Dňa 5. júna 1662 sa v Paríži odohrala neobyčajná udalosť. Ulicami francúzskej metropoly prechádzal zvláštny sprievod, doplnený hudbou a tancom. Procesiu tvorili významní francúzski šľachtici so svojím sprievodom, prezlečení za Rimanov, Turkov, Indov, Peržanov a amerických Indiánov.
Významní aristokrati, ako gróf de Condé alebo vojvoda de Guise, niesli kráľovské emblémy vyjadrujúce ich podriadenosť panovníkovi. Za nimi išli muži a ženy, ktorí mali na sebe kože z geparda, tigra, medveďa, leva či napodobeniny hadích a dračích koží. Medzi nimi kráčali aj početní africkí sluhovia. Pri týchto exoticky pôsobiacich postavách sa pohybovali aj živé exotické zvieratá ako opice alebo veľké medvede. Sprievod, ktorý triumfálne viedol sám kráľ v obleku rímskeho cisára, smeroval na nádvorie kráľovského paláca Louvre, kde sa oficiálne odštartovali trojdňové oslavy venované sláve panovníka.
Táto slávnosť sa odohrala iba rok po tom, čo mladý Ľudovít XIV. (1638 – 1715) prevzal na seba plnú moc vo Francúzsku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento exotický sprievod bol len vyjadrením dobového záujmu o antiku a orientalizmus. V skutočnosti však verejnosti predstavoval panovníka ako absolútneho vládcu Francúzska, ktorý si nárokuje vládu nielen nad Európou, ale svoje oči upiera aj ďaleko za brehy „starého kontinentu“.
Neisté začiatky Francúzska v zámorí![]()
V Európe sa koncom 15. a začiatkom 16. storočia rozprávali neuveriteľné príhody o objavných dobrodružných plavbách portugalských a španielskych moreplavcov. Keď sa o bohatstvo novoobjavených krajín začali seriózne zaujímať aj na kráľovskom dvore v Paríži, zistili, že Španieli a Portugalci si už s požehnaním pápeža zmluvou v Tordesilas rozdelili v roku 1494 čiarou v Atlantiku svet na dve polovice – španielsku na západe a portugalskú na východe. Francúzski králi sa snažili aj proti vôli tzv. pyrenejských monarchií presadiť v Novom svete, po celé 16. storočie sa im však nepodarilo založiť trvalú zámorskú kolóniu.
Výraznejšie úspechy sa dostavili až na začiatku 17. storočia s nastupujúcim úpadkom moci Španielska, no súvisia najmä s vysokou angažovanosťou kardinála Richelieu (1585 – 1642). Tento energický muž začal v mene svojho kráľa Ľudovíta XIII. (1601 – 1643) úspešne kolonizovať ešte „voľné“ ostrovy v Karibiku. Rovnako inicioval prvé vážne pokusy založiť francúzske kolónie a obchodné stanice na pobreží Indického oceánu, ktoré sa však nedotiahli do úspešného konca.
Po jeho smrti sa francúzska koloniálna aktivita zastavila. Nový kardinál Mazarin (1602 – 1661) sa rozhodol sústrediť viac na európske záležitosti a nariadil zredukovanie vojenského loďstva. V roku 1662, na začiatku vlády Ľudovíta XIV., malo francúzske kráľovské námorníctvo k dispozícii sotva 30 lodí, z toho len šesť veľkých vojnových galér. A to bolo pre mladého a ambiciózneho vládcu Francúzska naozaj žalostne málo.
Colbertov nový kurz
Ľudovít XIV., nepochybne jeden z najschopnejších kráľov akých kedy Francúzsko malo, už od svojho nástupu k moci v roku 1661 začal prejavovať veľký záujem o kolónie v zámorí. Na rozdiel od svojich predchodcov si uvedomil, akú dôležitú úlohu môže zohrávať pri napĺňaní štátnej pokladnice koloniálny tovar, najmä cukrová trstina, tabak, korenie a ázijské textílie. Významným zdrojom príjmov boli pre francúzskych obchodníkov aj kožušiny z Kanady. Zároveň si tiež uvedomoval, že nastáva doba, kedy sa moc a prestíž v Európe bude merať aj veľkosťou zámorského impéria.
Francúzsku chýbala najmä ucelená štátna politika v otázke získavania a riadenia kolónií. V tejto náročnej úlohe mal však Ľudovít XIV. veľkú oporu v slávnom ministrovi financií menom Jean-Babtiste Colbert (1619 – 1683). Colbert, ktorý bol veľký obdivovateľ kardinála Richelieuho, si uvedomoval zaostalosť francúzskeho kráľovského námorníctva v porovnaní s Anglickom a Holandskom, ktoré sa v 17. storočí stali najväčšími súpermi Francúzska v zámorí. Bol presvedčený, že jedine silné námorníctvo dokáže uchrániť obchodné záujmy francúzskych kolónií. Na splnenie tohto cieľa dostal od kráľa voľnú ruku a razantne ju využil.
Colbert zrušil úrad admirála kráľovského námorníctva a sám sa menoval do jeho funkcie ako Štátny sekretár pre námorníctvo. Vhodne smerovanými investíciami sa mu podarilo vybudovať jednu z najlepších vojnových flotíl na svete, ktorá mala v roku 1683 približne 250 ťažkých vojnových lodí. Spolu s francúzskymi pirátmi, tzv. corsaires, ktorí neustále prepadávali obchodné lode Angličanov, Holanďanov či Španielov, položil skutočné základy francúzskej námornej moci.
V roku 1664 založil Colbert za účasti súkromného kapitálu Francúzsku západoindickú spoločnosť a Francúzsku východoindickú spoločnosť. Prostredníctvom nich chcel zabezpečiť obchodný monopol štátu v už existujúcich zámorských územiach, organizovať hľadanie nových teritórií či získavať zmluvy od domorodých vládcov. Podobné spoločnosti vznikali v 17. storočí po celej západnej Európe a len vo Francúzsku za vlády Ľudovíta XIV. ich bolo založených sedem.
Antily – ostrovy hojnosti
Napriek tomu, že európskych vládcov v 17. storočí stále lákalo najmä bohatstvo Ázie, v čase Ľudovíta XIV. sa pre Francúzsko ukázalo ako hospodársky najvýznamnejšie súostrovie Antily v Karibskom mori. V Paríži sa o ne začali zaujímať už začiatkom 16. storočia. Pôvodný zámerom bolo začať s pestovaním tabaku, ktorý sa v Európe stával medzi aristokraciou čoraz viac populárnejší. Je známe, že aj Katarína Medici, slávna kráľovská matka, ktorá v 16. storočí horlivo prenasledovala hugenotov po celom Francúzsku, holdovala s rovnakou vášňou tabaku. Do Karibiku smerovali aj francúzski piráti, prepadávajúci španielske a portugalské lode naložené zlatom.
V priebehu 16. storočia sa na ostrovoch v Karibskom mori presadilo pestovanie cukrovej trstiny, ktorá odhalila ich obrovský ekonomický potenciál pre európske monarchie. V čase vlády Ľudovíta XIV. tu už existovali viaceré francúzske kolónie, z nich najvýznamnejšie boli Saint Domingue, Guadaloupe a Martinique. Francúzski kolonisti ale často využívali skutočnosť, že kráľ sa nachádza kdesi ďaleko na druhej strane Atlantiku a snažili sa žiť a podnikať nezávisle od Paríža.
Colbert sa hneď po svojom nástupe do funkcie hlavného správcu kolónií zameral na čo najväčšie obmedzenie nezávislého postavenia francúzskych kolonistov na Antilách s cieľom vyťažiť z kolónií čo najviac pre štátnu pokladnicu. Vrásky na čele mu robili najmä svojvoľné akcie pozuby ozbrojených francúzskych pirátov. Tých, ktorí sa odmietli podriadiť novej správe, začalo kráľovské námorníctvo vytrvalo prenasledovať a po dolapení bol každý pirát bez milosti popravený. Až v roku 1674 sa Colbertovi podarilo zaviesť v karibských kolóniách prísnu kráľovskú správu na čele s guvernérom, ktorý sa zodpovedal priamo jemu.
Práve obdobie vlády Ľudovíta XIV. je spojené s novou érou pestovania a vývozu cukrovej trstiny z Antíl do Francúzska. Do kolónie Saint Dominque sa prisťahovalo viac ako 2 500 nových francúzskych osadníkov, najmä z radov hugenotov. Pestovanie cukru si vyžadovalo rozsiahle plantáže a veľké počiatočné investície, pričom na zber prvej úrody sa čakalo až 18 mesiacov. Vďaka Colbertovmu úsiliu sa podarilo novým kolonistom poskytnúť výhodné pôžičky na zriadenie moderných plantáží a spraviť tak z kolónií obrovský zdroj bohatstva pre francúzskeho kráľa. Odhaduje sa, že v období Ľudovíta XIV. až tretina francúzskeho hospodárstva závisela priamo na kolóniách v Karibskom mori.
Odhaduje sa, že v období Ľudovíta XIV. až tretina francúzskeho hospodárstva závisela priamo na kolóniách v Karibskom mori.
Na cukrové plantáže začali koncom 17. storočia vo veľkom prúdiť čierni otroci z Afriky. Na tento účel bola v roku 1659 založená obchodná stanica priamo na africkom pobreží Senegalu. Na počesť panovníka ju pomenovali Saint Louis, čiže Svätý Ľudovít. Vzťahy medzi kolonistami a čiernymi otrokmi, ako aj postavenie otroka v kolónii upravoval kráľovský zákon z roku 1685, známy ako Code Noir, Čierny kódex.
Kanada ako Nové Francúzsko
Hľadanie námornej cesty z Európy do Ázie západným smerom cez Atlantik nestrácalo na príťažlivosti po celé 16. a 17. storočie. Cesty francúzskeho moreplavca, rodáka zo Saint Malo menom Jacque Cartier k severoamerickému pobrežiu v rokoch 1534 – 1542 boli naplnené veľkými očakávaniami. Predpokladalo sa, že Rieka svätého Vavrinca je vlastne prieplav alebo kanál, po ktorom je možné dostať sa do Číny. O to väčšie bolo sklamanie, že po ceste proti prúdu rieky zostali stáť uprostred obrovského kontinentu lného studených a nepreniknuteľných lesov, toré obývali nepriateľsky naladení Indiáni. Napriek tomu toto územie vyhlásili za majetok francúzskeho kráľa a nazvali ho Nové Francúzsko.
V čase nástupu Ľudovíta XIV. na trón v roku 1661 existovali v Kanade dve výz-
namné francúzske osídlenia, a to v Quebecu, kde od roku 1658 sídlil aj katolícky biskup, a Montreal. Správu kolónie riadila nie veľmi úspešne obchodná spoločnosť známa ako Spoločnosť Nového Francúzska. Napriek rozsiahlemu územiu bolo Nové Francúzsko v porovnaní s anglickými kolóniami v severnej Amerike pomerne chudobné. Problémom bola najmä dlhá zima a útoky Indiánov. Ani horlivá práca jezuitov, ktorý mali na kresťanstvo obrátiť domorodé kmene a priniesť tak kolónii nových osadníkov, nepriniesla výsledky. Napriek tomu čulý obchod s kožušinami a všade rastúce drevo sľubovali štátu veľké výnosy.
Ľudovít XIV. odobral riadenie Nového Francúzska obchodným spoločnostiam a podriadil celú kolóniu ministrovi Colbertovi. Ten opäť do kolónie menoval guvernérov, ktorí sa mu priamo zodpovedali. V roku 1666 vyplávala z Francúzska do Quebecu vojenská flotila s počtom 1 500 mužov, ktorí mali chrániť kolonistov pred útokmi Indiánov a anglických obchodníkov s kožušinami. Hlavným problémom kolónie však zostával nízky počet francúzskych osadníkov. Ľudovít XIV. sa preto rozhodol organizovať odchody mladých Francúzok do Kanady, kde si mali nájsť manželov. Dievčatá sa verbovali najmä z meštianskeho prostredia a v rokoch 1663 – 1673 ich odišlo do Kanady viac ako 830, z toho približne 750 sa ich naozaj vydalo a malo deti. Tieto tzv. Kráľovské dcéry sa postarali o zvýšenie frankofónnej populácie Kanady. V roku 1630 sa odhaduje počet francúzsky hovoriacich obyvateľov Quebecu a Montrealu spolu na 120 mužov a žien. V roku 1672 ich tu už žilo okolo 6 500.
Na dvore Ľudovíta XIV. sa však stále uvažovalo o možnej ceste do Číny a Indie západným smerom cez Kanadu. Cestovatelia totiž za Riekou svätého Vavrinca objavili systém tzv. Veľkých jazier, ako sú Ontario a Michigan. Najmä tu však bola rieka Mississippi, o ktorej sa predpokladalo, že sa vlieva do Tichého oceánu. Všetky nádeje však rozplynul slávny cestovateľ markíz Cavalier de La Salle. Tento rodák z Rouenu podrobne preskúmal za pomoci Indiánov Michiganské jazero a v roku 1682 splavil rieku Mississippi až do Mexického zálivu. Celé údolie rieky vyhlásil za majetok francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a pomenoval ho Louisiana. S cestou do Číny sa teda museli v Paríži definitívne rozlúčiť, kráľ Slnko však získal ďalšie obrovské územie.
Cesta do Ázie
Ľudovít XIV. sa vo veľkom zaujímal aj o priame zapojenie Francúzska do obchodu s Indiou a Čínou. Vo Francúzsku bolo žiadané najmä korenie a jemné čínske textílie. Cestu okolo Mysu dobrej nádeje na juhu Afriky však plne kontrolovali Portugalci a Holanďania. Preto bolo v prvom rade potrebné vybudovať v Indickom oceáne námorné základne, o ktoré by sa mohli oprieť lode Francúzskej východoindickej spoločnosti. Tak ako v prípade amerických kolónií, aj tu prevzal hlavnú iniciatívu minister Colbert.
Založenie kolónie v Indii však sprevádzalo viacero veľkých neúspechov. Naprík- lad v roku 1669 plávala do Indie francúzska flotila deviatich lodí, ktoré mali na palube 2 500 mužov. Potopila sa v Indickom oceáne a zostalo z nej len okolo 500 stroskotancov. Zachránila ich a doviezla domov holandská loď. Holandsko pritom bolo v tej dobe najväčším súperom Francúzska na mori a Ľudovít XIV. tak utrpel medzinárodnú blamáž.
Výsledok sa dostavil až v roku 1674, kedy François Martin z poverenia Colberta založil prvú francúzsku obchodnú stanicu v Indii, známu ako Pondichéry. Vybudovali tu pevnosť, ktorá sa stala oporným bodom všetkých obchodných aktivít francúzskych obchodníkov v Indii. Kráľ vo Versailles sa tak dočkal vytúženého kúska „francúzskej“ Indie a svojho podielu na obchode s korením.
Za vlády Ľudovíta XIV. sa otvárajú v Paríži prvé kaviarne. Káva sa rýchlo stala medzi parížskou smotánkou nápojom „prestíže“.
Ľudovít XIV. sa snažil svoju ríšu v Ázii rozšíriť aj o iné oblasti. Francúzsky vplyv presadzoval najmä pôsobením misionárov, ale aj nadväzovaním diplomatických stykov s miestnymi vládcami. V roku 1687 sa dokonca otvorene angažoval vo vnútropolitických sporoch kráľovstva Siam na území dnešného Thajska, kam vyslal z Brestu expedičný zbor so 630 mužmi. Tí postavili v Bangkoku pevnosť, avšak už rok na to francúzske vojská vyhnali z územia Siamu. V ďalšej expanzii do Ázie mu vytrvalo bránili Holanďania, ktorí mali svoje základne na Indonézskych ostrovoch.
Paríž očarený Orientom
Ľudovítovi XIV. sa síce nepodarilo ovládnuť v Ázii veľké územia, zato tzv. Orient ovládol francúzsku šľachtu a inteligenciu. Za jeho vlády bolo v Paríži a vo Versailles vídať vyslancov z exotických krajín viac ako kedykoľvek predtým. Napríklad turecký konzul Suleiman Aga sa vo Versailles intenzívne uchádzal o francúzske vojenské spojenectvo. Svojho konzula do Paríža vyslal aj sultán z Maroka, ktorý zas prijal francúzskeho konzula a dovolil francúzskym obchodníkom usadiť sa v jeho krajine. Vo Versailles viackrát prijali zvláštnych vyslancov z ďalekej Perzie či Siamu, ktorí so sebou priniesli kráľovi bohaté dary.
Za vlády Ľudovíta XIV. sa otvárajú v Paríži prvé kaviarne – jedna z najstarších a najznámejších bola Café Procop. Káva sa rýchlo stala medzi parížskou smotánkou nápojom „prestíže“ a francúzska šľachta dokonca začala istý čas nosiť na hlavách turecký turban, ako najväčší módny doplnok. Symbolom bohatstva sa stal aj drahý a luxusný čínsky porcelán modrobielej farby alebo orientálne koberce visiace na stenách. Fajčenie bolo takisto vecou spoločenskej prestíže. V roku 1704 vyšli vo francúzštine arabské rozprávky Tisíc a jedna noc. Francúzska inteligencia a šľachta na prelome 17. a 18. storočia prejavovala o exotické krajiny naozaj veľký záujem a tzv. orientalizmus ovplyvňoval aj diela osvieteneckých filozofov.
Koloniálne Francúzsko
Doba Ľudovíta XIV. znamenala pre Francúzsko definitívny nástup na cestu svetovej koloniálnej veľmoci. Kráľ Slnko získal ríšu, nad ktorou Slnko nezapadalo. Ako panovník, ktorý bol presvedčený o dokonalosti francúzskej civilizácie, podporoval všetky aktivity, ktoré by vládu Francúzska rozšírili do všetkých končín známeho sveta. Po smrti Ľudovíta XIV. v roku 1715 pokračovalo Francúzsko v koloniálnej expanzii a vytvorilo tzv. prvú francúzsku koloniálnu ríšu. Jej dedičstvom je dodnes napríklad početná frankofónna populácia v Kanade alebo karibské ostrovy Martinique a Guadaloupe, ktoré sú dnes zámorské departmenty Francúzskej republiky.
Kolonializmus v dobe Ľudovíta XIV. definitívne potvrdil aj zmeny v medzinárodných vzťahoch európskych mocností. Diplomati na rokovania o mieri a spojenectve povinne nosili so sebou aktuálne mapy sveta, kde zakresľovali mimoeurópske záujmy svojej krajiny. Typickým príkladom bola aj tzv. vojna o španielske dedičstvo, ktorá sa neodohrávala len na bojiskách Európy, ale aj v zámorí. V tejto vojne sa proti Ľudovítovi XIV. postavilo aj Anglicko. Začala sa tak námorná a koloniálna rivalita, ktorá skončila až začiatkom 20. storočia a poznačila historickú pamäť Angličanov a Francúzov.
