SME

Pod dohľadom nemeckej orlice

Pod dohľadom nemeckej orlice - Bratislava vo funkcii hlavného mesta vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945)

 V roku 1939 sa Bratislava stala hlavným mestom novoutvoreného štátu, čo mestu poskytlo početné možnosti jeho ďalšieho politického, hospodárskeho, spoločenského, kultúrneho i demografického rozvoja. Na druhej strane tento fakt priniesol Bratislave aj rôzne riziká. Tie pramenili vo fakte, že Slovenská republika ako satelit a spojenec hitlerovského Nemecka sa po jeho boku zapojila do vojnového konfliktu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Začlenenie Bratislavy do územného komplexu vznikajúcej Československej republiky na rozhraní rokov 1918 – 1919 bolo prelomovým  aktom  pre jej budúce osudy. Predznamenalo to aj jej úlohu, ktorú toto mesto zohrávalo v ďalších desaťročiach a vlastne podnes zohráva v dejinách slovenského národa a jeho štátnosti. Od februára 1919, keď sa zo Žiliny do Bratislavy presťahovala „slovenská vláda“ – t. j. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, sa mesto stalo oficiálnym, dynamicky sa rozvíjajúcim, rýchlo sa slovakizujúcim  administratívnym a národnopolitickým centrom krajiny. Jeho dominantné postavenie a z neho vyplývajúce dôsledky boli posilnené v roku 1928, keď sa Bratislava stala sídlom Krajinského úradu, krajinského zastupiteľstva a krajinského  prezidenta.

SkryťVypnúť reklamu

Martin alebo Bratislava?

Cesta Bratislavy (najväčšieho slovenského mesta s vtedy viac ako 80-tisíc obyvateľmi) do pozície „metropoly Slovenska“ však nebola jednoduchá a bezkonfliktná. Československá vláda musela už na prelome rokov 1918 – 1919 vybojovať na medzinárodnom poli s povojnovou maďarskou reprezentáciou ostrý politický, diplomatický a sčasti aj mocenský zápas o to, aby sa Bratislava stala súčasťou nového československého štátu. Paradoxom bolo, že svoje postavenie hlavného mesta Slovenska v rámci Československej republiky musela Bratislava obhajovať v prvej polovici 20. rokov minulého storočia aj pred domácimi kritikmi a oponentmi. Tí dokazovali, raz viac, inokedy menej presvedčivými argumentmi, že toto mesto nie je vhodné a vlastne ani nemá právo byť politickým centrom krajiny. Kritici žiadali, aby sa hlavným mestom Slovenska stal Turčiansky Svätý Martin, odvolávajúc sa na jeho nesporne významnú národnopolitickú a kultúrnu úlohu v predchádzajúcich desaťročiach.

SkryťVypnúť reklamu

História však nedala spomínaným hlasom za pravdu. Ďalší vývoj jednoznačne odobril   dominantné postavenie a funkciu Bratislavy, čo sa ukázalo najmä v krízových a hektických mesiacoch druhej polovice roka 1938, respektíve prvej polovice roka 1939. Vtedy mestu totiž  hrozilo, že bude odtrhnuté od Slovenska. Najväčšie nebezpečenstvo pričlenenia mesta  k horthyovskému Maďarsku hrozilo z presadzovaných maďarských požiadaviek a z dôsledkov pripravovanej prvej Viedenskej arbitráže. Na druhej strane existovali aj úvahy o anektovaní Bratislavy Treťou ríšou, ako sa to stalo s bratislavskými predmestiami Petržalka a Devín (vrátane jeho starobylého a pre Slovákov v mnohých smeroch symbolického hradu) už v októbri 1938.

Napokon ešte aj po vytvorení Slovenského štátu na jar 1939 boli na nemeckej strane (najmä v prostredí znacizovaných politických kruhov tunajšej nemeckej menšiny reprezentovanej Deutsche Partei) tendencie žiadajúce pričlenenie mesta k tretej ríši. V tom čase však už Berlín určil svojmu satelitu – Slovenskej republike úlohu „vzorového štátu“ a anektovanie Bratislavy neprichádzalo do úvahy. V tejto súvislosti však možno vysloviť hypotézu, že ak by sa Bratislava nestala už v čase I. ČSR prirodzeným centrom slovenského verejného a politického života, ťažko by v rokoch 1938 – 1939 obhájila svoju územnú príslušnosť k Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu

Od autonómie k samostatnosti

Svoje dominantné postavenie si Bratislava ešte viac posilnila vplyvom dvoch  štátoprávnych zmien, ktoré sa uskutočnili na jeseň 1938, respektíve na jar 1939. Možno povedať, že Bratislavy sa vtedy začali z bezprostrednej blízkosti dotýkať „veľké dejiny“ a „veľká politika“ – prinajmenšom v tredoeurópskom kontexte. Od októbra 1938 v nej mala sídlo slovenská autonómna vláda, ktorá úradovala v tzv. vládnej budove na Gondovej ulici (dnes je tam Filozofická fakulta Univerzity Komenského), kde ešte dožíval vtedy už postupne odumierajúci  Krajinský úrad. Po voľbách konaných 18. decembra 1938 sa Bratislava stala sídlom Snemu Slovenskej krajiny, ktorý sa na jar 1939 pretransformoval na Snem Slovenskej republiky. Plénum snemu a jeho výbory rokovali v  budove Župného domu na dnešnom Hurbanovom námestí, kde sa 14. marca 1939 odohral aj slávnostný akt vyhlásenia Slovenského štátu.

SkryťVypnúť reklamu

Prvé slávnostné zasadnutie tohto novozvoleného zákonodarného zboru, ešte aj za účasti najvyšších reprezentantov ústrednej pražskej vlády a Národného zhromaždenia, sa však konalo 18. januára 1939 v aule Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí. Počas polročnej existencie autonómneho Slovenska začala Bratislava na seba priťahovať zvýšenú pozornosť politikov i novinárov zo zahraničia. Nielen preto, že tu existovalo pätnásť európskych a dva juhoamerické konzulárne úrady, pôsobiace v Bratislave už v medzivojnovom období, ale najmä preto, že sa stala miestom zastrašovania, intríg a provokácií agentov nemeckých spravodajských a bezpečnostných služieb.

Do Bratislavy prichádzalo legálnou i nelegálnou cestou stále viac rôznych nacistických emisárov, ktorí tu za pomoci predstaviteľov tunajšej Deutsche Partei i pronacistických radikálov v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane plnili úlohy smerujúce k definitívnemu rozbitiu československého štátu, respektíve k jeho násilnej okupácii. „Politická turistika“ prebiehala však aj opačným smerom: Príslušníci Detsche Partei a ľudácki radikáli 
z Bratislavy tajne odchádzali na územie tretej ríše – hlavne do Viedne, ale aj do pohraničných rakúskych mestečiek, aby tu dostávali inštrukcie, peniaze i zbrane pre svoju ďalšiu činnosť v záujme nemeckých mocenských plánov so Slovenskom. Tento proces vyvrcholil v hektických udalostiach prvej polovice marca 1939 a vznikom satelitného Slovenského štátu, ktorý v danej historickej konštelácii možno považovať za akýsi vedľajší produkt nacistickej agresie proti Česko-Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu

Izolácia, bytová otázka a vyhnanie židov

Slovenský štát sa počas šiestich rokov svojho trvania postupne dostával nielen do citeľnej vnútropolitickej a morálnej krízy, ale aj do stále viditeľnejšej medzinárodnej izolácie. Vari najviac to pociťovala jeho metropola Bratislava. Toto mesto, ktoré  bolo v medzivojnovom období známe svojou národnostnou i náboženskou rôznorodosťou a občianskou toleranciou, ako aj pestrým spoločenským a kultúrnym životom, respektíve mnohostrannými stykmi so zahraničím (prinajmenšom  tredoeurópskom priestore), postupne strácalo tieto svoje prednosti. Stále viac bolo limitované len na politické a spoločenské kontakty s krajinami, ktoré boli spojencami alebo satelitmi tretej ríše.

V kultúrnej a najmä hospodárskej oblasti si však Bratislava a Slovenská republika vôbec vytvárali prostredníctvom stykov s viacerými neutrálnymi štátmi možnosť nadviazania kontaktov aj s krajinami, ktoré boli mimo mocenskej sféry hitlerovského Nemecka. Nádejné „otváranie okien“ do Európy však od roku 1941 a hlavne od roku 1943 viditeľne slablo nielen v  diplomatickej, ale aj v hospodárskej a kultúrnej rovine, až nakoniec celkom prestalo. Uvedený  fakt možno, okrem iného, dobre ilustrovať na príklade osudu medzinárodného Dunajského veľtrhu, ktorý sa vždy konal za bohatej a početne zastúpenej zahraničnej účasti. Veľtrhy sa v Bratislave každoročne konali už od začiatku 20. rokov minulého storočia a po hospodárskej, no aj spoločensko-politickej stránke pozitívne zviditeľňovali nielen mesto, ale aj celé Slovensko.

SkryťVypnúť reklamu

V novembri 1940 prijal Snem Slovenskej republiky osobitný zákon o Dunajskom veľtrhu. Boli vypracované ambiciózne plány na rozšírenie a vybudovanie nových výstavných priestorov na mieste, kde dnes stojí komplex budov Parku kultúry a oddychu. Veľkorysé plány sa však v dôsledku vojnových udalostí už nepodarilo realizovať. Dunajský veľtrh sa vždy otváral za účasti najvyšších predstaviteľov mesta, členov vlády i prominentných zahraničných hostí. Občas prišiel na veľtrh aj prezident republiky. Poslednýkrát sa veľtrh uskutočnil na prelome augusta a septembra 1942.

Fakticky už existujúce vedúce postavenie Bratislavy v štáte právne zakotvil § 4 Ústavy  z 21. júla 1939, v ktorom sa uvádzalo, že „Hlavným mestom republiky je Bratislava“. Na jej čele stál vo funkcii menovaného vládneho komisára (od roku 1941 mešťanostu) Belo Kováč, ktorého v roku 1944 vystriedal Štefan Ravasz. Mesto hospodárilo s rozpočtom okolo 200 miliónov slovenských korún. Po vzniku štátu počet obyvateľov hlavného mesta rástol a rozširovala sa aj jeho územná rozloha. Pri sčítaní ľudu v decembri 1940 malo mesto 139 tisíc obyvateľov, čo predstavovalo asi 5 % celkového počtu osôb v štáte. Permanentný rast počtu obyvateľov bol spôsobený jednak pričlenením niekoľkých okolitých obcí k mestu, čím začala vznikať  takzvaná Veľká Bratislava, jednak príchodom ďalších nových obyvateľov,  ktorí nachádzali prácu v tunajších priemyselných podnikoch alebo v centrálnych úradoch a inštitúciách vytvorených pre potreby nového štátu.

SkryťVypnúť reklamu

Nárast počtu Bratislavčanov však vzápätí spôsobil v meste veľký nedostatok bytov, najmä stredného a vyššieho štandardu, hoci v hlavnom meste prebiehal čulý stavebný ruch, ktorý rozšíril aj tunajší bytový fond (napríklad výstavba komplexu Nová doba, Ľudovej štvrte a pod.). Sľuby, že vyhnaním židovských občanov z ich domov a bytov sa automaticky zlepší alebo dokonca celkom vyrieši bytová situácia obyvateľov, sa nenaplnili. Nedostatok bytov však vytvoril priaznivé podmienky pre korupciu, protekcionalizmus a kšeftovanie s týmto nedostatkovým tovarom.

Z aspektu sociálnej štruktúry občanov rástla v Bratislave stredná, najmä úradnícka vrstva a zvyšoval sa aj počet zamestnancov tunajších priemyselných podnikov. Viacnárodná pestrosť mesta sa čiastočne eliminovala vypovedaním štátnych zamestnancov českej národnosti do Protektorátu Čechy a Morava, ale hlavne drastickým znížením počtu tunajších židovských občanov (asi 15 tisíc osôb). Viac ako dve tretiny z nich bolo totiž postupne vysťahovaných  z Bratislavy do vidieckych miest a v roku 1942 deportovaných mimo územia štátu do nacistických vyhladzovacích táborov. Bratislavskí obyvatelia maďarskej a nemeckej národnosti mali v meste centrály svojich politických strán, rôzne spolky kultúrneho a telovýchovného charakteru, vydávali viacero novín a časopisov, prostredníctvom ktorých prezentovali vlastné politické a spoločenské (podľa nich stále neuspokojivo riešené) národnostné požiadavky.

SkryťVypnúť reklamu

Vládne budovy na dostrel nemeckých diel

Po vzniku Slovenského štátu sa Bratislava stala sídlom všetkých najdôležitejších   ústavných orgánov, ústredných administratívnych a justičných úradov, centrálnych hospodárskych, mocenských a kultúrnych inštitúcií. Úradovali tu Slovenská národná banka, Najvyšší súd, Úrad propagandy, Štátna rada, Ústredný hospodársky úrad, Generálny štáb slovenskej armády, Najvyššie veliteľstvo žandárstva, Ústredňa štátnej bezpečnosti, Župný úrad Bratislavskej župy, Generálny sekretariát HSĽS, Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy (HG), Hlinkovej mládeže (HM) atď.

V hlavnom meste mala po politickej stránke kľúčové postavenie organizácia HSĽS, ktorá mala v Bratislave dvanásť miestnych odborov. Príslušníci štátostrany v spolupráci s HG, HM a Deutsche Partei organizovali početné slávnostné zhromaždenia politického charakteru, manifestácie, nástupy a kultúrno-spoločenské podujatia. Tie sa konali najmä pri príležitosti osláv štátneho sviatku 14. marca, no aj na počesť narodenín A. Hitlera, prezidenta J. Tisu a a premiéra V. Tuku. Príslušníci vyššie uvedených organizácií spravidla robili štafáž aj pri rôznych náboženských oslavách v meste. Ďalšou stránkou ich činnosti boli rôzne sociálne a charitatívne aktivity, najmä každoročné zbierkové akcie Zimnej pomoci, na ktorých sa  demonštratívne zúčastňovali najvyšší predstavitelia štátu.

SkryťVypnúť reklamu

Ani tentoraz sa Bratislave nevyhol jav, ktorý mesto postihoval v 20. storočí po každej politickej či štátoprávnej zmene: premenovanie ulíc a námestí, búranie a stavanie pomníkov, snímanie a odhaľovanie pamätných tabúľ. V Bratislave vychádzala väčšina najdôležitejších politických i nepolitických novín a časopisov, ktoré mali v hlavnom meste republiky svoje redakcie. Bratislava však nebola iba centrom oficiálnej politiky štátu, ale vyvíjali tu činnosť, prinajmenšom do jesene roku 1944, tiež viaceré politické a vojenské  skupiny protifašistického odboja na Slovensku. Na Gajovej ulici bola v decembri 1943 uzatvorená  Vianočná dohoda, jeden zo základných programových dokumentov rezistentného hnutia na Slovensku.

Okrem „domovskej príslušnosti“ Snemu SR sa Bratislava stala sídlom prezidenta republiky a vlády. Vládna budova však už nestačila potrebám všetkých ministerstiev, preto boli ich úrady umiestnené v ďalších budovách mesta. Vládna budova na Gondovej ulici, v ktorej sídlilo aj predsedníctvo vlády a ministerstvo vnútra, mala však aj svoju nechcenú symboliku: v prípade, že sa tamojší ministri alebo iní úradníci pozreli cez okno na Dunaj, tak na druhom brehu v Petržalke už videli nemeckých vojakov, čo im prinajmenšom  pripomenulo politické a mocenské limity ich vlastných právomocí, respektíve satelitné postavenie štátu, v službách ktorého boli.

SkryťVypnúť reklamu

Pre pracovné a reprezentačné potreby prezidentského úradu sa adaptoval Grasalkovičov palác na Hodžovom námestí. Jeho reprezentačné priestory sa stali miestom dôležitých oficiálnych i súkromných zahraničných návštev, prijímania vyslancov štátov, ktoré mali so Slovenskou republikou diplomatické styky. Slovenský štát síce formálne uznalo 27 krajín, no praktické diplomatické styky s ním udržiavalo najviac desať štátov, ktoré mali v Bratislave svoje ambasády. Niekoľko diplomatických zastupiteľstiev odišlo z Bratislavy po vstupe Slovenska do vojny proti Poľsku, respektíve proti Sovietskemu zväzu. Iné štáty prv než mohli v Bratislave otvoriť svoje zastupiteľské úrady, prestali existovať, lebo sa stali obeťou agresie a následnej okupácie zo strany Sovietskeho zväzu a Nemecka.

SkryťVypnúť reklamu

Mesto, kde sa dá vynikajúco najesť

Najčastejšími politickými návštevníkmi Bratislavy počas 2. svetovej vojny boli vysokí nemeckí predstavitelia, vrátane ministrov J. Goebbelsa, W. Fricka, W. Keitela, W. Funka, B. von Schiracha, R. Leya, H. Franka, A. Dörnberga, B. Rusta či L. Schwerina von Krosig, ako aj mnohí ďalší vojenskí a politickí reprezentanti tretej ríše. Treba povedať, že do Bratislavy  veľmi radi  prichádzali na najrôznejšie pracovné rokovania či iné služobné (a pokiaľ to bolo ešte možné aj súkromné) cesty nemecké úradné osoby. Mohli tu okrem vybavenia úradných povinností dobre nakúpiť také potraviny, ktoré boli v ich vlasti už veľmi vzácnym alebo úplne nedostupným tovarom. Navyše, slovenskí vysokí ministerskí úradníci obdarúvali svojich nemeckých obchodných či politických partnerov rôznymi potravinovým balíkmi, ktoré neboli ani tak prejavom sympatií či priateľstva, ale skôr mali byť prostriedkom na dosiahnutie prijateľných výsledkov rokovaní, v zmysle „zmäkčenia“ stále rastúcich nemeckých požiadaviek na dodávky slovenských surovín a výrobkov.

SkryťVypnúť reklamu

V tejto súvislosti sa v nemeckých neoficiálnych prejavoch transformovalo meno  Bratislavy – Pressburg na Fressburg, teda mesto, kde sa dá vynikajúco najesť – doslovne „mesto žranice“. V októbri 1944, keď v Bratislave strávil pár hodín H. Himmler, ho neobyčajne rozčúlilo, že na Rybnom námestí videl na tamojšom trhu voľne predávať potravinové produkty v tom čase už úplne nedostupné pre bežného nemeckého občana. Pravdaže, aj Bratislavčania, hlavne od roku 1943, začali pociťovať zásobovacie ťažkosti, keď sa zaviedol prídelový systém na niektoré druhy tovarov a potravín, navyše sa znižovali aj ich dávky.

Je zaujímavé, no zároveň aj symptomatické, že vojnovú Slovenskú republiku počas jej šesťročného trvania nenavštívil žiadny najvyšší predstaviteľ iného spriateleného či  neutrálneho štátu. Jedinou výnimkou v tomto smere bola návšteva bulharského cára Borisa u prezidenta Tisu v júni 1941. Prezident súkromne prijal aj Borisovho otca, bývalého bulharského cára Ferdinanda Coburga. Bratislavu navštívil tiež druhý muž Chorvátska – „doglavnik“ S. Kvaternik, vo funkcii predsedu vlády a ministra národnej obrany. Ostatné zahraničné vojenské či civilné návštevy hlavného mesta Slovenska boli už omnoho nižšieho rangu. Väčšina zahraničných návštevníkov prichádzala do Bratislavy cez jediný tunajší most, ktorý spájal hlavné mesto s Treťou ríšou, kam vtedy patrila aj Petržalka. Most mal pre hlavné mesto Slovenska dôležitý politický, hospodársky i vojensko-strategický význam, čo spečatilo aj jeho osud, keď ho ustupujúce nemecké jednotky 2. apríla 1945, teda dva dni pred oslobodením Bratislavy, zničili.

SkryťVypnúť reklamu

Bratislava nebola iba politickým, ale aj hospodárskym, obchodným, kultúrnym a spoločenským centrom celého štátu, čo mesto vedelo využiť na upevnenie svojej pozície metropoly a na svoju modernizáciu, respektíve všestranný civilizačný rozvoj. V Bratislave sa  postavili viaceré verejné objekty, akými boli napríklad budova Slovenskej národnej banky, začalo sa so stavbou vysokoškolského internátu v Horskom parku, postavil sa futbalový  štadión a športový komplex na Tehelnom poli, otvoril sa zimný štadión s prvou umelou ľadovou plochou na Slovensku atď.

Veľa projektov ostalo iba v plánoch. Takým bol zámer veľkolepej úpravy Námestia slobody, prestavba hradného vrchu na komplex univerzitných objektov, rekonštrukcia hlavnej železničnej stanice a pod. Rozširoval a modernizoval sa (začlenením trolejbusov) systém hromadnej dopravy v meste, rozširovala a modernizovala sa obchodná sieť, vrátane otvorenia prvej samoobslužnej predajne. Každý rok sa o viac ako 500 koncesionárov rozširovala telefonická sieť. S narastajúcou hrozbou leteckého bombardovania sa kládol dôraz na výstavbu bezpečných protileteckých krytov, ktorých bolo v strede Bratislavy v roku 1943 už jedenásť. Spoľahlivým krytom sa napokon stala aj stavba cestného tunela pod Bratislavským hradom.

SkryťVypnúť reklamu

Ilúzia pokoja uprostred vojnovej Európy

Najviditeľnejší rozvoj prežívala Bratislavy v oblasti kultúrneho života. Ten si v satelitnom štáte a v totalitnom režime vedel zachovať istý stupeň autonómie a čiastočne odolával ideologickým a politickým tlakom. Prejavilo sa to napríklad na stránkach mesačníka Elán (jeho redakcia bola v Bratislave), v kultúrnych reláciách bratislavského rozhlasu, niektorých nekonformných divadelných predstaveniach, literárnej tvorbe viacerých spisovateľov, ktorí sa priamo či nepriamo zapájali do aktivít protifašistickej rezistencie. Bratislava bola sídlom všetkých štyroch vtedajších slovenských vysokých škôl: Slovenskej (pôvodne Komenského) univerzity, Slovenskej vysokej školy technickej, novozaloženej Vysokej obchodnej školy a Vysokej školy vojenskej.

SkryťVypnúť reklamu

V roku 1943 začala v Bratislave činnosť Slovenská akadémia vied a umení. V Slovenskom národnom divadle sa ročne odohralo viac ako 320 predstavení. V  Bratislave pôsobilo okolo 15 stálych kín, v meste sa pravidelne konali koncerty a výstavy domácich i zahraničných umelcov, pôsobilo tu niekoľko múzeí so stálymi a príležitostnými expozíciami. Aj vo vojnových rokoch, napriek všetkým obmedzeniam a zákazom (ktoré sa viac proklamovali než dodržiavali), sa v meste pravidelne a často usporadúvali plesy, tanečné zábavy, kultúrne akadémie a iné spoločenské podujatia. Bohatý a pravidelný bol aj športový život, ktorý sa sústreďoval najmä na futbal, hokej, kolektívne loptové športy, plávanie či pästiarstvo. V spomínaných športoch sa v Bratislave uskutočnili desiatky medzištátnych i medzinárodných stretnutí.

Čulý kultúrny a spoločenský život vojnovej  Bratislavy bol umožnený skutočnosťou, že mesta sa až do polovice roka 1944 priamo nedotkli vojnové udalosti a ich tragické následky. Jeho obyvatelia žili v ilúziách, že sa mestu vojna nejakým zázrakom vyhne. Na tento stav akejsi blaženej nevedomosti upozornil kritický komentár vládneho denníka Slovák už v apríli 1943: „Mesto žije. Lenivo sa vyvaľuje na obrovskom trávniku, bezpečne oplotenom svojou neslýchanou ľahostajnosťou a povrchnou zainteresovanosťou na udalostiach, ktoré sú v živote národa osudovými. Zo zábavy do zábavy kráča meštiak, ktorý ešte nepocítil, čo je vojna, ktorý sa ešte ani raz nemusel smrteľne potiť a o živote uvažovať v pivnici za nepriateľského náletu a v otrasoch detonácie bômb. Všetko mu naznačuje, že vojna sa ho nedotýka.“   

             

Bombardovanie a šok z vojnového násilia

Z idylického sna prebudilo Bratislavu a jeho obyvateľov 16. júna 1944 bombardovanie mesta, ktoré za sebou zanechalo takmer 200 obetí na ľudských životoch, veľké materiálne škody, no najmä psychologický otras vo vedomí občanov. Do konca vojny postihlo bombardovanie Bratislavu ešte štyrikrát, aj keď nikdy jej nespôsobilo také straty ako v júni 1944. Bratislavčania si už od druhej polovice roka 1943 zvykali na letecké poplachy, ktoré boli vyhlásené pri stále častejších preletoch spojeneckých lietadiel nad mestom, ale skutočný šok utrpeli až pri bombardovaní. Vtedy začali z hlavného mesta odchádzať – pokiaľ mali na to príležitosť a prostriedky – stovky rodín. Na vidiek evakuovalo aj niekoľko úradov.

Koncom augusta 1944 obsadili Bratislavu nemecké jednotky a odzbrojili tunajšiu vojenskú posádku. V meste síce ďalej fungovali ústavné orgány štátu, ale už pod prísnou politickou a vojenskou kuratelou okupantov, ktorí si v meste zriadili svoje vojenské a obávané policajné úrady. Okrem zatýkania podozrivých osôb urobili v noci z 28. na 29 septembra raziu na skrývajúcich sa židovských obyvateľov, ktorej obeťou sa stalo 2 000 osôb. Stupňujúce sa požiadavky úradov, aby obyvatelia mesta evakuovali pred blížiacim sa frontom, nemali u obyvateľstva veľký ohlas. Príkazy, aby sa mladí muži od 17 do 25 rokov dostavili na zákopové práce, boli už viac prejavom agónie režimu než jeho obranyschopnosti. Pritom je zaujímavé, že v okupovanej Bratislave až do konca marca 1945 prebiehal, hoci značne zredukovaný, kultúrny a čiastočne 
i športový život. Neprerušene sa hralo v Slovenskom národnom divadle i v bratislavských kinách. Ďalej boli otvorené početné kaviarne a reštaurácie, a to aj vtedy, keď už v meste počuli kanonádu približujúceho sa frontu.

Plán nemeckého vojenského velenia vytvoriť z Bratislavy obrannú pevnosť – Festung Pressburg sa, našťastie, nepodarilo zrealizovať. Mesto bolo po pomerne krátkych bojoch oslobodené Červenou armádou 4. apríla 1945. Niekoľko dní predtým tu prestali fungovať najvyššie ústavné orgány štátu a väčšina ich reprezentantov evakuovala na územie tretej ríše. Na jar 1945 ostala Bratislava aj naďalej hlavným mestom Slovenska, no už v úplne zmenených politických a štátoprávnych pomeroch obnovujúcej sa Československej republiky.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 907
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 919
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 297
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 159
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 866
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 719
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Polostrov na tektonickom zlome záujmov.


a 1 ďalší

Krátka história betónu a jeho vynálezcovia.


a 1 ďalší

Maďarské pokusy o zblíženie s ľudáckym slovenským štátom v roku 1943.


a 1 ďalší

Rusko-japonská vojna v rokoch 1904 a 1905 bola globálnym zápasom o Ďaleký východ


SkryťZatvoriť reklamu