V decembri 1989 nórsky Nobelov výbor udelil Nobelovu cenu za mier 14. dalajlámovi Tändzinovi Gjamcchovi za to, že pri svojom boji za práva Tibeťanov dôsledne odmietal použitie násilia.
Výbor zdôraznil skutočnosť, že 14. dalajláma presadzoval mierové riešenie, ktoré vychádzalo z tolerancie a vzájomného rešpektu medzi Číňanmi a Tibeťanmi, s cieľom zachovať historické a kultúrne dedičstvo svojho národa. Svoj výber odôvodnil aj dalajlámovou angažovanosťou v otázkach globálneho dodržiavania ľudských práv, ochrany prírody a riešenia medzinárodných konfliktov.
Udelenie Nobelovej ceny za mier 14. dalajlámovi predstavovalo vrchol jeho politickej aktivity, ktorá upozorňovala na situáciu v Tibete po potlačení protičínskeho povstania a po jeho úteku do Indie v marci 1959. Nasledujúcich 40 rokov sa tento bývalý najvyšší politický predstaviteľ Tibetu a zároveň až dodnes hierarchicky najvyššie postavený predstaviteľ tibetskej buddhistickej školy Gelugpa venoval tomu, aby pre približne 100-tisíc Tibeťanov, žijúcich v indickom exile, zabezpečil dôstojné životné podmienky. Vďaka pomoci indickej vlády sa mu to aj podarilo a so situáciou v Tibete zároveň oboznámil svetovú verejnosť.
Svetová tibetská otázka
Po smrti Mao Ce-tunga v roku 1976 došlo v celej Číne k istému uvoľneniu, čo sa prejavilo aj v Tibete – Tibeťania opäť mohli používať vlastný jazyk, tradičná kultúra už nebola systematicky likvidovaná štátom a štátne orgány umož-nili aj čiastočnú obnovu zničených buddhistických kláštorov a chrámov. Tento návrat k vlastnej identite však v Tibete viedol aj k tomu, že jeho obyvatelia začali formulovať politické požiadavky (dodržiavanie ľudských práv, návrat dalajlámu z exilu, nezávislosť Tibetu). Od septembra 1987 sa v Lhase uskutočnilo niekoľko demonštrácií, ktoré v marci 1989 vyvrcholili rozsiahlymi násilne potlačenými protestmi, po ktorých čínska vláda v Lhase vyhlásila stanné právo.
Od začiatku 80. rokov 14. dalajláma nadviazal neoficiálny dialóg s čínskymi vodcami s cieľom dospieť k riešeniu. Dialóg s Pekingom však dosiahol minimálny pokrok, a preto sa usiloval prezentovať problém Tibetu aj v zahraničí. Počas návštevy Spojených štátov amerických v roku 1987 na pôde Kongresu a následne v roku 1988 na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu predstavil plán mierového riešenia tibetskej otázky, ktorý predstavoval tzv. strednú cestu – 14. dalajláma nepožadoval samostatnosť, ale skutočne samosprávny Tibet v hraniciach Čínskej ľudovej republiky. K tomuto plánu sa vrátil aj 10. decembra 1989 vo svojom prejave v Osle pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny za mier. V prejave rekapituloval aj tragické skúsenosti Tibeťanov s čínskou vládou najmä v období Kultúrnej revolúcie (1966 – 1976) a vyzval Peking k dialógu.
Dalajláma a slobodné Československo
Udelenie Nobelovej ceny za mier v roku 1989 práve dalajlámovi bolo do istej miery iste aj dôsledkom diplomatickej izolácie, do ktorej sa dostala čínska vláda po násilnom potlačení prodemokratického hnutia v Pekingu začiatkom júna. Udelenie tejto ceny prispelo k zvýšeniu povedomia v západnom svete o situácii v Tibete a vďaka tomu od 90. rokov svetoví štátnici čoraz častejšie (napriek hlasným protestom Číny) prijímali 14. dalajlámu na „neoficiálnych“ stretnutiach. V tomto kontexte zohralo významnú úlohu ponovembrové Československo – novozvolený prezident Václav Havel v novoročnom príhovore pozval dalajlámu do Prahy a ten ju začiatkom februára 1990 aj navštívil. Táto návšteva bola jedným z prvých prijatí 14. dalajlámu hlavou štátu a po nej sa Tändzin Gjamccho v Prahe opakovane stretával s Václavom Havlom. Slovensko 14. dalajláma navštívil dvakrát – v októbri 2000 a v septembri 2009. Počas prvej návštevy mu Univerzita Komenského udelila čestný doktorát.
Napriek internacionalizácii tibetskej otázky a medzinárodným aktivitám 14. dalajlámu sa po udelení Nobelovej ceny za mier situácia v Tibete zhoršila. Po relatívne tolerantnej národnostnej a náboženskej politike čínskej vlády v 80. Rokoch došlo od začiatku 90. rokov k uplatňovaniu čoraz reštriktívnejších opatrení voči Tibeťanom, ktoré napokon v marci 2008 viedli k rozsiahlym protičínskym demonštráciám. Po nich sa represívna politika ešte zostrila, čo viedlo aj k vyše stovke protestov tibetských mníchov i laikov samoupálením. Dialóg s Čínou sa definitívne prerušil, na jar roku 2011 sa 14. dalajláma v exile zriekol svojej politickej autority, a tá prešla do rúk exilového premiéra, voleného priamo Tibeťanmi, ktorí žili mimo Číny. Potom, čo v lete roku 2007 čínska vláda schválila nariadenie, podľa ktorého bude výber budúceho dalajlámu iba v jej rukách, 14. dalajláma v rozhovoroch nahlas zvažuje aj možnosť, že on bude posledným znovuzrodením reinkarnačnej línie, siahajúcej až do 15. storočia.
