Archeologický objav harappskej kultúry v povodí rieky Indus predstavoval v 20. rokoch 20. storočia prevrat vo vtedajších predstavách o indických dejinách. Dovtedy sa predpokladalo, že prvú veľkú civilizáciu na Indickom subkontinente predstavovala kultúra védskych Árjov z prvej polovice 2. tisícročia pred n. l.
Na konci 18. storočia začali vzdelanci a myslitelia, nadšení práve vznikajúcou jazykovedou a archeológiou, spochybňovať historicitu starozákonnej chronológie. Okrem toho rozvíjajúci sa kolonializmus umožnil spoznanie iných kultúr, ktoré si nárokovali na veľkú starobylosť. To všetko prispelo k prehodnoteniu biblickej verzie pôvodu ľudstva. Začalo sa intenzívne debatovať o tom, či je celé ľudstvo Adamovým potomstvom, či sa všetky jazyky sveta vyvinuli z jazyka Noemových potomkov a čo sa odohralo po potope.
„Objavenie“ Indie
Keď pionieri indológie objavili sanskrtské texty, očakávali, že nájdu dovtedy neznáme historické informácie. Sir William Jones (1746 – 1794) bol prvým, kto sa pokúsil zosynchronizovať biblickú chronológiu s chronológiou staroindických textov, ktoré opisujú minulosť siahajúcu dávno pred Adama. Informácie o takýchto záznamoch sa dostali do Európy už predtým, ako sir William vyhotovil prvé európske prek- lady zo sanskrtu. Rebelanti, ako naprík- lad Voltaire, John Holwell či Alexander Dow, sa pomocou nich usilovali podkopať židovsko-kresťanskú chronológiu a nároky na výlučné prostredníctvo medzi Bohom a človekom.
Takéto názory sa prirodzene stretli s tvrdým odporom. Ortodoxným kresťanským vzdelancom sa preto uľavilo, keď sir William Jones publikoval svoje štúdie a predostrel indickú históriu, ktorá neprotirečila Mojžišovej verzii dejín. Držal sa pevne v medziach, ktoré stanovil biskup Ussher vyhlásením, že Zem bola stvorená 4004 rokov pred Kr. Jones predpokladal, že potopa nastala roku 2350 pred Kr. Podľa toho primerane upravil aj chronológiu indických dejín. To obránilo práve sa rodiacu orientalistiku pred anglikánmi. Jones tak ukázal, že staroindická literatúra nie je nepriateľom Biblie, ale nezávislým potvrdením biblickej verzie dejín. Indické náboženstvo predstavovalo primitívnu pravdu ešte stále existujúcich prírodných náboženstiev; bolo dôstojným predchodcom rímskeho a gréckeho pohanstva.
Rekonštrukcia indoeurópskeho jazyka
Jonesova prednáška, ktorú predniesol v Kráľovskej ázijskej spoločnosti v Bengálsku v roku 1786, znamenala zrod historickej lingvistiky. Poukázal v nej na podobnosť sanskrtu s gréčtinou, latinčinou, gótčinou, keltčinou a perzštinou a sformuloval myšlienku o jazyku, z ktorého sa vyvinuli ostatné jazyky. Objavenie príbuznosti sanskrtu s európskymi jazykmi urýchlilo odluku poosvietenských intelektuálov od Genezis. India sa stala populárnym kandidátom na kolísku ľudstva. Tak ju vnímali nemeckí romantici a aj tí slovenskí pokladali Indiu za pravlasť Slovanov.
V počiatkoch historickej lingvistiky sa védsky sanskrt považoval za identický alebo takmer identický s indoeurópskou materčinou. Niektorí vzdelanci ho dokonca považovali za matku všetkých jazykov. Jonesovo vyjadrenie o spoločnom predchodcovi jazykov čoskoro začali rozvíjať ďalší vzdelanci. V roku 1816 Angličan Thomas Young nazval túto predpokladanú jazykovú rodinu „indoeurópskou“ a v roku 1833 nemecký jazykovedec Franz Bopp svojou známou komparatívnou štúdiou „dokázal“, že sanskrt, latinčina, gréčtina a ďalšie reči sa vyvinuli z jazyka, ktorý sa začal nazývať protoindoeurópskym. Tým sa sanskrt definitívne odsunul na úroveň dcérskeho jazyka.
Keďže sa nenašli nijaké pozostatky pôvodného protoindoeurópskeho jazyka, jeho rekonštrukcia pozostáva z porovnávania príbuzných slov a gramatických foriem v rôznych historicky existujúcich indoeurópskych jazykoch a následnej dedukcie pôvodných foriem alebo ich protoforiem. Tento protojazyk sa však nedá nijako verifikovať. Hoci si môžeme byť istí, že niečo ako protoindoeurópsky jazyk existovalo, nedokážeme odhadnúť, do akej miery sa jeho vedecká rekonštrukcia približuje pravde.
Pre doplnenie tejto lingvistickej hypotézy sa zdalo výhodným materializovať národ, ktorý rozprával týmto jazykom. Tak vznikli Indoeurópania. Stúpenci novovzniknutej porovnávacej jazykovedy si predstavovali, že Indoeurópania okolo roku 1500 až 1200 pred n. l. migrovali z Európy alebo jej bezprostrednej blízkosti cez afganské pohoria do severovýchodnej Indie. Títo nomádi so svetlou pokožkou vtrhli na indické pláne s vozmi ťahanými koňmi a lepšími železnými zbraňami prepadli a zotročili si tmavých domorodých obyvateľov. Po príchode týchto votrelcov, ktorí sa označujú za Árjov (či Árijcov, ako sa zaužívalo hovoriť na Slovensku), sa začala rozvíjať indická civilizácia. Doniesli so sebou sanskrt, ktorý spolu s védskym spôsobom života nanútili domorodému obyvateľstvu.
Od filológie k rasovým teóriám
S definitívnou platnosťou sa prestalo uvažovať o Indii ako o domovine tohto mysteriózneho národa, o ktorého existencii neexistovali nijaké priame dôkazy. Intelektuáli 19. storočia boli očarení expanziou európskej kultúry po celom svete. Ak jazykovedci naznačovali, že existoval jedinečný pôvodný jazyk, ktorým hovoril jeden kmeň, z ktorého vzišli moderní Európania, potom príslušníci tohto kmeňa museli byť „najčistejšími Európanmi“. Keď Hitler hlásal, že Nemci sú skutočnými dedičmi pôvodných Árjov, väčšina intelektuálov presne vedela, čo má na mysli. Kde sa však nachádza ich domovina, ostalo nevyriešené. Počas dvestoročnej histórie tohto diskurzu boli za ňu navrhované takmer všetky krajiny Európy a Ázie.
Základ celej debaty tvorila a tvorí védska filológia. Najdôležitejším textom, o ktorý sa opiera, je Rgvéda. Možno povedať, že celá debata závisí od datovania véd, najmä Rgvédy. Indológovia predpokladajú, že Rgvéda vznikla v období okolo roku 1200 pred n. l. Avšak najmä na indickej strane sú silné hlasy, ktoré ju datujú prinajmenšom do 3. tisícročia pred n. l. Ak by sa dalo dokázať, že je skutočne omnoho staršia ako tvrdí väčšina indológov, malo by to vplyv na mnohé otázky a silno by podporilo teóriu autochtónnosti Árjov. Rgvéda, ako aj ostatné védske texty, nehovoria nič o migrácii Árjov. V jej texte možno nanajvýš pozorovať posun zo západu Indie na východ. Najmä známy indológ Max Müller (1823 – 1900) zastával a rozširoval rasovú interpretáciu. Árjov vykreslil ako svetlú rasu s rovným výrazným nosom a Dásov ako tmavú s malým nosom. Boje medzi bohmi a démonmi interpretoval ako boje medzi árjovskými votrelcami a domorodými Drávidami, obyvateľmi južnej Indie.
Keďže princíp, že príbuzné jazyky pochádzajú z nejakej protoformy ešte nebol vyvrátený, ako aj postulát, že protojazykmi sa muselo hovoriť v nejakom rozumne ohraničenom geografickom priestore, sú možné tri či štyri teórie, ktoré podľa odborníkov môžu vysvetliť spojitosť medzi indoeurópskymi jazykmi ako rodinou. Indoárijské jazyky prišli do Indie buď zvonka, alebo pochádzajú z Indie. Ak pochádzajú z Indie, musia logicky ostatné indoeurópske jazyky tiež pochádzať z Indie, odkiaľ sa dostali na svoje historicky známe miesta. Treťou alternatívou je, že existovala veľmi veľká oblasť, ktorá sa rozprestierala od severozápadu subkontinentu ku Kaspickému moru, v ktorej indoeurópske jazyky koexistovali, ale neboli nutne homogénne. Štvrtou možnosťou je, že indoeurópčina bola jazykom, ktorý vznikol kreolizáciou v strete niekoľkých rôznych jazykov.
Po desaťročia si indoeuropeisti uvedomujú, že problémovosť lingvistických dôkazov je natoľko závažná, že spochybňuje každý záver, ku ktorému možno na ich základe dôjsť. Avšak zatiaľ čo na Západe má aktívny záujem o otázku domoviny len hŕstka indoeuropeistov, v Indii je v centre pozornosti mnohých akademikov. Pozrime sa teraz v krátkosti na archeologický materiál, ktorý je hlavnou doménou indickej strany.
Civilizácia údolia rieky Indus
Do objavenia civilizácie údolia rieky Indus (nazývanej aj harappská kultúra)
v roku 1922 obraz mužných, svetlovlasých severských kmeňov, ktoré sa na vozoch hnali cez pohoria a cestou si podmanili primitívnych a slabo vyzbrojených domorodcov, bol bežnou verziou raných dejín Indického subkontinentu. Sir John Marshall opísal civilizáciu týchto predárjovských indických domorodcov v oficiálnej správe o archeologických vykopávkach v Mohendžodare v rokoch 1922 až 1927. Podľa zdravého rozumu to bol markantný príklad vyvrátiteľnej hypotézy. Indoeuropeisti mali zahodiť všetky svoje historické konštrukcie a začať odznova. Ale to sa nestalo. Seba samých dokázali presvedčiť o tom, že teórie filológov a materiálne dôkazy archeológov sa dajú spojiť. Stačilo si predstaviť Árjov ako dobyvateľov miest civilizácie rieky Indus. Dásovia, ktorí sa predtým považovali za primitívnych divochov, sa zmenili na členov vyspelej civilizácie.
Archeologické teórie, ktoré sa usilovali lokalizovať Indoárjov na základe filologických axióm, sa ukázali ako pochybné. Mnohých archeológov celá záležitosť natoľko znechutila, že hodili všetky lingvistické tvrdenia za hlavu. Neúspech pri hľadaní nejakého jasného dôkazu o lokalizácii Árjov vyústil do súčasného trendu o autochtónnosti Indoárjov aj Dásov, ktorého zástancami sú najmä mnohí indickí archeológovia. Napriek tomu všetkému populárne publikácie – ale nie je ničím nezvyčajným, že aj vedecké – označujú so zarážajúcou jednoznačnosťou civilizáciu údolia rieky Indus buď za dravidskú alebo za indoárijskú.
Archeologický dôkazový materiál sa však nedá jednoznačne priradiť ani jedným, ani druhým. K rozlúšteniu záhady by nepochybne prispelo dešifrovanie textov v neznámom písme nachádzajúcom sa na pečatidlách harappskej kultúry. Keby boli indoárijské, nebolo by pochýb o tom, že civilizácia údolia rieky Indus bola tiež indoárijská. Keby však boli dravidské alebo nejaké iné, zasadilo by to definitívnu ranu strane, ktorá argumentuje za autochtónnosť Árjov. Žiaľ, neexistuje konsenzus ani o tom, či je to písmo sylabické (znaky znázorňujúce slabiky), alebo logosylabické (jeho obsahom sú znaky dvojakého typu: logografické znázorňujúce slová a sylabické znázorňujúce slabiky).
Ak sa Árjovia nedajú identifikovať na základe archeologického materiálu, dá sa aspoň pomocou neho vylúčiť, že kultúra údolia rieky Indus nie je kompatibilná s opismi védskej kultúry v Rgvéde? Védska kultúra sa vyznačovala tým, že bola pastierska a kôň v nej hral dôležitú úlohu, čo sa o harappskej kultúre pri súčasnom stave bádania povedať nedá. Od čias sira Johna Marshalla sa absencia koňa považovala za dôkaz toho, že védsky jazyk prišiel do Indie až po harappskej civilizácii. Ďalším základným prvkom civilizácie Árjov je voz s lúčovými kolesami. Ak Árjovia žili v údolí rieky Indus, ich existencia by mala byť potvrdená nielen koňom, ale aj vozom s lúčovými kolesami. V údolí rieky Indus sa síce našli vozíky vo forme miniatúrnych modelov alebo hračiek, všetky však majú celistvé koleso.
Karty zamiešal aj ďalší objav. Rgvéda je nerozlučne spätá s územím, ktoré sa nazýva Saptasindhu alebo „Sedem riek“. Zodpovedá asi súčasnému Pandžábu, Pakistanu a okolitým oblastiam. Medzi týmito siedmimi riekami sa Saras- vatí považovala za najvýznamnejšiu. Rgvéda ju situuje medzi rieky Jamuna a Šutudrí (dnes známa ako Sutlej). Hoci ostatné rieky zo spomínaných siedmich riek sa aj dnes nachádzajú v severnej Indii, rieka Sarasvatí, ktorá bola z nich najväčšou, už neexistuje. Najprv sa uvažovalo, že rieka Indus je totožná so Sarasvatí, alebo že Rgvéda len naráža na spomienku na rieku mimo územia Indie, alebo že súčasná rieka Sarasvatí (Sarsuti) bola niekedy mohutnou riekou. Situácia sa výrazne zmenila, keď bolo v 80. rokoch objavené v púšti v okrese Bahawalpur koryto mohutnej rieky presne na mieste opisovanom Rgvédou.
Teória o domácom pôvode Árjov ponúka niekoľko možností: védska kultúra buď predchádzala kultúre údolia rieky Indus, existovala súbežne s ňou, alebo existovala až po nej. Zdá sa, že dve významné námietky sťažili pokusy stotožniť védske obdobie s civilizáciou údolia rieky Indus. V mestách harappskej kultúry sa nenašli žiadne predmety z tavenej železnej rudy, spomínajú sa však v niektorých textoch, ktoré sú považované za predharappské. Podobne ako v otázke koňa sa používanie železa dlho spájalo s príchodom Indoárjov. Po druhé: argument, že krajina, ktorú opisujú védske texty sa javí rurálnou bez zmienky o mestských centrách, nie je jednoznačný. Existuje množstvo štúdií, ktoré sa snažia dokázať, alebo vyvrátiť existenciu miest v Rgvéde.
Hlavným dôvodom dezilúzie indických archeológov nad celou debatou o Indoárjoch je presadzovanie teórií, ktoré sa usilovali archeologicky lokalizovať Indoárjov na základe filologických axióm. Všetky teórie sa nakoniec ukázali ako chybné alebo otázne. Najprv sa verilo, že „svetlovlasí germánski supermuži na vozoch“ ušliapali primitívnych domorodých Dásov. Neskôr sa verilo, že zaostalí Indoárjovia zničili vyspelú civilizáciu Dásov. Nakoniec sa dospelo k téze, že malá časť Indoárjov pravdepodobne koexistovala v mestách v údolí rieky Indus spolu s pohostinnými Dásami. Priebeh celej debaty frustroval mnohých archeológov lokalizovať Árjov, až nakoniec zamietli všetky lingvistické tvrdenia. Keďže všetko úsilie nájsť jasný dôkaz o Árjoch bolo dosiaľ neúspešné, mnohí indickí archeológovia považujú Indoárjov aj Dásov za pôvodných obyvateľov.
| Rgvéda Rgvéda je zbierka chválospevov adresovaných rôznym božstvám. Medzi nimi majú najvýznamnejšie postavenie premožiteľ Vrtru Indra, obetný oheň Agni a Sóma, ktorý existoval aj vo forme posvätného nápoja. Je to súbor 1 028 chválospevov rôznej dĺžky, ktoré boli súčasťou rozličných rituálov. Niektoré z nich sú živé dodnes. Rgvéda je jednou zo štyroch véd (ďalšie sú Jadžurvéda, Sámavéda a Atharvavéda) a zároveň jedným z najstarších textov v indoeurópskom jazyku. Po tisícročia sa traduje ústne. Keď v 19. storočí európski učenci objavili Rgvédu, stala sa jedným z hlavných textov, pomocou ktorých sa usilovali dokázať teóriu, že Árjovia (v dnešnej terminológii Indoiránci ale Indoeurópania) vtrhli do Indie a podmanili si domorodých obyvateľov nazývaných Dásovia. |
Politické a náboženské dôsledky
Tak ako diskurz o Árjoch ovplyvnil náboženskú a politickú identitu poosvietenskej Európy, podobný vplyv možno pozorovať aj u indických intelektuálov v období pred dosiahnutím nezávislosti Indie. Diskusia o pôvode Árjov však nestráca v Indii na závažnosti a aktuálnosti ani v súčasnosti a má silný politický a náboženský náboj. Napriek tomu sa dá pozorovať, že situácia sa v ostatných rokoch trochu upokojila. Koncom 20. storočia boli však súčasťou debát aj nadávky, osočovanie a očierňovanie. Zástancovia migrácie museli čeliť obvineniam z europocentrizmu a belošskej nadradenosti, zástancovia autochtónnosti zas obvineniam z hinduistického fundamentalizmu a nacionalizmu. Pozície na oboch stranách však nie sú tak jednoznačne rozložené. Mnoho západných indológov spochybňuje migráciu, zatiaľ čo sa aj na indickej strane nájdu takí, ktorí ju zastávajú.
Výsledky analýzy diskurzu o árijskej invázii nútia k zamysleniu sa nad mnohými ďalšími otázkami. Iste nejde len o kuriozitu, ktorá intelektuálne založeným Európanom pomôže lepšie pochopiť imperializmus alebo vznik nacistickej ideológie. Na najbezprostrednejšej rovine nárokov na historickú pravdu kladie otázku, čo sa má učiť v školách: Odkiaľ pochádzajú Árjovia? Vznikli indoárijské jazyky na severozápade Indického kontinentu, alebo vznikli niekde inde? Tiež sa natíska otázka: Aký dopad majú tieto teórie na ponímanie Európanov o sebe samých?
Momentálne sa nedá rozhodnúť, ktorá z teórií je pravdivá. Argumenty na oboch stranách sa zdajú rovnako presvedčivé či nepresvedčivé. Mnohí vidia rozlúštenie celého problému v dešifrovaní písma na pečatiach z údolia rieky Indus. Pokiaľ sa to nepodarí takým spôsobom, aby s dešifrovaním súhlasili všetci účastníci debaty, celá otázka o pôvode Árjov zostane pravdepodobne záhadou.
