Vo víre napoleonských vojen

Bratislava, súčasť habsburskej monarchie a bývalé hlavné mesto Uhorska, vďaka svojej výhodnej polohe zohrala dôležitú úlohu v politických a vojenských udalostiach rušného roka 1805.

Prvé roky napoleonských vojen sa jej ešte priamo nedotkli, boje zatiaľ prebiehali kdesi ďaleko. Mesto videlo len francúzskych zajatcov, ktorí tu boli internovaní, alebo cezeň prechádzali. Bratislavčania však vo vojne krvácali už dávno, pretože mesto hneď od začiatku vojny stavalo pomerne veľké počty regrútov. Okrem toho prispievalo na vojnové výdavky naturáliami a peniazmi.

Bratislava sa dostala do priameho styku s Napoleonovými Francúzmi dva razy, a to v rokoch 1805 a 1809. 
V roku 1805 ju zasiahli až dve invázie francúzskeho vojska. Podľa francúzsko-rakúskeho prímeria, uzatvoreného po bitke pri Slavkove, sa stala súčasťou francúzskeho okupačného pásma. Dňa 16. decembra ju Napoleon určil aj za miesto ďalších mierových rokovaní, ktoré sa tu 26. decembra zakončili podpísaním francúzsko-rakúskej mierovej zmluvy.

Prípravy na príchod Francúzov

Rok 1805 bol aj rokom konania sa uhorského krajinského snemu, ktorý sa zišiel už v čase francúzsko-rakúskej vojny. Zasadnutie snemu sa začalo 13. októbra, no kvôli blízkosti frontu sa skončilo predčasne už 7. novembra. V jeho priebehu prišli správy o kapitulácii 20-tisícovej Mackovej rakúskej armády pri Ulme. Po nej francúzske jednotky postupovali po pravom brehu Dunaja na Viedeň, ktorú 13. novembra obsadili bez boja. Nasledujúci deň tam došiel aj Napoleon a usadil sa v cisárskom letohrádku Schönbrunn. Časť francúzskej armády pod velením Louisa Davouta sa čoskoro dala na pochod k uhorským hraniciam smerom k Bratislave. Do mesta, ktoré nemalo posádku – takže o jeho obrane nemohla byť reč, prichádzali znepokojujúce správy spolu s utečencami, zachraňujúcimi sa pred Francúzmi.

Po obsadení Viedne cisár František II. a rakúska armáda ustúpili na Moravu. František vtedy vymenoval arcikniežaťa palatína Jozefa, svojho brata, za splnomocneného guvernéra Uhorska. Kontakt cisára s ostatnými časťami habsburskej monarchie bol úplne prerušený. Aby palatín uchránil Uhorsko pred francúzskou inváziou, svojim veliteľom vydal inštrukciu – ak Francúzi postúpia smerom k uhorským hraniciam, treba im dať na vedomie, že na západných hraniciach Uhorska postavili kordón, ktorého úlohou je iba zozbieranie ranených vojakov rakúskej armády, a že tam dislokované vojsko nebude bojovať, ale pred Francúzmi sa stiahne. Tieto opatrenia palatína Jozefa u Francúzov právom vyvolali dojem, že Uhorsko azda hľadá samostatnú cestu.

V tomto presvedčení ich posilnil aj postup generála grófa Leopolda Pálfiho, veliteľa Bratislavy. Ten 7. novembra 1805 dostal od palatína Jozefa tajnú inštrukciu, že v prípade, ak by sa Francúzi objavili pri Bratislave, má síce protestovať a mať na očiach každý pohyb nepriateľa, ale zároveň ustúpiť a nebojovať. Mesto malo vyslať delegáciu, ktorá by privítala francúzskeho generála, a členovia magistrátu sa museli postarať o zaopatrenie a ubytovanie okupačných vojsk, pokiaľ možno bez zaťaženia obyvateľstva. V každom prípade malo zachovať pokoj a poriadok a nezadať žiadnu príčinu k nepriateľstvu.

Podpísanie mieru

Už 15. novembra 1805, tri dni po páde Viedne, sa na petržalskom brehu Dunaja oproti Bratislave objavil francúzsky jazdecký prieskum v sile 30 husárov a obsadil lietajúci most. V meste zvesť o príchode francúzskych jazdcov spôsobila veľký rozruch. Riadiac sa tajnou inštrukciou, veliteľ mesta u Francúzov protestoval a tí po troch dňoch most opustili. Dňa 27. novembra však boli všetky protesty márne a Bratislavu obsadilo viac ako deväťtisíc francúzskych vojakov pod velením maršala Davouta. Ich úlohou bolo zaistiť čiaru medzi Mikulovom a Bratislavou pre prípad obchvatného pokusu Rakúšanov. Zdržali sa však len tri dni. Hneď, ako sa Davout presvedčil, že na východ od riek Morava a Litava nie sú významnejšie vojenské jednotky, 30. novembra odtiahol z mesta smerom na Moravu, na predpokladané miesto rozhodujúcej bitky. Vojaci sa presúvali k hlavným zoskupeniam armád, ktoré boli umiestnené v priestore Slavkova. Počas tejto prvej invázie (27. 
– 30. novembra) obyvatelia mesta nepocítili nijaké väčšie ťažkosti alebo ujmu okrem oskytnutia stravy a ostatného zaopatrenia.

Dňa 2. decembra 1805 sa pri Slavkove dohrala edna z ajdôležitejších a najväčších bitiek napoleonských vojen. Spojenecké vojská Rusov a Rakúšanov boli porazené a Napoleon triumfoval. Po Slavkove, aby udržali dobytú čiaru, Francúzi zahrnuli do operačného územia svojich jednotiek aj Bratislavu, ktorá sa stala súčasťou demarkačnej línie a znova pripadla do francúzskeho okupačného pásma. Už 11. decembra sem došiel francúzsky predvoj a 12. decembra celý armádny zbor maršala Davouta. Mužstvo, spolu vyše 18-tisíc vojakov, sa ubytovalo v kasárňach, verejných budovách, na hrade aj pred mestom v tábore, generálny štáb a dôstojníci zase po domoch, kde dostali celé zaopatrenie. Napriek tomu, že vojaci a dôstojníci francúzskej okupačnej armády mali dodržiavať predpísaný postup pri ubytovaní a zachovávať poriadok, situácia sa stávala neudržateľnou. Počet obyvateľov mesta sa v tých dňoch takmer zdvojnásobil, množstvo koní dokonca zmnohonásobilo. Zástupcovia mesta boli prosiť až u Napoleona a ten dovolil, aby časť vojakov z mesta odišla. Napokon 20. až 21. decembra za zvukov hudby časť francúzskeho vojska odtiahla smerom k Viedni.

Medzitým Napoleon určil Bratislavu za miesto mierových rokovaní. Pri voľbe zrejme rozhodla jeho strategicky dôležitá poloha, ako aj postavenie medzi Viedňou (kde bol Napoleon) a Holíčom (kde sa zdržiaval cisár František II.). Svoju rolu zohrala aj skutočnosť, že Brno, v ktorom sa po Slavkove začali mierové rokovania, sa zmenilo na veľkú nemocnicu so šíriacimi sa epidémiami.

Už 20. decembra prišli do Bratislavy rakúski splnomocnenci – poľný maršal knieža Johann-Joseph Lichtenstein, gróf Ignác Gyulai spolu so štátnym tajomníkom Hoppem, adjutantom a celou suitou. Ubytovali sa v šľachtických palácoch. Na druhý deň z Viedne cez Marchegg a Devínsku Novú Ves prišiel francúzsky vyjednávač Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord, Napoleonov minister zahraničných vecí, s desiatimi tajomníkmi a služobníctvom.

Štvordňové mierové rokovania sa konali v Primaciálnom paláci, priečelie ktorého zdobilo veľké písmeno N (ako Napoleon). Dňa 26. decembra 1805 
v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca podpísali mierovú zmluvu medzi Francúzskom a Rakúskom. Napoleon ju ratifikoval ešte 27. decembra vo Viedni, cisár František II. 30. decembra v Holíči. Výmena ratifikačných listín sa uskutočnila 1. januára 1806 vo Viedni. Dňa 28. decembra z Bratislavy odišli Lichtenstein a Gyulai do Holíča k cisárovi Františkovi II., 29. decembra sa de Talleyrand so sprievodom vrátil do Viedne. Samotného mesta sa z mierovej zmluvy týkala iba časť článku 22, podľa ktorého francúzske vojská mali opustiť Bratislavu a jej okolie v priebehu piatich dní od výmeny ratifikačných listín, pričom rakúske vojsko ju nesmelo obsadiť skôr ako za 48 hodín po odchode francúzskych vojakov. Dňa 2. januára 1806 z mesta odišiel maršal Davout a poslední francúzski vojaci ho opustili 6. a 7. januára. Odtiahli cez Hainburg do Viedne. V Bratislave zostali iba ranení a chorí, o ktorých sa malo postarať mesto.

Dôsledky zmluvy

Bratislavskou mierovou zmluvou Rakúsko uznalo všetky francúzske územné zisky v západnej Európe, respektíve na druhej strane Álp, ktoré pred touto zmluvou boli pripojené k Francúzskej ríši, alebo spravované francúzskymi zákonmi a administratívou. Zmluva znamenala veľké územné straty pre habsburskú monarchiu. Stratila 63-tisíc kilometrov štvorcových svojho územia s takmer tromi miliónmi obyvateľov. Prišla predovšetkým o talianske dŕžavy. Rakúsko odstúpilo Napoleonovi benátsku oblasť, Istriu aj Dalmáciu. Habsburgovci prišli aj o všetok vplyv v Nemecku. V prospech Bavorska, Württemberska a Bádenska, spojencov francúzskeho cisára, sa museli vzdať niektorých starých ríšskych území, najmä Tirolska a Vorarlberska. Uvedené oblasti Napoleonovi spojenci získali buď do léna, alebo do úplného vlastníctva a neobmedzenej zvrchovanosti. Francúzsko sa tak ujalo kompetencií, ktoré do tej doby prislúchali len cisárovi Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Okrem toho Rakúsko muselo zaplatiť 40 miliónov florénov vojnovej náhrady.

Neboli to však len teritoriálne a finančné straty. Po Slavkove sa začalo črtať nové usporiadanie európskeho kontinentu. Bratislavským mierom sa Rakúsko premenilo na druhoradú mocnosť. Dôsledky mieru v tomto smere boli katastrofálne a v podstate nenapraviteľné a je iróniou osudu, že rovnakou mierou pre Rakúsko ako aj v historickej perspektíve pre Francúzsko. Mier fakticky zlikvidoval Svätú ríšu rímsku národa nemeckého. V roku 1806 jej koniec viedol k zrodu Rýnskeho spolku – vazalského útvaru, ovládaného Napoleonom. Napoleon použil svoju prevahu na to, aby novou úpravou pomerov v strednej Európe zabezpečil francúzsku hegemóniu a dosiahol postavenie, ktoré sám porovnával s mocou Karola Veľkého. Francúzsko malo byť zo všetkých strán obklopené kruhom závislých štátov, ktoré boli pripútané k Napoleonovi vazalskou povinnosťou alebo dynastickým zväzkom.

Hlavným autorom obsahu a textu mierovej zmluvy bol francúzsky minister zahraničných vecí de Talleyrand. Minister, hoci to nebolo v súlade s jeho presvedčením, sa pri zostavovaní mierových podmienok podrobil Napoleonovým snahám vziať Rakúsku, čo je možné, a nedať mu za to temer nič. Aká by však bola zmluva, keby ju de Talleyrand mohol osnovať podľa svojich zásad? Domnieval sa, že ďalšie využitie vojenských víťazstiev Francúzska je možné len v mierových podmienkach. Chcel dosiahnuť mier prostredníctvom rovnováhy síl. Bol toho názoru, že umiernenými mierovými podmienkami by sa z habsburskej monarchie dal urobiť spojenec Francúzska. Rakúsko by potom mohlo plniť funkciu akéhosi „ná-
razníkového štátu“ medzi Francúzskom a Ruskom. Naopak, jeho rozdrobenie by uľahčilo prenikanie Ruska do strednej Európy. Už 15. októbra 1805, v deň ulmskej kapitulácie rakúskej dunajskej armády, de Talleyrand načrtol v liste, písanom Napoleonovi zo Štrasburgu, program budúceho mieru. Jeho základ videl v tom, že Rakúsko by sa nemalo zraziť k zemi a pošliapať viac, ako to zodpovedá záujmom samotnej Európy. Pokiaľ by mu boli vnútené príliš tvrdé obete, „muselo by síce na nejaký čas ustúpiť tejto nevyhnutnosti“, čakalo by však len na príležitosť k revanšu a pripravovalo by novú koalíciu. „Ak však naopak podáme Rakúsku milostivú ruku, urobíme z tohto aktu základnú oporu našej politiky v Európe... Záujmy Rakúska treba oddeliť od záujmov Anglicka a urobiť protikladnými so záujmami Ruska.“ Navrhoval nielen zastavenie nepriateľstva, ale aj uzavretie spojenectva medzi Francúzskom a Rakúskom. Zastával názor, že hranice Rakúska treba upraviť tak, aby „nebolo v priamom styku s Francúzskom a ním založenými štátmi“. Na východe by však malo dostať ako kompenzáciu Valašsko, Moldavsko, Besarábiu a Dobrudžu.

„Tak by sa pozornosť Rakúska obrátila na východ proti Rusku, ktoré by muselo ustupovať smerom do Ázie, kde by sa zrazilo s Anglickom. To by bolo záujmom Európy a Francúzska.“

Dňa 5. decembra 1805, tri dni po Slavkove, de Talleyrand odporúčal Napoleonovi znova ten istý plán.

Na pamiatku mierových rokovaní bola bočná ulica na Champs-Élysées v Paríži pomenovaná Rue de Presbourg a na Víťaznom oblúku bol umiestnený oslavný reliéf. V numizmatickej zbierke Múzea mesta Bratislavy sa nachádza bronzová medaila, vydaná v roku 1806 ako spomienka na prvé výročie podpísania mieru. Na averze je portrét Napoleona s vavrínovou ratolesťou na hlave. Chodbu na nádvorí Primaciálneho paláca zdobia dve pamätné tabule, pripomínajúce návštevníkom významnú udalosť, ktorá sa tu odohrala. Text na mramorových doskách je identický, prvý je napísaný v slovenčine, druhý v nemčine. Do roku 1918 sa priamo 
v Zrkadlovej sieni nachádzala tabuľa 
s latinským textom. Jeho preklad znel:

„Na večnú pamäť: V stĺpovej sieni tohto arcibiskupského paláca boli podpísané, potvrdené a schválené dohody, rozhodnutia a uznesenia mieru dňa 26. decembra roku spasenia 1805, čo nech je šťastné a zdarlivé, blažené. 
- Keď prechádzam uprostred nebezpečenstva, Ty ma schrániš a nad zlobou mojich nepriateľov ma chráni a zachováva pri zdraví Tvoja ochranná pravica. (Žalm 137).“