Keď k britskej verejnosti postupne prenikali informácie o počte zabitých, ranených a nezvestných, prvotné odhodlanie sa zmenilo na všeobecný šok. Ofenzíva pri Somme mala byť jedno z ďalších skvelých britských víťazstiev. Dodnes je však strašiakom, ktorý túto ostrovnú krajinu prebudil do moderného veku masového zabíjania.
Ofenzíva pri Somme bola súčasťou dlhodobého plánu spojencov Dohody na porážku Ústredných mocností, predovšetkým Nemecka. Pôvodne sa počítalo s neskorším letným termínom, no pre kritickú situáciu, v ktorej sa Francúzsko nachádzalo už od februára pri Verdune, musela byť jej realizácia urýchlená. Hlavný veliteľ Britských expedičných zborov Douglas Haig už nemohol počítať ani s výraznejšou francúzskou podporou, naopak, hlavné bremeno útokov museli niesť jeho expedičné zbory, doplnené o čerstvé sily odvedencov – dobrovoľníkov, ktorí uposlúchli jesennú mobilizačnú kampaň v Británii. Na neveľkom úseku v okolí rieky Somme sa pred útokom zhromaždilo až 750-tisíc britských vojakov zväčša bez akýchkoľvek bojových skúseností v zákopovej vojne.
Delostrelecká príprava
Neskúsenosť mladého vojska mala kompenzovať mohutná delostrelecká príprava, ktorá v tomto prípade trvala celý týždeň (od 23. do 30. júna) a mala zlikvidovať všetky prekážky a nepriateľské zákopy do takej miery, že britskí vojaci by len rýchlo prešli „územím nikoho“. Napriek tomu, že Douglas Haig sústredil na bojisko mohutnú delostreleckú silu (podľa niektorých správ jedno delo na každých 60 – 100 metrov), zátarasy z ostatného drôtu zostali na svojom mieste. Dôvodom bola skutočnosť, že náboje (zväčša šrapnely), ktoré Briti používali, tieto jednoduché a ľahké konštrukcie iba odhodili o pár metrov ďalej, ale nezničili. Keď 1. júla ráno o 6.25 h vojaci po signalizačnom hvizde píšťaliek vyšli zo zákopov, aby postupovali na nepriateľské pozície, museli preto prejsť niekoľko desiatok metrov širokou zónou, ktorú tvorila línia prekážok z ostatého drôtu, len na nemnohých miestach prerušovaná úzkymi priechodmi.
Delostrelecká príprava nezničila celkom ani nemecký zákopový systém. Ten Nemci doviedli temer do dokonalosti a väčšiu časť britskej paľby prečkali v až 9 metrov hlbokých úkrytoch. Navyše, nemeckí vojaci mali výhodu vyvýšeného terénu, výborného počasia a dobrej viditeľnosti. Absentoval aj akýkoľvek moment prekvapenia, keďže delostrelecká príprava ich upozornila, že sa chystá masívny útok pechoty. Keď nemeckí vojaci prežili sedemdňovú kanonádu, ráno 1. júla vyliezli zo svojich úkrytov a rozmiestnili svoje guľomety, zjavil sa tak pred nimi neuveriteľný obraz. Takmer krokom sa k nim približoval nekonečný zástup vojakov, ktorý sa len pomaly predieral cez ostnaté drôty.
Kat guľomet
Podľa odhadov až 90 % obetí prvého dňa bojov spôsobili nemecké guľomety prevažne typu Maschinengewehr 08. Haigh nepočúvol rady svojho pobočníka generála Henryho Rawlinsona, aby jednotky postupovali skôr lokálne a svoj postup striedali s paľbou na nepriateľa. Pochybenie, ktorého sa britské velenie dopustilo, bolo také očividné a také ohromujúce, že nemecká obsluha guľometných hniezd najskôr neveriacky sledovala situáciu, až nakoniec padala únavou po niekoľkých hodinách ľahkého zabíjania. Výsledok bol desivý. Len v prvý deň ofenzívy britská armáda stratila 57-tisíc vojakov, z čoho 19-tisíc padlo na mieste. Britské ošetrovne nestíhali prijímať a zachraňovať všetkých ranených, preto vyberali len tých, ktorým ešte bolo možné pomôcť, a ostatných ponechali vedľa pomaly zomierať v bolestiach. Napriek obrovskému nasadeniu a stratám sa Haighov plán nepodaril a frontová línia sa výraznejšie neposunula. Britská verejnosť bola šokovaná a 1. júl 1916 sa zapísal do jej vedomia ako najhorší deň v dejinách britskej armády.
Rozhodujúci prielom sa nedaril ani v ďalších dňoch, lokálny úspech zaznamenalo len niekoľko divízií generála Rawlinsona, ktoré postúpili o niekoľko kilometrov južne od mestečka Albert, v okolí ktorého bola plánovaná hlavná časť ofenzívy. V ďalších týždňoch postúpili aj francúzske jednotky, ktoré prerazili nemecké obranné línie na východnom brehu rieky Somme. Napriek miernemu postupu sa ani do konca augusta nepodarilo splniť cieľ operácie, ktorý mal byť dosiahnutý hneď v prvý deň – kontrola zhruba 13 km vzdialeného mesta Bapaume. Pozičné boje s obrovskými stratami na oboch stranách pokračovali celé leto až do polovice septembra, keď Briti nasadili do vojny novú zbraň – tank. Tá síce znova zatlačila Nemcov o niekoľko kilometrov, no už v októbri zasiahol do bojov rozhodujúci faktor – neustávajúci dážď. Akýkoľvek pohyb bol nemožný a vojaci zastali v krajine, ktorá sa premenila na obrovskú súvislú plochu blata.
Text je úryvkom z článku Verdunský "mlynček na mäso", ktorý nájdete v júlovom vydaní HR.
