Keď sa pred asi 13 000 rokmi naposledy zaľadnil Beringov prieliv, do Ameriky prenikla posledná vlna aziatov, ktorá prenasledovala čriedy migrujúcich zvierat. Potom došlo k roztopeniu ľadov, ktoré už nikdy v dejinách nevytvorili most medzi kontinentmi.
Amerika sa odizolovala od zvyšku sveta a jej obyvateľstvo prešlo svoju vlastnú púť od lovcov a zberačov až po poľnohospodárov a obyvateľov kamenných miest s vlastným písmom, matematikou či astronómiou. Táto cesta trvala viac ako 10 000 rokov a rané spoločné kultúrne dedičstvo s Áziou sa dávno pretrhlo a transformovalo. Nie na všetky kultúrne črty sa vzťahujú zákony sociálnej evolúcie, a preto sú dnes výsledky spoločenského vývoja v Starom a Novom svete len ťažko porovnateľné. Amerika sa v mnohom vydala svojou vlastnou cestou, a preto aj stupeň jedinečnosti jej kultúrnych výdobytkov bol oveľa vyšší než v Starom svete, kde sa kultúry Európy, Ázie a Afriky navzájom dlhodobo ovplyvňovali a určité veci, takpovediac, unifikovali. V Amerike nešlo len o absenciu niektorých významných prvkov Starého sveta, ako bolo napríklad koleso či výroba kovov, ale najmä o formovanie sociálnych a politických celkov na veľmi špecifických základoch, o odlišnú mentalitu, hodnoty, spôsoby vnímania a interpretácie reality.
Mimo všetkých známych jazykov
Keď sa Krištof Kolumbus priplavil k americkým ostrovom, očakával inakosť v rámci starosvetských noriem, lebo predpokladal, že priplával z opačnej strany do dlhšie známej a nie zas tak odlišnej Indie. Myslel si, že Portugalcom odníme monopol na lukratívny obchod s korením, a nie, že objaví celkom nový svet. Aj preto sa jeho tlmočníci prihovárali domorodcom tak, ako to zvykli robiť Portugalci v Indii. Keď to nezabralo, nastúpila latinčina a gréčtina. Aj na takéto zlyhanie bol Kolumbus pripravený a napokon prišiel rad na jeho jazykového experta Luisa de Torresa, ktorý hovoril po „hebrejsky, chaldejsky a trochu arabsky“. Indiáni však opäť nereagovali. Dňa 12. októbra 1492 Kolumbus napísal: „Ak sa to zapáči nášmu Pánovi, na spiatočnej ceste ich vezmem šesť pre Vašu Výsosť, aby sa naučili rozprávať“. Čo iné mohlo skrsnúť v hlavách námorníkov než predstava, že tento ľud z druhej stany Zeme naozaj nevie rozprávať a že nimi vyslovované slová sú len smiešnym mrmlaním bez zmyslu, ktoré je podobné zvukom zvierat. Napokon došlo aj na zásadnejšiu otázku. Sú to vôbec ľudia? Vtedajšia definícia človeka nebola ani zďaleka tak anatomická, ako to vidíme dnes. To, že Indiáni chodili po nohách a mali v rukách nástroje, ešte neznamenalo, že nejde o nejaký druh zvierat, podobných opiciam. Nemali totiž na sebe hlavný identifikačný znak civilizácie od čias vyhnania z raja – oblečenie. Podľa vtedajších kritérií vôbec nevedeli rozprávať a, čo bolo azda najpodstatnejšie, v Biblii, ktorá veľmi pevne určovala vtedajší obraz sveta, o nich nebolo ani zmienky. Teda, vlastne by nemali existovať, aspoň nie ako ľudia. To bol začiatok rozsiahlych polemík o tom, koho Indiáni vlastne predstavujú a ako sa k nim treba správať. Už len tieto samotné pochybnosti stáli na počiatku mnohých ukrutností a ignorancie, ktorú dnešnými očami ani nie sme schopní pochopiť. Dňa 16. decembra 1492 si Krištof Kolumbus o Indiánoch veľmi príznačne zapísal do denníka: „Sú ako stvorení k tomu, aby poslúchali.“
V znamení kríža a strelného prachu
Ani Kolumbovi sa to však zjavne nedarilo. Už počas jeho druhej výpravy sa Indiánom pokúsili vštepiť kresťanskú vieru podivným spôsobom. Rozdali im sväté obrázky a povolali ich do improvizovanej kaplnky, aby sa pomodlili. Zo záznamov sa však dozvedáme, že: „keď títo muži odišli z kaplnky, odhodili obrázky na zem, zasypali ich hromadou hliny a na vrch sa vymočili.“ Keď to zbadal brat Krištofa Kolumba Bartolomeo, rozhodol sa ich náležite potrestať: „Odovzdal tých nehodných mužov spravodlivosti a, keď sa preukázal ich zločin, dal ich verejne zaživa upáliť.“ Ani neskôr Indiáni nedostávali iné tresty než upálenie alebo obesenie. Upálenie bolo určené pre pohanov. Než bol Cuahtemoc, posledný hrdinský obranca aztéckeho Tenochtitlánu, popravený pre malichernú zámienku, požiadal kapitána Alvarada, aby mohol prestúpiť na kresťanskú vieru. Ako popisuje kronikár Bernal Díaz de Castillo: „Tak ho neupálili, ale iba obesili na strome a do ruky mu vložili kríž. Zomrel skoro ako kresťan.“
Prvým centrom kolonizácie Nového sveta sa stal ostrov Hispaniola (dnešné Haiti). Práve na Hispaniole domorodé indiánske obyvateľstvo ako prvé pocítilo nielen európske choroby, ale aj jarmo otrockého zaobchádzania. Začalo neuveriteľne rýchlo vymierať, a to aj vďaka násilnému obracaniu na kresťanskú vieru. Kronikár conquisty Oviedo s potešením oznamuje: „Satan je z ostrova Hispanioly navždy vypudený. Teraz, keď je väčšina Indiánov mŕtva, všetka jeho moc zmizla. Kto by len mohol popierať, že strelný prach, ak ho použijeme proti pohanom, vonia nášmu Pánovi ako kadidlo?“ Práve na Hispaniole, prvý raz na americkej pôde, však zaznel aj hlas na podporu Indiánov. V roku 1511 v Santo Domingu dominikánsky mních Antonio de Montesino veľmi radikálne kázal o pravej ľudskej podstate Indiánov a ako prvý v Amerike zahájil boj za ich práva. Už rok nato, v roku 1512, španielsky kráľ Karol V., vnuk legendárnej Izabely a Ferdinanda, normami „Ordenanzas para el tratamiento de los Indios“ zakázal nazývať Indiánov „psami“ a nariadil ich oslovovať ich vlastnými menami. Bol to začiatok dlhotrvajúceho a bolestného procesu akceptovania ľudskej dôstojnosti pôvodných amerických obyvateľov. Zrejme však až Cortésovo ťaženie proti Aztékom v roku 1519 a zahliadnutie hlavného mesta ríše Tenochtitlánu (conquistadori ho opisovali ako veľkolepo vystavané mesto, krajšie ako Benátky) utvrdili Španielov v tom, že majú čo do činenia s civilizáciou, ktorej nositeľmi musia byť skutoční ľudia. Až 18 rokov po tomto očividnom dôkaze prišla právna reflexia tejto skutočnosti – pápežská bula Pavla III. Sublimis Deus (Veritas ipsa) z roku 1537, ktorá uznala Indiánov za skutočných ľudí. Podľa nej Indiáni už nemali byť chápaní ako zvieratá, ako sa domnievali ich prví objavitelia. Smutné je však to, že rok nato bola táto bula pápežom odvolaná, a to na nátlak španielskeho dvora kvôli priveľkým právam, ktoré vraj Indiánom pripisovala. Boj o uznanie Indiánov ako ľudí sa preto ešte ani zďaleka nekončil. Ak aj boli Indiáni napokon hodní prijatia krstu a mohli sa stať kresťanmi podobne ako Španieli, ich status ešte stále nebol rovnocenný.
Genocída obludných rozmerov
Dominikán Tomás Ortiz napísal Rade pre Indie (koloniálny správny orgán španielskej ríše): „Čím sú starší, tým sú menej náchylní k dobrému. Okolo veku desať alebo dvanásť rokov to vyzerá, že pochytia niečo z dobrých mravov, nejakú lepšiu vlastnosť, ale neskôr sa z nich stanú vyslovené hovädá... Boh nikdy nestvoril plemeno viac obdarené neresťami... a sú hlúpejší ako osly.“ Stereotyp o hlúpych Indiánoch by nebol ešte tým najhorším. Oveľa drastickejšie postupovali tí, ktorí nevideli inú cestu, než ich vyhladenie. Kronikár Oviedo napísal veľmi cynicky: „Keď proti nim bojujeme, musíme si dávať veľký pozor na meče. Nesmieme im ťať do hláv, iba do tiel. Majú totiž lebky také tvrdé, že mnoho našich mečov sa už poškodilo.“ Ignorovanie akýchkoľvek práv, vrátane práva na život, vyplývalo z nerovnocenného statusu človeka, ktorým, žiaľ, Indiáni naďalej disponovali. Často sa stávali doslova lovnou zverou a boli masovo zabíjaní. Otrocká práca bola jedným z faktorov, ktorý slobodomyseľných Indiánov úplne decimoval. Medzi prvými podľahlo aj indiánske obyvateľstvo Kuby. V čase guvernéra Nuña Guzmána obyvateľstvo vďaka otrockej práci prakticky vymrelo a tí, ktorí zostali „prestali obcovať so svojimi ženami, aby neplodili nových otrokov“. Keď takto bleskovo vymreli ostrovy Kuba a Hispaniola, Španieli sa najskôr pokúšali doplniť otrokov z ďalších ostrovov. Smutný bol prípad obyvateľov Bahamských ostrovov. Tí verili, že po smrti odchádzajú do „južných krajín“. Španielom sa nebridilo túto ich vieru využiť a presvedčiť ich, že oni z tohto „raja“ práve prichádzajú a že by sa mohli stretnúť so svojimi mŕtvymi príbuznými či zosnulými deťmi, za ktorými veľmi smútili, a to už za živa. Naivných Bahamčanov naložili na lode a priviezli ich do „južných krajín“ na Kubu a Hispaniolu, kde ich uvrhli do otroctva a nútili k ťažkým prácam. Keď obyvatelia Bahám pochopili podvod, väčšina z nich spáchala samovraždu, alebo odmietali prijímať potravu dovtedy, kým postupne všetci nezomreli. Nemenej obludným riešením tohto „problému“ bol napokon prísun afrických černochov, ktorí lepšie znášali fyzickú záťaž. Daň na indiánskych životoch však bola nesmierne vysoká. Aj keď najväčší podiel na ich zabíjaní mali choroby (Indiáni neboli imúnni ani len voči nádche a čierne kiahne ich zabíjali po tisícoch), umieranie v otroctve a úmyselné vyvražďovanie Španielmi sa nedá ničím ospravedlniť a pochopiť ani s odstupom storočí. Vo svetových dejinách asi nejestvujú desivejšie štatistiky. Podľa odhadov, okolo roku 1500 mala celá planéta 400 miliónov obyvateľov, z toho až pätinu, teda 80 miliónov, tvorili Indiáni oboch Amerík. Po conquiste, len o 50 rokov neskôr, ich zostalo iba 10 miliónov. Ešte markantnejší rozdiel bol v Mexiku, kde sa medzi rokmi 1500 a 1600 obyvateľstvo zredukovalo z 25 miliónov na 1 milión. Ak nie inde, tu je slovo genocída určite na mieste.
Valladolidská dišputa o prirodzenosti Indiánov
Proces vymierania a vyhladzovania bol do veľkej miery zapríčinený pretrvávajúcim statusom Indiánov, ktorí neboli akceptovaní ako rovnocenní príslušníci ľudského plemena. Jednou z najslávnejších historických udalostí, kde sa mal tento status vyjasniť, bola tzv. Valladolidská dišputa, ktorú v roku 1550 vo Valladolide usporiadal španielsky kráľ Karol V. Proti sebe sa tam postavili filozof Juan Ginés de Sepúlveda a biskup Chiapasu Bartolomeo de las Casas. Sepúlveda sa obrátil k starovekému Aristotelovmu dielu „Politika“, aby poukázal na prirodzené delenie ľudstva na rodených pánov a rodených otrokov, čím, pochopiteľne, chcel dokázať, že Indiáni sú rodení otroci. Už vtedy mal las Casas za sebou bohaté pôsobenie medzi Indiánmi, najmä medzi Maymi v mexickom Chiapase a v severnej Guatemale. Pokladal ich za slobodných ľudí s obdivuhodnými vlastnosťami prvých kresťanov. Išlo o jednu z najpozoruhodnejších debát všetkých čias, ktorá s prestávkami trvala niekoľko mesiacov, pričom napríklad len jedna z las Casasových argumentácií v prospech Indiánov zabrala päť dní. Sepúlveda nenazýval Indiánov ľuďmi, ale termínom hominculi „človiečikovia“, prisudzoval im detskú infantilnosť a intelektuálnu nedostatočnosť. Preto mali byť predurčení na ovládanie vyspelejším národom, a to v prípade kresťanskej misie podľa princípu „ecclesia militans“ aj s použitím sily – údajne v ich vlastný prospech. Las Casas oponoval svojou „Apologíou“, kde sa obracal na antiku ako vzor, ktorý bol taktiež modloslužobnícky, a predsa ho považujeme za plne civilizovaný. Ako bola nenásilne christianizovaná antika, tak by mali byť s rešpektom a bez násilia christianizovaní aj Indiáni. Hoci víťaz dišputy nebol nikdy úplne jednoznačne určený, na základe konzekvencií sa za víťaza všeobecne označuje las Casas. Napriek tomuto prvému veľkému víťazstvu zástancov práv Indiánov netreba zabúdať, že bolo príliš teoretické a príliš vzdialené od Ameriky, než aby mohlo reálne ovplyvniť ich život. Hoci ho niektoré kráľovské nariadenia zohľadňovali, v skutočnosti nikdy nebolo uvedené do praxe.
Indiánski obyvatelia Utópie
Biskup Bartolomeo de las Casas až príliš predbehol svoju dobu, no v iných veciach v nej zostal celkom ponorený. Napríklad, hoci indiánskych otrokov prepustil už v roku 1514, o 30 rokov neskôr, v roku 1544 stále vlastnil ernošských otrokov, retože o ich prirodzenosti i emyslel o isté, o o ndiánskej. Aby sme mu však nekrivdili, dodajme, že na sklonku svojej životnej dráhy Bartolomeo de las Casas žiadal aj o oslobodenie čiernych otrokov, čo bol v tých časoch naozaj utopický návrh. Las Casas však k utópii nikdy nemal ďaleko, a to doslovne. Dielo Utópia o ideálnom svete rovnosti od Thomasa Morea silno ovplyvnilo Erazma Rotterdamského, Moreovho dobrého priateľa. Od Erazma sa na univerzite v Sorbonne týmito ideálmi nadchol Francisco de Vitoria, ktorý neskôr vyučoval v Španielsku na univerzite v Salamanke, kde študoval aj las Casas.
Zástancami nielen rovnosti Indiánov, ale aj ich predurčenosti k ideálnemu kresťanskému životu teda boli utopickí idealisti Francisco de Vitoria aj Bartolomeo de las Casas. Neboli jediní. Na území Ameriky postupne vznikalo mnoho izolovaných mníšskych „štátov“, kde sa mnísi pokúšali zaviesť ideály rovnosti a Indiáni dostali šancu stať sa prvými obyvateľmi zrealizovanej Moreovej Utópie alebo Božieho štátu sv. Augustína. Väčšina týchto experimentov beznádejne zlyhala. Ich azda najväčším vyvrcholením boli jezuitské „indiánske redukcie“ v pralesoch Paraguaja v 17. a 18. storočí. Tieto sväté indiánske republiky napokon podľahli španielskym delám a idea Indiánov ako čistých, Božích detí, schopných realizovať utopické sny európskych kresťanských intelektuálov, sa skončila adobro v prepadlisku dejín.
Arabský svet na brehoch Ameriky
Conquistadori sa pri vstupe do Nového sveta stretli s niečím úplne odlišným, než na čo boli zvyknutí. Netreba zabúdať, že rok 1492 bol nielen rokom začiatku dobýjania Ameriky, ale súčasne rokom dokončenia reconquisty, teda rokom vyhnania posledných Arabov z Pyrenejského polostrova. Španieli sa ich vyhnaním nezastavili, ale rozbehli. Ich čerstvo nadobudnutá sebadôvera sa opierala o práve overené schopnosti dobýjať a víťaziť nad pohanmi, čo veľmi silno poznačilo nasledujúce desaťročia, počas ktorých vstúpili do pohanskej Ameriky. V počiatkoch conquisty, keď Hernán Cortés tiahol na aztécke hlavné mesto, označovali všetky aztécke chrámy ako „mešity“. Keď výprava Hernándeza de Córdobu objavila prvé veľké výstavné kamenné mesto na pobreží, s úžasom ho pomenovali „Veľká Káhira“. Akoby si Španieli ani neuvedomovali, že už neprenasledujú moslimov, ale sa ocitli v celkom inom svete, ktorému pre nedostatok paralel vôbec nerozumeli. Postupne sa čoraz častejšie stretávali s javmi, ktoré už nevedeli k ničomu prirovnať. Začalo sa to možno celkom banálne zoologickou záhradou v Tenochtitláne, ktorá ich úplne vyviedla z miery. V tom čase totiž v Európe ešte žiadne zoologické záhrady neexistovali. Pokračovalo to odlišnosťou všetkého, najmä spôsobu vedenia vojny, v ktorej Aztékovia merali víťazstvo počtom zajatcov a Španieli počtom zabitých nepriateľov. V ritualizovanom a symbolickom svete, do ktorého prišli, sa ich čerstvý novoveký pragmatizmus ukázal byť mimoriadne účinným nástrojom na dobýjanie. Oveľa účinnejším než ich zbrane a kone. Úsvit novoveku so sebou našťastie prinášal aj ideály a sny o rovnosti, predtým nevídané. A tak sa zdá, že európske myslenie konca 15. a prvej polovice 16. storočia napokon bolo schopné vnímať Indiánov iba v dvoch extrémoch – buď ako úplne menejcenných tvorov, alebo, naopak, ako vzor nadpozemskej cnosti a čistoty, ktorý treba nasledovať. Na status obyčajného človeka, presne takého ako všetci ostatní, museli Indiáni čakať ešte niekoľko storočí. V niektorých oblastiach sa ho nedočkali dodnes.
