Šestnáste storočie bolo pre celú Európu obdobím veľkých zmien. Nielen v politike, ale hlavne na poli kultúry, vedy a techniky sa objavili mnohé osobnosti, ktoré zmenili zaužívaný chod vecí.
Taliansko ako hlavný nositeľ renesančnej a humanistickej kultúry a jedna z najbohatších krajín vtedajšieho sveta bolo pri spomínaných zmenách kľúčovým hráčom.
Samozrejme, túto skutočnosť nemôžeme paušalizovať, lebo Apeninský polostrov nebol jednotný kultúrne ani politicky. Napriek tomu na ňom jestvovalo niekoľko centier, ktoré posúvali vývin vpred míľovými krokmi. Jedným z ohnísk nielen talianskeho, ale aj európskeho vrenia bola florentská signoria.
Veriteľ európskych kráľovských dvorov
Už od 15. storočia sa dynamicky rozvíjali astronómia, kartografia a geografia. Toscanelliho starú mapu upravili objavy zámorských obchodných plavieb, ktoré si vynútilo osmanské blokovanie suchozemskej cesty do Orientu. Pre Taliansko to malo, bohužiaľ, fatálne dôsledky.
Obchodné a politické aktivity európskych štátov sa presunuli z talianskych prístavov na pobrežie Atlantiku. Severotalianske komúny a námorné republiky, ktoré žili najmä z medzinárodného tranzitu, začali upadať. Zatiaľ čo silné centralizované štáty, ktoré si mohli dovoliť vydržiavať vlastné obchodné a vojenské flotily, profitovali z nových ciest do zlatonosnej Ameriky, malé talianske republiky si nemohli dovoliť vlastné loďstvo, a tak postupne strácali medzinárodný význam.
Janov stratil všetky kolónie v Stredozemnom mori, Florencia rozpustila svoje loďstvo. Mnoho obchodníkov sa však chytilo príležitosti a stali sa bankármi. To bol aj prípad florentského mediciovského bankového domu, ktorý sa napokon tak rozmohol, že ovládal finančné toky v mnohých európskych mestách (už v 15. storočí fungovali ich bankové pobočky v Lyone, Londýne, Miláne i Benátkach) a miešal karty aj v politike.
Spomeňme len „plebejskú“ Katarínu Medicejskú, ktorá sa vďaka dlhom francúzskeho dvora stala kráľovnou, alebo pápežov Leva X., Klementa VII. či Pia IV. z tohto rodu. Financovanie vojen, zámorské plavby, vnútroštátne konflikty – to všetko stálo peniaze a talianski bankári ich radi požičiavali. Už od 13. storočia si florén udržiaval pevnú pozíciu na trhu. Obehu meny výdatne pomáhali hojné štátne a cirkevné, stavebné a umelecké zákazky počas hospodárskej konjunktúry mesta.
Francúzska invázia a „Kristova“ republika
Pozrime sa na vývin v meste systematickejšie. Po blahobytnom a vcelku pokojnom období suveréna Lorenza de‘ Medici (1449 – 1492) (HR 9/2010) ostalo veľa – neoplatónsky krúžok na jeho dvore, veľkolepé stavby, ktoré zdobili najlepší umelci doby, bohatstvo a politickí priatelia. Lorenzo však v roku 1492 umrel a jeho syn Piero nedokázal obstáť v medzinárodnopolitickej víchrici, ktorá sa strhla.
Proti Mediciovcom, ktorí okupovali všetky štátne úrady, sa už nejaký čas ozývali aj zvýšené hlasy chiliastických náboženských hnutí – po fra Angelicovi napríklad ostrejší dominikán fra Savonarola (1452 – 1498). Odsudzoval korupciu, zlobu svetskej aj cirkevnej moci.
Ľudia vďačne počúvali jeho socialisticky ladené kázne, ktoré vyzývali k chudobe a mystike pri blížiacom sa konci sveta. Apokalypsa naozaj prišla, keď v roku 1494 na Apeninský polostrov vtrhol francúzsky kráľ Karol VIII. a žiadal si Neapolské kráľovstvo ako dedičstvo po anjouovských predkoch.
Taliani sa v okamihu rozdrobili podľa výhod, ktoré im ponúkol. Karol teda ľahko prešiel cez neutrálne Milánsko, Pise daroval slobodu pod francúzskym protektorátom a vo Florencii zmobilizoval protimediciovskú opozíciu. Vstúpil do mesta, ktoré mu otvorilo brány a zaplatilo tribút, úrady pridelil opozičníkom a pomohol vyhnať Mediciovcov.
Medzitým Savonarola so svojou stranou (volali ich piagnoni – plačlivci, lebo stále vzdychali nad stavom spoločnosti) vyhlásili republiku, na čele ktorej mal stáť Kristus. V tomto období došlo k ničeniu a páleniu kníh, luxusných a umeleckých diel na tzv. hraniciach márnosti.
V meste však vládla opozícia, len pokiaľ bol Karol v Taliansku. Ten bol nútený opustiť Neapolsko, pretože pápež Alexander VI. Borgia proti nemu zmobilizoval ligu za hojnej účasti španielskych, milánskych a benátskych vojsk. Talianska výprava Francúzom nepriniesla veľa, len „neapolskú chorobu“ – syfilis (Taliani ho napodiv nazývajú „francúzskou“) a manifestáciu sily pred španielskym súperom.
Vo Florencii opäť došlo k prevratu. Pápež preklial Savonarolu a na mesto uvalil interdikt. Aj keď mních sľúbil, že pravosť svojho postavenia dokáže skúškou ohňom, nestihol to. Jeho odporcovia (tzv. rozhnevanci – arrabbiati) ho odsúdili a upálili.
Florentská republika síce trvala ešte ďalších 14 rokov, ale potom sa z exilu do mesta vrátili Mediciovci a v roku 1512 obnovili signoriu. Taliansko sa nenapraviteľne stalo dejiskom bojov o európsku nadvládu medzi Francúzskom, Španielskom a neskôr rímsko-nemeckým cisárom.
Aj francúzsky Ľudovít XII. sa pokúsil o úspech v Taliansku (ako vnuk Valentíny Viscontiovej žiadal nástupníctvo v Milánskom kniežatstve a ako Anjou aj v Kráľovstve oboch Sicílií). Neuspel a nová francúzska výprava skopírovala starý scenár. Lenže teraz Ľudovít použil diplomaciu.
Vdovca Ferdinanda Aragónskeho oženil s francúzskou princeznou, s ktorou Španieli získali Neapolské kráľovstvo, kde zriadili svoje vicekráľovstvo. V skutočnosti sa však dostali aj do Milánska a do mediciovskej Florencie.
Nová vojna a mediciovská sobášna politika
Veľkú úlohu vo francúzsko-španielskom konflikte zohral aj nový pápež Lev X. z rodu Mediciovcov. V novej vojne (ktorá sa znova odohrala na talianskom bojisku) vyhovel francúzskemu kráľovi Františkovi I. a v roku 1516 hugenotom povolil samostatnú národnú galikánsku cirkev.
Z finančného hľadiska to bol stratový krok, lebo ochudobnil rímsku pokladnicu o príjmy z francúzskych cirkevných daní. Ďalšia katastrofa sa prehnala Talianskom, keď sa nový rímsko-nemecký cisár Karol V. Habsburský rozhodol ujať sa svojho španielskeho dedičstva v južnom Taliansku, kam sa ale musel dostať cez severné a stredné Taliansko.
Napriek diplomatickému úsiliu nového mediciovského pápeža Klementa VII. a proticisárskej ligy nemeckí landsknechti v roku 1527 Rím úplne vyplienili a niekoľko mesiacov ho drancovali. Florencia, ktorá bola v minulosti jazýčkom na váhach talianskej vnútroštátnej politiky, sa teraz vo víre udalostí len viezla, lavírovala a snažila sa prežiť prechody cudzích vojsk s čo možno najmenšou ujmou.
Poslednou kvapkou do pohára nespokojnosti Florenťanov bolo, keď Mediciovci rokovali s cisárskymi vojskami o voľnom prechode cez mesto. Pánov mesta znova vyhnali a načas nastolili kresťanskú republiku, ale netrvala dlho. Keď František I. a Karol V. konečne uzavreli mier v Cambrai (1529), ktorým sa Francúzi vzdali akéhokoľvek zasahovania do záležitostí na Apeninskom polostrove, Taliani boli v tej chvíli odsúdení pod španielsku nadvládu.
Cisár zvolal do Bologne kongres (1530), na ktorom sa malo rozhodnúť o ďalšom osude jednotlivých talianskych štátov. Zúčastnili sa ho všetci okrem Florencie, ktorú po vyhnaní Mediciovcov z mesta nemal v cisárových očiach kto zastupovať. Verdikt bol neodvolateľný.
Pápež, ktorý vo februári 1530 korunoval Karola V. aj za kráľa Talianska, potvrdil cisárove nároky na jeho španielske dedičstvo na Apeninskom polostrove. Za „odmenu“ mu cisár potvrdil právo investitúry vo všetkých talianskych štátoch okrem Neapolska a Sicílie. Výsledkom rokovaní pre Florenciu bolo, že ešte v tom istom roku cisár dosadil späť do mesta mediciovský rod v osobe Alessandra de‘ Medici (1511 – 1537).
Alessandro bol nemanželským synom Lorenza II., ale už vtedy jestvovali pochybnosti o jeho pôvode. Faktom však bolo, že istý čas žil na cisárskom dvore a oženil sa s cisárovou ľavobočnou dcérou Margarétou Rakúskou. Od roku 1531 pôsobil ako signor Florencie a od roku 1532 ako florentský vojvoda, prvý dedičný vojvoda vôbec.
Rodová opozícia ho však odstránila. Už o päť rokov neskôr ho zavraždil bratanec Lorenzino, stojaci na čele nespokojencov s tyraniou a despotickým typom spravovania štátnych záležitostí, ktoré Alessandro zaviedol. Po vražde Lorenzino ušiel do Benátok, ale aj odtiaľ sa s podporou kardinála Ippolita de‘ Medici zúčastňoval všetkých akcií, namierených proti novému vojvodovi Cosimovi I., až kým sa sám nestal obeťou komplotu.
Vidno, že ani Mediciovci ako rodina neboli jednotní. Súperilo medzi nimi viacero frakcií a strán, ktoré sa podľa potreby spriahli s cudzincami. Mesto však kultúrne napredovalo. Za všetkých stačí spomenúť umelcov da Vinciho, Michelangela, Celliniho, Bronzina či Vasariho, ktorý naprojektoval budovu centralizovaných štátnych úradov, tzv. Uffizi. Práve vo Florencii sa dielom Raffaella sformoval nový umelecký smer manierizmus ako vyšperkovanie renesančného štýlu do podoby maniery.
Vďaka spojenectvu s cisárom a pápežom sa Mediciovcom podaril ďalší husársky kúsok. Politickou mocou aj náboženskou autoritou Klementa VII. otriasla anglická schizma, ktorá vyvrcholila, keď sa Henrich VIII. odtrhol a stal sa hlavou samostatnej anglikánskej cirkvi.
Pápežovi sa však podaril diplomaticky výhodný ťah, keď oženil „kupčícku dievku“ Katarínu Medicejskú (1519 – 1589), dcéru vojvodu z Urbina, s budúcim Henrichom II. z Valois, francúzskym dauphinom, čo malo zabezpečiť mier so zadlženým Františkom I. Francúzi nemali Katarínu radi aj preto, že sa neskôr neslávne zamiešala do náboženskej občianskej vojny medzi katolíkmi a hugenotmi, ktorá vyústila do Bartolomejskej noci (1572) (HR 5, 6, 7-8/2008).
Bola to však práve Katarína, ktorá napokon zaistila mier sobášom svojej dcéry Margaréty s Henrichom Navarrským. Očakávaný mier medzi Francúzmi a cisárskymi vojskami sa však nekonal, pretože Francúzi po smrti milánskeho vojvodu vtrhli do Talianska a žiadali si jeho dedičstvo.
Cisár vtedy požiadal o intervenciu dokonca Osmanov, čo malo fatálne dôsledky pre benátske územia. Medzičasom sa protestantské hnutie v Nemecku vyostrilo natoľko, že cisár bol plne zaujatý bojom so Šmalkaldským spolkom (aliancia protestantských kniežat v rámci Rímsko- nemeckej ríše) a talianske záležitosti nechal bokom. V Ríme zatiaľ odbavili tridentský koncil (1545 – 1563) s pochybnými výsledkami, nemeckí protestanti triumfovali augsburským mierom.
Po tom, ako Karol V. abdikoval, rozdelil ríšske územia medzi brata a syna. Novému španielskemu kráľovi Filipovi II. pripadli okrem iného aj Neapolsko a Milánsko. Mier v Cateau-Cambrésis (1559) znamenal pre florentské vojvodstvo stratu. Získalo síce Sienu (vo vojne podporovala Francúzov), ale stratilo toskánske pobrežie, kde vznikol tzv. Stato dei Presidi, španielske predpolie pod správou neapolských vicekráľov, ktoré zasahovalo až do Lazia.
Španielske domínium na Apeninskom polostrove zahŕňalo Sicíliu, Neapol, Sardíniu a celé Milánske vojvodstvo. V roku 1563 Filip II. zriadil na správu týchto území tzv. taliansku radu.
Pod kuratelou cudzích mocností
Nadvláda feudálneho Španielska znamenala pre Talianov hlboký úpadok, daňové drancovanie a kultúrnu stagnáciu. Florencia bola nútená lavírovať medzi španielskou a nemeckou priazňou. O nové obdobie rozmachu sa pričinil až florentský vojvoda Cosimo I. (1519 – 1574).
Zasadil sa o zvolenie nového mediciovského pápeža Pia IV., čo prinieslo mnohé nové cirkevné benefíciá členom rodu. Pápež dokonca plánoval udeliť vojvodovi kráľovský titul. Cosimo sa oženil s Eleonorou di Toledo, dcérou neapolského vicekráľa. Rozšíril územie štátu smerom do Romagne, zabral Sienu a podporil budovanie „ideálneho štátu“ – opevneného mesta Heliopolis.
Mal ambíciu začleniť pod toskánsku vládu aj Korziku, ktorú okupovali Francúzi, ale to sa mu nepodarilo. Darilo sa mu však odrážať francúzske a osmanské nájazdy od toskánskeho pobrežia a pod jeho velením sa florentské oddiely zúčastnili aj slávnej bitky pri Lepante (1571). Za účasť vo svätej protiosmanskej lige si od pápeža vymohol titul veľkovojvodu (Anglicko a Francúzsko mu ho uznali ihneď, Španielsko a Svätá rímska ríša nie).
Karol V. ho viackrát oklamal, keď mu za spojenectvo sľuboval kniežatstvo Piombino, ale napokon mu nedal nič. Cosimo I. sa teda spolčil s pápežom proti španielskej okupácii južného Talianska, čím napokon od cisára získal Sienu.
Toskánske veľkovojvodstvo síce kultúrne napredovalo, ale hospodársky a politicky sa pomaly dostalo do závesu Svätej rímskej ríše, odkiaľ sa vymanilo až v 18. storočí. Zaslúžil sa o to aj Cosimov syn František I. (1541 – 1587), nový vojvoda. Pretože titul veľkovojvodu Mediciovci nedostali dedične, každý nový panovník sa oň musel nanovo uchádzať u cisára.
Ten si pritom kládol podmienky, aké uznal za vhodné. Navyše, mediciovským dvorom sa pretriasali mnohé škandály. Dve mediciovské manželky zavraždili ich vlastní manželia a veľkovojvodova neplodná milenka, ktorú medzičasom vyhlásili za oficiálnu manželku, viackrát simulovala pôrod a Františkovi podstrčila niekoľko domnelých dedičov.
Z prvého manželstva však našťastie zostali dve legitímne dcéry, ktoré otec dobre vydal. Eleonóra si vzala vojvodu z Mantovy a Mária sa po boku Henricha IV. stala ďalšou mediciovskou francúzskou kráľovnou. František bol známy ako milovník umenia, v paláci Uffizi zriadil prvé moderné múzeum v Európe.
Na uvoľnený toskánsky trón nastúpil Františkov brat Ferdinand I. (1549 – 1609), ktorý vyženil markízstvo Saluzzo a politicky sa prikláňal raz na stranu Francúzska, raz na španielsko-habsburskú stranu. Kurióznym čriepkom v dejinách Florencie bolo, že Ferdinand, ktorý vedel odhadnúť dôležitosť zámorských kolónií, sa pokúsil založiť toskánsku kolóniu najprv v Brazílii, potom vo východnej Afrike. Veľkovojvodstvo však bolo na takéto ambície primalé a priveľmi provinčné.
Taliansko – pole pre zrod nových politických ideí
Reformačné hnutie, ktoré malo najmä politický podtón, sa Apeninského polostrova dotklo len okrajovo. Malé reformné komunity pôsobili v Neapole (kupec Giovanni Valdés, hlásajúci návrat k cirkevnej chudobe), v Modene (učenci Castelvetro, Sigonius) či v Benátkach (biskup Vergerius, ktorý začas pôsobil aj ako nuncius na dvore Ferdinanda I.).
Až do otvorenia tridentského koncilu mala katolícka cirkev tendenciu prirodzene asimilovať reformačné myšlienky. Bol to výsledok liberálneho humanistického ovzdušia, veď už Lorenzo Valla nabádal ku kritickému, nedogmatickému čítaniu svätých textov a Marsilio Ficino poukázal na skryté súvislosti medzi všetkými náboženskými vierami. Obrat nastal, keď v rímskej cirkvi prevážila tvrdá línia kardinála Carafu (neskorší pápež Pavol IV.) a znovuzavedenie inkvizície.
V pohnutých časoch vojen medzi európskymi aj medzi samotnými talianskymi štátmi kultúrne ovzdušie formovali polyhistori, ktorí stavali najmä na filozofii štátu a na reforme cirkevnej moci. Spomeňme aspoň mnícha a utopistického socialistu Tommasa Campanellu (1568 – 1639), ktorý za pokus o prevrat v Neapolsku strávil 26 rokov vo väzení.
Jeho texty (Slnečný štát, O kresťanskej monarchii, O cirkevnom štáte) apelujú na morálnu reformu cirkevnej vlády. Aj Campanella zastával exkluzívne postavenie fyzickej skutočnosti, matematické zákony, vlastné oduševnenému vesmíru, ale nevylučoval ani mágiu ako prostriedok na dosiahnutie obrátenia sa ľudí k pravej viere.
Florentským diplomatom par excellence bol Niccolò Machiavelli, ktorý nastúpil do služby už v čase Lorenza I. de‘ Medici. „Florentský sekretár“ plnil misie na dvore Ľudovíta XII., Cesareho Borgiu, jeho otca Alexandra VI. aj u cisára Maximiliána. Po porážke Francúzov v Taliansku však svoj úrad stratil, dokonca bol poslaný do vyhnanstva na svoj majetok.
Tu sa venoval písaniu a tu vznikli jeho najlepšie texty (známy Vladár, ale aj Úvahy o prvej dekáde Tita Livia či O vojenskom umení). Na príhovor Giulia de‘ Medici mu florentská mestská rada zadala zákazku – Machiavelli teda napísal Istorie fiorentine (Florentské dejiny, 1520 – 1525).
Literárna republika
Liberálny neoplatonizmus, ktorý sa v regióne zakorenil ešte v 15. storočí prácou filozofického krúžku Marsilia Ficina, sformoval ďalšiu generáciu. Le litterae, pôvodné grécke a latinské texty, dali základ novej kultúre a rozvoju nových vedeckých odvetví. Najmä literáti vysokej kultúry hlásali spoločnú literárnu republiku (respublica literaria) ako prejav duchovného života Európy, ktorý nepodliehal obmedzeniam politických či iných umelých hraníc.
Túto myšlienku rozvinul Angelo Decembrio v spise Politia literaria, kde „literatúru“, teda samostatné humanistické vedy, obohatil o pojem politia – zásady ich aplikácie v praxi. Jeho označenie politia literaria je syntézou myšlienky dôstojnej literárnej disciplíny – honesta disciplina (teda humanistických vied ako samostatných a rovnocenných vedám prírodným), a elegancie ako jej povznášajúceho účinku.
Jestvovanie literárnej republiky dokazoval voľný a hojný pohyb humanistov po celej Európe, pričom ich osobnú kultúru často formovalo štúdium na niektorej z talianskych univerzít (pre poslucháčov z Uhorského kráľovstva to boli najmä univerzity v Bologni a Padove) a ich dorozumievacím jazykom bola rovnako latinčina ako gréčtina či zmes národných jazykov.
Medzi Florenciou, Padovou a inými kultúrnymi centrami jestvovala živá komunikácia prostredníctvom odbornej aj súkromnej korešpondencie a prostredníctvom ciest a návštev. Obdobou florentského krúžku bol aj bratislavský humanistický krúžok pod patronátom biskupa Štefana Radetia, v ktorom aktívne pôsobil Nicasius Ellebodius, bývalý padovský študent.
Súčasťou ideálu renesančnej dokonalosti bolo aj vhodné spoločenské správanie a občianske cnosti. Toto detailne spracovali príručky talianskych poradcov ako napríklad knihy Baldassara Castiglioneho Cortegiano (Dvoran) alebo Giovanniho della Casu Galateo (Dvornosť).
Renesančné dedičstvo sa prejavovalo aj v koncepcii medicíny ako vedy o harmónii fyzického a metafyzického, ale aj v ponímaní technických a prírodných vied. Už da Vinci nadviazal na della Mirandolov kabalizmus a bádanie podriadil mágii čísla – numero, pondere et mensura (počet, váha a miera) sú kategórie, na základe ktorých Boh stvoril svet, a realitu nemožno skúmať inak.
Bernardino Telesio (1509 – 1588) k tomu pridal tézu o zmyslovosti všetkého reálneho, čím stotožnil empirické, zmyslové a rozumové poznanie vecí. Navyše, Boh, ktorý stvoril svet podľa kalkulu, je vo všetkom stvorenstve. Skutočným revolucionárom bol neapolský dominikán Giordano Bruno (1548 – 1600).
Zašiel ešte ďalej ako Kuzánsky a tvrdil, že ani Zem, ba ani Slnko nie sú stredom vesmíru, lebo ten je nekonečný. Za svoje presvedčenie žil celý život ako vyhnanec v Ženeve, Paríži, Oxforde, Wittenbergu a začas aj v Prahe Rudolfa II. Napokon ho nalákali späť do Talianska, ale vlastný žiak ho udal a Bruno zaplatil životom na hranici v Ríme.
Jeho starú katedru v Padove prevzal Toskánec Galileo Galilei (1564 – 1642), ktorý mal rovnaké zmýšľanie ako Bruno, ale nechcel skončiť rovnako, a preto ho poprel. Cosimo II. Medici ho v roku 1610 menoval prvým matematikom Toskánskeho vojvodstva. Veda a technika vďačí Galileimu za zdokonalené kružidlo, za ďalekohľad a astronomické tabuľky pre námornú plavbu.
Florencia bola kamienkom (aj keď azda žiarivým) v politicko-spoločenskej mozaike Európy 16. storočia. Čas jej najväčšej slávy bol už minulý, v Seicente múzy ustúpili zbraniam. Napriek tomu v období vrcholnej renesancie toto mesto zastávalo dôstojnú úlohu v politicko-spoločenskom dianí na Apeninskom polostrove.
