarilo ovládnuť rozsiahle byzantské územie od severnej Afriky na západe až po časť dnešného Turecka na východe. Byzancia prišla do polovice 7. storočia o Egypt, Palestínu, Sýriu a východnú časť Malej Ázie, kde sa usadili moslimskí dobyvatelia. Starobylé a slávne mestá ako Alexandria, Antiochia a Jeruzalem sa na niekoľko storočí ocitli v arabských rukách, čo pre Byzanciu znamenalo ťažkú ranu. Od 7. storočia preto hovoríme v Byzancii o tzv. období temna, kedy ríša musela zo všetkých síl brániť zvyšky svojho územia v Malej Ázii i na Balkáne a neraz bola nútená bojovať s nepriateľom priamo pod hradbami Konštantínopolu.
Konkurencia v podobe svätcov
Všeobecný úpadok sa prejavil aj v lekárstve a starostlivosti o chorých. Nové nemocnice nevznikali a v Konštantínopole prežili temné 7. storočie pravdepodobne len štyri z nich. Profesionálnym lekárom navyše v tomto období vyvstala konkurencia v podobe „svätých mužov“, ktorí liečili pomocou modlitieb, prikladaním rúk na postihnuté miesta, vyháňaním diabla a podobnými nevedeckými metódami. Mnohí z nich boli potulní mnísi alebo pustovníci, ktorých malo byzantské obyvateľstvo vo veľkej úcte a ich rád si vážilo. Títo „svätí muži“ tvrdili, že dôležitejšie ako liečiť telo je vyliečiť dušu. Začali prácu lekárov znevažovať, neraz ich aj zosmiešňovali vo svojich kázňach a spochybňovali ich znalosti antickej medicíny ako pohanské a pre kresťanov neprípustné. Verejná zdravotná starostlivosť v mestách v podstate prestala existovať. V priebehu 7. – 9. storočia lekárska profesia upadá na samé dno byzantskej spoločnosti. V dobových kronikách z tohto obdobia nie je o lekároch takmer ani zmienka.
Zlepšovanie postavenia lekárov a pozvoľný nárast inštitúcií zaoberajúcich sa liečením a starostlivosťou o chorých je evidentný až od 10. storočia. Súviselo to s opätovným rozmachom Byzantskej ríše a s vládou silných cisárov ako boli Nikeforos II. Fokas (963 – 969) a Bazileos II. Bulharobijca (976 – 1025). V tomto období je zaznamenaný vznik nemocnice v kláštornom komplexe na hore Athos v severnom Grécku, ktorá slúžila nielen mníchom, ale aj pútnikom a ľuďom odkázaným na odbornú lekársku pomoc. Od 11. storočia je stále evidentnejší trend výstavby nemocníc pri kláštoroch alebo veľkých chrámoch v mestách. Cirkev preberala na svoje plecia stále väčšiu úlohu pri starostlivosti o chudobných, chorých, starých a siroty a zriaďovala pre nich špecializované zariadenia. Po celej Byzantskej ríši vznikali nielen nové nemocnice, ale aj starobince (gerokomeia), sirotince (orfanotrofeia) a hospice pre pútnikov a chudobných (xenodocheia). Veľkými podporovateľmi výstavby charitatívnych inštitúcií pri kláštoroch boli nielen vysokí cirkevní hodnostári, ale aj svetskí veľmoži i samotní cisári. Zakladatelia kláštorov zvykli už v zakladacej listine (typikon) presne stanoviť, akému druhu filantropickej činnosti sa majú mnísi venovať, koľko ich má byť vyčlenených k tejto starostlivosti a koľko starých, chorých či inak postihnutých ľudí môžu ubytovávať v na to vyhradených kláštorných priestoroch.
Unikátna nemocnica
Veľmi podrobne sme informovaní o nemocnici zriadenej v kláštore Pantokrator v Konštantínopole, ktorý dal v roku 1136 postaviť cisár Ján II. Komnénos (1118 – 1143). Nemocnica v kláštore Pantokrator bola nielen byzantským, ale aj európskym unikátom. Mala 50 stálych lôžok a päť špecializovaných oddelení – chirurgiu, oddelenie pre ťažko postihnutých, ktorí boli pripútaní na lôžko, ženské oddelenie (kláštor zamestnával aj ženu – lekárku), oddelenie pre pacientov postihnutých očnými chorobami i oddelenie pre urgentné prípady. V nemocnici pracovali dvaja hlavní lekári (primmikerioi), dvaja starší skúsení lekári, dvaja chirurgovia, štyria všeobecní lekári, jedna lekárka na ženskom oddelení a niekoľko medikov, ktorí študovali medicínu v priestoroch kláštora. Typikon dokonca presne určoval, koľko lekárov má mať nočnú službu a koľko z nich sa má podieľať na vyučovaní medicíny v priľahlej lekárskej škole. Kláštor zamestnával najlepších byzantských lekárov a požadoval, aby svoje skúsenosti a zručnosti odovzdávali ďalším lekárom, nielen študentom medicíny. Lekári z kláštora Pantokrator sa tešili veľkej úcte a boli aj zodpovedajúco finančne ohodnotení. Niektorí popritom pôsobili aj ako súkromní lekári zámožnejších obyvateľov mesta.
Lekári mali k dispozícii špecializovaný zdravotnícky personál, ktorý sa staral o prípravu a aplikovanie liekov, udržiavanie chirurgických nástrojov v čistote, o hygienu operačných miestností a pod. Zdravotníci však už neboli tak dobre platení ako lekári a na živobytie si často museli privyrábať ešte inou prácou. Nemocnica v kláštore Pantokrator zamestnávala aj kuchárov, pekárov, upratovačov, pracovníkov práčovne a dokonca aj čističov latrín. Táto nemocnica bola na takej profesionálnej úrovni, že poskytovala pacientovi neuveriteľne vysokú zdravotnú starostlivosť a komfort zároveň. Pacient nemusel robiť nič, len ležať a dodržiavať pokyny lekárov a zdravotníckeho personálu. Aký to bol diametrálny rozdiel oproti hospicom na Západe, kde pacienti museli svojim liečiteľom pomáhať pri upratovaní priestorov, praní, prípadne silnejší pacienti pomáhali slabším a podobne. Historik Timothy S. Miller vo svojej štúdii Byzantine Hospitals uvádza, že ešte na sklonku 18. storočia sa napríklad v nemocnici Pennsylvania Hospital v USA od zdravších pacientov vyžadovalo, aby pomáhali s umývaním dlážky a inými pomocnými prácami nevyhnutnými pre chod nemocnice!
Súčasťou kláštorného komplexu Pantokrator bol aj útulok (gerokomeion) pre dvadsaťštyri starých ľudí, o ktorých sa už nemal kto postarať. V zakladacej listine bolo presne určené, koľko jedla a palivového dreva na deň majú dostať, takisto aby mali zabezpečený pravidelný prídel šiat a nárok na teplý kúpeľ dvakrát mesačne. V prípadne zhoršovania zdravotného stavu mali byť umiestnení do kláštornej nemocnice.
Medicína na cisárskom dvore
O vysokej prestíži lekárskej vedy a postavenia lekárov v 12. storočí svedčí aj skutočnosť, že mocný cisár Manuel I. Komnénos (1143 – 1180) sa vo voľných chvíľach sám zaoberal štúdiom medicíny, obklopoval sa najlepšími byzantskými i zahraničnými lekármi a dokonca aj liečil. Medzi jeho najslávnejších pacientov patril rímsko-nemecký kráľ Konrád III. (1138 – 1152), o ktorého sa Manuel staral v Konštantínopole na prelome rokov 1147/1148, počas neúspešnej druhej križiackej výpravy (prebiehala v rokoch 1147 – 1149), a jeruzalemský kráľ Balduin III. (1143 – 1163), ktorému Manuel napravil vykĺbené rameno po páde z koňa.
So zvyšovaním spoločenského statusu lekárov v Byzancii v 11. – 12. storočí sa zároveň čoraz častejšie spomínajú v kronikách, historických dielach, ale aj v korešpondencii. Napríklad aténsky metropolita a literát Michal Choniates v jednom zo svojich listov formuloval dve základné pravidlá, ktorými by sa mal riadiť každý dobrý doktor: 1. nemal by vyberať príliš veľké poplatky za svoje služby, 2. nemal by byť ľahostajný k bolestiam a chorobám svojich pacientov, najmä tých, ktorí sú veľmi ťažko chorí a navyše chudobní.
V prvom prípade Choniates narážal na skutočnosť, že mnohí lekári v 12. storočí pýtali za svoje služby neraz veľké sumy peňazí, pritom však nedokázali pacientov vyliečiť. Takíto lekári vyciciavajúci chorých ľudí sú pranierovaní aj v hagiografickej spisbe, kde je zároveň opätovne zdôrazňované, že ľudia by sa mali viac snažiť o vyliečenie svojej duše než tela.
Po dobytí Konštantínopolu vojskami štvrtej križiackej výpravy (v roku 1204) a vytvorení Latinského cisárstva na troskách Byzancie nastal všeobecný úpadok zdravotníckej starostlivosti i postavenia lekárov. Aj po obnovení Byzantskej ríše v roku 1261 sa tento trend nezmenil a od 14. storočia už nemáme žiadne správy o zakladaní nemocníc, či už cirkevnými alebo svetskými autoritami. Je veľmi pravdepodobné, že mesto Mistra na Peloponéze (bližšie v čísle 3/2014), ktoré sa stalo kultúrnym i politickým centrom neskorej Byzancie, nemalo ani jednu nemocnicu! Napriek pádu Konštantínopolu do osmanských rúk v roku 1453 a následnému zániku Byzancie niektoré charitatívne inštitúcie (nemocnice, hospice, starobince, útulky) zriadené pri kláštoroch pretrvali naďalej, ale už na pôde patriacej osmanským sultánom.
