Diskusie o reforme školstva pred 250 rokmi? Učitelia, ktorí sa domáhali pozornosti úradov a vyšších platov, ako fenomén raného novoveku? Školy ako predsiene kostola alebo laboratóriá spoločnosti? Všetky tieto otázky sú v súčasnosti oprávnené rovnako, ako boli na programe dňa v polovici 18. storočia. Fenomény modernej doby sú zakorenené prekvapivo hlboko v minulosti a občas býva užitočné a poučné pripomenúť si dávne problémy a ich riešenia.
Ak sa hovorí o reformách, automaticky sa predpokladá existencia niečoho, čo sa má vylepšiť a priviesť na vyššiu úroveň. V Uhorsku v polovici 18. storočia však niečo ako systém školstva, ktorý by bolo potrebné a možné reformovať, vlastne ani neexistoval. Vedľa seba fungovali len školy jednotlivých cirkevných spoločenstiev (evanjelické, jezuitské, piaristické...), ktoré sa riadili vlastnými predpismi a poriadkami, úroveň nimi poskytovaného vzdelania sa však odlišovala. Obsah vyučovania odrážal potreby jednotlivých konfesií či náboženských rádov a poznatky o veciach reálneho sveta sa do neho dostávali len veľmi váhavo. Učebnice boli rovnako rôznorodé ako typy škôl, navyše, žiaci sa trápili skôr s ich odpisovaním ako s nosením do školy. Popri tom ešte existovalo neformalizované vzdelávanie šľachtických detí v súkromí alebo remeselníckeho dorastu a dievčat.
Katolíci a protestanti v školských laviciach
Najnižšiemu, ľudovému školstvu sa ani neprikladala spoločenská závažnosť. Vyučovanie sa tradične sústreďovalo na sprostredkovanie základov vierouky. Čítanie sa síce ako-tak učilo, zato písanie, o to menej počty, vôbec neboli samozrejmosťou. Rovnako diskutabilné boli možnosti získať vzdelanie pre tých, ktorí nevyznávali preferovaný a štátom presadzovaný katolicizmus. Školy, vydržiavané protestantskými cirkevnými obcami, boli vyhlásené za súkromné. Ich žiaci dlhý čas nemali oprávnenie študovať na katolíckych školách bez konverzie na katolicizmus. V dôsledku nariadení zákonov po roku 1681 si protestanti niektoré typy škôl ani nemohli vydržiavať. Dôsledky v podobe odchodu na štúdiá v zahraničí boli paradoxné. Na jednej strane bol okruh potenciálnych študentov veľmi zúžený, keďže počet štipendií nepostačoval všetkým záujemcom, na druhej strane podmienky podpory zaväzovali poberateľov k návratu domov a službe v prospech patrónov. Tak sa nezriedka stávalo, že aj na elementárnych školách v malých dedinách aspoň nejaký čas pôsobili univerzitne vzdelaní mladíci, ktorí čakali na získanie výnosnejšieho a prestížnejšieho (farárskeho) miesta. Problém však nastal, ak sa monarchia dostala do vojnového vzťahu s cieľovými nemeckými krajinami, ako tomu bolo napríklad počas sedemročnej vojny. Vtedy Mária Terézia vydala zákaz študovať na nemeckých univerzitách a v prípade pruských krajín tento zákaz pretrval až do nástupu Jozefa II. na trón.
Základy vzdelávacieho systému
Školy teda boli rozdelené konfesionálne, navzájom na seba nenadväzovali a neboli ani štandardizované podľa toho, akej vekovej skupine žiakov mali slúžiť. Takže, ak dnes rekapitulujeme zásahy do školstva, ktoré odštartovali reformátori z okolia Márie Terézie, v podstate nešlo o reformy školstva, ale o utvorenie systému školstva, ktorého garantom sa mal stať štát. V tomto zmysle sa realizovala zásadná zmena celej oblasti školského vzdelávania, ktorá vlastne v danej dobe nemala obdobu. V habsburskej monarchii sa pristúpilo, na rozdiel od napríklad Pruska, s ktorým sa monarchia merala v rôznych oblastiach, k regulácii školstva od najnižšieho stupňa po univerzity. Školy sa mali stať (a aj sa stali) miestami vzdelávania obyvateľstva podľa predstáv štátu. K tomu slúžilo presné definovanie obsahu vzdelávania podľa toho, ktorej vrstve obyvateľov bolo určené – aby sa im dostala taká príprava, ktorá z nich mala sformovať užitočných poddaných štátu. Riadil sa tým výber vyučovacích predmetov, obsah učebníc aj počet vyučovacích hodín. Vznikli tak štyri typy ľudových škôl s rôznym počtom tried, ktoré žiaci (zväčša chlapci) mali absolvovať. Najnižší typ predstavovali dedinské a malomestské školy s dvoma – troma triedami, v mestách mali mať štandardne tri a v centrách školských obvodov štyri triedy. Ďalšou vymoženosťou týchto tzv. normálnych škôl, ktoré mali predstavovať príklad, normu pre ostatné, boli špecializované triedy pre adeptov učiteľského povolania, hudobné a kresliarske triedy. Tieto však slúžili ani nie tak pre rozvoj talentu, ako na poskytovanie potrebných zručností pre budúcich či pôsobiacich učiteľov – kantorov a organistov alebo remeselnícky dorast.
Výnimočným krokom, ktorý opäť predbehol aj často vyzdvihované východiskové krajiny osvietenstva, bolo stanovenie veku „školopovinnosti“ (6 – 12 rokov). Hoci štát zatiaľ nemal prostriedky na vynucovanie školskej dochádzky, tento princíp bol prejavom vedomia toho, že vzdelanie je výnimočne dôležité pre štát z rôznych aspektov – pre sprostredkovanie elementárnej vzdelanosti, občianskeho povedomia a neskreslenej vierouky.
Stredné školy – gymnáziá však boli tými, o ktorých sa najviac diskutovalo. Zatiaľ čo viedenskí reformátori preferovali viac reálnych predmetov (medzi ne sa však počítali aj zemepis a dejepis), v Uhorsku sa kládol dôraz na zdokonalenie humanitného vzdelávania, orientovaného na výučbu latinského jazyka. Nebola to náhoda, keďže zdanlivo mŕtva reč bola spojivom v krajine s mnohými domácimi jazykmi. V rámci školstva sa tým však zasiala istá dvojkoľajnosť, neskôr stále viac typická pre pomery v rakúsko-českej a uhorskej časti monarchie. Zato systém školskej správy bol do značnej miery podobný a spoločné boli mnohé učebnice, metodické postupy pri vyučovaní, normy školskej disciplíny atď.
Zatiaľ čo v rakúskej časti monarchie všetky zmeny prebiehali po častiach, postupne, v Uhorsku sa ich podarilo zhrnúť do komplexného reformného projektu – plánu, za aký sa dá označiť dielo Ratio educationis (1777). V ňom sa podrobne rozpracovali vyššie spomínané inovácie, počnúc elementárnymi školami a končiac univerzitou, no nielen to. Medzi zásadné východiská školstva sa zakotvili výrazne moderné zásady, akými boli náboženská tolerancia (v dobe ešte pred vydaním tolerančného patentu!), rešpekt voči materinským jazykom, používaným v krajine (teda aj slovenčine) a stanovenie princípu školopovinnosti (aj keď bez sankcií za jeho nedodržiavanie). Spolu so známym výrokom Márie Terézie, že škola vždy bola a zostane politicum, sa do procesu vzdelávania stále viac dostávali potreby štátu, ktorý sa usiloval nielen vzdelávať, ale aj disciplinovať svoje obyvateľstvo. Tomu sa malo vštepovať nielen povedomie povinností voči štátu, ale aj lojálnosť a hrdosť naň za to, čo pre nich robí. Kládli sa tým počiatky formovania zatiaľ poddaných štátu (Staatsuntertanen), z ktorých sa neskôr mali stať občania.
Kto boli „dizajnéri“ školských reforiem?
Taký komplexný krok, ako bolo „nastavenie“ školstva do podoby systému (vrátane stanovenia minimálnych platov učiteľov jednotlivých typov škôl či zásad penzijného zaopatrenia), pochopiteľne, nemôžeme spájať priamo s osobou Márie Terézie. Tá vlastne len signovala návrhy, spracované do uceleného návrhu opatrení, ktoré potom platili ako norma (nemožno síce hovoriť o zákone, lebo v jej dobe neprešli schválením na sneme, ale v zásade nadobudli takúto váhu). Do procesu príprav návrhov bol teda angažovaný celý rad odborníkov, ktorí sú dnes známi viac-menej len užšiemu okruhu historikov.
Samotné Ratio educationis menovite neuvádza svojich autorov, jednoznačne sa však vie o Jozefovi Ürményim, radcovi dvorskej komory, ktorého zásluhou sa podarilo vyriešiť koncepčné otázky. Sféra elementárneho školstva môže ďakovať za svoj systém Jánovi Ignácovi von Felbiger, Slezanovi a bývalému pruskému občanovi, ktorý prišiel do Viedne až začiatkom 70. rokov, no už na ich konci mal výslovné poverenie od panovníčky presadiť svoje metódy v celom Uhorsku. Jeho pravou rukou bol jeho bývalý viedenský riaditeľ piaristických škôl Ferdinand Ki(e)gler, ktorý Felbigerovu metodiku vyučovania a riadenia škôl odskúšal v sirotinci v Senci. Organizačnú sféru v Uhorsku mala na starosti školská komisia pri Miestodržiteľskej rade, pričom fungovalo aj jej „pododdelenie“ vo forme špeciálnej komisie pre elementárne školy. V nej sa angažoval napríklad dnes už zabudnutý kanonik Gašpar Pavol von Ehrenfels, inšpektor a stúpenec tolerancie a spoločného vyučovania katolíckych a protestantských detí. Často vyzdvihovaný Adam František Kollár sa v rámci koncipovania Ratio podieľal na „dizajnovaní“ koncepcie stredného školstva aj kráľovských akadémií, ktoré ale napokon viac-menej kopírovali lýceá, zavedené v rakúskej časti monarchie. V Uhorsku zostala len jedna univerzita, a to v Trnave, od roku 1777 v Budíne (a 1784 v Pešti), tá však už dávnejšie prebrala organizačné formy aj obsah vyučovania od viedenskej.
Medzi tých, čo sa pričinili o úspech reformných zásahov, vedúcich k utvoreniu celého školského systému, však musíme pripočítať aj „tých dole“, učiteľov, ktorí si osvojili nové zásady a iniciatívne prispeli k vylepšovaniu vyučovania. Ani tu nie sme bez znalosti aspoň niekoľkých mien, ktoré konkretizujú abstraktnú predstavu o „procese reforiem“. Sú to ľudia z praxe, angažovaní napríklad pri prekladoch textov nemeckých učebníc do domácich jazykov Uhorska. V prípade slovenčiny to boli učiteľ normálnej školy v Budíne Michael Hartmann či prešporskej slovenskej školy Juraj Lesák. Zatiaľ čo obaja mali na starosti prípravu slovenského vydania základných učebníc – šlabikára a gramatiky, banskobystrický inšpektor a duchovný František Xaver Demeter vydal preklad nemeckého podkladu pre zaujímavú náuku o čase (Zeitlehre – Učenie času), ktorý pripravoval v poslednom roku života Márie Terézie. Pri prekladoch a už aj písaní vlastných učebníc sa však angažovali aj profesori univerzity a napríklad z originálnej učebnice Ľudovíta Mitterpachera sa prednášalo v rámci celej monarchie. V ňom mal svoj vzor aj Juraj Fándly, typický osvietenec ľudu z tohto obdobia.
Samozrejme, sú známe stovky mien učiteľov, ktorí sa stotožnili so zásadami, presadzovanými síce zhora, ale zacielenými na postupnú transformáciu pomerov v konkrétnych lokalitách. Cez nimi vedené a štátom kontrolované školy postupne prešli celé generácie detí aj z najnižších sociálnych vrstiev, z ktorých sa neskôr mohla generovať vrstva stúpencov už nového myšlienkového konceptu – nacionalizmu. Vytváralo sa tak sociálne podhubie, o ktoré sa mohli oprieť strojcovia národného hnutia.
