Mýtus je vo svojej podstate mimoriadny fenomén ovplyvňujúci každodenný život človeka a dokonca celé civilizácie. Ľudia žili, dýchali, vykonávali každodenné úkony, konali rituály, modlili sa, obetovali a zabíjali v mene rôznych božstiev a náboženských predstáv, často práve na základe mýtov.
Mýty ale nielen hovorili, ako má človek v určitej situácii konať, ale dávali tiež odpovede na základné otázky človeka: kto som, odkiaľ som prišiel a kam kráčam. Zároveň dávali odpoveď na otázku, ktorá tvorí základ akéhokoľvek náboženstva, ako a komu mám prejaviť vďačnosť za všetko, čo mám a čo som dostal, teda za dar existencie. Významnú časť mýtov tvoria mýty kozmogonické a antropogonické, teda mýty, ktoré vysvetľujú, ako vznikol svet a človek. Pri kozmogonických mýtoch sa často rozpráva nie o kozme alebo svete, ale o vzniku mesta. Výnimkou neboli ani Rimania, u ktorých sa polyteistické náboženstvo vyvinulo do špecifického systému. Jeho základom boli pôvodne indoeurópski bohovia a mýty a príbehy, ktoré sa s nimi viažu. Italikovia si ich so sebou priniesli na Apeninský polostrov a tu sa k nim pripojilo uctievanie božských síl ukrytých v prírodných javoch a životných momentoch.
O rímskej mytológii sa často hovorí, že neexistuje, pretože zanikla ešte v časoch strácajúcich sa v opare dávnych vekov. V rímskom náboženskom systéme sa nám skutočne zachovalo veľa rituálov, ku ktorým chýbajú sprievodné alebo vysvetľujúce mýty. Napriek tomu sa nám zachovalo to podstatné z indoeurópskeho základu a vo veľmi historizovanej podobe sa nám skrýva v rozprávaniach o najstarších dejinách mesta Ríma. Proces prerodu mýtických príbehov na historický epos sa nazýva sekularizácia posvätného príbehu, pri ktorej nastáva viacero posunov významu. Z mýtu sa tak stáva hrdinský epos, posvätná minulosť deja, o ktorom hovoril pôvodný mýtus, sa transformuje do heroickej doby. Táto fáza prenosu sa odohrala na mnohých miestach a dodnes sa nám zachovali mnohé národné eposy, v ktorých sa skrývajú pôvodné mýtické príbehy. Len z oblasti indoeurópskeho kontinua si môžeme spomenúť na indický epos Mahábhárata, iránsku Firdausího Knihu kráľov, ruský Nestorov letopis, islandskú prozaickú Eddu a, samozrejme, Liviove Ab urbe condita – dejiny Od založenia Mesta (Ríma).
Mýtické počiatky
Práve v tomto diele a v dielach niekoľkých ďalších autorov, ako sú Dionysios z Halikarnasu a Plútarchos sa nám zachovali spomienky na indoeurópsku minulosť, samozrejme, retransformovanú do rímskych reálií. Aby sme si to mohli ukázať, pripomeňme si aspoň v skratke správy o počiatkoch Ríma, ako nám ich zachovali antickí autori. Podľa tradície Numitora, kráľa Alby Longy, zvrhol jeho brat Amulius a zasadol na trón. Aby si zaistil svoju bezpečnosť, dal zavraždiť Numitorových synov a ich sestru Rheu Silviu prinútil stať sa vestálkou, keďže vestálky si museli zachovať svoje panenstvo. Silvia však otehotnela s bohom Martom a priviedla na svet dvojčatá Romula a Rema. Dvojčatá poslali v košíku dole rozvodnenou riekou, zachránili sa však v plytkej vode, kde ich našla a zázračne oddojčila vlčica. Neskôr ich našiel pastier a jeho žena chlapcov vychovala. Keď dospeli, ujali sa svojho deda, zabili
Amulia a na trón znova dosadili Numitora. Nechceli však bývať v Albe Longe, ale rozhodli sa založiť nové mesto na miestach, kde boli vychovaní. Keď mali pre mesto vybrať meno, Romulus s Remom vystúpili na rôzne pahorky, aby dostali od bohov znamenie. Remus na Aventíne spozoroval veštecké znamenie ako prvý, keď sa mu ukázalo šesť supov. Aj Romulus na Palatíne spozoroval supov, síce neskôr, ale dvanásť. Obaja bratia sa začali dohadovať, čie znamenie má väčšiu váhu: či to, že Remus zbadal supov prvý, alebo to, že Romulus ich uvidel dvakrát viac. Vo vypuknutej zvade a strkanici bol napokon Remus zabitý, a tak česť založiť a pomenovať mesto pripadla Romulovi. Pomocou pluhu vyznačil Romulus okolo Palatína brázdu. Prevrátená zem prestavovala múry a brázda priekopu okolo budúceho mesta. Brány boli naznačené nadvihnutím pluhu a vynechaním brázdy. Podľa inej verzie Removej smrti urobil
Remus neuvážený čin a s posmechom preskočil nadnesene pomenované „múry“ a „priekopu“. Romulus sa na neho okamžite vrhol a zabil ho s výkrikom: „Takto nech v budúcnosti zahynie každý, kto preskočí moje hradby.“
Dvojčatá zakladajú Rím
Mnohí bádatelia pri snahe rekonštruovať historické počiatky Ríma vnímali Romulovo dvojča ako príťaž, ktoré všetko komplikuje. Remus bol napríklad vnímaný ako výpožička z gréckych mýtov alebo ako snaha Rimanov vysvetliť pomocou tohto príbehu dvojčlenný najvyšší republikánsky úrad. Je však potrebné zdôrazniť, že príbeh dvojčiat obsahuje pôvodný rímsky a prastarý pôvod tejto tradície. Mytologický charakter príbehu je zrejmý už od jeho prvých riadkov.
Vo viacerých kultúrach sa stretávame ýznamnou osobnosťou, ktorá sa nemala ani narodiť a hneď po pôrode ju matka alebo služobník poslali dolu vodou po rieke. Následne sa dieťaťa niekto ujal a nepoz- naného ho vychoval zväčša v prostredí najnižších sociálnych vrstiev a on napokon zohral význačnú úlohu v dejinách svojho ľudu. Môžeme si spomenúť na Sargona, Heraklea, Thésea, Oidipa, Kýra, Parida či Siegfrieda. Súčasťou týchto príbehov je nepriateľstvo medzi bratmi, ako u Kaina a Ábela, tiež vražda jeho deda/otca alebo strýka a vyšvihnutie sa do pozície vládcu či náčelníka.
Prvú iniciačnú skúšku, ktorú musí budúci hrdina prekonať, predstavuje jeho odloženie a dojčenie šelmou. S rituálom založenia mesta pomocou brázdy sa tiež stretávame na mnohých miestach. Naopak, v rímskych dejinách sa stretávame s vyoraním brázdy okolo zničeného nepriateľského mesta, zničenie bolo týmto rituálom potvrdené aj na náboženskej rovine. V mnohých mytologických sústavách založenie mesta nahrádza a zastupuje stvorenie sveta, čiže kozmogonický mýtus.
Indoeurópske paralely mýtov o stvorení
Aby sme mohli vysvetliť a pochopiť rímsky mýtus o založení mesta, musíme ho porovnať s mýtmi s kozmogonickou (stvorenie sveta) a antropogonickou (stvorenie človeka) funkciou u ďalších indoeurópskych etník. V severských germánskych mýtoch o stvorení zjednotením protikladov ohňa a ľadu vzniklo prvotné „Dvojča“ – Ymir. Keďže sa z neho stále rodili trolovia, rozhodol sa Ódin so svojimi bratmi, že ho zabijú. Z jeho mŕtvoly vytvorili svet: more, rieky a jazerá z krvi, zem z mäsa, hory z kostí, kamene zo zubov a polámaných kostí, stromy a trávu z vlasov, mozog vyhodili do vzduchu, kde sa z neho stali oblaky, a napokon postavili lebku ako klenbu, ktorá tvorila oblohu.
Tento mýtus nám pripomína univerzálne kozmogonické motívy. Germánsky antropogonický mýtus sa nám zachoval u Tacita v spisku nazvanom Germania. Podľa germánskych príbehov mali jediného božského predka zrodeného zo zeme, ktorý sa nazýval Tuisto. Ten mal syna Manna, ktorý mal troch synov, zakladateľov troch pôvodných germánskych kmeňov. Tieto kmene v skutočnosti predstavujú tri indoeurópske stavy: spoločnosť kňazov, bojovníkov a roľníkov/pastierov. Zaujímavá a dôležitá je etymológia mien, ktoré figurujú v týchto zakladateľských mýtoch. Tuisto znamená „Dvojča“, rovnako ako Ymir v Škandinávii, a Mannus znamená Človek/Muž“. „Dvojča“ v tejto civilizovanej verzii antropogónie splodilo „Človeka“ a ten prostredníctvom ďalšieho plodenia založil spoločnosť s jej všetkými stavmi. Je zaujímavé, že v týchto germánskych zakladateľských mýtoch vystupuje „Dvojča“, hoci je v príbehu samé. Je preto namieste otázka, čie „Dvojča“ to je.
Podobný príbeh nachádzame v Indii, kde je reč o prvotnej vesmírnej bytosti nazvanej Puruša – „Človek/Muž“. Tento „Človek“ bol obetovaný, rozporciovaný a z jeho údov vznikli bohovia a celý živý a neživý svet. S rozporciovaním Purušu je spojený tiež vznik spoločenských stavov: brahmanov – kňazov, kšatrijov – bojovníkov, vaišjov – roľní kov a tiež podriadených nevoľníkov – šudrov, ktorí nepatrili k indoeurópskym stavom. Za postavou Purušu sa skrýva védsky Jama – „Dvojča“ (príbuzné s menom Ymir), prvý človek, ktorý zomrel a dostal sa do podsvetia, a jeho brat Manu – „Človek“, ktorý zaviedol obetu a náboženské právo.
Božský pár Vivasvat a Saranjú splodili prvých ľudí, dvojčatá Jama a Jamí (femininum toho istého slova), ktorí mali zaľudniť svet. Jama sa však nechcel dopustiť incestu, a tak sa radšej zriekol úlohy prapredka ľudstva a namiesto nej dostáva úlohu vládcu podsvetia. Jamí mizne z príbehu bez stopy. Saranjú si vytvorí dvojníčku, premení sa na kobylu a odchádza. Vivasvat a dvojníčka Saranjú splodia Manua – človeka, ktorý dostáva za manželku Manáví. Vivasvat spozná, že ho Saranjú opustila, premení sa na žrebca a vydáva sa ju hľadať.
Vráťme sa k Manuovi, ktorý obetuje svoju manželku. Ak sa pokúšame rekonštruovať pôvodný indo- európsky mýtus, musíme z príbehu odstrániť dodatky v podobe manželiek, ktoré v pôvodnom príbehu, ako sa zdá, nefigurovali. Potom zistíme, že Jama a Manu boli pôvodní bratia – dvojčatá. Jama napokon zomiera, keď ho zabil ako obetu jeho brat Manu. Táto obeta bola nevyhnutnou súčasťou aktu stvorenia, ktorý riadil Manu. Inými slovami: „Človek“ obetoval svojho „Brata – Dvojča“, aby mohol vzniknúť svet a následne ľudia.
Vidíme eda, že v Germánii a Indii máme k dispozícii dve verzie stvoriteľského mýtu. Jednu drsnú, ktorá hovorí o prvotnej bytosti. Táto prvotná bytosť je zabitá a rozsekaná na kusy, z ktorých vzniká svet. Druhá civilizovanejšia – spoločenskejšia verzia obsahuje genealogický princíp, buď pôvodne synchronický – bratia-dvojčatá, alebo odvodene diachronický – otec a syn v Germánii či starší a mladší brat aj s dodatočnými manželkami v Indii.
Táto zhoda hovorí o tom, že tu máme do činenia s pôvodným indoeurópskym archaizmom, hoci ho nenachádzame všade, naprík- lad v Grécku chýba. Naproti tomu obidve verzie – drsnejšiu aj spoločenskú – nachádzame u ďalšieho indoeurópskeho etnika v Iráne. Prvého smrteľníka Gájomarta zabil Ahriman, zlý protipól dobrého boha Ahura Mazdy, a jeho zabitím vznikli prví ľudia. V spoločenskejšej verzii vystupuje Jima Chšaéta, ekvivalent indického Jamu, prvý kráľ tohto sveta, ktorý bol následkom hriechu morálne rozporciovaný, tri časti jeho kráľovskej svätožiary boli potom rozdelené medzi tri spoločenské stavy. Napokon Jimu po jeho páde rozreže na polovicu jeho brat so svojimi pomocníkmi. Aj tu môžeme sledovať stopy pôvodného indoeurópskeho mýtu.
Rekonštrukcia pôvodného mýtu o zakladateľoch Ríma
V Ríme sú antropogonické a kozmogonické mýty nahradené epickým príbehom o založení mesta. Máme tu teda dvoch bratov s veľmi podobnými menami Remus a Romulus. Romulus znamená jednoducho „rímsky“, je to obyčajné adjektívum utvorené od mena mesta. Tým dôležitejším v tomto príbehu však je Remus, ktoré meno sa nedá ľahko vysvetliť, pretože ho nemôžeme odvodiť od mena Roma, a je teda podľa všetkého archaickejšie. Je to práve Remus, ktorý je z dvojčiat zabitý pri zakladaní mesta. Príčinou smrti je hádka medzi bratmi, ktorá vznikla pri protikladnom interpretovaní pozorovania veštbových vtákov, alebo porušenie tabu, v tomto prípade prekročenie posvätných hradieb na nedovolenom mieste. Poprípade sa táto smrť dá interpretovať ako nové mesto posväcujúca krvavá obeta, ktorá má zaručiť novému projektu úspech a trvanie, čo je motív známy v mnohých tradíciách. Remus sa stal neoddeliteľnou súčasťou založenia mesta, ale samotným zakladateľom sa stal Romulus.
Z literárnych dok- ladov vyplýva, že pôvodne dôležitejším z dvojčiat bol Remus. Kvôli častému odvolávaniu sa na počiatky Ríma sa napokon tým významnejším stáva jeho brat Romulus ako zakladateľ rímskeho štátu. Pritom v starých a ustálených formulách bolo poradie bratov presne opačné – de Remo et Romulo – od nepamäti; Remi nepotes – potomkovia Removi; domus alta Remi – vysoký Remov dom ako názov kráľovského príbytku. Poradie, v ktorom sa spomenul najskôr Romulus, pochádza až z 1. storočia pred Kr. (Cicero a Varro). Ako vidíme, Remus bol teda prvým z dvojice bratov, bol významnejším a bol obetovaný pri rituáli založenia mesta Ríma. Jeho brat sa stal vykonávateľom tejto obety a následne prešiel do povedomia Rimanov ako zakladajúci činiteľ a sekundárne mu bolo pripísané priezvisko Romulus – „rímsky“.
Ak ich príbeh transponujeme na mýtickú úroveň, Remus bol pôvodným „Dvojčaťom“ a Romulus bol „Človek/Muž“. Remova smrť bola nevyhnutnou súčasťou stvorenia, vďaka nemu sa Romulus stáva prvým rímskym kráľom, ktorý vytvára tri stavy spoločnosti rozdelením obyvateľstva na tri kmene Ramnes, Luceres a Titienses. Romulus ako prvý panovník je zároveň epickým ekvivalentom antropogonického prvého človeka. Remus, Tuisto a Jama sú tak v postavení seniora voči juniorovi Romulovi, Mannovi a Manuovi. Táto seniorita sa neprejavuje chronologicky, ale hierarchicky, aj keď sa s ňou v niektorých prípadoch stretávame ako s diachrónnym vzťahom otca a syna.
„Dvojča“ je staršie ako „Človek“, pretože je súčasťou prvotného stavu, ktorý čaká na hýbateľa, ktorý spustí kosmogóniu. Týmto hýbateľom je „Človek“, ktorý čaká na svoju chvíľu, aby rozhýbal históriu. Remus, Tuisto, Jama, ku ktorým patria tiež v pozadí stojaci Puruša a Ymir, patria k prapôvodnému božstvu nazývanému dema. Môže sa skrývať v tvoroch, rastlinách alebo veciach a jeho zabitím sa končí posvätný vek. Z časti jeho tela vzniká všetko, čo poznáme a čo zaberá dôležité miesto v celom rade kosmogónií.
Pri pozornom štúdiu historického eposu o počiatkoch Ríma prídeme na to, že Rím tiež pozná drsnú verziu mýtu o stvorení obetou Dvojčaťa. Len je umiest- nená na zlom mieste, týka sa totiž Romula. O Romulovom konci nám rímska historiografia ponúka dve verzie. Podľa prvej zmizol počas prudkej búrky zahalený tmavým mrakom a bol prenesený medzi bohov. Avšak podľa druhej tradície Romula zabili senátori, rozštvrtili ho a vyniesli pod odevmi zo zhromaždiska, aby to ľud, ktorý Romula miloval, nezistil. Táto drsná verzia je ekvivalent zabitia prvotnej bytosti, z ktorej je následne stvorený svet prenesený do histórie.
Aj v Ríme sa mýtus pôvodne týkal Dvojčaťa, teda Rema, ale pretože Rimania toto mytologické dedičstvo spracovali vo forme histórie, nemôže ten istý človek byť zabitý a zomrieť dvakrát. Preto táto drsná verzia bola nesprávne navlečená na Romula. V tejto mytologickej súvislosti je zaujímavá skutočnosť, že Romulus bol po smrti stotožnený s bohom Quirinom. Romulus sa totiž pôvodne veľmi pravdepodobne volal Viro(no)s, čo znamená Človek/Muž. Etymologický rozklad Quirinovho mena ukazuje, že je vytvorený z toho istého zák- ladu. Tento základ totiž pôvodne znel Co-vironos, od slova co-viri, čo znamená „spoločenstvo mužov, ktorí tvoria Rím“.
