Zavraždenie následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este vyvolalo v celej monarchii riadny šok. U nerovnoprávnych národov monarchie o to väčší, že práve do jeho vládnutia sa kládli nádeje na federalizovanie ríše, ktoré sľuboval ambiciózny čakateľ na trón.
Na jeho rakvu položili Slováci veniec so slovenskou trikolórou a nápisom: „Veľkej nádeji, očakávanej silnej záštite, hlboko skormútení Slováci.“ Na začiatku vojny nevyzerala situácia pre národy, usilujúce sa o vymanenie spod tútorstva rakúskych Nemcov a Maďarov vôbec priaznivo. Ciele vojny boli Slovákom úplne cudzie – vojna proti „slovanským bratom“ Srbom a Rusom bola nepopulárna, kým rakúski Nemci a Maďari ju vnímali ako prejav národnej hrdosti. Slováci boli vystavení represáliám, zatýkaniam, hrozbe dlhoročného žalára či popravy, všeobecná mobilizácia odviedla na front takmer kompletné ročníky bojaschopných mužov. Vláda huckala slovenské obyvateľstvo proti národovcom, že oni sú príčinou vojny, lebo zapredali vlasť Rusom, dávali Srbom mapy na výzvedné účely, alebo že slovenské banky posielali peniaze Srbom či vyrábajú falošné bankovky. Nepomohla aj interpelácia predsedu SNS M. Dulu u premiéra Štefana Tiszu v auguste 1914. Aby sa vyhla SNS prenasledovaniu, pozastavila svoju činnosť a bránila sa formou pasívnej rezistencie. Uhorskej vláde sa počas vojny nepodarilo primäť slovenskú národnú reprezentáciu, aby zostavila delegáciu k premiérovi, ktorá by vyjadrila lojalitu Slovákov k Uhorsku.
Ako ďalej?
Slovenská politická reprezentácia kalkulovala s viacerými možnosťami, ako by sa mohla ďalej vyvíjať situácia po ukončení vojny. Otvárali sa dva základné varianty, z ktorých potom vyplývali ďalšie kalkulácie: alebo Rakúsko-Uhorsko vojnu vyhrá, alebo prehrá. Víťazstvo monarchie vo vojne by pochopiteľne prispelo k upevneniu dovtedajšieho politického režimu a neumožnilo výraznejšiu úpravu politických pomerov. Tu mohli Slováci len zachovávať lojalitu ku štátu, upozorňovať na prinášanie obetí na bojiskách, argumentovať, že slovenskí vojaci patria k najstatočnejším vojakom, a preto si Slováci zasluhujú tolerantnejší prístup k riešeniu ich národných požiadaviek, maximálne však na úrovni autonómie.
Zánik takmer 400-ročnej monarchie a utvorenie nezávislých národných štátov sa na začiatku vojny ukazoval ako nesplniteľný sen, skôr z kategórie science-fiction ako reálnych politických úvah.
Oveľa širšie možnosti sa otvárali, ak by Rakúsko-Uhorsko vojnu prehralo. To by so sebou prinieslo „politické zemetrasenie“, podobne ako po prehratých vojnách z roku 1859 a 1866. V tomto prípade by sa slovenskí politici pokúsili o zmedzinárodnenie slovenskej otázky (po udalostiach v Černovej z roku 1907 sa už o Slovákoch postupne dozvedala verejnosť v Európe a USA) a docieliť prestavbu Rakúsko-Uhorska na federalizovaný štát. Zánik takmer 400-ročnej monarchie a utvorenie nezávislých národných štátov sa na začiatku vojny ukazoval ako nesplniteľný sen, skôr z kategórie science-fiction ako reálnych politických úvah. Na začiatku vojny však tiež nikto neočakával, že vojna potrvá dlhé štyri roky a stane sa najstrašnejšou vojnou, akú ľudstvo dovtedy poznalo a dostane prídomok „veľká“ či „svetová“.
Aj keď slovenská politika bola oproti iným národom ešte v plienkach, predsa mala svoje želiezka v ohni a vytvorila si viacero centier. Na území Slovenska bol dominantným národným centrom T. Sv. Martin, sídlo SNS (Matúš Dula, Svetozár Hurban-Vajanský), ktorému sekundovali Ružomberok (pôsobili tu hlasista Vavro Šrobár či predseda SĽS Andrej Hlinka) a Bratislava, centrum slovenskej sociálnej demokracie (Emanuel Lehocký). K nim sa v rámci Uhorska pripájala Budapešť, kde pôsobil advokát Emil Stodola, koordinátor spolupráce nemaďarských národov, či poslanec uhorského snemu Ferdiš Juriga. V rámci monarchie mali Slováci zastúpenie v Prahe, kde počas vojny pôsobili hlasisti Anton Štefánek a František Votruba. Vo Viedni pôsobil Milan Hodža, šéf srbského cenzorného oddelenia – cez jeho ruky prechádzali listy srbských vojakov rodinám, vďaka čomu mal reálnu predstavu o ich pocitoch a celkovej atmosfére na fronte. Navyše sa tu mohol kontaktovať s najvyššími predstaviteľmi štátu, rokovať s českými politikmi a informovať martinské centrum o aktuálnom dianí.
Nádeje v Rusko
Väčšina slovenských politikov očakávala národné oslobodenie zvonku, najmä zo strany Ruska. Viera v mocné dubisko, ktoré ich oslobodí, zamestnávala mysle slovanských obroditeľov od 20. rokov 19. storočia a nechýbalo im zrnko reality: veď podľa ich náhľadu práve vďaka Rusku sa v 70. rokoch 19. storočia vymanili balkánske národy spod područia Osmanskej ríše a vznikli nezávislé kráľovstvá: srbské, bulharské a rumunské. A teraz sa konečne pozornosť Ruska obráti na oslobodenie ujarmených západných Slovanov... Reálna možnosť obsadenia územia Slovenska Ruskom sa črtala práve na prelome rokov 1914/15, kedy sa ruskej armáde podaril na haličskom fronte prienik a obsadila časť východného Slovenska.
V Rusku pôsobilo viacero krajanov, prevažne obchodníkov, ktorí sa po vypuknutí vojny ocitli na „čiernej listine“, keďže ich materská krajina bola s Ruskom vo vojnovom stave a hrozila im internácia či zabavenie majetku. Pre štátny aparát to boli len nedôveryhodní „austrijci“ či „vengri“ a svoju lojalitu k matičke Rusi museli náležite preukázať. Na audiencii u cára Mikuláša II. 17. 9. 1914 zástupcovia ruských Čechov a Slovákov vyhlásili, aby „papršlek koruny Romanovcov zažiaril nad slobodnou, nezávislou korunou kráľovstva československého“. Rusko však spočiatku neuvažovalo nad zánikom Rakúsko-Uhorska. Chcelo získať Halič a v prospech Srbska Bosnu a Hercegovinu, prípadne, aby Česi a Chorváti získali autonómiu. Vo Varšave pôsobil obchodník Ján Országh, predseda miestnej Slovenskej besedy. Na univerzite v Tartu (rusky Jurjev) pôsobil ako profesor cirkevných dejín Ján Kvačala. Medzi Slovákmi v Rusku existovali dva smery: česko-slovenská a slovensko-ruská orientácia. V prospech myšlienky pričlenenia Slovenska k Rusku pôsobil J. Kvačala, ideový vodca Slovensko-ruského spolku pamäti Ľudovíta Štúra (vznikol 1915, zanikol po páde cárizmu v r. 1917). Spolok však nezískal dostatočnú podporu medzi ruskými Slovákmi a v marci 1917 už jeho predstavitelia hovorili „o oslobodení slovenského národa a jeho spojení s Čechmi na pôde všeslavianskej idey“. Časť Slovákov vstúpila do Zväzu českých spolkov na Rusi (neskôr bol jeho názov upravený na československý, podpredsedom sa stal Ján Országh). Po prijatí Kyjevského programu 16. 8. 1916 (tzv. Kyjevský zápis) sa činnosť spolku orientovala na spoluprácu a zjednotenie Čechov a Slovákov v Rusku a podriadila sa Československej národnej rade. Počet Slovákov v Rusku sa postupne zvyšoval vďaka vojenským zajatcom (takto sa v Rusku ocitli napríklad Jozef Gregor-Tajovský či Janko Jesenský). Po februárovej revolúcii v Petrohrade vznikla v marci 1917 odbočka Československej národnej rady v Rusku a vďaka pôsobeniu T. G. Masaryka povolila nová ruská vláda zakladanie miestnych čs. légií. V tomto čase sa už medzi slovenskými krajanmi v Rusku presadila česko-slovenská orientácia.
Americkí Slováci
Najaktívnejšie, hneď po vypuknutí vojny, vystúpili americkí Slováci, združení v Slovenskej lige, a diskutovali o možnostiach, akým smerom sa má uberať osloboditeľské hnutie: samostatné slovenské kráľovstvo, samosprávne Slovensko vo federatívnom slovanskom štáte, slovensko-poľská kombinácia či Slovensko v československom štáte. Americkí Slováci odmietali myšlienku autonómie Slovenska v rámci Uhorska a s obavou sledovali možné rokovania domácich slovenských politikov s politickou reprezentáciou Uhorska počas vojny. Hneď v septembri 1914 zostavili americkí Slováci memorandum, v ktorom žiadali „pre slovenský národ úplnú samosprávu, voľnosť sebaurčenia na politickom, kultúrnom a hospodárskom poli“; túto štátoprávnu formu však presnejšie nešpecifikovali. Časť slovenských predstaviteľov uvažovala aj o možnom utvorení spoločného poľsko-slovenského štátu. Ako hlavné argumenty sa uvádzala jazyková príbuznosť, slovenským katolíkom tiež bola blízka príslušnosť Poliakov ku katolíckej cirkvi. Otázku o možnej slovensko-poľskej vzájomnosti predložil ešte koncom roku 1915 po podpísaní Clevelandskej dohody orgán Katolíckej jednoty Clevelandský hlas. Konkrétnejšie rozpracovanie tejto kombinácie a formulovanie nejakých spoločných záverov však nenastalo. (O tejto téme sa diskutovalo aj medzi Poliakmi v Rusku. Napríklad na schôdzi Spolku slovanskej vzájomnosti v Petrohrade 31. 10. 1916 však na takto položenú otázku poľského zástupcu odpovedal Vladimír Hurban, syn S. Hurbana-Vajanského, že Slováci podporujú česko-slovenské zjednotenie.)
Najperspektívnejšie sa rozvíjala spolupráca medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ktorá vyústila po podpísania Clevelandskej dohody 22. 10. 1915 zástupcami Slovenskej ligy a Českého národného združenia a utvorenia Československého výboru: „...Sme za spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda s plným používaním jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou i politickou, so štátnym jazykom slovenským.“ Česko-slovenský štátoprávny variant napokon vyústil do podpísania Pittsburskej dohody 30. 5. 1918, na ktorej okrem podpisu zástupcov amerických Slovákov a Čechov nechýba podpis aj T. G. Masaryka – predsedu ČSNR. Po vzniku ČSR a zvolení Masaryka za jej prvého prezidenta získal tento dokument takú politickú vážnosť, že na ňom stavala autonomistická politika HSĽS, hoci podľa znenia dohody malo získať Slovensko „len“ autonómiu oproti plánovanej federácii z Clevelandskej dohody.
Zvýšenie politických aktivít na domácej pôde
Rok 1917 priniesol závažné udalosti, ktoré prispeli k zmene politických konštelácií vo vojne: v marci vypukla februárová revolúcia v Rusku, ktorá napokon vyústila do podpísania brest-litovského mieru 3. 3. 1918 a zrúteniu východného frontu. Oslabenie dohodových štátov kompenzoval vstup USA do vojny 6. 4. 1917, keď ich ešte v roku 1915 posilnilo Taliansko a 1916 Rumunsko. Vo vnútri monarchie prinieslo čiastočné politické uvoľnenie nastúpenie nového panovníka Karola I. (ako uhorský kráľ Karol IV.), ktorý sa usiloval docieliť, aby monarchia bez vážnejších strát vystúpila z vojny. V tomto období sa už postupne väčšina politických reprezentantov domácich a zahraničných Čechov a Slovákov prikláňala k česko-slovenskému štátoprávnemu variantu. Koncepcia orientácie na Rusko bola po februárovej revolúcii nereálna a ako najperspektívnejšia sa pre Slovákov ukázala spolupráca s Čechmi, aj keď počas celého obdobia vojny boli všetky plány ešte len vo sfére úvah a naplnenie tohto cieľa bolo zatiaľ v nedohľadne. Prvým oficiálnym predložením tohto variantu na domácej pôde bolo vystúpenie českých poslancov v ríšskom sneme 30. mája 1917, v ktorom žiadali spojenie českých krajín a Slovenska do jedného autonómneho celku v rámci federalizovanej monarchie. V tomto vyhlásení sa prvýkrát objavila slovenská otázka v oficiálnom dokumente českej politiky a zároveň ním česká politika prvýkrát poprela historicko-právny princíp, na ktorom dovtedy stála jej politika. Na vyhlásenie českých poslancov ostro reagoval uhorský premiér Štefan Tisza: „...neslýchané drzé vyhlásenie Čechov ... je obrátené nielen proti dualizmu, ale priamo proti integrite uhorského štátu... Toto vyhlásenie musí byť prijaté každým Maďarom, bez rozdielu jeho straníckej príslušnosti, len s pocitmi odporu a pohŕdania.“ I tak sa však usiloval získať od Slovákov vyjadrenie lojality k Uhorsku za nepatrné ústupky (3 gymnáziá, 1 župana, niekoľko slúžnovských úradov). Požiadavku spojenia českých krajín a Slovenska zopakovali českí poslanci neskôr aj v tzv. Trojkráľovej deklarácii zo 6. 1. 1918, ktorú na Slovensku podporila Mikulášska rezolúcia z 1. mája 1918.
„Tisícročné manželstvo sa nevydarilo...“
V roku 1918 nastáva zvýšenie politických aktivít nielen v ministerských kabinetoch, ale i radách či kluboch odbojových predákov. Tí získali silného spojenca v osobe amerického prezidenta Woodrowa Wilsona (8. 1. 1918 vydal 14-bodové podmienky mieru, v ktorých 10. bod hovorí o autonómnom vývoji národov Rakúsko-Uhorska; v októbrovom doplnení už hovoril o oslobodení národov spod rakúskeho a maďarského jarma). Zvýšila sa aj pozícia ČSNR, keď ju dohodové štáty uznali za najvyšší orgán Čechov a Slovákov. Predstavitelia jednotlivých národov monarchie zavetrili príležitosť zmeniť svoje dovtedajšie postavenie a horúčkovito spriadali siete svojich politických kombinácií. Neistota vládnych kruhov a neúspešné rokovania o uzavretie separátneho mieru im len hrala do karát. Svoje predstavy na ďalšiu existenciu monarchie jasne predniesli delegáti Kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal 8. – 10. apríla 1918 v Ríme: ich vyslovenie sa za právo na samostatné štáty a spoločný boj proti monarchii až do jej zničenia už nikoho nenechal na pochybách, aký jej chystajú ďalší osud.
V tomto období sa výrazne aktivizuje aj slovenská spoločnosť doma. Všade bolo cítiť únavu z vojny, každá rodina túžila po mieri a návrate otcov, synov a bratov z vojny. Situácia sa radikalizovala po návrate vojnových zajatcov z Ruska, ktorí museli opätovne narukovať, tentoraz na západný front. Narastala protivojnová nálada, vypukli vzbury, dezercie, utvárali sa tzv. „zelené kádre“ v horách. V júni 1918 sa konal všeobecný štrajk ako protest na streľbu do štrajkujúcich robotníkov v Pešti. Pod vplyvom týchto udalostí zvolal M. Dula na 24. mája 1918 do Martina dôvernú poradu SNS, kde sa jej účastníci zjednotili na čs. variante a odzneli tu aj pamätné slová Andreja Hlinku: „Tisícročné manželstvo sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ Vedenie SNS prijalo rozhodnutie: „SNS stojí na stano-visku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“ Na ďalšej schôdzke 12. septembra v Budapešti sa predstavitelia SNS uzniesli vytvoriť SNR ako najvyšší politický orgán Slovákov (prvé pokusy o vytvorenie SNR sa uskutočnili už v máji 1914 po smrti Pavla Mudroňa, ale sa nerealizovali pre vypuknutie vojny). V jej mene vystúpil poslanec F. Juriga na pôde uhorského snemu, kde vyhlásil, že Slovákov nemôže zastupovať uhorský snem, ale jeho jediným reprezentantom je Slovenská národná rada.
Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.
Z Deklarácie slovenského národa
V októbri 1918 už nadobudli udalosti veľmi rýchly spád: 16. 10. vydal cisár Karol manifest o federalizácii monarchie, ale pre ostrý protest z uhorskej strany sa mal vzťahovať len na Predlitavsko. Dňa 17. októbra odovzdal Masaryk vláde USA Washingtonskú deklaráciu, ktorá obsahovala vyhlásenie samostatnosti ČSR. Keď 27. októbra vydal minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska J. Andrássy nótu, v ktorej vyjadril ochotu monarchie rokovať o mieri, bol to signál, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo.
Deklarácia slovenského národa
Za tejto búrlivej atmosféry, často odtrhnutí od najaktuálnejších informácií, sa rozhýbala aj činnosť slovenských politikov doma. Nevediac, čo sa deje v Prahe, zvolalo vedenie SNS schôdzku strany na 30. októbra a pozvalo na ňu aj zástupcov ostatných slovenských politických prúdov. Jej účastníci najprv utvorili 20-člennú Slovenskú národnú radu pod predsedníctvom Matúša Dulu. Tá potom prijala návrh Samuela Zocha o texte Deklarácie slovenského národa. Zdôrazňuje sa v ňom jednota Čechov a Slovákov a obsahuje pojem československý národ. Večer po prijatí deklarácie, keď už väčšina delegátov odišla, prišiel z Budapešti M. Hodža, ktorý informoval zostávajúcich účastníkov o najnovšej politickej situácii. Na ich základe bol čiastočne upravený pôvodný text (doplnenie Andrássyho nóty o kapitulácii a vypustenie bodu o zastúpení slovenského národa na mierovej konferencii, keďže už bola Dohodou uznaná čs. vláda) a v takejto podobne ho aj publikovali.
Slovenská politická reprezentácia sa síce prihlásila k novovzniknutej Československej republike, územie Slovenska však ešte bolo potrebné vojensky obsadiť a dosiahnuť medzinárodné uznanie jeho hraníc.
