Indické jazyky v minulosti a v súčasnosti

Rozmanitosť Indie, v ktorej podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2011 žije 1 210 193 422 ľudí, sa odzrkadľuje aj na pestrosti jej jazykov. Tie majú v Indickej republike rôzny status, hovorí nimi veľmi odlišný počet obyvateľov a zohrali rozličnú rolu v indickej histórii. Údaje o počte indických jazykov sa rôznia a presnejšie výsledky neprinášajú ani sčítania obyvateľov, ktoré sa v Indii konajú každých desať rokov.

Nezhody nevyplývajú len zo skutočnosti, že sa počet jazykov z desaťročia na desaťročie prirodzene mení. Jazyky s menším množstvom hovoriacich a menej používané jazyky, zvyčajne jazyky etník na okraji spoločnosti, postupne odumierajú. Počet jazykov vyplýva aj z toho, aké kritériá sa stanovia pri sčítaní a aké zámery sa pri ňom sledujú. Odráža sa v nich neraz aj politický tlak, napríklad snaha dokázať výsostné postavenie hindčiny alebo príklon k istej náboženskej tradícii, vyúsťujúci do stotožnenia sa hinduistov s hindčinou, muslimov s urdčinou a sikhov s pandžábčinou. Nehovoriac o tom, že mnohí ani nepoznajú pomenovanie svojho jazyka a pri sčítaní ho pomenúvajú názvom svojej kasty.

Jazykový babylon

Jazyky v Indii patria do štyroch jazykových rodín (indoeurópskej, drávidskej, austroázijskej a tibetobarmskej). Najnovšie sa ich pokúsil zrátať rozsiahly kolektív vyše 3 000 dobrovoľníkov a jazykovedcov z 85 inštitúcií a univerzít pod vedením Ganesha Devyho v rámci projektu, ktorý po sedemnásťročných prípravných prácach trval štyri roky. Výsledky ich práce sú zhrnuté v päťdesiatich zväzkoch; posledný 
z nich má byť publikovaný v decembri 2014. Na rozdiel od oficiálnych dokumentov projekt zachytáva aj také jazyky, ktorými dnes hovorí už len zopár ľudí.

Autori prišli k záveru, že v Indii sa dnes hovorí asi deviatimi stovkami jazykov a v uvedených publikáciách opisujú 780 z nich. Stodvadsaťdva z týchto jazykov používa viac ako 10-tisíc ľudí. Desivou skutočnosťou však je, že za posledných päťdesiat rokov vymizlo 220 jazykov a že ďalšej jeden a pol stovke to hrozí, keď zomrú starí ľudia hovoriaci týmito jazykmi. Obľúbeným príkladom je jazyk bo na Andamanských ostrovoch. Ten spolu s danou kultúrou zanikol smrťou starej ženy, ich poslednej nositeľky. Neraz vyhynú aj jazyky nomádskych komunít, ktoré sa ich vzdávajú spolu so svojou kultúrnou identitou.

Rozmanité indické jazyky a ich koexistencia v rámci indického jazykového areálu nie sú len vďačnou témou jazykovedných štúdií, ale pozornosť vzbudzujú aj ako súčasť boja indických elít o kultúrnu, politickú či ekonomickú prestíž. V dávnej aj nedávnej indickej histórii často zohrávali významnú úlohu, či už to bola dominancia sanskrtu ako jazyka náboženských textov, vzdelanosti a literárnych diel nad domácimi indickými jazykmi, používanie perzštiny za vlády muslimských dynastií, presadzovanie angličtiny za nadvlády Britov, využívanie jazykovej karty počas boja za získanie nezávislosti, ale aj po jej získaní pri rozhodovaní o úradnom jazyku v mnohojazykovej Indickej republike a vytváraní indických štátov na jazykovom základe.

Iste stojí za zmienku, že na indickom území v minulosti vždy patrilo najprestížnejšie postavenie jazykom vzdialeným reči väčšiny jeho obyvateľov. Úradné jazyky rozsiahlych ríš (sanskrt, perzština, angličtina) koexistovali s domácimi jazykmi používanými väčšinou obyvateľstva.

Sanskrt a perzština

Pred udomácnením sa muslimských dynastií v Indii patrilo výsostné postavenie sanskrtu, jazyku dvora hinduistických kráľov. V 3. storočí pred n. l. až 5. storočí n. l. súperil sanskrt o prestíž s ďalším indickým jazykom, páli. Páli je dialekt odvodzovaný zo sanskrtu, ktorý sa tešil podpore buddhistických panovníkov. V zápase o prestíž medzi týmito dvoma jazykmi, ktorý bol vlastne bojom o prestíž medzi hinduizmom a buddhizmom, zvíťazil sanskrt a stal sa oficiálnym jazykom. Postupne vytlačil z písomných prameňov ostatné jazyky a v prvej polovici 1. tisícročia ho prijali aj buddhisti a džinisti.

Sanskrt sa dodnes teší veľkej úcte a považuje sa za klasický jazyk Indie. Vyše dvetisíc rokov v ňom vznikala všetka vedecká, náboženská aj krásna literatúra. Až v súčasnej vede ho nahradili moderné indické jazyky a angličtina. Dnes nie je úradným ani literárnym jazykom v nijakom štáte. Popri nepočetných vzdelancoch ho na dobrej alebo menej dobrej úrovni ovládajú už len bráhmanskí kňazi, ktorí ho používajú pri rituáloch a náboženských obradoch.

Výsostným postavením sanskrtu otriasol jazyk muslimských dobyvateľov – perzština. Tá bola v Indii jazykom muslimskej elity už od začiatkov Dillíjskeho sultanátu, no až za vlády mughalského panovníka  Akbara (1542 – 1605) sa stala hlavným jazykom na kráľovskom dvore a zároveň jazykom politiky a správy na všetkých úrovniach. Indické masy si ju nikdy neosvojili, no vzdelaní muslimovia aj hinduisti sa ju učili so zámerom získať uplatnenie v kráľovských službách. Bola tiež symbolom vzdelanosti a vysokej kultúry a jazykom bohatej literatúry. Tým, že v nej vznikali aj prerozprávania indických odborných a literárnych textov, prispela k sprostredkovaniu poznatkov o Indii svetu mimo Indického subkontinentu. Svoje postavenie si zachovala aj napriek úpadku Mughalskej ríše v 18. storočí. Stratila ho postupne až v 30. rokoch 19. storočia, keď ju Briti v provinciách Britskej Indie nahradili vo funkcii oficiálneho jazyka správy na vyššej úrovni angličtinou a na nižšej úrovni miestnymi jazykmi provincií. Nahradenie perzštiny v úlohe úradného jazyka sa stretlo s odporom u muslimských aj hinduistických vzdelancov, ktorým jej znalosť poskytovala dobré živobytie.

Konflikt hindčiny s urdčinou

Svojou jazykovou politikou prispeli Briti k vytváraniu napätia medzi hinduistami a muslimami, lebo v severných provinciách nestanovili za oficiálny jazyk domácu hindčinu, ale urdčinu, ktorú hinduisti považovali za cudzí jazyk muslimov. Je pravda, že urdčina sa vyvinula ako jazyk mughalského kráľovského tábora, no v hovorovej podobe sa po gramatickej stránke a v základnej lexike nelíšila, a dodnes sa nelíši, od hovorovej hindčiny. Odlišnú podobu nadobudli oba jazyky až ako štandardné literárne jazyky – hindčina sa pri rozvíjaní slovnej zásoby opiera o sanskrt a zapisuje sa indickým písmom dévanágarí a urdčina sa opiera o perzštinu a arabčinu a zapisuje sa perzsko-arabským písmom.

Pri určení urdčiny za oficiálny jazyk v severných provinciách nemuselo ísť zo strany Britov o úmysel, aký často uplatňovali v rámci svojej politiky „rozdeľuj a panuj“. Po príchode do Indie sa britskí úradníci stretli s perzštinou ako s úradným jazykom a písmom, ktorým sa zapisovala. So svojimi podriadenými boli naučení komunikovať po urdsky, a tak urdčinu a jej písmo logicky mohli považovať za vhodný jazyk správy. Ich rozhodnutie však vyvolalo ostré protesty u hinduistov hovoriacich po hindsky, ktorých neznalosť urdčiny znevýhodňovala pri získavaní lukratívnych štátnych postov. Ich zápas proti urdčine sa vyhrocoval v druhej polovici 19. storočia, až napokon urdčina postupne strácala pozície ako oficiálny jazyk v  provinciách v severnej Indii a napokon ju nahradila hindčina. Konflikt sa definitívne vyriešil v roku 1950, keď urdčina zaujala miesto medzi 22 indickými jazykmi uvedenými 
v ústave a hindčina sa stala úradným jazykom v niekoľkých indických štátoch a súčasne získala pozíciu úradného jazyka Indickej únie.

Boj o úradný jazyk

Pravda, bez konfliktov sa nezaobišlo ani stanovovanie spoločného jazyka pre nezávislú Indiu. Už na začiatku národnooslobodzovacieho hnutia sa objavila myšlienka, aby sa spoločným jazykom rôznojazyčného obyvateľstva v Indii stala hindustánčina, jazyk založený na dillíjskom dialekte kharí bólí, ktorý fungoval ako lingua franca severnej Indie. Túto myšlienku podporoval aj Mahátma Gándhí a Džaváharlál Néhrú. Postavil sa proti nej predstaviteľ juhoindickej tamilčiny Íródu Vénkata Rámasvámí Nájakkar, nazývaný aj Perijár (Velikán), lebo ju vnímal ako pokus severnej Indie ovládať južnú Indiu. Obyvatelia južnej, drávidskej Indie nerozumeli severným indoeurópskym jazykom, preto uprednostňovali ako oficiálny jazyk angličtinu, ktorú v tom období poznali vzdelaní Indovia zo severu aj juhu.

Spory okolo oficiálneho úradného jazyka, v ktorom by, napríklad, bola napísaná indická ústava a ktorý by sa používal na zhromaždeniach, sa tiahli tri roky. Napokon sa prijala dohoda a úradným jazykom Indickej únie sa stala hindčina v písme dévanágarí. V tej mala prebiehať oficiálna komunikácia medzi indickými štátmi a medzi štátmi a Úniou. Popri hindčine sa pätnásť rokov mala používať angličtina na všetky právne účely – pri súdnych procesoch, návrhoch zákona, 
v zákonoch a pod. Po piatich rokoch mohla byť zvolaná jazyková komisia, aby odporučila spôsoby, ako presadiť hindčinu ako jediný úradný jazyk a postupne vyradiť používanie angličtiny.

Ani takéto riešenie, ku ktorému dos-
peli po dlhých diskusiách, neuspokojilo všetkých zainteresovaných. Zástancom hindčiny sa nepozdávalo prijatie angličtiny ako úradného jazyka spolu s hindčinou a predstavitelia oblastí, kde sa nehovorilo po hindsky, hlavne Tamilci, boli proti predpokladanému budúcemu prechodu 
z angličtiny na hindčinu na všetkých úrovniach. Ako sa blížil čas, kedy sa tak malo stať, teda rok 1965, ich protesty sa vyhrocovali. Do odporu proti hindčine sa zapojili aj študenti, ktorí sa obávali uprednostnenia hindčiny v zamestnaniach 
v ústrednej správe, pri skúškach do štátnej služby a ako vyučovacieho jazyka.

Stupňujúce sa nepokoje si vynútili od vtedajšieho ministerského predsedu Lála Bahádura Šástrího, aby v roku 1965 uistil Tamilcov, že angličtina sa bude aj naďalej používať v komunikácii medzi centrom a štátmi a aj v rámci štátov a skúšky sa budú naďalej konať v angličtine. Avšak Šástrího kroky vzbudzovali odpor v zástancoch hindčiny. Kongres napokon vydal rezolúciu, ktorá priniesla spomalenie presadzovania hindčiny vo všetkých sférach, dôslednejšie zavádzanie trojjazyčnej formuly, teda používania hindčiny, angličtiny a miestneho jazyka v jednotlivých indických štátoch, a možnosť vykonávať skúšky do verejných služieb vo všetkých regionálnych jazykoch.

V odbojnom Tamilnáde sa aj v nasledujúcich rokoch sporadicky objavil odpor proti hindčine. Napríklad v roku 1986 tamojšie legislatívne zhromaždenie opäť žiadalo, aby sa jediným úradným jazykom stala angličtina. A od roku 2006 sa rozhodnutím vlády politickej strany Drávidská pokroková federácia (Drávida munnétra kalagam) učí na školách až do desiatej triedy len tamilčina. V súčasnosti sa však objavujú protesty aj proti takejto situácii. Tamilci sa dožadujú možnosti učiť sa aj iné jazyky, medzi nimi aj hindčinu, lebo bez ich znalosti ťažšie získavajú prácu v severných oblastiach Indie a zahraničí.

Zmeny vnútorných hraníc

V čase po získaní nezávislosti neboli jazyky len symbolom zápasu medzi juhom a severom. Stali sa vážnym predmetom diskusií v súvislosti s reorganizáciou vnútorných hraníc Indie. Predstava, že vnútorné hranice krajiny by mohli vzniknúť na jazykovom základe, nebola nová. Kongresová strana už v roku 1917 vytvorila kongresové provincie Ándhru a Sindh a 
v roku 1920 rozdelila celú Indiu na 21 kongresových provincií na administratívne účely. Napriek tomu myšlienka, že jazyky by sa mohli stať základom pre vytvorenie indických štátov únie aj po získaní nezávislosti, dlho nezískala všeobecnú podporu. Až po vzniku telugského štátu Ándhra v roku 1953 bola vytvorená Komisia pre reorganizáciu štátov a na jej návrh bolo v roku 1956 územie Indickej republiky rozdelené na zväzové štáty a ústredne spravované zväzové teritóriá. Na jazykovom základe boli vytvorené aj samostatné univerzity a na mnohých z nich sa popri angličtine stali vyučovacími jazykmi aj regionálne jazyky.

Ďalšia zmena vnútorných hraníc na jazykovom základe prebehla v roku 1966, keď sikhovia na základe argumentov opierajúcich sa o odlišnosť ich jazyka a kultúry dosiahli rozdelenie pôvodného zväzového štátu Pandžáb na Pandžáb 
s prevahou sikhov s úradným jazykom pandžábčinou a Harijánu s prevahou hinduistov hovoriacich po hindsky. Jazyk im teda poslúžil na dosiahnutie požiadaviek, ktoré nedokázali presadiť na základe národnostných a náboženských argumentov. V Indii sa aj v ďalších desaťročiach menili vnútorné hranice. Tie sa už uskutočnili na etnickom princípe: odčlenením od pôvodného zväzového štátu boli vytvorené štáty Nágáland, Méghálaj, Arunáčalpradéš, Mizóram, Džhárkhand, Čhattísgarh a Uttaránčal.

Jazyková politika premiéra Módího

Jazyky neprestali byť predmetom diskusií a sporov ani v najnovšom období. Zdá sa, že Indiu opäť čakajú zmeny v jazykovej politike, aspoň pokiaľ ide o výber jazyka používaného na oficiálne účely. A to vďaka novému indickému premiérovi Naréndrovi Dámódardásovi Módímu, zvolenému v máji 2014. Ako vodca hinduistickej nacionalistickej Indickej ľudovej strany (Bháratíj džanta pártí) v dosiaľ nebývalej miere presadzuje používanie hindčiny na úkor angličtiny: svoj premiérsky sľub predniesol v hindčine rovnako ako aj prvú reč v parlamente. Po hindsky hovoril aj na stretnutiach s predstaviteľmi juhoázijských krajín.

Indické ministerstvo vnútra inštruovalo úradníkov v Dillí, aby uprednostnili hindčinu pred angličtinou na sociálnych sieťach a na všetkých webových stránkach vlády. Takéto kroky opäť vyvolali protesty najmä v juhoindických štátoch, kde obyvateľstvo neovláda hindčinu, a 
v Kašmíre, jedinom indickom štáte s prevahou muslimských obyvateľov. Pravda, po protestoch nasledovali ústupky: vláda prišla s vysvetlením, že takéto presadzovanie hindčiny sa týka len severoindických štátov. Uprednostňovanie hindčiny pred angličtinou sa však bytostne dotýka všetkých tamojších štátnych úradníkov, ktorí často získali vzdelanie v angličtine, neraz aj na Západe.

Odporcovia naznačeného trendu vo vzťahu k úradnému jazyku Indickej republiky zdôrazňujú rovnaké práva všetkých jazykov. Zástancovia používania angličtiny poukazujú na skutočnosť, že anglický jazyk slúži ako dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi hovoriacimi rozličnými indickými jazykmi a v širokej miere sa používa v médiách aj vo vzdelávaní. Okrem toho zdôrazňujú výhodu, ktorú predstavuje znalosť angličtiny v Indii 
v globalizujúcom sa svete. Možno už blízka budúcnosť ukáže, či Módí podľahne týmto tlakom, alebo sa bude snažiť aj používaním hindčiny odlíšiť od predchádzajúcich vrcholných predstaviteľov indickej politickej scény z radov Kongresu.