Významný teológ a filozof svetového formátu P. Althaus vyhlásil, že Lutherova teológia je oceán. V tejto vete je jasne vyjadrené, že všetky aspekty teológie tohto stredo-novovekého génia nie je možné vystihnúť v jednej úvahe. V nasledujúcich riadkoch sa môžeme pokúsiť zachytiť aspoň motívy jeho uvažovania a práce.
Martina Luthera zaraďujeme do nie veľkej skupiny osobností, o ktorých môžeme povedať, že sa výraznou mierou pričinili o formovanie vývoja dejín ako takých. Bol typickým človekom – vzdelancom svojej doby, ktorú na jednej strane charakterizoval, no zároveň jej aj dominoval. Slovami teológa Jaroslava Pelikána ho môžeme označiť za poslušného rebela – inak povedané, nechtiac sa stal reformátorom a revolúcia mu nebola blízkym pojmom. Ako som uviedol, Luther bol typickým človekom svojej doby. Pochádzal zo sedliackej (baníckej) rodiny, zvesť cirkvi bral stopercentne vážne a nasledoval jej predpisy, pričom hľadal pokoj pre svoju dušu. Práve toto ho chtiac-nechtiac doviedlo k reformácii stredovekej cirkvi.
Kríza neskorostredovekej spoločnosti
Detstvo, mladosť a prvotné vzdelanie Martina Luthera neboli ničím výnimočné. Narodil sa v dobe, ktorú sprevádzala kríza obdobia neskorého stredoveku, týkajúca sa otázky autority. Inštitúcie, zvyky, tradície a myšlienky stredovekej spoločnosti boli nielenže kritizované, ale aj spochybňované. Kríza sa objavila takmer vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Dochádzalo k častým sporom medzi Rímsko-nemeckou ríšou a vznikajúcimi stavmi dynastií v západnej a východnej Európe. V politike teda postupne dochádzalo k decentralizácii ríše a stredoveká univerzálnosť ako politická realita sa stávala ilúziou. Feudalizmus, s ktorým bola cirkev bezprostredne spätá, začal upadať, cirkev sprevádzal celý rad kríz od inštitucionálnej, morálnej až po krízu doktríny (teologicko-scholastický spor tomizmu a occamizmu priamo na pôde cirkvi). Humanizmus a renesancia so svojím dôrazom na nové metódy učenia sa boli v tomto období na vzostupe a charakterizoval ich nový postoj k vedomostiam, ich získavaniu a účelu zisku. Mysticizmus, ktorý zdôrazňoval priamy prístup jednotlivca k Bohu bez nutnosti sprostredkovateľa onoho prístupu v osobe kléru, získaval na popularite. Tým dochádzalo k istému popieraniu úlohy posvätného kňazstva v živote jednotlivca a spoločnosti, ktorú napriek všetkému ešte charakterizovalo cirkevníctvo v praxi. Po katastrofálnom 14. storočí, ktorého znakom bola sociálna a ekonomická kríza, sprevádzaná hladomorom, morom a vojnami, vedúcimi k rapídnemu zníženiu počtu obyvateľov v Európe s dopadmi v ekonomickej a sociálnej sfére, v 15. storočí dochádzalo k oživeniu miest a následného pragmatizmu, obchodu a peňažnej ekonómie a zároveň k rastúcej sebaistote laikov v spoločnosti a cirkvi. V tejto dobe, t. j. v závere 15. storočia, prišiel na svet Martin Luther. Ak ho ako takého chceme aspoň z časti pochopiť, je dobré ho predstaviť – teda pokladať za pútnika (do roku 1505), profesora (1512 – 1517) a nakoniec farára – reformátora (1517 – 1546) stredovekej cirkvi. Ako pútnik si robil starosť o svoje vlastné duchovné zdravie. Bol totiž klasickým dobovým náboženským človekom, ktorému cirkev predstavovala Boha zväčša ako prísneho sudcu, ktorého spravodlivosť súdi a odsudzuje človeka, a nie ako prednostne milujúceho evanjeliového Boha Krista. Hľadal teda istotu, že tento prísny Boh ho miluje. Ako profesor, na popud svojho duchovného kláštorného otca Staupitza, v tomto zápase začal študovať teológiu a Písmo a následne ako farár kázal v kláštore a neskôr v mestskom kostole vo Wittenbergu. Práve pastorálna starostlivosť, keď sa znepokojoval nad duchovným rastom jemu zverených ľudí, pomohla meniť Luthera z pochybujúceho pútnika, zvedavého profesora, farára na reformátora cirkvi.
Ctižiadostivý otec a osudová búrka
Martin Luther sa narodil v meste Eisleben pravdepodobne v roku 1483. Jeho otec Hans sa vypracoval z obyčajného baníka na majstra huty a dokonca sa stal spolumajiteľom jednej z nich. Napriek tomu, že finančné pomery rodiny sa výrazne zlepšili, rodina Lutherovcov ako taká bola šetrná, nakoľko si uvedomovala hodnotu ťažko zarobených a získaných financií. Otec Luthera si bol vedomý, že jeho prísne vychovaný syn by to mal v živote dotiahnuť ďalej než on a jeho matka. Poslal ho teda na štúdiá najskôr na latinskú školu do Mansfeldu, potom do Magdeburgu a Eisenachu. V nijakom prípade nechcel šetriť na výdavkoch za synovo štúdium.
V roku 1501 mladý osemnásťročný Luther nastúpil na univerzitu do Erfurtu – teda mesta, ktoré bolo v danej dobe hospodársky významným mestom, ležiacim na veľkej dopravnej križovatke. Život tohto mesta ovplyvňovala celá plejáda mníšskych rádov, panovalo tu veľké uctievanie relikvií a samotný Erfurt bol označovaný ako „Malý Rím“. V roku 1505 úspešne získal titul „magister artium“, na čo ho jeho otec s plnou hrdosťou a rešpektom začal oslovovať „vy“ namiesto familiárneho „ty“. Krátko na to však došlo k prvému vážnejšiemu konfliktu medzi ním a jeho synom, nakoľko po zložení magisterských skúšok bolo potrebné sa rozhodnúť, kam v štúdiách ďalej. Hans Luther bol v istom slova zmysle typom moderného človeka, pre ktorého náboženská obeť nemala taký význam v živote ako spoločenský úspech. Preto pre syna navrhoval štúdium práva a dokonca mal pre neho vyhliadnutú aj zámožnú nevestu. Naopak, Martin, ktorý na uvedené štúdium práva aj nastúpil, s veľkou pravdepodobnosťou nie z vlastného presvedčenia, pokladal náboženský život za cieľ, hodný dosiahnutia. Búrka, počas ktorej sa raz vracal domov, však zmenila plány otca Hansa. Martin v smrteľnej panike pred úderom blesku zložil sľub svätej Anne: „Svätá Anna, pomôž mi! Stanem sa mníchom.“ Napriek odhováraniam priateľov a hnevu otca štúdiá práva ukončil, nastúpil na štúdiá teológie a vstúpil do erfurtského kláštora augustiniánov, pričom netušil, aké ďalekosiahle následky pre cirkev a dejiny Európy bude tento jeho krok mať.
Hľadanie viery bez strachu
Lutherov motív pre vstup do kláštora bol predovšetkým náboženský. Hľadal reálneho Boha. Kládol si otázky typu: „Ako sa vyhnúť peklu, tak často stredovekou cirkvou predostieraného pred zrak vtedajšieho človeka? Ako si človek môže byť istý Božou milosťou a spasením?“ V danom okamihu života mu pre pokoj duše nepomáhali ani skutky milosrdenstva, ani príhovorné modlitby svätých či odpustky, ani učenie o očistci ako poslednej „záchrannej brzde“ pre hriešnika. Ako jediná možnosť sa mu javila cesta mnícha a kláštorný život ako ideálna cesta k získaniu záslužných skutkov pred Bohom. Bol verným synom stredovekej katolíckej cirkvi, ktorý sa riadil jej nariadeniami v nádeji, že nájde pokoj pre svoju dušu. Práve kláštor v Erfurte bol „ideálnou cestou“. V tomto kláštore bolo zakázané hovoriť, dorozumievať sa mohlo len znameniami. Počas návštevy Ríma, čo bola ďalšia vhodná príležitosť privlastniť si spomínané skutky svätých predpísanými úkonmi kajúcnika, však všade okolo videl množstvo prepychu. V konfrontácii s chudobou sedliakov v Nemecku to v ňom nezanechalo dobré pocity, skôr sklamanie. Stratil istotu aj v samotnej sviatosti pokánia, pretože si kládol otázku o tom, ako si môže byť istý, či má dokonalú ľútosť nad hriechmi a či tu nejde len o vyznanie hriechov zo strachu pred trestom. Ako typickému stredovekému človeku sa mu ponúkala ešte cesta spásy mystikov – bez straty identity sa rozplynúť v akejsi Božej priepasti. Podmienkou však je, aby človek miloval Boha. Môže však stredoveký človek, hriešnik, ktorému sa Boh vo svojej podstate javí skôr ako zlomyseľný subjekt, držiaci človeka nutne v okovách cirkevných predpisov kvôli spáse, milovať takého Boha? V tejto chvíli Lutherovho života to bol práve predstavený kláštora Ján Staupitz, ktorý začal orientovať jeho myšlienky na Krista, Bibliu a viesť ho ako mystik a tomista ku kontemplácii nad ukrižovaným Kristom. Po svojej vysviacke za kňaza (1507) Luther začal prednášať svojím rádovým bratom práve na popud Staupitza, čím ho navádzal na cestu z morbídnej introspekcie k pomoci druhým. Venoval sa štúdiu klasických biblických jazykov, Biblie, študoval dogmatický základ stredovekej teológie – Sentencie Petra Lombardského a výklad k nim od mysliteľa Gabriela Biela. Teologicky vyrastal na myšlienkovom základe neskorostredovekého occamizmu, s ktorým sa neskôr vo svojej teológii rozišiel, a začal poznávať to najdôležitejšie – diela cirkevného otca Augustína s ich dôrazom na Božiu zvrchovanosť.
Nová teológia a spor s Rímom
Staupitz považoval Luthera za mimoriadne schopného mysliteľa a teológa, videl v ňom svojho nástupcu za katedrou na univerzite vo Wittenbergu. Preto ho nahováral, aby si urobil doktorát a stal sa tak kláštorným kazateľom a profesorom spomínanej univerzity, ktorú v tom období založil jeho neskorší ochranca – saský kurfirst Fridrich Múdry. K tomu, aby mohol byť promovaný na doktora, bolo treba zaplatiť 50 zlatých ako riadny poplatok. Chudobný mních si to síce nemohol dovoliť, no s podporou Fridricha Múdreho poplatok dokázal uhradiť. Po svojej promócii pôsobil s niekoľkými prestávkami 33 rokov ako teologický profesor na biblickej katedre. Spočiatku sa pri svojich prednáškach pridŕžal zaužívanej schémy podľa zásad occamizmu, sčasti tomizmu, mystiky a novoplatonizmu. Veľmi skoro, pravdepodobne v prvom roku profesorskej kariéry, však na základe štúdia a prednášok začal formulovať nový reformátorský náboženský názor na biblické Žalmy a na Pavlove apoštolské listy. Prišiel k názoru, že Boha nemožno poznať vo filozofických úvahách, ale jedine v osobe Ježiša Krista, ktorý sa ako Boh stal človekom, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. V danom období sa rozišiel s teológiou Akvinského v otázke dosiahnutia spásy a poznania Boha. Ak tomizmus považoval rozum za jeden z prameňov poznania Boha, pre Luthera bol podobne ako svedomie len zdrojom nedokonalého tušenia Božej existencie. Ak teológia tomizmu vychádzala z človeka aj z Boha, tak pre Luthera bol človek natoľko porušený hriechom, že z vlastných schopností nemohol sám prísť k Bohu ani si nijakým spôsobom zaslúžiť spásu. Veril jedine v moc evanjelia. Podobne sa rozišiel s occamistickým nominalizmom a s jeho teológiou milosti. Odmietol názor, že milosť je nejaká vnútorná vlastnosť, daná človeku, aby sa dostatočne snažil milovať Boha. Tvrdil, že milosť je Božie odpustenie hriechov, teda postoj Boha k človeku. Nadobúdal istotu, že biblický pojem „božej spravodlivosti“ neznamená hnev súdiaceho Boha, ale Božie milosrdenstvo a lásku, ktorá omilosťuje hriešnika na základe jeho viery a dôvery v Boha. Práve prostredníctvom Luthera sa univerzita vo Wittenbergu začala stavať odmietavo ku klasickej scholastickej teológii. Otvorený spor s rímskou kúriou na seba nenechal dlho čakať. Keď arcibiskup z Mohuča Albrecht potreboval peniaze na zaplatenie poplatkov, ktoré súviseli so ziskom jeho mnohých úradov, pápež mu povolil predávať odpustky na vlastných územiach. Sám sa totiž nachádzal vo finančnej núdzi a k tomuto kroku predávania odpustkov sa z času na čas sám uchyľoval. Takéto vysávanie Nemecka kúriou jednak zraňovalo národné zmýšľanie Nemcov a jednak sám ochranca Luthera Fridrich Múdry nechcel predavačov odpustkov na vlastnom území ani vidieť. Nechcel, aby peniaze jeho poddaných išli mimo územia jeho krajiny.
Luther proti odpustkom
Odpustky boli potvrdeniami o odpustení trestu za viny. Keď obyčajní cirkevníci došli s takým potvrdením za Lutherom a prosili ho o rozhrešenie bez toho, aby videl ich ľútosť a vyznanie nad hriechmi (odpustok ich nahradzoval), pokladal za povinnosť vystúpiť proti zneužitiam odpustkov a ich devastačnému vplyvu na náboženský život jednotlivca a vôbec proti takej teológii. V roku 1517 vyzýval k akademickej diskusii o hodnote odpustkov 95 tézami. V nich okrem iného definuje, v čom spočíva podstata pokánia. Odmieta jeho ohraničenie na sviatostný úkon a hovorí o celoživotnom postoji vo vzťahu k Bohu. Hoci sa vyjadril, že ani pápež nemôže odpúšťať žiadne viny, ale len vysloviť, že sú odpustené Bohom, v danom období nechcel útočiť na pápeža. Naivne si myslel, že keby pápež Lev X. vedel o zneužitiach odpustkov, tak by určite zakročil. Cirkevní hodnostári odignorovali akademickú dišputu, a tak Luther poslal niekoľko odpisov téz vplyvným osobnostiam. Pápež Lev X. sa domnieval, že „nemeckú mníšsku hádku“ sa podarí rýchlo urovnať, čím sa osudne prepočítal. Nariadil proces, po ktorom nasledovalo súhrnné pojednávanie proti Lutherovi ako notorickému kacírovi. Cieľ bol jasný – urobiť tohto nemeckého mnícha čím skôr neškodným. Lutherova Kázeň o odpustkoch (vydaná v náklade 20 000 kusov) sa totiž v Nemecku stala doslova hitom doby. Po tomto čine pápeža však nasledoval istý obrat v udalostiach. S ohľadom na politickú situáciu v ríši, v ktorej panovník nemal silné postavenie, kúria dala prednosť dobrým vzťahom s kurfirstom Fridrichom Múdrym a povolila mu, aby bol Luther vypočutý na sneme v Augsburgu (v Nemecku, čo mu zaručovalo istú bezpečnosť) pred pápežským legátom Cajetanom (1518). Stretnutie ale neviedlo k žiadnemu výsledku, keďže Luther odmietol akékoľvek odvolanie. Aj ďalšie snahy Ríma
o „upokojenie Luthera“ ostali bezvýsledné, a tak ostávalo len jedno – usvedčiť ho z príklonu k husitstvu a zároveň ho dotlačiť k popieraniu nutnosti pápežského primátu pre spásu. Toto sa kúrii podarilo na dišpute v Lipsku, ktorú Luther viedol s bývalým kolegom Jánom Eckom. S definitívnou platnosťou bol označený za heretika a prívrženca Jána Husa, upáleného v Kostnici ako kacíra, a jeho život bol od daného okamihu v reálnom ohrození. Pokiaľ do tohto obdobia ešte dôveroval pápežovi Levovi X. a myslel si, že o celej veci je zle informovaný, teraz pochopil, že tomu tak nebolo. Zo zápasu o podstatu odpustkov vyrástol zásadnejší odpor proti základom pápežskej cirkvi. Jeho smelý postoj na dišpute v Lipsku imponoval humanistom a nasledujúca podpora zo strany humanistického hnutia bola pre vec reformácie dôležitá. Do wittenberského univerzitného chodu bola včlenená humanistická učenosť s jej typickými dôrazmi na štúdium prameňov, navyše, z radov vzdelaných humanistov Luther získal množstvo spolupracovníkov, podporovateľov, medzi inými Filipa Melanchtona. Bol to práve on, kto v roku 1530 na sneme v Augsburgu predložil fundament luteránstva – Augsburskú konfesiu.
V roku 1520 Luther vydal tri dôležité reformačné traktáty – Babylonské zajatie cirkvi, Kresťanskej šľachte nemeckého národa a O slobode kresťana. Tieto, nakoľko narážali na fundamenty scholastickej rímskej vierouky, prakticky znamenali rozchod s rímskou cirkvou. Okrem toho požadoval reformu pápežstva, ktorá by smerovala k nasledovaniu Kristovej chudoby a ku vzdaniu sa svetských a cirkevných nárokov na panovanie. Ďalej žiadal nezávislosť nemeckého cisárstva a nemeckej národnej cirkvi od Ríma, opätovne zastavenie finančného vysávania Nemecka rímskou kúriou a reformu kresťanského a svetského života (reformu celibátu, kláštorov, odstránenie omší za mŕtvych, odpustkov, reformu škôl atď.). Kacírsky proces bol, pochopiteľne, obnovený a Rím proti Lutherovi vydal bulu Exsurge Domine, čím odsúdil a prikázal spáliť všetky Lutherove spisy. Luther odpovedal spálením buly aj s kódexom kanonického práva, čo celý národ priviedlo doslova k vzrušeniu a k napätiu, čo sa bude diať ďalej.
Rytier Juraj a základy reformácie
V ďalších rokoch osud Luthera závisel od situácie v ríši. Fridrich Múdry v roku 1521 presadil, aby bol Luther opätovne vypočutý na sneme vo Wormse. Nakoľko ale svoje tézy neodvolal ani pred cisárom Karolom V., bola na neho uvalená ríšska kliatba. Znamenalo to, že ho mohol ktokoľvek doslovne beztrestne zabiť. Zdalo sa, že to bude pre luteránstvo koniec. Kurfirst Fridrich Múdry znova zasiahol a Luthera ukryl na hrade Wartburg pod krycím menom rytier Juraj. Toto „wartburské obdobie“ Lutherovho života bolo naplnené jeho plodnou prácou – okrem iného tu vznikol známy Lutherov nemecký preklad Novej zmluvy, ktorý sa aj s predhovorom objavil v roku 1522. Medzitým jeho spolupracovník Filip Melanchton napísal dielo Loci communes, ktoré bolo prvým teologickým formulovaním základných Lutherových náboženských myšlienok.
Skutočnosť, že sa luteránstvo v priebehu ďalších rokov (hoci boli obdobia, keď katolíci a luteráni stáli proti sebe vo vojnovom napätí), prakticky až do uzavretia augsburského mieru v roku 1555, mohlo rozširovať napriek wormskému ediktu, možno vysvetliť slabosťou politickej centrálnej moci a spojením reformácie so značným počtom krajinských pánov – kurfirstov. Cisár, zapletený do ustavičných vojen, bol v Nemecku prakticky neprítomný a ríšske snemy odkladali otázku zavedenia wormského ediktu pre svoje osobitné ťažkosti. Všetko teda záležalo na postoji teritoriálnych pánov. Osobitne tu vynikol spomínaný Fridrich Múdry, ktorý svojou obratnou politikou mimoriadne napomohol veci reformácie. Činnosť jedného človeka, jeho vystúpenie v roku 1517 sa tak zmenilo na hnutie s názvom „reformácia“, pretože jeho existencia bola priamo úmerne závislá od politickej, ekonomickej a názorovej podpory teritoriálnych pánov. Popis a analýza činnosti Luthera v nasledujúcich rokoch si vyžadujú samostatný priestor, nakoľko odteraz v dejinách hovoríme o reformácii ako o hnutí a už nie len ako o činnosti človeka Luthera.
