SME
Piatok, 4. december, 2020 | Meniny má Barbora, BarbaraKrížovkyKrížovky
MESTO V PRIAZNI BOHOV

Vidžajanagar

Vidžajanagar - Mesto v priazni bohov

Vidžajanagar, „Mesto víťazstva“, je meno hlavného mesta ríše, z ktorej sa v 14. storočí stala skutočná veľmoc južnej Indie. Jej králi síce vystupovali ako patróni hinduistických kultov, veľa však prebrali aj zo životného štýlu muslimskej aristokracie. Juhoindické impérium nakoniec neodolalo náporu okolitých štátov 
a v roku 1565 padlo.


Vzostup Dillíjskeho sultanátu a postup jeho armád na juh Indie v 14. storočí bol sprevádzaný úpadkom južných kráľovstiev. Sultanát sa tu však neudržal príliš dlho, už onedlho tu vznikol nový štátny útvar – kráľovstvo Vidžajanagar. Formovalo sa v druhej tretine 14. storočia, v tom istom čase, keď sa na severe Dekanskej náhornej plošiny rodil Bahmanský sultanát, vedený muslimskými bojovníkmi zo Strednej Ázie. Vidžajanagar je názov, ktorý označuje hlavné mesto a spolu s ním aj nové kráľovstvo. Aj keď je vyzdvihovaný ako bašta hinduistickej kultúry a životného štýlu, žiadne slová nedokážu vystihnúť kreatívneho a kozmopolitného ducha, ktorým toto územie niekoľko storočí žilo. Počas trvania Vidžajanagaru sa územie južnej Indie kultúrne rozvinulo do mnohorakých podôb, ktoré rozhodne nemožno vtesnať len do škatuľky hinduizmu. Navyše, v niektorých textoch je Vidžajanagar popisovaný skôr ako nástupnícky štát Dillíjskeho sultanátu než ako jeho úhlavný nepriateľ. V týchto príbehoch sultán udeľuje územie jeho neskorším panovníkom odmenou za ich neobyčajnú vernosť a poslušnosť.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Skryť Vypnúť reklamu

Obdobie rozkvetu

Kráľovstvu vládli tri dynastie panovníkov. Založili ho bratia Harihara a Bukka, ktorých pôvod je však nejasný. Sporia sa oň historici i laici z dnešných indických štátov Karnátaka a Ándhrapradéš. Každý by si totiž rád pripísal počiny zakladateľov významného juhoindického kráľovstva 
k svojmu kultúrnemu dedičstvu. Bratia, po otcovi nazývaní Sangamovci, dali novému štátu názov Vidžajanagar – „Mesto víťazstva“. Dnes je mesto, či skôr jeho ruiny, známe ako Hampi a táto variácia je odvodená z mena miestnej bohyne Pampa Dévi. V roku 1485, po období vojenských neúspechov a strate mnohých území, uzurpoval moc Sangamovcov generál Saluva Narasimha. Jeho línia však netrvala dlho a už o 20 rokov neskôr ju nahradila dynastia Tuluvovcov, nastolená ďalším generálom. Počas jej vlády kráľovstvo zažilo najväčší rozkvet a slávu. Z tejto rodiny pochádzal najdôležitejší vidžajanagarský mocnár Kršnadévarájá, ktorý dosiahol nevídané rozšírenie hraníc a rozmnožil bohatstvo „neporaziteľného kráľovstva“. Osud poslednej dynastie a dní úpadku ríše zavŕšil vplyvný šľachtic Rámarája z rodiny Araviduovcov. Štvavou politikou natoľko znechutil okolité štáty, až sa spojili proti Vidžajanagaru a v roku 1565 ho v bitke pri Talikote porazili. Rámarája bol zabitý a mesto Vidžajanagar padlo. Rámarájov brat Tirumala mesto narýchlo opustil a utiahol sa na juh regiónu Ándhra, kde sa stal prvým kráľom dynastie Araviduovcov. Hoci sa kráľovstvo pod názvom Vidžajanagar udržalo ešte o storočie dlhšie, jeho územie bolo podstatne oklieštené, centrum sa posunulo ďaleko na juh a slávu a vplyv spred roku 1565 odvial vietor.

Skryť Vypnúť reklamu

V období svojho najväčšieho rozkvetu Vidžajanagar siahal od brehov jedného mora k druhému. Rozkladal sa v južnej časti Dekanskej náhornej plošiny, na území od riek Kršna a Tungabhadra až po južný cíp Indického subkontinentu. Hlavné mesto Vidžajanagar jeho zakladatelia situovali na sever kráľovstva. V jeho susedstve sa rozprestieral Bahmanský sultanát, kým sa začiatkom 16. storočia nerozpadol na viacero menších štátov. Vidžajanagar sa rýchlo rozrastal. Okolo roku 1500 mesto malo asi 500-tisíc obyvateľov, čo predstavovalo dvojnásobok počtu obyvateľov vtedajšieho Paríža. Po Pekingu bolo pravdepodobne druhým najväčším mestom na svete. Dôkazom toho, že išlo o veľmi vplyvný štátny celok, je preberanie jeho pravidiel a zvyklostí inými štátmi. Aj koloniálna portugalská Góa odvodila svoj systém výberu daní a organizáciu obcí práve od Vidžajanagaru, čo svedčí o systematickosti a poriadku. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje zavlažovací systém s vodnými nádržami, ktoré sa stali súčasťou opevnení a chránili mesto pred hroziacim nedostatkom vody v obdobiach sucha.

Skryť Vypnúť reklamu

Legenda o Vidjáranjovi a vzniku Vidžajanagaru

O vzniku kráľovstva a založení mesta sa zachovala legenda, ktorá zdôrazňuje úlohu svätca Vidjáranju. Aj keď bol historickou postavou, kvôli dôslednej mytologizácii jeho života je ťažké presnejšie popísať jeho činy. Podľa príbehu bol Vidjáranja neobyčajný askéta a založenie mesta mu bolo predurčené božstvami, ktoré mu udelili požehnanie. Vo Vidjáranjovom životopise vystupuje legendárny autor Mahábháraty Vjása, ako aj ďalšie božstvá a mytologické postavy, čo evokuje výnimočnosť a vyvolenie mesta. Príbeh však vznikol podstatne neskôr ako popisované udalosti a ani úloha Vidjáranju nie je celkom jasná.

Motív svätca a mudrca, ktorý radí kráľovi, alebo inak ovplyvňuje jeho činy, je pomerne bežný. Ide o starý ideál, vlastný nielen indickej, ale aj iným svetovým kultúram – uveďme vplyv pápežov na európskych panovníkov v stredoveku a hrozbu, ktorú predstavovalo zneuznanie kráľovskej autority cirkvou. Okamžité výsledky priniesla napríklad exkomunikácia Henricha IV., cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého, pápežom Gregorom VII. Hroziacu voľbu nového kráľa Henrich musel odvrátiť cestou do Canossy a pokorením sa pred pápežom, ktorý po troch dňoch pokánia a pôstu kráľovu exkomunikáciu zrušil. Dobrozdanie bohov a ich zástupcov bolo pre panovníkov kľúčové v mnohých kultúrach.

Skryť Vypnúť reklamu

Podľa legendy Vidjáranja, povolaný bohmi i svätcami, prišiel na breh rieky a uctieval riečnu bohyňu Pampu a jej manžela Vírupakšu (Šivu). Potom sa vyšplhal na Matangu, najvyšší kopec v okolí, aby sa rozhliadol po vhodnom mieste, kde by založil mesto pre kráľa. Zrazu z jaskyne vyskočil zajac a začal naháňať psa, ktorý neďaleko strážil stádo kráv. Vidjáranja sa zadivil a premýšľal: „Žeby toto miesto malo nejakú zvláštnu moc?“ Miestni ľudia mu celú udalosť objasnili. Kopec dostal svoje meno podľa starého svätca Matangu. Čarovnou mocou zmenil toto miesto tak, aby ochránilo slabších pred silnejšími. Bez ohľadu na to, akú veľkú silu by mal, žiadne zviera ani človek tu nemôže ublížiť slabšiemu. Vidjáranju príbeh očaril a rozhodol sa založiť mesto práve na tomto neobyčajnom, okrúhlymi skalami pokrytom mieste.

Skryť Vypnúť reklamu

Takto popisuje vznik mesta kronika Kráľovské zvesti, zaznamenaná v 17. storočí, v čase nástupníckeho kráľovstva Vidžajanagaru. Legenda o založení spája miesto i kráľovstvo s bohmi a svätcami. Tým odôvodňuje jeho jedinečnosť, ako aj moc a neporaziteľnosť tunajších panovníkov. Zdôrazňuje miestny kult bohyne Pampy a boha Vírupakšu, ktorý bol pre panovníkov Vidžajanagaru veľmi významný.

Muslimovia a hinduisti vo Vidžajanagare

Vidžajanagar je považovaný za poslednú baštu hinduistického odporu, ktorá napokon neodolala muslimským vojenským útokom a padla spolu s tradičnou indickou civilizáciou. Bitka pri Talikote sa často uvádza ako medzník, ktorý oddelil hinduistické časy od muslimských. Podobný popis však nezodpovedá dobovým záznamom. Je zrejmé, že kultúra prisťahovalcov a konvertitov sa výdatne miešala s domácou kultúrou. Tak je to napokon aj dnes, keď tento proces prebieha v kontakte s kultúrou západných krajín (napríklad prechod od tradičných odevov ku košeli a džínsom). Takýto zjednodušujúci pohľad taktiež zacláňa ekonomické a politické dôvody, ktoré obvykle vedú k vypuknutiu vojny. Zvaľuje všetku vinu na náboženstvo, pričom zovšeobecňuje skutočnosť a obviňuje príslušníkov jednej viery aj v prípade, keď tento faktor nie je určujúci.

Skryť Vypnúť reklamu

Počas existencie kráľovstva vidžajanagarské elity prijali mnoho kultúrnych zmien či vojenských inovácií. Tým sa priblížili k životnému štýlu muslimskej aristokracie, ktorá mocensky dominovala nielen Indii, ale aj podstatnej časti vtedy známeho sveta. V architektúre existoval do istej miery spoločný vkus a šivaistickí panovníci stavali okrem chrámov aj stavby s polob-
lúkmi a kupolami v štýle severných dillíjskych panovníkov. Dévarájá II. (zomrel 
v roku 1446) z dynastie Sangamovcov najal do svojej armády jednotku Stredoázijčanov, pre ktorých nechal postaviť mešitu – tá však architektúrou pripomína okolité stavby, a preto bola dlho pokladaná za hostinec. Okrem toho sa vidžajanagarskí králi obliekali ako sultáni z Dillí či Bídaru. Nebolo to vnímané ako muslimská záležitosť, skôr ako panovnícky štandard 
v odievaní. Napokon, jeden z titulov vidžajanagarských panovníkov znel „sultán medzi indickými kráľmi“.

Skryť Vypnúť reklamu

Náboženský faktor bol využívaný skôr propagandisticky, mal zdôvodniť a podporiť vojenské ťaženia. Popisy, ktoré nachádzame v pramenných textoch, nie sú vždy presným záznamom skutočnosti. Napríklad Ibrahím Kulí Kutb Šáh, ktorý sa v roku 1556 spolu s koalíciou dekanských sultánov zúčastnil dobytia hlavného mesta Vidžajanagaru, píše, že vztýčil mešitu na troskách chrámu. O päť rokov neskôr však nápisy dokladajú jeho štedré donácie pre ten istý chrám.

Texty z Vidžajanagaru zo 14. a 15. storočia vôbec nehovoria o muslimoch, agresorov označujú termínmi Turuška (Turek), čo je etnické označenie, ktoré zahŕňa omnoho viac charakteristík než len náboženskú príslušnosť. Z dobových textov môžeme vyčítať, že Turkov volali aj ašvapati, teda „páni koní“, čo je jedno z viacerých označení súperiacich strán. Ďalšími boli „pán slonov (gadžapati)“ pre panovníka Urísy, oblasti ďalej na severe, kde sa vďaka džungliam vyskytoval dostatok slonov, či „páni ľudí (narapati)“ pre samotných vidžajanagarských kráľov. Na začiatku konfliktov sa útočníci označovali termínom mléččha, čo v preklade znamená cudzinec, avšak toto slovo znamenalo aj príslušníka horských kmeňov či iného necivilizovaného človeka. Neskôr sa zaužíval termín Yavana, teda Ión, pojem, ktorý sa od časov Alexandra Veľkého používal pre tých, ktorí prišli zo severozápadu.

Skryť Vypnúť reklamu

Texty popisujú Turkov ako nositeľov chaosu – strhávali sochy, ničili chrámy a uzurpovali si bohatstvo a moc – ako napokon každý útočník, ktorý zvrhol vládu bráhmanov. Chrámy boli symbolom moci, a tak zvrhnutie či ukradnutie sôch božstiev bolo bežnou praktikou všetkých agresorov. Muslimovia neboli jedinou kategóriou cudzincov, ktorú Indovia poznali, naopak, boli začlenení do už existujúcich kategórií.

Dillíjsky sultanát (1206 – 1526)

– štát, ktorý vznikol ako výsledok mocenského prieniku stredoázijských Turkov do severoindického priestoru. Jeho založenie sa spája s vojenskými výpravami Muizuddína Muhammada z Ghóru (zomrel v roku 1206) a jeho otroka a generála Kutbuddína Ajbaka (zomrel v roku 1210) predovšetkým do oblastí Sindhu, Multánu, Paňdžábu, Rádžpútány a medziriečia Gangy a Jamuny, ktoré sú zabrané najmä na úkor rádžpútskych bojových rodov. Po smrti svojho patróna Ajbak zakladá nový štátny celok, sultanát so strediskom v Dillí. Rané dekády sultanátu sa nesú vo vzájomných sporoch frakcií prevažne turkickej bojovej aristokracie a prvých panovníkov radíme k tzv. otrockej alebo mamlúckej dynastii (t. j. panovníkmi sa často stali otroci – generáli predchádzajúcich panovníkov). Sultanát postupne rozširuje svoju mocenskú prítomnosť v severnej Indii až po Bengálsko. Prestíž medzi inými dobovými islámskymi štátmi sa viacerí sultáni snažia dosiahnuť žiadosťou o udelenie abbásovskej kalifskej investitúry. Ako prvému sa to podarilo sultánovi Iltutmišovi (zomrel v roku 1236) v roku 1229. Mnohé ľudské zdroje, najmä v oblasti vojenstva, administratívy a náboženstva, sultanát získava zo Strednej Ázie, odkiaľ ľudia hromadne utekajú kvôli mongolským vpádom a predovšetkým po páde Bagdadu v roku 1258. Dynastický model vlády sa presadzuje až od konca 13. storočia a prvou rodinou na dillíjskom tróne sú Chaldžíovci (1290 – 1320). Allauddín Chaldží (zomrel v roku 1316) po víťaznom ťažení a porážke Jádavovcov z Dévgiri, Kákatíjovcov z Warangalu a Hojášálovcov z Dvárasamudry pripája k ríši územia Dakšinu. Na chaldžíovské snahy nadväzuje dynastia Tughlakovcov (1320 – 1413). Muhammad Tughlak (zomrel v roku 1351) dokonca dočasne presúva hlavné mesto ríše do bývalého jádavovského Dévgiri, ktoré premenúva na Daulatábád. Ku koncu jeho vlády dominancia Dillí nad veľkými časťami subkontinentu slabne a vďaka úspešným rebéliám vzniká v Dakšine kráľovstvo Vidžajanagar (1336 – 1570) a Bahmanský sultanát (1347 – 1527). Tughlakovci úspešne vládnu až do vpádu Timúra Chromého do Indie (1398), odkedy je ich moc otrasená. V roku 1414 sa na tróne v Dillí etabluje dynastia Sajjidovcov (1414 – 1451) a po nich afganskí Lódiovci (1451 – 1526). Nástupom timúrovca Bábura sa začína obdobie budovania impéria Veľkých Mughalov (so striedavým sídlom v Dillí a Ágre). Obdobie Dillíjskeho sultanátu prinieslo prvú úspešnú a dlhotrvajúcu ríšu muslimov na Indickom subkontinente. Kladie tiež počiatky rozvoja špecifickej juhoázijskej muslimskej kultúry.

           

Portugalské kroniky o Vidžajanagare

Najvýznamnejším panovníkom, ktorý zasadol na vidžajanagarský trón, bol jednoznačne Kršnadévarájá z dynastie Tuluvovcov. Bol veľmi schopný nielen v spravovaní ríše, ale vynikal aj ako generál. Počas jeho vlády (1509 – 1529) bolo územie kráľovstva najrozsiahlejšie. Vojenskou silou porazil sultánov z Bidžápuru, Gólkondy, zanika-
júci Bahmanský sultanát i panovníka kráľovstva Urísa. Bol priateľský k cudzincom, čo dokladajú kroniky dvoch portugalských cestovateľov, ktorých prijal na svojom 
dvore. Mnohé dnes dostupné 
informácie o kráľovstve pochádzajú práve z ich záznamov. Domingo Paes sa v hlavnom meste „Bisnaga“, ako ho nazýva, pohyboval okolo roku 1520, v čase jeho rozkvetu. Fernão Nunes, ktorého zápisky sú dlhšie a zrejme boli zaznamenané v období medzi rokmi 1535 a 1537, sa pohyboval po celej krajine a zaznamenal aj tradičné príbehy z ústneho podania, históriu a dobové udalosti. Paes a Nunes popisujú ohromujúce bohatstvo a nevídanú architektúru (niektoré chrámy porovnávajú so stavbami v Ríme). Zmieňujú sa napríklad o stavbe mnohých opevnení a strážnych veží, ktoré súviseli s dlhotrvajúcimi konfliktami so severnými štátmi, ako aj o kolosálnej armáde.

Skryť Vypnúť reklamu

Paes píše:

„Tam, kde leží jazero, je celé obklopené vojakmi, a kde je cesta úzka, stoja na planine, a tak ďalej na úbočiach kopcov a to tak, že nemožno vidieť ani planinu, ani kopec, ktoré by neboli celkom pokryté vojakmi,“ 

O niekoľko strán ďalej zaznamenáva impozantný luxus a senzualitu:

„Pagody sú vysoké a obrovské stavby s mnohými sochami mužov a žien, všetky v lascívnych polohách.“

Paes spomína, že v meste bol vybudovaný premyslený systém zachytávania dažďovej vody, keďže krajinou pretekalo len málo riek.

„Nedostatok vody je z dôvodu, že nemajú zimu ako u nás a v Portugalskej Indii (Góa), ale iba búrky, ktoré sú v jednotlivých rokoch silnejšie či slabšie. Voda v týchto jazerách je zväčša bahnitá, najmä tam, kde nie sú žiadne pramene, a to kvôli silnému vetru a prachu, ktorý je v tejto krajine a ktorý nikdy nedovolí vode byť priezračnou. Ďalšou príčinou jej nečistoty je mnohý dobytok, byvoly, kravy, voly a ďalší drobný statok, ktorý z nich pije,“

Skryť Vypnúť reklamu

- poznamenáva vo svojich zápiskoch. Zmieňuje tiež uctievanie kráv a býkov, v mnohých prípadoch išlo o dary pre chrámy a mohli sa voľne pohybovať po meste. Popisuje rozmanitosť kamenných sôch a reliéfov v chrámoch a hovorí o božstve v jednom z nich (pravdepodobne odkaz na boha Ganéšu), ktoré je spojené so zaujímavým proroctvom: Stojí tam:

„socha v podobe muža so sloňou hlavou s chobotom a klami a s troma rukami na každej strane a šiestimi dlaňami; o tých rukách hovoria, že už štyri zmizli a keď všetky odpadnú, to bude zánik sveta. Sú plní viery, že toto sa stane, a držia sa toho ako proroctva. Každý deň sochu kŕmia, lebo vravia, že jedáva; a keď je, ženy z chrámu pred božstvom tancujú a dávajú mu jedlo a všetko potrebné, a všetky dievčatá narodené z týchto žien patria chrámu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Tieto ženy boli podľa Paesa „voľných mravov“ a tešili sa veľkej úcte, bývali v najkrajších štvrtiach a stávali sa milenkami významných kapitánov: „každý vážený muž môže ísť do ich domu bez toho, že by naňho padla hanba." Tieto tanečnice však v skutočnosti neboli prostitútky v západnom zmysle slova, 
za ktoré ich európski prisťahovalci často pokladali. Dévadásí, ako sa nazývali, znamená „boží služobník“ a ako také boli aj vnímané. V chráme mali významnú úlohu, keďže pri juhoindickom rituále sú spev a tanec často nevyhnutnosťou. Svoje „poslanie“ však mohli vykonávať až po dôkladnej príprave a rituále, ktorý v mnohom pripomínal svadbu, kedy sa oddali chrámu a jeho božstvu. V roku 1988 boli dévadásí na celom území Indie zakázané, a tak dnes už takmer celkom vymizli. Chrámové ženy sa mohli zdržiavať v spoločnosti kráľovských manželiek a žuť s nimi betel, čo nesmel nikto iný. O beteli Paes uvádza, že je dobrý na svieži dych a taktiež ako jedlo. Hovorí, že spomedzi miestnych ľudí niektorí jedli mäso (pravdepodobne hydinu, kozie a ovčie), okrem hovädzieho či bravčového mäsa, ale betel žuli neprestajne po celý deň.

Skryť Vypnúť reklamu

Nunes písal viac o kráľovských vojenských ťaženiach. Spomína, že králi vždy radi vlastnili mnoho koní a jazdcov:

„Vždy mali osem či deväť stoviek koní a štyri alebo päť stoviek slonov,“ píše, „kvôli čomu, a aj kvôli ľuďom, ktorí boli potrební na starostlivosť o toľko zvierat, mali obrovské výdavky; a tento Kráľ,
čo je teraz (Ačjuta Rája), má vo svojej stajni vyše sedem stoviek koní a štyristo slonov. Míňa na nich a na ich ošetrovateľov, ktorých stravuje, dvetisíc zlatých pardao denne.“

Pokračuje, že kráľ tiež udržiaval šesťtisíc jazdcov, čo dokladá pozoruhodnú veľkosť armádnych zložiek.

Vidžajanagar dnes

Ruiny, ktoré ostali po mocnom meste, ležia v dnešnej dedine Hampi 
a sú obľúbeným cieľom turistov. Okrem záujemcov o históriu a verných nasledovníkov turistických sprievodcov sem prichádzajú aj milovníci lezenia po skalách, pretože okolitá krajina je plná okrúhlo tvarovaných skál. Ich zvláštne tvary pri rýchlom indickom západe slnka vdychujú miestu očarujúcu atmosféru. Zachovali sa najmä chrámy a paláce, postavené z kameňa, a v nich vzácne reliéfy a sochy, ktoré zobrazujú príbehy a bohov. V kameni často nájdeme vyrytú vidžajanagarskú vlajku a kráľovské symboly – polmesiac, slnko, kanca Varahu a dýku. V priestoroch chrámov aj dnes vládne živý ruch, dodnes miestni veriaci maľujú starobylé modly farbami a vešajú na ne kvetinové vence. Vzduchom sa nesie dym z vonných tyčiniek a sádhuovia, svätí muži, za pár mincí dajú návštevníkom požehnanie, alebo radi predajú suveníry.

Skryť Vypnúť reklamu

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  2. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  3. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  4. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  5. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  8. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  9. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  10. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  1. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  2. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  3. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  4. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  5. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  6. Prvá akumulátorová 2-stupňová snehová fréza na trhu
  7. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  8. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  9. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  10. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 17 962
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 795
  3. Aká je chémia vôní 13 571
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 837
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 716
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 250
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 798
  8. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 398
  9. Bývanie v meste predlžuje život 8 239
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 8 040
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Gröhling by mohol na revanš blokovať Matovičov plán, ale neurobí to

Do Vianoc otvoria aj školu, kam chodia Matovičove dcéry.

Lídri strán po rokovaní u prezidentky.
Dobré ráno

Dobré ráno: Lučanský mal brať úplatky. Kedy sa skončí zatýkanie?

Čo to vypovedá o štáte v ktorom sme žili?

Prokurátor Maroš Žilinka.

Neprehliadnite tiež

Vedúcou osobnosťou pri prvotnom šírení kresťanstva medzi pohanmi bol Žid Pavol z Tarsu

Vedúcou osobnosťou pri prvotnom šírení kresťanstva medzi pohanmi bol Žid Pavol z Tarsu, učený farizej a privilegovaný rímsky občan.

Americkí prezidenti: októbrové vydanie HR

Každé štyri roky média i verejnosť po celom svete aspoň na krátky čas zaujme jedna otázka – kto bude nadchádzajúcim prezidentom Spojených štátov amerických? Už dlhší čas asi nikto, bez ohľadu na jeho sympatie či antipatie, nepochybuje, že prezidentské voľby v tejto krajine nie sú len úzko národnou americkou záležitosťou, ale je to udalosť, ktorá má aj globálny význam

Monsterprocesy v Československu: septembrové vydanie HR

Ak sa máme pozrieť na obdobie konca 40

Bola atómová bomba jediným možným riešením?

Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení