Sabínov i príbeh o únose ich žien, ktorým sa Rimania rozhodli vyriešiť problém ohrozujúci ich budúcnosť, určite pozná každý, kto sa aspoň okrajovo zaujíma o staroveké dejiny. Meno ich kráľa Tita Tatia, ktorý sa po zmierení Rimanov so Sabínmi stal aj rímskym kráľom, však zostalo zabudnuté pod nánosmi času.
Počiatky Ríma sú naplnené mnohými príbehmi a legendami, ktorými rímski historici nahradili nejasnosti pri opise najstarších rímskych dejín. Niektoré z nich obsahujú aspoň povestné zrnko historickej pravdy, iné sú jasným výmyslom bez vecného základu. Medzi najstaršie legendy patrí aj príbeh, ktorý na jednej strane svojráznym spôsobom odráža vzťah medzi Rimanmi a ich susedmi Sabínmi, na druhej strane poukazuje na prvotné problémy nového mesta.
Základný problém – nedostatok žien
Podľa legiend o prvom rímskom kráľovi Romulovi sa Rím začal krátko po svojom založení zapĺňať prisťahovalcami zo susedných kmeňov. Medzi nimi boli slobodní i neslobodní, majetní i chudobní, zločinci i slušní ľudia. Niektorí to vnímali ako krátkodobé dobrodružstvo, iní to považovali za šancu na nový začiatok.
Romulus si všimol, že iba máloktorý prisťahovalec mal ženu a celkovo v novom národe prevažovali muži. Zmocnila sa ho tak obava o budúcnosť mesta. Nedostatok žien sa pokúsil vyriešiť najprv diplomaticky. Keďže noví obyvatelia Ríma nemali právo uzatvárať manželstvá so susedmi, vyslal poslov do susedných obcí, aby im navrhol spojenectvo s Rímom a tým získal právo uzatvárať s nimi manželstvá. Predstavitelia okolitých kmeňov však túto ponuku odmietli, pretože novým národom pohŕdali a zároveň sa tiež obávali rýchleho vzostupu Ríma, čo považovali za ohrozenie svojich pozícií. Odmietnutie niesol Romulus len veľmi ťažko, ale svoje rozhorčenie nedal najavo. Rozhodol sa počkať a pripraviť plán na razantnejšie vyriešenie problému – únos cudzích žien.
Po objavení oltára nejakého božstva skrytého pod zemou neďaleko závodnej dráhy (Circus maximus) dal Romulus rozhlásiť, že pri ňom vykoná veľkolepú obetu, usporiada závody a zábavu pre všetok ľud. Tieto hry sa mali konať na počesť Neptúna a nazval ich Consualia. Osobitne si dal záležať na tom, aby sa správa o plánovanej akcii dostala aj medzi okolité kmene. Slávnosť bola pripravená na tie časy veľkolepo, čo zodpovedalo Romulovmu plánu prilákať veľké množstvo záujemcov. Zišlo sa mnoho ľudí, najviac z blízkeho okolia, z miest Caenina, Crustumerium a Antemnae. S deťmi a manželkami prišli vo veľkom počte aj Sabíni, početný a bojovný národ, ktorý sa považoval za potomkov kolonistov z gréckej Sparty. Od Rimanov sa im dostalo pohostinného prijatia. Keď uvideli nové mesto, jeho hradby a množstvo príbytkov, netajili obdiv nad rýchlym vzostupom rímskej obce.
Pasca na Sabínov
Počas slávnosti sa všetci prítomní nechali uniesť jej nádherou a svoj zrak upierali na aktuálne dianie. Jedine Rimania nejavili záujem o hry, hľadeli iba na Romula a čakali na vopred dohodnuté znamenie na začatie akcie. Na znamenie sa rozbehli vpred a schmatli Sabínky, Sabínov však nechali tak a nebránili im v odchode. V závislosti od konkrétnych prameňov sa počet unesených žien líši. Niektoré správy hovoria o 30 Sabínkach, iné o vyše 500 či dokonca takmer 700 ženách. Podľa rímskych historikov väčšinu žien uniesli náhodne, podľa toho, ktorá sa komu dostala do rúk. Práve táto náhodnosť výberu poukazuje na skutočnosť, že tvrdenia o únose takmer výhradne slobodných Sabínok, ktorým sa neskoršie generácie rímskych historikov pokúšali zmierniť závažnosť tohto činu, nemôžu byť pravdivé. Veď o tom, ktorá žena bola vydatá a ktorá nie, Rimania nemali ako vedieť.
Slávnosť sa pod vplyvom týchto udalostí prerušila a odchádzajúci Sabíni sa cítili oklamaní. Obviňovali Rimanov z porušenia náboženských zvyklostí a dovolávali sa pomoci božstva, na počesť ktorého sa konala prerušená slávnosť. Nespokojnosť vyjadrili aj unesené Sabínky. Preto Romulus každej z nich osobitne vysvetľoval, že to všetko zavinili ich otcovia odmietnutím jeho návrhu na vzájomné manželstvá. Utešoval ich, že budú mať postavenie riadnych manželiek, podiel na majetku a dostanú dobrých mužov, ktorí si riadne splnia úlohu manžela. Prisľúbil, že im vyhovejú, kedykoľvek zatúžia po rodičoch a domove. Navyše muži začali ospravedlňovať svoj čin vášnivou láskou a predháňať sa v lichôtkach. Nakoniec sa im spoločnými silami podarilo dosiahnuť, že sa Sabínky prestali hnevať. To však zďaleka neplatilo o Sabínoch.
Titus Tatius na scéne
Po únose svojich žien sa Sabíni v obave o ich bezpečnosť rozhodli najprv vyslať poslov s primeranými požiadavkami. Od Romula žiadali, aby ich vrátil, odčinil spáchané násilie a pestoval medzi nimi priateľstvo a vzájomný rešpekt. Rímsky kráľ ženy neprepustil, iba vyzval Sabínov uzavrieť spojenectvo. Keď Sabíni videli, že vyjednávaním nič nezmôžu, začali burcovať svoje obce, ale i okolité kmene do boja proti Rímu. Za sabínskym kráľom Titom Tatiom, ktorý sa tešil výbornej povesti, prichádzali nielen príbuzní unesených žien, ale aj mnohé posolstvá od Caeninčanov, Crustumerinčanov a Antemnaenčanov. Práve tí sa osobne zúčastnili na hrách, počas ktorých nariadil Romulus únos žien. Táto udalosť sa ich síce dotkla iba čiastočne, ale uvedomili si, že zjavným porušením obyčajového práva sa Rím stal hrozbou pre všetkých a keby zostal bez trestu, posilnilo by to jeho postavenie.
Všetkým trom kmeňom sa však zdalo, že Sabíni a Titus Tatius sa príliš dlho radia a pripravujú na boj. Preto sa rozhodli konať a zaútočiť na Rím čo najrýchlejšie, ale nepostupovali jednotne. To sa výrazne podpísalo pod ich neúspech. Ako prvý sa proti Romulovi postavil Acron, kráľ Caeninčanov. Jeho vojsko Rimania na hlavu porazili, Romulus Acrona zabil v boji a bez väčších ťažkostí dobyl aj jeho mesto, ktoré pričlenil k Rímu. Kým Rimanov zamestnával boj s Acronom, obyvatelia Crustumeria a Antemny využili situáciu a spoločne vtrhli na rímske územie. Rimania zareagovali na tento útok pohotovo a scenár sa opakoval. Romulus zabral ich mestá, prerozdelil pôdu a všetko obyvateľstvo presídlil do Ríma. I týmito víťazstvami sa zvýšil počet žien v meste na Tibere.
Chamtivá Tarpeia
Sabíni, vidiac porážky spojencov, sa konečne chopili zbraní a pod vedením Tita Tatia tiahli na Rím. Prístup do mesta nebol jednoduchý, pretože ho chránila pevnosť so stálou posádkou na Kapitole. Jej veliteľom bol Spurius Tarpeius, ktorý mal dcéru Tarpeiu. Práve s ňou sa spája príbeh o vydaní Kapitolu do rúk Sabínov. Keď Tarpeia raz vyšla za hradby nabrať vodu na posvätné obrady, stretla Sabínov a zatúžila po zlatých náramkoch a prsteňoch, ktoré videla na ich ľavých rukách. Titus Tatius jej navrhol, aby ho vpustila do pevnosti. Za odmenu požadovala to, čo nosia Sabíni na ľavej ruke. Keď súhlasil, v noci otvorila jednu bránu a pustila ho s vojskom dnu. Po obsadení Kapitolu Tatius, ktorému sa protivila Tarpeina zrada vlastného otca, zdôraznil vojakom, aby splnili dohodu a dali jej všetko, čo patrí na ich ľavú ruku. Sám si ako prvý stiahol z ruky ťažký náramok a hodil ho na ňu spolu so štítom, ktorý Sabíni tiež nosili na ľavej ruke. Všetci potom urobili to isté. Tarpeiu zasypali štítmi a zlatom, až pod váhou svojej „odmeny“ klesla mŕtva. Na výstrahu pred podobným konaním pomenovali Rimania podľa nej Tarpejskú skalu na Kapitole, z ktorej zhadzovali odsúdených za zločin proti štátu.
Po strate Kapitolu sa ho Rimania snažili získať späť a vyzývali Sabínov do boja. Tatius výzvu prijal a v priebehu jedného-dvoch dní zviedol s Romulom niekoľko menších bitiek v priestore medzi Palatínom a Kapitolom. Najviac sa však spomína posledná, v ktorej zranili Romula kameňom hodeným na hlavu. Keď sa kráľ pozviechal a chcel sa znovu zapojiť do boja, videl, že jeho vojsko ustupuje. Rimanov opätovne vyzýval, aby sa obrátili späť a v boji pokračovali, no márne. Preto sa v zúfalstve obrátil na Jova, najvyššie rímske božstvo a žiadal ho, aby vojsku pomohol vzchopiť sa. Na vojakov to zapôsobilo, zastavili sa a chystali sa pokračovať v boji. V tom sa medzi bojové šíky nahrnuli unesené dcéry Sabínov s deťmi v náručí, predierali sa k svojim mužom a otcom a vyzývali obe strany na ukončenie bojov. Sabínom vyčítali, že nepotrestali Rimanov hneď po ich únose a robia to až teraz, keď sa s nimi zblížili a založili rodiny. Zároveň zdôraznili, že obe strany sú teraz vďaka nim príbuzensky zviazané, a preto pokračovanie v boji by v konečnom dôsledku znamenalo prelievať svoju vlastnú krv.
Počínanie žien obmäkčilo vojakov obidvoch strán, Romulus i Tatius uzavreli nielen prímerie, ale dohodli sa aj na spojení oboch národov. Centrum novej obce malo zostať na Tibere a nový národ dostal pomenovanie Quirites, ktoré podľa jednej verzie súvisí so sabínskym mestom Cures, domovskej obce Tita Tatia. Romulus i Tatius mali spoločne viesť vojsko a vládnuť nad spojenou obcou. Počet obyvateľov Ríma sa tým zdvojnásobil. Na pamiatku statočnosti sabínskych žien pomenovali po niektorých z nich 30 kúrií (každú tvorilo 10 rodov), ktoré sa rozdelili na tri kmene (lat. tribus). Ich príslušníci sa nazývali Ramnes podľa Romula, Tatienses podľa Tatia a Luceres podľa posvätného hája uznávaného za miesto azylu. Sabínky si Rimania okrem toho dlho uctievali osobitným sviatkom Matronálií, ktorý sa konal 1. marca. Rímske ženy sa pri tejto príležitosti obliekali do svojich najlepších šiat, aby zdôraznili významnú úlohu svojich predchodkýň v politickom konflikte.
Titus Tatius a antická tradíciaPodľa antickej tradície založili staroveký Rím bratia Romulus a Remus 21. apríla 753 pred n. l. Tá istá tradícia tvrdí, že od tejto udalosti vládlo nad mestom sedem kráľov až do chvíle, kým ich Rimania nevyhnali a nezaložili republiku. Odhliadnuc od rôznych polemických diskusií, v ktorých sa objavujú názory, že v skutočnosti existovalo oveľa viac rímskych kráľov, ale menom poznáme iba posledných sedem, sa v modernej historiografii niekedy píše o ôsmich kráľoch. Za toho ôsmeho, nie však chronologicky posledného, sa zvykne označovať práve sabínsky kráľ Titus Tatius. O tom, že tento pohľad nie je iba výmysel moderných autorov, svedčí jeden literárny prameň zo 4. storočia n. l., ktorý uvádza zoznam a stručnú charakteristiku ôsmich rímskych kráľov (podľa významného bádateľa v oblasti starovekých dejín Theodora Mommsena sa tento prameň označuje ako Chronograf z roku 354). O Tatiovi sa tam môžeme dočítať, že bol kráľom Sabínov a spolu s Romulom vládol päť rokov. Okrem toho nariadil zahádzať štítmi kňažku bohyne Vesty Tarpeiu, pretože mu údajne nechcela vyzradiť Romulove tajomstvá. Rovnako historik augustovskej éry Titus Livius v jednej časti svojich Dejín od založenia Mesta, kde opisuje prisťahovanie piateho rímskeho kráľa Tarquinia Prisca do Ríma, píše, že tu panoval sabínsky kráľ Tatius. Na tom by nebolo nič pozoruhodné, keďže práve Livius sa veľmi podrobne zaoberal najstaršími rímskymi dejinami a o Tatiovi zanechal viacero správ. Práve na tomto mieste ho však vôbec neoznačuje za Romulovho spoluvládcu a nespomína ho ani za zakladateľa Ríma. Ďalší antickí autori, ktorí vo svojich dielach stručne opísali legendárne počiatky Ríma a vôbec celé kráľovské obdobie, Tita Tatia buď nespomenuli, alebo ak tak urobili, vnímali ho iba ako Romulovho spoluvládcu, nie rímskeho kráľa (Festus, Eutropius, spis De viris illustribus urbis Romae). Mnohí z nich sa zrejme v tomto smere nechali značne ovplyvniť predchádzajúcou tradíciou. Iní sa o legendárnom období kráľovstva radšej ani nepokúšali niečo napísať a charakterizovali ho jednoduchým konštatovaním, ako napríklad v prípade cisárskeho historika Cornelia Tacita, ktorý celé kráľovské obdobie zhrnul do jedinej vety: „Mesto Rím spočiatku ovládali králi.“ (Urbem Romam a principio reges habuere.) O vnímaní Tita Tatia ako rímskeho kráľa už v antike svedčí skutočnosť, že v nasledujúcom období, podobne ako v prípade iných kráľov, odvodzovali od neho svoj pôvod viaceré významné osobnosti, napríklad veľká osobnosť republiky, slávny Marcus Tullius Cicero. Možno tak konštatovať, že tvrdenie o Titovi Tatiovi ako ôsmom rímskom kráľovi (nie v chronologickom poradí), je síce v rozpore s antickou tradíciou, ale na druhej strane neodporuje skutočnosti. I keď nie je jasné, do akej miery možno príbehom o únose Sabínok a Titovi Tatiovi veriť, zrejme sa v nich odráža skutočnosť, že v rímskom priestore, na pahorkoch Quirinalis a Viminalis, existovali sídliská Sabínov, s ktorými Rimania po dobrom alebo po zlom uzavreli dohodu o vzájomnom spoločenstve s právom uzatvárať medzi sebou manželstvá. Sabínkam tak prisúdili podstatnú úlohu pre existenciu rímskeho národa. |
Rovnocenní králi
Po vzájomnom zmierení sa Tatius presťahoval do Ríma a spolu s Romulom vládol päť rokov ako rovnocenný kráľ. Spoločne vydávali zákony, v dôležitých záležitostiach sa radili najprv oddelene so svojimi sto senátormi a až potom prerokúvali vec spoločne. Každý z nich mal vlastné sídlo. Tatius býval na Kapitole, na mieste neskoršej svätyne Junóny Monety, Romulus v priestore, kde sa Circus Maximus dotýkal úpätia Palatína.
Vzájomné splynutie Rimanov a Sabínov sa dotklo aj bežného ľudu a prejavilo sa v náboženstve, každodennom živote, ale aj v iných oblastiach. Antické zdroje informujú, že oba kmene prevzali od seba rôzne sviatky a obetné úkony a zaviedli tiež ďalšie nové. V náboženskej sfére ustanovil Titus Tatius titiovské kňazstvo (sodales Titii) na udržanie sabínskej bohoslužby. V každodennom živote si Sabíni osvojili rímske mesiace. Na druhej strane dal Romulus napríklad vo vojenstve prednosť sabínskym štítom a zmenil tradičnú výzbroj Rimanov, ktorí dovtedy nosievali argolské štíty.
Koniec harmonického dvojvládia
Podľa prameňov sa spoločná vláda Romula a Tita Tatia vyznačovala dokonalým súladom, spoločným riešením problémov a vzájomným rešpektom. Rozpor medzi nimi vyvolala vraj iba jediná udalosť, ktorá sa odohrala v piatom roku spoločnej vlády a bezprostredne viedla k zavraždeniu Tita Tatia. Na ceste z Laurenta do Ríma vtedy prepadli poslov, ktorí sa rozhodli útočníkom vzdorovať, ale nakoniec ich zabili. Romulus sa domnieval, že páchateľov bezprávia treba ihneď potrestať. Tatius váhal a potrestanie ustavične odkladal, pretože útočníkmi boli jeho priatelia a príbuzní.
Plutarchos o ďalšom priebehu tejto udalosti píše:
„Keďže príbuzní zabitých mali dojem, že Tatius im ostal dlžný zákonné zadosťučinenie, napadli ho a zavraždili, keď v Laviniu obetoval po Romulovom boku, avšak Romula odprevadili domov, vychvaľujúc a ospevujúc ho ako spravodlivého muža. Romulus dal preniesť Tatiovo telo do Ríma a s poctami ho pochoval blízko tak- zvaného Armilustria na Aventíne. O potrestanie jeho vrahov sa však nepostaral. Niektorí autori píšu, že mesto Laurentum mu od strachu vydalo Tatiových vrahov, no on ich poslal späť s vysvetlením, že vražda bola zmytá vraždou.“
Tento postoj dal podnet k istým úvahám a podozreniu, že Romulus vítal skutočnosť, že sa zbavil spoluvládcu. V každom prípade to neviedlo k nijakému napätiu v štáte, zrejme aj z toho dôvodu, že Romulus prisľúbil Sabínom, že budúci kráľ vzíde z ich radov.
