Vzhľadom na svoju excentrickú polohu bola Bratislava oslobodená medzi poslednými slovenskými mestami. Stalo sa tak 4. apríla 1945. Mesto sa na prechod frontu pripravovalo už od konca marca.
Obyvatelia sa chystali na nocovanie v krytoch a pivniciach, zaobstarávali si zásoby vhodných potravín, zdravotníckeho materiálu a hasiacich potrieb. Informácie o situácii v Budapešti, dobytej v polovici februára po päťdesiatdňovom obliehaní, ktoré si vyžiadalo tisícky mŕtvych civilistov, podnietili mnoho bratislavských rodín uposlúchnuť výzvu na dobrovoľnú evakuáciu a odísť na vidiek. Miestne tlačiarne vytlačili posledné čísla novín oslavujúcich ľudácky režim a na veľkonočnú sobotu 31. marca bol vypravený z Bratislavy posledný transport politických väzňov, ktorí boli následne hromadne povraždení v koncentračnom tábore Mauthausen.
Na rozdiel od prezidenta, členov vlády či vysokých predstaviteľov Hlinkovej gardy, ktorí sa 1. apríla stiahli do Holíča, mestská samospráva tu zostala takmer celá. Na čele s mešťanostom Štefanom Ravaszom riadila núdzové prípravy a neskôr i čistenie zborenísk a zásobovanie mesta. Policajný riaditeľ utiekol a keď jeho zástupca žiadal evakuáciu zbraní aj mužstva, zatkol ho kolega, ktorý bol v styku s odbojom. Nová povojnová samospráva teda mohla po svojom ustanovení priamo prevziať agendu, čo nepochybne prispelo k rýchlemu návratu mesta k bežnému životu.
Boje o mesto
Dňa 2. apríla prestali premávať električky a trolejbusy, zastavili sa dodávky vody, elektriny a plynu. Nemecké velenie poverilo obranou mesta jednotky 938. ochranného a 145. pevnostného práporu, posilnené jednotkami 96. delostreleckej divízie a tiež maďarskou pechotou. Na východných prístupoch k mestu boli vybudované tri obranné pásma. Prvé na okrajoch tamojších predmestí a Malom Dunaji, ďalšie od závodu Dynamitka smerom na obec Prievoz a tretím bola protitanková priekopa od Koliby po Pálenisko. Vojenskí pyrotechnici pripravovali deštrukciu dôležitých budov – priemyselných závodov, rozhlasu, pošty a iných. Výbušninou zničili 3. apríla kovovú konštrukciu mosta cez Dunaj a výrazne poškodili jeden z jeho pilierov. Znefunkčnili aj železničný viadukt Červený most.
Sovietske vojská, ktoré sa približovali k mestu, prešli juhovýchodne od neho ťažkými bojmi v rámci bratislavsko-brnianskej operácie 2. ukrajinského frontu Červenej armády. Spojený útok 7. gardovej armády Červenej armády pod velením generálplukovníka M. S. Šumilova s podporou tankových vojsk (vrátane 2. rumunského tankového pluku) a Dunajskej flotily, ktorého výsledkom bolo oslobodenie Bratislavy, sa začal 2. apríla. Jednotky 2. ukrajinského frontu maršala R. J. Malinovského vtedy už obsadzovali obec Vajnory. Na ďalší deň bola oslobodená aj Rača, bojovalo sa v Trnávke, Prievoze a na Pálenisku. Delostrelecká paľba zasahovala nemecké pozície na Kolibe, v Ružinove a na Nivách. Útočiace jednotky si tým otvorili hlavné prístupové cesty do vnútorných častí mesta. Pred vlastným útokom pechoty sa centrum stalo cieľom silnej delostreleckej a raketovej paľby zo známych kaťuší.
V stredu 4. apríla 1945 zaútočila Červená armáda v ranných hodinách v hlavnom smere po dnešnej Račianskej, Vajnorskej a Trnavskej ulici, z Prievozskej cesty cez Mlynské Nivy a prístav do vnútorného mesta. Okolo obeda sa ešte bojovalo v Starom Meste, potom sovietske jednotky prenasledovali nepriateľa smerom na Patrónku a Karlovu Ves. Bratislavský hrad, ktorý zostal hlavným ohniskom nemeckého odporu, bol dobytý po štvrtej hodine popoludní. Súbežne boli na druhej strane Dunaja nemecké vojská vytlačené z Petržalky, ktorá sa po šiestich rokoch opäť stala súčasťou republiky. Devínska Nová Ves a ďalšie obce na západ od centra boli oslobodené 6. apríla. Koncom mesiaca bolo vnútorné mesto, spolu s obcami Prievoz, Vajnory, Rača a Dúbravka, vypustené sovietskym velením z „bojového pásma“. Petržalka, Lamač a Devín ostali jeho formálnou súčasťou až do polovice júna. Na území Bratislavy bolo po skončení bojov pochovaných 742 sovietskych vojakov a dôstojníkov, z ktorých väčšina zahynula priamo v bojoch o mesto. Na strane nepriateľa padlo 470 vojakov. Počas bojov o mesto zahynulo aj okolo 120 civilistov a zničených bolo vyše tisíc domov, najviac v oblasti Krížnej a Záhradníckej ulice. Škody na mestských podnikoch boli vyčíslené na vyše 57 miliónov korún, niekoľkonásobné škody však utrpeli veľké priemyselné závody v meste, ako Apollo, Siemens, Philips. Mesiac po oslobodení sa v Župnom dome konalo prvé zasadanie Slovenskej národnej rady, na ktorom bolo prijaté nariadenie SNR č. 33 z 5. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva.
Obnova a návrat do bežného života
Hneď 5. apríla sa začalo s výstavbou provizórneho pontónového mosta, spájajúceho Bratislavu s Petržalkou kúsok poniže dnešného Mosta SNP. Kvôli plávajúcim lodiam však bolo treba pontóny rozpájať, čo prevádzku brzdilo. Ďalší provizórny prechod cez rieku, postavený na drevených pilótach, fungoval krátkodobo na úrovni nástupiska na propeler. Trvalá konštrukcia na mieste zničeného mosta bola dokončená na jar 1946.
Život v meste sa za obrovského úsilia relatívne rýchlo navracal do bežných koľají. V piatok 6. apríla bol k dispozícii čerstvý chlieb z mestských pekární. Päť dní po oslobodení sa premietal v kine Tatra historický film o ruskom vojvodcovi Michailovi Kutuzovovi. V polovici mesiaca už komunisti vydávali denník Pravda a demokrati svoj Čas. Na Tehelnom poli sa hral futbal. Podľa situačných správ sovietskej komandatúry sa k 30. aprílu už pracovalo v továrňach Kablo, Dynamit-Nobel, Tunsgram, Gumon, výučba bola obnovená na konzervatóriu aj v seminári. Chleba sa v štyroch pekárňach pieklo 120 ton denne, fungovali trhoviská, divadlá, kiná, aj „25 kaderníctiev“. V polovici mája bol z Hlavnej stanice vypravený prvý vlak do Prahy a v polovici septembra aj do Košíc. V novembri vyplávala z bratislavského prístavu prvá civilná loď.
Samospráva mesta – ÚNV
Správy mesta sa po skončení bojov ujal 6. apríla 1945 dočasný Ústredný národný výbor (ÚNV), ktorý pred oslobodením utvorili predstavitelia odboja. Preto bol označovaný aj ako „revolučný“ národný výbor. Ku koncu vojny boli odbojové zložky v Bratislave výrazne oslabené odchodom viacerých odbojárov do Slovenského národného povstania aj zostrovaním represálií priamo v hlavnom meste. Začiatkom roka 1945 totiž spustili nacistické aj ľudácke orgány novú vlnu zatýkania, sprevádzaného brutálnymi výsluchmi, väznením a deportáciami do koncentračných táborov, ba i vraždením.
Podľa pôvodných dohôd medzi predstaviteľmi dvoch najsilnejších zložiek odboja – demokratického a komunistického krídla, boli do prvého národného výboru predbežne delegovaní za občiansky blok (budúcu Demokratickú stranu) Ing. Ján Ország, Štefan Stunda a Ing. Dušan Jurkovič, za Komunistickú stranu Slovenska Štefan Bašťovanský, Alojz Halan a Michal Vereš. Reálnu zostavu po oslobodení však ovplyvnilo spomínané zatýkanie a iba postupný návrat niektorých odbojárov z väzníc. Preto tento paritne fungujúci orgán, ktorý do vedenia každej odbornej sekcie delegoval vždy dvojicu zástupcov KSS a DS, viedli nakoniec demokrat Dr. Karel Koch a komunista Dr. Ján Poničan. Výraznou postavou Ústredného národného výboru bol i jeho podpredseda, rímskokatolícky kňaz Anton Pozdech z farnosti Nové Mesto-Blumentál. Patril k popredným miestnym organizátorom protiľudáckeho odboja, kvôli čomu bol i väznený Gestapom. Po oslobodení sa stal prvým predsedom bratislavskej mestskej organizácie Demokratickej strany.
Ústredný národný výbor spočiatku spravoval nielen Bratislavu, ale svojou pomocou pri zabezpečovaní zásobovania, obnovy priemyslu či dostupnosti sociálnych služieb v priľahlých západoslovenských okresoch, kde sa pomalšie obnovovala samospráva, čiastočne nahrádzal aj Slovenskú národnú radu. Stabilizácia činnosti SNR na jednej strane odbremenila národný výbor, no na druhej strane najmä povereníctvo vnútra pod vedením Gustáva Husáka čoskoro začalo hrubo zasahovať do kompetencií mesta pri správe jeho majetku, obsadzovaní mestských bytov, prideľovaní administratívnych budov a podobne. Ďalšia úprava personálneho zloženia Ústredného národného výboru vyplynula z verejného manifestačného volebného zhromaždenia, ktoré sa konalo v Redute 29. apríla 1945. Komunisti si presadili 27 riadnych členov a dvoch náhradníkov, demokrati získali posty 23 riadnych členov a troch náhradníkov. Toto zloženie sa rešpektovalo až do riadnych volieb v máji 1946, ktoré s prevahou vyhrala Demokratická strana.
Foto: zdroj - Tlačová agentúra SR, Archív Múzea mesta Bratislavy
