„...potom zvolili za kráľa Numu Pompilia, ktorý síce neviedol žiadnu vojnu, ale bol obci prospešný nie menej ako Romulus. Rimanom, ktorí sa považovali za zlodejov a polovičných barbarov, pretože neustále viedli vojnu, dal zákony a vštepil im mravné zásady. Okrem toho rozdelil rok, do tej doby nijako nečlenený a neprehľadný, na desať mesiacov. V Ríme zaviedol početné náboženské kulty a dal postaviť mnoho chrámov. Zomrel v 43. roku vlády.“
Týmito slovami charakterizoval vládu Numu Pompilia, podľa tradície druhého rímskeho kráľa, neskoroantický historik Eutropius, predstaviteľ stručných dejín (breviarium). Tento literárny žáner sa stal mimoriadne populárny na sklonku antiky a jeho podstatou bolo na malom priestore zosumarizovať dovtedajší historický vývoj. Preto sa autori snažili podať čo najstručnejšiu charakteristiku, ktorá by obsahovala najpodstatnejšie informácie o vybraných istorických dalostiach
z rímskych dejín. Okrem Eutropia sa zachovalo niekoľko ďalších stručných dejín z obdobia neskorej antiky. Vo všetkých prípadoch sa o Numovi píše najviac ako o tvorcovi najstarších náboženských inštitúcií v Ríme. Iné pramene ho dokonca vykresľujú ako druhého zakladateľa Ríma, akúsi dvojičku či pravý opak Romula. Kým Romulus založil Rím po vojenskej stránke, Numa položil jeho náboženské základy. Predovšetkým presvedčil Rimanov, aby problémy riešili mierovými cestami, nie zbraňami a násilím. Preto počas jeho vyše 40-ročnej vlády Rím vraj neviedol žiadnu vojnu.
Pôvod
Numa pochádzal zo slávneho sabínskeho mesta Cures. Bol synom Pomponia, uznávaného muža, a najmladší zo štyroch bratov. Údajne sa narodil presne v ten deň, keď Romulus založil Rím. Jeho povaha bola už od prírody naklonená k cnosti, ktorú zdokonalil vzdelávaním a filozofiou. Svoj voľný čas nevyužíval na pôžitkársky život ani na hromadenie majetku, ale na to, aby uctieval bohov a premýšľal nad ich podstatou.
Ešte za života Romula si svojimi činmi získal také skvelé meno a slávu, že Romulov spoluvládca Titus Tatius mu dal jedinú dcéru Tatiu za ženu. Ani po uzavretí tohto manželstva sa však Numa nepresťahoval do Ríma, ale zostal v Sabínsku (severovýchodne od Ríma), kde sa staral o svojho otca. Väčšinu času tu trávil pri prechádzkach v hájoch, na posvätných lúkach a pustých miestach. Predovšetkým z toho potom vznikli povesti o jeho vzťahoch s bohmi. Rovnako Tatia si zvolila radšej pokojný život po boku manžela mimo rušného života v meste na Tibere.
Napätá situácia po Romulovej smrti
Po smrti Romula nastali v Ríme rozbroje medzi Rimanmi a len nedávno prisťahovanými Sabínmi. Obe skupiny súhlasili s tým, že im bude naďalej vládnuť kráľ, no rozchádzali sa v názore na osobu budúceho vládcu. Sabíni argumentovali, že po smrti Tita Tatia sa proti Romulovi nevzbúrili, iba žiadali, aby nový kráľ pochádzal spomedzi nich. Navyše presadenie svojho návrhu považovali za záruku zachovania rovnocenného podielu na vláde v novovytvorenom spoločenstve. Rimania však cudzieho vládcu odmietali. Keďže ani jedna strana nechcela ustúpiť a bola obava, že tieto spory by mohli podnietiť nepriateľsky naladené obce k útoku, pristúpilo sa na dočasné riešenie. Rodová aristokracia koncentrovaná v senáte rozhodla, že senátori sa budú pri moci striedať (tzv. interregnum).
Tento stav trval rok a medzi ľudom sa postupne zväčšovalo podozrenie, že senátori chcú funkciu kráľa odstrániť úplne. Vtedy sa obidve strany zrejme pod tlakom dohodli na kompromise: jedna strana zvolí kráľa z prís- lušníkov druhej strany. Sabíni prenechali právo prednostného výberu na Rimanov a tým sa videlo lepšie, ak sami zvolia Sabína, než aby Sabíni zvolili Rimana. Keď sa medzi sebou poradili, vybrali Numu Pompilia, ktorého voľbu privítali Sabíni ešte s väčším nadšením ako Rimania. Následne vyslali k nemu spoločne poslov, aby ho povolali na trón. Jeho vek sa vtedy blížil k štyridsiatke.
Prijatie kraľovania
Po príchode poslov prehovorili za všetkých senátori Proculus a Velesus. Hovorili iba krátko, pretože sa vraj nazdávali, že Numa nemôže takúto ponuku odmietnuť. Opak bol však pravdou. Numa sa veľmi zdráhal prijať vládu nad mestom, ktoré sa doslova zrodilo vo vojne a vojne vďačilo za svoj vzostup. V rozhovoroch s poslami uviedol mnohé argumenty, pre ktoré odmietal kráľovský úrad. Podľa neho bola akákoľvek zmena v živote človeka nebezpečná, no meniť niečo u človeka, ktorému nič nechýba a ktorý je spokojný so svojím momentálnym stavom, považoval za úplne nerozumné. Okrem toho poukazoval na rozdiel medzi ním – obyčajným človekom a Romulom – dieťaťom nesmrteľných bohov. Rovnako tvrdil, že má príliš ďaleko od povahových vlastností, aké sa vyžadujú od budúceho vladára. Rád totiž žil v tichosti a zaoberal sa vecami, ktoré nesúviseli s politikou. Navyše mal v sebe hlboko zakorenenú lásku k mieru a k nevojenským činnostiam a predpokladal, že takému bojovnému národu ako Rimania to nebude po vôli.
Numa zostával neústupný, no Rimania sa ho snažili uprosiť, aby ich neuvrhol do rozbrojov a bratovražednej vojny. Vraj nebolo nikoho iného, na kom by sa zhodli obe rozvadené strany. Zmýšľanie nádejného kandidáta zmenili až jeho príbuzní, ktorí mu pripomenuli, že i keď netúži po bohatstve a moci, je to predsa príležitosť veľkolepo uctievať bohov a z postavenia kráľa čo najľahšie a najrýchlejšie meniť zmýšľanie ľudí ich usmernením k zbožnosti. Na prijatie kráľovskej vlády v záujme zjednotenia a zlúčenia Rimanov a Sabínov naliehali aj jeho spoluobčania. Keď ho nakoniec presvedčili a on s ponukou súhlasil, obetoval bohom a vydal sa na cestu do Ríma. Svoje rozhodnutie si však dal potvrdiť ešte bohmi, podobne ako Romulus, ktorému bohovia dali znameniami na- javo, že má založiť mesto a ujať sa vlády.
Po oficiálnom prijatí vlády nad Rímom zamýšľal dať mestu, ktoré bolo založené násilím a zbraňami, nové zákony a nový právny a mravný poriadok. Zámer odstrániť násilie z rímskej spoločnosti začal realizovať hneď svojím prvým opatrením, keď nariadil rozpustiť tristočlennú telesnú stráž (celeres), ktorú mal Romulus neustále pri sebe. Numa si však uvedomoval, že preorientovať bojovný rímsky národ na mier bude nesmierne náročná úloha. Preto sa obrátil na bohov a prostredníctvom nich chcel zmeniť zmýšľanie Rimanov. Orientáciou na bohov, konaním procesií, obiet a slávností získaval ľudí na svoju stranu a krotil ich bojachtivosť. Potom ich príležitostne upozorňoval na úkazy, ktoré im mali nahnať strach z bohov. Tak podlamoval ich sebaistotu a viedol ich k pokore.
Náboženské reformy
Hoci Numa Pompilius počas svojho kraľovania realizoval zmeny v takmer všetkých oblastiach života rímskej spoločnosti, najaktívnejší bol v náboženskej sfére. Vo všeobecnosti sa Numa považoval za zakladateľa nových rítov, kultov a kňazských hodností. Urobil zmeny v pravidlách pre obety, zriadil kolégiá saliov, pon-
tifikov, fetialov i vestálky a mnohé ďalšie. Začal s uctievaním nových božstiev, starým bohom pridal nové vlastnosti a zaviedol nové právne nariadenia s náboženským obsahom. Okrem toho dal vybudovať mnohé chrámy pre božstvá. To všetko spôsobilo, že rímska tradícia ho označila za zakladateľa náboženského života Rimanov.
K existujúcim kňazom Jova a Marta najskôr pripojil tretieho Romulovho kňaza (flamen Quirinalis). Potom ustanovil kňazské kolégium pontifikov, na čelo ktorých sa ako najvyšší kňaz (pontifex maximus) spočiatku postavil sám. Najvyšší kňaz viedol celé štátne náboženstvo; pontifikovia dbali na priebeh verejných obiet, dozerali na súkromné obety, bránili porušovaniu uzákonených pravidiel a dávali rady, ako si treba nakloniť bohov či vykonávať tradičné pohrebné obyčaje. Ďalej určovali veštecké znamenia pochádzajúce z blesku alebo iných úkazov, ktorých sa treba pridržiavať a dbať na ne.
Ako pontifex maximus zasiahol Numa aj do činnosti vestálok a celkovo dal kultu bohyne Vesty i jej kňažkám pevnú organizáciu. Práve on vraj navrhol postaviť Vestin chrám v pôdoryse kruhu. Vestálky určil za trvalé strážkyne chrámu a vymedzil dĺžku ich služby na tridsať rokov, počas ktorej museli dodržiavať panenskú čistotu. Na druhej strane im udelil veľké výsady a prikázal vzdávať im úctu a vážiť si ich. Napríklad smeli zostaviť závet za života otca a upravovať aj iné svoje záležitosti bez poručníka, čím získali značnú nezávislosť.
Numa ustanovil aj ďalšie kňazské úrady, napríklad saliov a fetialov. Saliovia boli skupina 24 kňazov boha Marta, ktorí počas sviatku tohto božstva konali v Ríme vojenské tance s posvätnými kopijami a štítmi. Ich vznik súvisí vraj s rozšírením morovej nákazy v ôsmom roku Numovej vlády. Mor zasiahol veľký počet ľudí a situácia sa prudko zhoršovala, keď tu zrazu spadol z neba bronzový štít a dokotúľal sa rovno do rúk kráľa. Podľa neho prišla táto zbraň na záchranu mesta a bolo nutné ju dobre strážiť. Preto sa malo vyrobiť jedenásť presných napodobenín tohto štítu čo do vzhľadu, veľkosti aj tvaru, aby prípadný zlodej nebol schopný zistiť, ktorý z nich je originál. Numa sa tak obrátil na remeselníkov a vyhlásil súťaž o najvernejšiu kópiu. Iba jeden z nich, Veturius Mamurius, to považoval za uskutočniteľné a vyhotovil všetky štíty také rovnaké, že už ani sám Numa ich nevedel rozoznať. Za ich strážcov potom určil saliov.
Fetiali tvorili kolégium, ktoré sa snažilo urovnať spory diplomatickou cestou a nedovoľovalo podniknúť vojenskú výpravu, ak existovala akákoľvek nádej na mierové riešenie. Po vyčerpaní všetkých diplomatických možností na riešenie problému hrali významnú úlohu v rituáloch, ktoré sprevádzali vyhlásenie vojny a uzatváranie dohôd.
Okrem toho, že Numa založil niekoľko kultov a kňazských zborov, postaral sa aj o ich hmotné zabezpečenie. Pre materiálne zaistenie kultu bol vždy vyhradený pozemok. V bežných prípadoch plynuli z prenájmu tohto pozemku isté výnosy, ktoré sa mohli použiť na financovanie určitého kultu alebo kňazstva, napríklad vestálok.
Stavebná činnosť
Keď Numa vybudoval sústavu kňazských úradov, neďaleko Vestinho chrámu dal vystavať kráľovský príbytok (regia). Väčšinu času sa v ňom venoval posvätným úkonom, vyučovaniu kňazov alebo diskusiám o náboženstve. Ako prvý postavil na Kapitole chrám bohyni Fides, strážkyni daného slova, a Terminovi, bohovi hraníc a medzí, ktoré oddeľovali polia.
Okrem toho dal postaviť chrám bohovi Ianovi (známy aj ako Ianova brána), ktorý mal trvale oznamovať, či je mier, alebo vojna. Ianus bol boh začiatku a konca, zobrazovali ho s dvoma tvárami – jednou sa pozeral do minulosti, druhou do budúcnosti. Preto mu zasvätili aj prvý mesiac v roku – január. Otvorený chrám bol symbolom toho, že Rím vedie vojnu, jeho zatvorenie znamenalo, že všetky okolité kmene žijú v mieri. Numa ho zavrel, keď všetky susedné kmene zjednotil do jedného celku spojeneckými zmluvami a zostal zatvorený nepretržite štyridsať rokov! Po Numovej vláde až do vzniku cisárstva (viac ako šesť storočí!) zaznamenali antickí historici jeho zatvorenie iba v dvoch prípadoch.
Vzťahy s Pytagorom?O Numovi sa často tvrdilo, že bol žiakom gréckeho filozofa Pytagora a práve jemu vďačil za múdrosť a vzdelanosť. Na dôkaz úzkych kontaktov Numu s Pytagorom sa hľadali rôzne podobnosti medzi učeniami oboch mužov. Numa sa pri väčšine svojich vízií odvolával na múzy a Rimanov naučil osobitne uctievať jednu z múz, ktorej dal meno Tacita. V latinčine to znamená mlčanlivá alebo nemá, čo podľa niektorých súviselo s prejavom úcty k zásade pytagorovcov krotiť svoj jazyk. V Pytagorovej filozofii a aj v Numovom riadení štátu hralo dôležitú úlohu tesné spojenie s bohmi. Aj predpisy ohľadom podobizní bohov boli celkom blízke Pytagorovým princípom. Numa totiž zakázal Rimanom vytvárať obraz boha v ľudskej alebo zvieracej podobe, čo malo byť odrazom názoru gréckeho filozofa, že boha nemožno zmyslami vnímať ani zachytiť, ale možno ho chápať iba myslením. Rovnako aj v obetných zvyklostiach sa Numa prakticky zhodoval s rituálmi pytagorovcov. Toto všetko priam živilo predstavu, že Pytagoras a Numa sa osobne stretli. Mnohé spoločné črty medzi životom a názormi Rimana Numu Pompilia a Gréka Pytagora vyvolávajú silný prvotný pocit o ich vzájomných kontaktoch. Už v staroveku boli však niektorí ľudia presvedčení, že Numa sa s Pytagorom nikdy nestretol a dokonca ani nemal nič spoločné s gréckou vzdelanosťou. Jeho múdrosť si vysvetľovali buď schopnosťou dospieť k cnosti nezávisle alebo výchovou nejakého barbara, ktorý bol ešte lepší ako Pytagoras. A mali pravdu. Minimálne v tom, že každý z nich žil v inej dobe – Pytagoras až o dve storočia neskôr ako jeho rímsky náprotivok! |
Zmeny v kalendári
Numa zasiahol aj do vývoja kalendára. Pôvodný rímsky kalendár (Romulov) bol poľnohospodársky rok s desiatimi mesiacmi. Počítal sa od marca do decembra a mal 304 dní. Jednotlivé mesiace neboli však rovnako dlhé. Niektoré súčasné názvy mesiacov majú pôvod práve v starom Romulovom kalendári (napr. december, čiže desiaty mesiac). K pôvodným desiatim mesiacom pridal Numa dva nové – Ianuarius (január) a Februarius (február). Po reforme mal tak rok dvanásť mesiacov, nie desať, ako si myslel v úvode citovaný historik Eutropius. Nové mesiace zaradil Numa na prvé a druhé miesto, zatiaľ čo marec, ktorý býval dovtedy prvý, dal na tretie miesto. Do kalendára pripojil aj ďalších 50 dní, čím predĺžil rok na 354 dní. Okrem toho nový rok rozdelil na dni, kedy sa mohli a kedy sa nemohli konať zhromaždenia ľudu alebo súdu.
Zjednotenie obyvateľstva a územia
Tradícia pripisuje Numovi aj ďalší prínos – zjednotenie obyvateľstva do jedného celku. Po spojení Rimanov a Sabínov sa totiž ani jedna skupina nechcela vzdať svojej kmeňovej suverenity a v súvislosti s tým stále prežívalo zmýšľanie, že jedni sú Sabíni, druhí Rimania, títo sú Tatiovi ľudia, tamtí zase Romulovi. Keďže Numa videl, že to spôsobovalo neustále napätie medzi jednotlivými skupinami, rozhodol sa odstrániť túto odlišnosť rozdelením obyvateľstva na niekoľko častí. Rozdelenie sa uskutočnilo podľa remesiel, pričom každej skupine sa určili príslušné zhromaždenia a kultové úkony. Okrem toho časť pôdy rozdal nemajetným občanom, presadzoval roľnícky spôsob života a rozčlenil územie Ríma na štvrte (pagus), čím sa mesto zjednotilo aj po územnej stránke.
Smrť a objavenie Numových písomností
Podľa antických historikov vládol Numa Pompilius 43 rokov a dožil sa vyše 80 rokov. Ako jediný rímsky kráľ zomrel na starobu, ostatných buď vyhnali, zavraždili alebo zomreli v dôsledku prírodnej katastrofy. Antickí historici sa rozchádzajú v názoroch o jeho potomstve. Podľa jednej skupiny zanechal po sebe iba jedinú dcéru Pompiliu, ktorá sa vydala za Marcia a spoločne splodili Anca Marcia, štvrtého rímskeho kráľa. Iní pripisujú Numovi aj štyroch synov, Pompona, Pina, Calpa a Mamerca. Od nich si odvodzovali rodostrom štyri slávne rímske rody: Pomponiovci, Pinariovci, Calpurniovci a Mamercovci.
Po smrti Numovo telo nespálili – údajne to sám zakázal. Zhotovili dve kamenné rakvy a uložili ich do zeme na úpätí pahorku Ianiculus. Prvá rakva obsahovala telo, druhá posvätné spisy, ktoré sám napísal. Kým ešte žil, poučil kňazov o ich obsahu a vštepil im ich do pamäti. Pochovať sväté knihy spolu so svojím telom rozkázal vraj preto, lebo by nebolo správne zveriť stráženie tajomstiev bezduchým písmenám. Podľa niektorých zdrojov bolo tých kníh 24, polovica bola v latinčine a týkala sa rímskej bohoslužby, ďalšie, napísané v gréčtine, boli filozofického zamerania.
Asi o štyristo rokov neskôr za konzulátu Publia Cornelia a Marca Baebia (v roku 181 pred n. l.) zasiahli Rím obrovské búrky, ktoré vymyli násyp a voda vyplavila rakvy von zo zeme. Podľa inej verzie ich našiel akýsi Terentius pri orbe pôdy. V každom prípade, keď ich otvorili, v jednej nenašli nič, dokonca žiadne stopy po tele, v druhej sa však nachádzala schránka s písomnosťami. Vtedajší prétor Petilius ich vraj prečítal, priniesol do senátu a povedal, že sa mu nezdá ani v duchu zákonov, ani zbožné, aby sa obsah zápisov dostal do rúk širokej verejnosti. Preto dali zvitky zaniesť na miesto snemu a spáliť. V súvislosti s písomnosťami sa neskôr objavili názory, že spisy obsahovali falzifikované zjavenia staroitalskej nymfy Egerie, s ktorou sa mal Numa údajne stretávať a na jej pokyn zavádzať posvätné obrady. Iná správa hovorí, že písomnosti obsahovali len nedôležité pokyny k obradom.
Aj nasledujúce generácie Rimanov si Numu vysoko vážili a jeho meno vyslovovali s veľkou vážnosťou. Ešte v období cisárstva znamenalo prirovnanie k Numovi Pompiliovi pre každého cisára veľkú poctu. Z cisárov 2. storočia sa za nového Numu považoval cisár Antoninus Pius kvôli pokojnej, nenásilnej vláde. Naopak, za nového Romula sa vďaka veľkým vojenským úspechom označoval cisár Traianus.
