Slová „pokrok“ a „zaostalosť“ sú dnes používané s takou samozrejmosťou, že zabúdame na nejasnosť ich obsahu. Táto terminológia môže byť príčinou skresleného videnia aj tragických omylov, ako svedčia rôzne pokusy spoločenských reformátorov „dobiehať“ zameškaný vývoj.
Štúdium prelomových udalostí novoveku nám môže o. i. vniesť do problému istú jasnosť, vďaka ktorej sa môžeme lepšie orientovať aj v našich súčasných udalostiach. Dosť veľa sa napísalo o hlbokých a radikálnych zmenách, ku ktorým viedla Francúzska revolúcia. Ale veľké revolúcie – vedomé pokusy o radikálny rozchod s minulosťou – je možné študovať nielen so zameraním na bod zlomu a diskontinuitu. Možno sa, naopak, zamerať na prvky kontinuity so „starým režimom“, hoci sú v rozpore a revolučnou mytológiou a revolučné režimy ich nerady priznávajú.
Ancien Régime
Niet pochýb o tom, že Francúzsko bolo v polovici 18. storočia vysoko „vyspelou“ krajinou. Predchádzajúca dlhá a slávna éra vlády Ľudovíta XIV. (1661 – 1715) skončila na prahu vlny nebývalého populačného a hospodárskeho rastu. Francúzsko malo prestíž čelnej európskej veľmoci. S pohľadom do vnútra spoločnosti bolo možné povedať, že štát dosiahol vysokú mieru vnútornej konsolidácie a ekonomickej prosperity. K impozantnému dojmu prispieval aj rozvoj kolónií, ktoré dodávali francúzskej veľmoci k rozmeru kontinentálnemu a stredomorskému aj rozmer transatlantický. Inštitúcia monarchie sa zdala byť skalou, ktorá pretrvá veky. Avšak impozantný obraz zakrýval naštartované dlhodobé trendy, ktorých vyústenie malo byť závažnejšie než si súčasníci dokázali predstaviť.
Francúzsky ľud pod ťarchou šľachty a kléru, karikatúra z roku 1789 (wikpedia.org)
Ľudovít XIV. pokračoval v diele kardinálov-ministrov Richelieuho a Mazarina, v procese koncentrácie moci do vnútra a realizácii imperiálnych ambícií navonok. V oboch ohľadoch prejavil kráľ Slnko okrem pýchy a osobného stotožnenia sa so štátom aj nesporné štátnické schopnosti a nasadenie. No v oboch smeroch sa prejavili aj medze, ktoré objektívna realita kladie ľudským ambíciám, spolu so zákonom nezamýšľaných dôsledkov.
Rafinovaná (a finančne štedro pumpovaná) diplomacia, vojny, ktoré panovník viedol za účelom upevniť a rozšíriť veľmocenský štatút Francúzska, merkantilistické podriaďovanie ekonomiky štátnemu záujmu, spojené s budovaním armády a byrokracie, vyčerpávali štátnu pokladnicu a nakoniec viedli k vleklej finančnej kríze kráľovstva. Pokusy o riešenie krízy sa stávali výzvou a zdrojom frustrácie pre všetky nasledujúce vládne kabinety až po obdobie vlády Ľudovíta XVI., ktoré ukončila revolúcia.
"Štát bez nástrojov zmeny nemá ani nástroje na vlastné zachovanie."
Edmund Burke
Séria vojen, ktoré viedol Ľudovít XIV. s cieľom urobiť z Francúzska európskeho hegemóna, viedla k vyváraniu koalícií slabších mocností a znepriateleniu si prakticky celej Európy. Francúzsko sa stalo najsilnejšou veľmocou Európy, nedosiahlo však postavenie samovládcu. Bolo síce najväčším závažím v mocenskej rovnováhe, nie však centrom tejto rovnováhy – tú naďalej tvorila pluralita európskych mocností.
Na druhej strane si vedenie vojny vyžadovalo mobilizáciu finančných prostriedkov. Tá si zasa vyžiadala zefektívnenie výberu daní, a teda aj výkonnú byrokraciu. Na uskutočnenie všetkých týchto zmien bola potrebná koncentrácia štátnej moci. Príliš zložitý systém delenia moci mohol celú vec podľa takéhoto chápania iba skomplikovať, a preto bolo treba nivelizovať moc sprostredkujúcich štruktúr medzi spoločnosťou a panovníkom. A tak sa stredoveká predstava vládnutia z Božej milosti premenila na rano-modernú predstavu absolútneho nároku na moc v spoločnosti, ktorej hladké fungovanie si vyžiadalo racionalizáciu funkcií aj autorít. V konkrétnom prípade Francúzskeho kráľovstva v kritických momentoch prevládla potreba efektivity výkonu nad potrebou kontroly moci a aj nad potrebou rozširovania politickej participácie.
Jazdecká socha Ľudovíta XIV., zobrazeného ako rímskeho cisára na Víťaznom námestí v Paríži (wikipedia.org)
Obranca viery a štátneho záujmu
Legitimita monarchie mala oddávna náboženské odôvodnenie a jej pozícia závisela aj na zažitej praxi zdedených inštitúcií. Ale na prahu novoveku sa staré odôvodnenia používali na podporu meniaceho sa politického systému v meniacej sa spoločnosti. Oboje sa čoraz viac vzďaľovalo od vžitých štruktúr aj vzorcov správania feudálneho stredoveku. Skutočnosť, že francúzski králi okázalo zdôrazňovali svoju rolu vládcov a obrancov pravej, katolíckej viery so stredovekým titulom „le roi très chrétien“ (najväčšieho kresťanského kráľa) nijako nevylučovala silné schizmatické tendencie, ktoré pokračovali do novoveku galikánskym hnutím. To bolo navyše spojené (v neposlednom rade cez osobu Richelieuho) s koncepciou raison dʼétat (štátneho záujmu) a budovaním základov moderného absolutistického štátu.
Vyprofilovaná reformácia kalvínskeho razenia bola nakoniec porazená, politicky marginalizovaná, jej stúpenci opätovne vystavení perzekúciám a nútení odísť do emigrácie – s nie práve šťastnými ekonomickými následkami pre krajinu. Tento výsledok spečatil sám Ľudovít XIV., keď v roku 1685 zrušil Nantský edikt, zaručujúci od roku 1598 huguenotom občiansku náboženskú slobodu a občiansku rovnosť. Katolícka cirkev naďalej a s obnoveným dôrazom vystupovala v úlohe opory kráľovskej moci, no rigidita tohto spojenia zároveň vytvárala pôdu pre radikálnejší protest. Popri tradičnejších a umiernených podobách antiklerikalizmu a popri kvázi-protestantských tendenciách jansenizmu sa k slovu postupne dostál čoraz explicitnejší ateizmus.
Samotná inštitúcia monarchie, hoci zdanlivo neotrasiteľná, prechádzala významnými zmenami. Kráľ už nie je len vladár z Božej milosti v stredovekom ponímaní, ale aj administratívna hlava centralizovaného štátu a byrokracie. Samotný štát sa mení na mašinériu spravovania a prerozdeľovania financií. Navyše, inštitúcia monarchie sa začala v nebývalej miere spájať s fyzickou osobou Ľudovíta XIV., čo pre jeho menej charizmatických a menej populárnych nástupcov vytvorilo bremeno očakávaní, ktoré nedokázali uniesť.
Pád Bastily 14. júla 1789 neznamenal iba koniec francúzskeho absolutizmu, ale bol to i začiatok krvavej revolúcie, ktorá neskôr priamo či nepriamo zasiahla celú Európu (wikipedia.org)
Nenávidená nová šľachta
Aj v prípade šľachty platí, že pod jej zdedenou formálnou podobou sa realizovali významné zmeny. Potreba zadovažovať ďalšie finančné prostriedky na vedenie nákladnej veľmocenskej politiky (na dôvažok k daniam, ktoré nestačili) viedla monarchiu k zavádzaniu kupovania úradov a šľachtických titulov. To, čo bolo predtým vecou noblesnej cti, sa tak stávalo vecou peňazí. „Stará“ rodová šľachta sa začala s podozrením pozerať na „novú“, úradnícku šľachtu, ktorá rozšírila jej rady a prispela k rozrieďovaniu hodnoty šľachtických titulov, pôct a výhod. Stúpajúca úzkosť z tohto druhu inflácie (počty rastú – hodnota klesá) spôsobila, že sa novoprichádzajúci snažili zabarikádovať pred ďalšími, s ktorými by sa mali ďalej deliť o ich podiel výhod. Tak sa aristokracia menila na zhluk jednotlivcov v neustálej vzájomnej rivalite a podozrievaní, trasúcich sa o vlastné postavenie
„Najnebezpečnejší okamih pre zlú vládu je zvyčajne ten, keď sa začne sama reformovať.“
Alexis de Tocqueville
Absolutistická monarchia tak síce rozrušila starú stavovskú štuktúru spoločnosti, ale zároveň neustále podnecovala zápas jednotlivcov o prístup k jej korporátnym výhodám, ďalej si zamieňajúc pojem slobody so skupinovými privilégiami. Povýšenie do šľachtického stavu znamenalo tiež zákaz vykonávania viacerých povolaní a odrezanie šľachty od politickej participácie. To viedlo k tomu, že prestávala plniť svoju tradičnú roľu kontrolnej a sprostredkujúcej sily medzi kráľom a národom, zároveň sa odcudzila od zvyšku spoločnosti.
Celá trieda aristokracie sa tak stala vnútorne rozdelenou, vzájomne nepriateľskou alebo indiferentnou, závislou od rozmarov kráľovskej moci „zhora“ a zároveň zraniteľnou voči nenávisti „zdola“. Pritom treba pripomenúť, že mimo rozrastenej, ale kastovne izolovanej šľachty obsahovala vysoko rozvinutá francúzska spoločnosť rozsiahle, početné a čoraz sebavedomejšie skupiny, ktoré sa politicky prebúdzali a dožadovali upieraného podielu na rozhodovaní.
Poprava kráľa Ľudovíta XVI. v roku 1793 - legitimitu moci z Božej milosti nahradila revolučná spravodlivosť a tzv. ľudová vláda. Tá sa napokon skoncentrovala do rúk jedného človeka - cisára Napoleona Bonaparteho. (wikipedia.org)
Kríza a revolúcia
Francúzska absolutistická, polomoderná a polofeudálna monarchia sa tak rozvíjala, zároveň však kládla do svojich základov tikajúce časované nálože. Tradičné nástroje kontroly moci boli ochromené. Opozícia (nech už bol triedny pôvod jej príslušníkov akýkoľvek) sa vyvíjala smerom, ktorý by dnešná politológia označila za „antisystémový“. Výsledkom je vzájomná ničivá kolízia medzi ultramodernými a ultrakonzervatívnymi prvkami v spoločnosti. Pre príliš vysokú a zároveň krehkú stavbu režimu, ktorý takpovediac „vyrástol zo šiat“, môže s prvou, hoci aj relatívnou krízou nastať osudový okamih. Takáto kríza nastala po roku 1774 stagnáciou hospodárskeho rastu, sklamaním očakávaní a opätovne sa stupňujúcou nespokojnosťou.
Zvolanie generálnych stavov Ľudovítom XVI. v roku 1789 bolo len koncom dlhej série pokusov riešiť vleklé problémy. A kráľ ním, netušiac, spustil revolučný mechanizmus, ktorý ho mal o niečo neskôr stáť hlavu. Francúzska revolúcia nezačala so zmenami v spoločnosti. Začal s nimi starý režim. A revolúcia bola svojím spôsobom vyvrcholením jeho vlastného vývoja. Britský politik a filozof Edmund Burke konštatoval, že režimy, ktoré sa zbavia prostriedkov pokojných zmien, prichádzajú aj o prostriedky vlastného zachovania. Francúzsky mysliteľ Alexis de Tocqueville v tejto súvislosti podotkol, že „najnebezpečnejší okamih pre zlú vládu je zvyčajne ten, keď sa začne sama reformovať.“
Keď sa kráľ Ľudovít XVI. dozvedel o ľudových nepokojoch 14. júla 1789, údajne vykríkol: „Ale to je vzbura!“ „Nie, pane,“ odpovedal vojvoda de La Rochefoucauld: „To je revolúcia!“ Nová fáza modernity práve začala.
Viac k téme francúzskych dejín sa dočítate i vo vydaní HR 04/2015
