Indické hnutie za nezávislosť predstavovalo dlhodobý a pomerne zložitý proces, do ktorého sa zapojili rôzne časti indickej spoločnosti. Vyvrcholilo zánikom britskej koloniálnej vlády na subkontinente a rozdelením Britskej Indie v roku 1947 na dva nezávislé štáty – Pakistan a Indiu.
Na začiatku 19. storočia bola veľká časť Indie pod britskou správou. Tento stav bol čiastočne výsledkom mocenského vákua, ktoré nastalo zánikom Ríše Veľkých Mughalov a zároveň k nemu prispeli dobrá organizovanosť britskej administratívy, disciplinovaná a spoľahlivá armáda a fakt, že v Indii mala koruna predovšetkým ekonomické záujmy a britská mission civilisatrice tam bola prezentovaná ako snaha o morálne a materiálne povznesenie krajiny a pomoc pri odstraňovaní domáceho orientálneho despotizmu. Aj pod britskou správou India ostala rozdrobená na množstvo štátov, spravovaných miestnymi vládcami. Navonok vyzerali byť nezávislé, no v skutočnosti boli pod silným britským vplyvom.
Počiatky nepokojov
V priebehu 18. a 19. storočia v Indii prebehlo viacero revolt proti Východoindickej spoločnosti, ktorá v mene britskej vlády spravovala veľkú časť krajiny. Najznámejšou bolo povstanie v roku 1857, keď sa veľká časť vojakov v armáde vzbúrila proti britskému vedeniu. Následne sa k nepokojom v severnej a centrálnej časti Indie pripojil značný počet domáceho obyvateľstva a mohutné krviprelievanie v armáde aj medzi civilistami, straty na životoch domácich i Európanov vrátane veľkého množstva obetí, ktoré tvorili aj ženy a deti, otriasli britskou verejnou mienkou i koloniálnou správou Indie. Po potlačení povstania Briti museli prehodnotiť svoje dovtedajšie spravovanie Indie. Administratíva prešla spod správy Východoindickej spoločnosti priamo do rúk britskej vlády, ktorá riadila Indiu prostredníctvom úradu generálneho guvernéra. Briti upustili od myšlienky dovtedajšieho presadzovania niekedy necitlivých reforiem indickej spoločnosti (najväčšiu nedôveru medzi domácim obyvateľstvom vyvolávalo, keď Briti zosadzovali domácich vládcov podmanených území, či zvyšovali dane, ako aj kresťanské misie vo vidieckych oblastiach, ktoré neraz boli vnímané ako narušovanie miestnych tradícií). Britskí úradníci sa začali viac orientovať na spoluprácu s domácimi elitami – lokálnymi vládcami, bohatými majiteľmi pôdy a vysokopostavenými duchovnými, považovanými za ochrancov miestnych tradícií – s cieľom skonsolidovať situáciu v krajine. Domácemu obyvateľstvu prisľúbili, že nebudú vnucovať žiadne zo svojich presvedčení nikomu z poddaných, a taktiež rovnosť šancí vo verejnej službe.
Narastajúce indické národné hnutie vyvrcholilo vytvorením Indického národného kongresu, ktorý bol založený v roku 1885 s cieľom vytvoriť platformu pre občiansky a politický dialóg vzdelaných predstaviteľov z radov indickej spoločnosti so zástupcami britskej vlády a zabezpečiť väčší podiel domáceho obyvateľstva na správe Indie. Pri jeho zrode stáli indickí a britskí členovia Teozofickej spoločnosti a Kongres združoval ľudí z rozličných častí Indie, rôznych vierovyznaní a kást. V roku 1906 predstavitelia vzdelaných muslimov založili Muslimskú ligu, politickú stranu, ktorej cieľom bolo zlepšiť postavenie a rozšíriť občianske práva zámožnejších a vyšších spoločenských vrstiev muslimského obyvateľstva Indie. Muslimská liga vznikla aj ako reakcia na politický krok zo strany Britov, keď vicekráľ pre Indiu lord Curzon rozdelil provinciu Bengálsko na základe náboženskej príslušnosti jej obyvateľov na východnú muslimskú a západnú hinduistickú časť. Tento krok zdôvodnil administratívnymi potrebami, no následkom rozdelenia bol nárast animozity medzi hinduistami a muslimami.
Britské „reformy“ v 20. storočí
20. storočie prinieslo pre britskú správu v Indii veľké výzvy. Mohutnejúce indické národné hnutie a jeho prejavy, mnohokrát vo forme nepriateľských útokov voči cudzincom, primäli Britov k malým ústupkom v oblasti spravovania Indie. Napäté pomery v krajine sa snažili vyriešiť najprv pomocou Zákona o indických radách (tzv. Morley-Mintoove reformy) z roku 1909. Tento zákon zabezpečil Indom určitú účasť na správe krajiny a zaviedol volebný princíp, ktorým domácemu obyvateľstvu umožnil byť voleným do legislatívnych rád. Reforma súčasne zaviedla separátny volebný plán pre muslimské obyvateľstvo Indie, čo načas zabrzdilo rodiacu sa spoluprácu muslimských a hinduistických národných síl. Jej cieľom bolo utíšiť už jasne sformulovanú a nahlas artikulovanú indickú verejnú mienku, ktorá volala po zastúpení domáceho obyvateľstva na spravovaní krajiny, a skonsolidovať britskú vládu v Indii. Tento počin však mal viac-menej symbolický charakter a malý počet zvolených indických zástupcov neumožnil zmeniť charakter ani smerovanie britskej politiky v Indii.
Rok 1919 bol pomerne turbulentným obdobím v britsko-indických vzťahoch. Rowlattov zákon, ktorým vláda v Londýne predĺžila na dobu neurčitú platnosť krízových opatrení, prijatých počas 1. svetovej vojny s cieľom udržiavať pod kontrolou nepokojnú verejnosť, zavádzal striktnú kontrolu tlače, umožňoval zadržať akúkoľvek osobu, podozrivú z terorizmu na kolonizovanom území, bez vydania zatykača a uväzniť ju aj na dva roky bez zvolania súdu. Obvineným bolo uprené právo informácie o dôkazoch proti nim a usvedčení sa po prepustení nemohli angažovať v politickom, náboženskom či vo vzdelávacom verejnom živote. Ďalšou bolestivou ranou pre vývoj britsko-indických vzťahov bol masaker v Amritsare. Počas tohto incidentu britské jednotky zastrelili niekoľko stoviek neozbrojených protestujúcich, ktorí sa verejne postavili voči ťaživému Rowlattovmu zákonu. V tomto období došlo k vzniku a rozmachu Chiláfatského hnutia, panislámskej politickej protestnej kampane, ktorá vyjadrovala politickú podporu rozpadávajúcej sa Osmanskej ríši a chalifátu, keďže osmanský sultán bol zároveň chalífom, symbolickou hlavou celej muslimskej komunity. Hnutie malo protibritský nádych a v Indii získalo aj podporu Kongresu, v ktorom prevažovali hinduisti, a stalo sa súčasťou indického hnutia za nezávislosť. Súčasne sa India zmietala v chrípkovej epidémii a v povojnovej hospodárskej kríze, dochádzalo k sociálnym i rasovým konfliktom.
Ešte v roku 1917, počas 1. svetovej vojny, britská strana pod tlakom udalostí vydala vyhlásenie, že cieľom Britov v Indii je vytvorenie indickej autonó- mie, a v roku 1919 v tomto smere učinila konkrétne kroky. Britská vláda vytvorila plán, na základe ktorého sa snažila uspokojiť požiadavky miestnych elít vytvorením možností pre realizáciu domáceho politického potenciálu v „bezpečných“ rezortoch provinčnej sféry. Súčasne sa Briti usilovali o zachovanie britskej vlády v „rozhodujúcom“ centre. Najpodstatnejší bod Zákona o vláde v Indii z roku 1919 (tzv. Montagu-Chelmsfordove reformy) spočíval v prenesení časti úradnej moci na miestne správy v deviatich hlavných provinciách. Provinčná vláda bola na základe systému diarchie rozdelená do dvoch sekcií – časť rezortov pripadla indickým ministrom, ktorí boli volení. Časť však ostala v rukách britských provinčných guvernérov, ktorí boli menovaní britskými exekutívnymi radami. Obrana, vzťahy s indickými štátmi a zahraničné vzťahy, colné úrady a vyberanie ciel, železnice, pošty a telegrafy, dane z príjmov, mena a obeživá, verejné dlhy, obchod, lodné a obchodné zastupiteľstvo, občianske a trestné právo, geologický výskum a správa minerálov a ďalšie ostali pod kontrolou guvernéra. Iné subjekty ako napríklad miestna samospráva, zdravotníctvo, výchova a vzdelávanie, verejné práce a zavlažovanie, poľnohospodárstvo a správa výnosov z poľnohospodárskej pôdy, starostlivosť o lesy, pomoc ladujúcim, polícia, väznice a výkon pravodlivosti, odbor veterinárstva, registrácia dokladov a právnych listín a iné boli presunuté do správy indických ministrov, ktorí sa zodpovedali volenému zákonodarnému zboru. Je zrejmé, že rezorty, zverené indickým inistrom a zákonodarcom, boli politicky a ekonomicky menej významné, pričom itlivejšie a strategickejšie záležitosti, akzvaná „oceľová konštrukcia“ britskej vlády, boli ponechané v rukách výkonného výboru. Jeho členovia boli zvyčajne Briti a zodpovedali sa britskému miestodržiteľovi v Indii. Vyhlásenie, že zámerom autorov tejto schémy bolo umožniť indickým ministrom získať skúsenosti bez toho, aby došlo k akémukoľvek riziku ohrozenia životne dôležitých odvetví v štáte, umožnilo Britom udržať si svoje panstvo a pokračovať v čerpaní výhod, plynúcich z kontroly nad rozhodujúcimi sférami politického a ekonomického života krajiny.
Separátny volebný systém pre muslimov, zavedený v roku 1909, Montagu-Chelmsfordove reformy, prijaté o desať rokov neskôr, rozšírili a uplatňovali aj v prípade ďalších menšín, napríklad medzi Sikhmi a kresťanmi. Systém separátnych volieb spôsobil to, že politici, zastupujúci muslimov, hinduistov, triedu nedotknuteľných alebo menšinové náboženské skupiny, sa usilovali o získavanie voličských hlasov len v rámci komunity, z ktorej sami pochádzali. Prestali vytvárať miestne koaličné zoskupenia zo zástupcov rozličných strán, čo vyústilo do prudkého poklesu spolupráce medzi politikmi s rozdielnym zázemím. Tento dobre naplánovaný krok zo strany britskej vlády mal jednu dôležitú funkciu – zabránil Indom zjednotiť sa v spoločných snahách, namierených proti britskému panstvu, a vytvoriť tak jednotnú indickú národnú platformu. Briti sa snažili využiť sociálnu diferenciáciu a náboženský pluralizmus v parlamentnej vláde tak, aby rozdrobili jednotu národných síl, o ktorú sa usilovali predstavitelia Kongresu. Britská vláda sa snažila získať podporu menších politických skupín a týmto spôsobom podkopať autoritu radikálneho vedenia Kongresu, ktoré sa chcelo etablovať ako jediný hovorca spoločného indického národného hnutia. Načas zjednotené indické hnutie sa rozpadlo.
Gándhí a filozofia odmietania
V tejto situácii vstúpil na celoindickú politickú scénu Móhandás Karamčand Gándhí. Pochádzal z obchodníckej indickej rodiny, študoval právo v Londýne. Princíp nenásilnej občianskej neposlušnosti prvýkrát uplatnil v Južnej Afrike, kde ako emigrantský právnik podporoval boj príslušníkov miestnej indickej komunity za dosiahnutie svojich občianskych práv. Aj v Indii, kam sa vrátil v roku 1915, propagoval satjágrahu, filozofiu nenásilného občianskeho odporu. V roku 1920 sa zástupcovia Kongresu, v tomto období vedení už samotným Gándhím, rozhodli odmietnuť britskú ponuku a osvojili si politiku odmietania spolupráce. Veľká väčšina politikov odmietla „dar“ Britov a prevzala úplne opačný Gándhího názor, že „sloboda získaná na základe úsilia tých druhých nemôže pretrvať, keď títo prestanú svoje úsilie vyvíjať“, a že „to nie sú ani tak britské zbrane, ktoré nás držia v našej podriadenosti, ale naša dobrovoľná spolupráca“. Kampaň odopierania spolupráce sa mala prejaviť bojkotom Britov a všetkým, čo s nimi súviselo. Išlo o britský tovar, dovážaný do Indie, najmä o textilné výrobky. Gándhí žiadal ľudí, aby si vyzliekli všetko vyrobené v Anglicku a aby to potom spálili na hranici. Jeho typickou pózou na verejnosti a pre médiá bolo pradenie na kolovrátku, čo malo symbolizovať túžbu Indie po sebestačnosti – a teda aj po nezávislosti. Indovia boli vyzývaní, aby ignorovali britské školy a univerzity, ktoré mali nahradiť národné inštitúcie, i britské tituly a vyznamenania. Sám Gándhí vrátil vicekráľovi tri medaily, ktoré získal za svoju humanitárnu činnosť v Južnej Afrike. Najpodstatnejšou zložkou bojkotu, ktorý mal vyústiť do rozkladu britského panstva v Indii, však bolo odmietanie platenia daní, ignorovanie súdov a nechuť zapájať sa do volieb. Tieto snahy vyvrcholili bojkotom návštevy následníka trónu Eduarda, princa z Walesu, čo sa dalo pokladať za symbolickú urážku samotnej britskej koruny. Gándhího svarádž (doslova vlastná vláda), teda filozofia odmietania politických, ekonomických, byrokratických, právnych, spoločenských i kultúrnych systémov západnej spoločnosti a zároveň snaha o vlastnú správu sa stali podstatným znakom indického hnutia za nezávislosť.
Vládny zákon z roku 1919 mal prechodný charakter. Bola v ňom ustanovená potreba vytvorenia štatutárnej komisie, ktorá po uplynutí desiatich rokov od prijatia zákona mala preskúmať dovtedajší vývoj a rozhodnúť o realizácii ďalších krokov na ceste k dosiahnutiu indickej samosprávy. V novembri 1927 skutočne vznikla komisia pod vedením Sira Johna Simona. Skutočnosť, že v komisii, ktorá mala vypracovať plán pre budúcu ústavu Indie, nepôsobil ani jeden zástupca, pochádzajúci zo subkontinentu, indická verejnosť prijala s veľkým hnevom a odporom. Členov komisie na každom kroku sprevádzali nepokoje. Politický vývoj v Indii uviazol na mŕtvom bode. Britská vláda neprejavovala úmysel rozšíriť indickú samosprávu. V správe z roku 1930 sa uvádza, že komisia nedospela k záveru potreby rozšírenia diarchie, od roku 1919 aplikovanej v provinciách, aj na vládu v centre. Členovia komisie nepovažovali za vhodné, aby sa ústredná vláda v Indii snažila priblížiť forme a organizácii vlády v Londýne a aby sa India usilovala napodobniť britský parlamentný systém. Komisia navrhla federatívne usporiadanie Indie, do ktorého by spadalo územie Britskej Indie i kniežacie štáty, ktoré pretrvávali vo svojej existencii vďaka zhovievavosti britskej koruny. Závery Simonovej komisie neboli pre indickú politickú verejnosť prijateľné. Už od roku 1928 Indický národný kongres požadoval pre Indiu udelenie oficiálneho štatútu domínia a v roku 1929 dokonca pod vedením Džaváharlála Néhrúa prijal uznesenie, ktorým sa za cieľ národného hnutia označilo dosiahnutie úplnej nezávislosti Indie. Indický národný kongres sa opäť prihlásil k myšlienke občianskej neposlušnosti. Gándhí nanovo začal s protestnými kampaňami, do ktorých sa mu vďaka jeho sociálne orientovaným požiadavkám úspešne podarilo zapojiť obrovské masy ľudí. V tomto období došlo k zmene charakteru národného hnutia v Indii. Národnopolitický boj prestal byť výsadou vzdelaných a majetných patriotov, zapájali sa do neho čoraz širšie vrst- vy domáceho obyvateľstva, a to najmä vďaka Gándhímu, ktorý sa v indickom národnom hnutí etabloval nielen ako politik, ale aj ako sociálny reformátor. Zaujímal sa o obyčajných ľudí, verejne podporoval najnižšie vrstvy spoločnosti, propagoval oživenie indického vidieka a jeho myšlienkám i programu rozumeli i negramotné masy.
Od pokusov o federáciu k nezávislosti
Briti boli prinútení prehodnotiť svoj politický postup v krajine. V roku 1935, po troch konferenciách v Londýne, zorganizovaných s cieľom urovnať celú nešťastnú záležitosť so Simonovou komisiou, na ktoré boli prizvaní už aj zástupcovia všetkých nábožensko-politických skupín v Indii, britská vláda prijala dovtedy najrozsiahlejší zákon vo svojej histórii – Zákon o vláde v Indii. Ten zakotvil možnosť federalizácie Indie. Je však potrebné pripomenúť, že nie celá časť subkontinentu tvorila Britskú Indiu. V krajine z vôle Britov pretrvávali ešte stovky kniežacích štátov. Federalizácia Indie sa mala realizovať za predpokladu, že do nej vstúpi aspoň polovica kniežatstiev. Hoci kniežatá spočiatku boli naklonené myšlienke federácie, po agitácii Politického oddelenia pre správu Indie, britského orgánu, ktorého cieľom bolo odradiť ich od vstupu do Indie, sa mnohé od tejto idey odvrátili a napokon federácia nikdy nevznikla.
Indické národné hnutie vyvrcholilo počas 2. svetovej vojny. Viac ako dva milióny indických vojakov dobrovoľne bojovali na strane Británie a Spojencov proti mocnostiam Osi. Predstavitelia Kongresu však podmieňovali angažovanosť Indie vo vojne získaním nezávislosti od Británie. Záporné stanovisko Londýna ich v auguste 1942 primälo začať rozsiahlu kampaň Quit India (Opustite Indiu). Išlo o rozsiahle protesty, v ktorých zmobilizované masy byvateľstva požadovali, by a Briti stiahli z Indie. Rozpoltenosť indickej spoločnosti v tomto období dokumentuje aj fakt, že Muslimská liga hnutie Quit India nepodporila a v tomto momente ešte stála prejavovala odporu britskému panstvu v Indii. Predstavitelia ligy však už dlhší čas uvažovali o myšlienke vytvorenia uslimského štátu na severozápade a východe Britskej Indie. Po prijatí rezolúcie v Láhauri v roku 1940 Muhammad Alí Džinnáh, vedúci predstaviteľ Muslimskej ligy, v snahe unifikovať nesmierne partikularizovanú muslimskú spoločnosť, posmelený dekádami separatistickej politiky Britov v Indii, nastolil požiadavku vytvorenia samostatného Pakistanu.
Dňa 3. júna 1947 posledný britský generálny guvernér Indie Louis Mountbatten vyhlásil rozdelenie Britskej Indie na Indiu a Pakistan. Dňa 14. augusta vznikol nový štát Pakistan a 15. augusta sa India stala nezávislou krajinou. Rozdelenie Indie malo devastujúce následky pre oba novovzniknuté štáty. Myšlienka potreby teritoriálne vymedzeného národného štátu, ktorá sa na indickom subkontinente vyvíjala desiatky rokov ako reakcia na napätie medzi rozmanitosťami a rozdielmi, existujúcimi v indickej spoločnosti, spolu s britskou politikou, zakladajúcou sa na koloniálnom koncepte „rozdeľuj a panuj“, vyústila do deštruktívneho záveru. Ideál muslimského Pakistanu a hinduistickej Indie si vyžiadal najväčšiu migráciu obyvateľstva v dejinách ľudstva, keď sa hinduisti masovo sťahovali z novovzniknutého Pakistanu do Indie a muslimovia z Indie do Pakistanu. Pätnásť miliónov utečencov opustilo svoje domovy, s ktorými boli celé generácie spätí, a prúdilo cez hranice do úplného neznáma. Státisíce ľudí stratili život v odvetnej genocíde, ktorá bola súčasťou násilia, sprevádzajúceho rozdelenie Indie. Niekoľko vojen medzi Indiou a Pakistanom o územie Kašmíru je takisto odkazom zániku britského rádžu v Indii.
Viacero uhlov pohľadu sa dá uplatniť pri hodnotení takmer tristopäťdesiatročnej prítomnosti a dominancie Britov v Indii. Je nesporné, že britská správa vtisla Indii svoju pečať. Ekonomické výhody, ktoré vyplývali z ovládania Indie, Briti zakrývali ich paternalistickou civilizačnou misiou. Dôsledky rozdeľovania indickej spoločnosti zhora na základe náboženskej odlišnosti jej členov, ktoré v prvej polovici 20. storočia Briti vehementne inštitucionalizovali, sa napokon naplno prejavili pri dramatickom rozdelení Indie, keď sa nacionalizmus muslimov a hinduistov pretavil do otvorenej perzekúcie tých druhých. Je to nešťastná voľba, ktorá sa doteraz opakuje vo veľmocenskej politike na mnohých iných miestach vo svete.
