Keď 2. decembra 1946 privádzali Jozefa Tisa do porotnej siene Justičného paláca v Bratislave, pozornosť verejnosti priťahoval hneď z viacerých dôvodov. Bol bývalým prezidentom, predsedom HSĽS, a teda hlavným predstaviteľom ľudáckeho režimu, no zároveň stále zostával katolíckym kňazom, ktorý sa pred svojím národom musel zodpovedať z najťažších zločinov.
Proces bol od začiatku považovaný za mimoriadne citlivý. Zatiaľ čo viacerí predstavitelia vtedajšej Demokratickej strany upozorňovali na stále silné náboženské prostredie na Slovensku, kde by trest smrti pre kňaza mohol vyvolať pobúrenie, komunisti hovorili o skrytých reakčných silách, ktoré sa snažia ovplyvniť priebeh a spravodlivý výsledok súdneho procesu. Jozef Tiso sa tak na krátky čas opäť, a tento raz naposledy, ocitol v centre politického diania, v súkolesí boja o moc v obnovenej Československej republike, pričom i tento zápas mal hneď viacero rovín.
Zatýkanie a príprava hlavného procesu
Podobne ako u predstaviteľov Tretej ríše, aj slovenských pohlavárov najskôr bolo treba pochytať. Podarilo sa to už krátko po skončení vojny. Jozefa Tisa, ktorý sa ukrýval v bavorskom kláštore v Altöttingu, začiatkom júna 1945 nevedomky prezradil americkým vojenským orgánom jeho osobný tajomník Karol Murín. Po ďalších členov bývalej ľudáckej vlády si Američania prišli do rakúskeho Kremsmünsteru. Alexander Mach sa neúspešne snažil ukrývať v zajateckom tábore v Rakúsku. Vojtecha Tuku, ochabnutého a polomŕtveho priviedli na invalidnom vozíku rovno z rakúskeho sanatória. Pokračovali aj ďalšie zatýkania, vydanie zadržaných osôb československým orgánom, no tiež príprava legislatívy (Nariadenie SNR č. 33 Zb. n. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov) a následné vytváranie ľudových súdov, okresných súdov a napokon i Národného súdu, ktorý mal vyniesť verdikt nad najťažšími zločincami.
Prvý obžalovaný tak mohol predstúpiť pred súd už v roku 1945 (proces s Jánom Šmigovským za zradu na Povstaní), no väčšina procesov sa konala v lete a na jeseň roku 1946. V júli pred Národný súd „predstúpil“ aj Vojtech Tuka. Obžaloba sa týkala viacerých bodov, súd a jeho predseda Igor Daxner kládli obzvlášť veľký dôraz na Tukovu úlohu pri rozvracaní Československej republiky, pripomenuli súdny proces z roku 1929 (po tzv. Tukovej afére) a jeho dlhoročné väzenie za vlastizradu a špionáž. I samotný rozsudok Národného súdu vykresľoval Vojtecha Tuku ako zradcu, maďaróna, po roku 1918 náhle znovuzrodeného Slováka, človeka bez zásad, ale s neukojiteľnými ambíciami: „Verný svojej bezzásadovej povahe, pre zabezpečenie rýchlejšieho víťazstva panskej maďarskej ideológie rozhodol sa v 43. roku života prebudiť ako Slovák, ...“ Na vozík pripútaný Tuka sa nezmohol na viac, než na konštatovanie, že konal a žil iba vo vleku udalostí a vo všetkom, čo robil, ho viedol jedine dobrý úmysel. Už 13. augusta, po necelom mesiaci pojednávania, súd nad ním vyriekol trest smrti povrazom, ktorý bol vykonaný 20. augusta. V rýchlom slede pokračovali procesy s ďalšími predstaviteľmi režimu. Keď sa začiatkom decembra 1946 začal tzv. hlavný proces s Jozefom Tisom, Ferdinandom Ďurčanským (v neprítomnosti, keďže sa nachádzal v exile) a Alexandrom Machom, Národný súd už celkovo vyriekol 20 rozsudkov, z toho šesť trestov smrti (Šmigovský, Kubala, Steinhübel, Keil, Vašek a Tuka). Verejnosť preto očakávala, že aj v prípade procesu s čelnými predstaviteľmi ľudáckeho režimu bude verdikt rovnako tvrdý.
Zapieranie a strata pamäti
Hlavný proces v mnohom pripomínal slávny norimberský súd, ktorému sa, pochopiteľne, vo svete dostávala prvoradá publicita. Konanie pred Národným súdom v Bratislave sa však tiež odohrávalo za každodennej prítomnosti širokej verejnosti. Počas 71 dní pojednávania sa ho zúčastnilo 3 750 ľudí. Prišli aj zahraniční hostia, diplomati a novinári, pričom bol zabezpečený aj simultánny preklad do slúchadiel v štyroch jazykoch – v angličtine, ruštine, francúzštine a nemčine. Na tú dobu išlo o veľkú technickú novinku.
Obžaloba sa sústredila do viacerých okruhov – rozbitie Československej republiky, podpora nemeckého vojnového vedenia, marenie Slovenského národného povstania a predovšetkým zločiny proti ľudskosti. Súd dokonca, podobne ako v Norimbergu, siahol aj k prehrávaniu filmových záberov z koncentračných táborov. Žalobcovia tiež upozornili na dokumenty z Tisovho osobného archívu, podľa ktorých sa k nemu dostala správa dvoch Slovákov – Vrbu a Wetzlera – ktorým sa podarilo utiecť z Osvienčimu. Svoju doslova kajúcnu prosbu mu adresovali aj slovenskí rabíni, ktorí ho prosili, aby zastavil deportácie židovského obyvateľstva. Ani v jednom prípade Jozef Tiso neprejavil ľútosť, respektíve tvrdil, že si nespomína a o skutočných cieľoch transportov nemal vedomosť. V prípade obvinení z rozbitia Československej republiky a napomáhania nemeckej vojnovej mašinérii sa jeho postoj niesol v duchu obhajoby menšieho zla.
Ani v jednom prípade Jozef Tiso neprejavil ľútosť, respektíve tvrdil, že si nespomína a o skutočných cieľoch transportov nemal vedomosť.
Naproti tomu Alexander Mach počas procesu viackrát prejavil ľútosť, údajne trpel výčitkami svedomia, v jednom prípade dokonca prerušil reč svojho obhajcu, aby vyjadril nesúhlas s pokusom ospravedlniť politiku bývalého režimu. Bez ohľadu na skutočnú motiváciu Alexandra Macha toto jeho správanie malo zavážiť pri záverečnom rozsudku.
Spravodlivý rozsudok alebo dobré kontakty?
Dňa 15. apríla 1947 súd opäť zasadol, aby nad obžalovanými vyriekol konečný ortieľ. V prípade Ferdinanda Ďurčanského (v neprítomnosti) a Jozefa Tisa znel – trest smrti povrazom. Alexander Mach však bol z hlavného pojednávania na poslednú chvíľu vylúčený, vraj pre zlý zdravotný stav, kvôli ktorému sa na súd nemohol dostaviť. Výrok si vypočul presne o mesiac, a to 30 rokov väzenia.
Čo viedlo súd k zmierneniu trestu pre Alexandra Macha, je dodnes predmetom špekulácií. Oficiálnu verziu vo svojich pamätiach pripomína predseda Národného súdu Igor Daxner. Zavážila vraj Machova ľútosť v kontraste s Tisovou tvrdosťou a aroganciou. V pozadí sa však mohli skrývať ďaleko prozaickejšie dôvody – napríklad Machove dobré kontakty s niektorými komunistami, obzvlášť s Lacom Novomeským a Vladimírom Clementisom, pričom počas vojny viacerých z nich uchránil pred perzekúciami. Zaujímavá je však aj súvislosť so samotným predsedom súdu Igorom Daxnerom. Toho Mach tiež nechal prepustiť z väzenia, a urobil tak aj v prípade manželky jeho brata Cyrila. Tak či onak, Alexander Mach opustil brány väzenia v roku 1968, teda po 21 rokoch, zatiaľ čo Jozefa Tisa 18. apríla 1947 v skorých raných hodinách obesili na dvore Justičného paláca. Politické dianie na Slovensku však ešte na chvíľu rozvírila snaha o jeho omilostenie. O tej rozhodoval prezident obnovenej republiky Edvard Beneš.
Omilostiť alebo obesiť?
Vzájomné obviňovanie a osočovanie medzi komunistami a predstaviteľmi Demokratickej strany (DS) sprevádzalo celý hlavný proces pred Národným súdom. Najmä katolícka cirkev a slovenský biskupský zbor iniciovali výzvu, aby sa s Jozefom Tisom zaobchádzalo „šetrným spôsobom“. V Piešťanoch, Chynoranoch a Novom Meste nad Váhom sa dokonca konali ľudové demonštrácie za omilostenie bývalého prezidenta. Významný politik DS a podpredseda československej vlády Ján Ursíny upozorňoval, že výkon trestu smrti pre Jozefa Tisa by mohol mať neblahý vplyv na náladu v spoločnosti, a spolu s niekoľkými ďalšími politikmi DS odporúčal udeliť bývalému prezidentovi milosť a trest zmierniť na doživotie. Reakcia slovenských komunistov bola okamžitá a tvrdá. Podľa nich v DS stále driemala skrytá ľudácka klika, ktorá sa teraz naplno prejavila, a nevykonanie trestu by znamenalo riziko, že bývalé elity dostanú priestor pre mocenský návrat.
Po voľbách v roku 1946 sa komunisti, na rozdiel od DS, opierali o menšiu podporu spoločnosti na Slovensku, preto sa vo svojom úsilí museli obracať na Prahu, kde malo padnúť aj konečné rozhodnutie. Posledné slovo totiž mal prezident Edvard Beneš, ktorý sa ale nechal počuť, že bude postupovať v súlade s postojom vlády. Tá, naopak, očakávala jednoznačné stanovisko od Slovenskej národnej rady, ktorá však pôvodný návrh na udelenie milosti iba odovzdala Prahe bez toho, aby k nemu zaujala vlastné stanovisko (aj napriek tomu, že väčšinu v nej mali práve poslanci za DS). Otázku omilostenia Tisa si tak zastupiteľské a výkonné orgány odovzdávali ako horúci zemiak, vláda v Prahe podozrievala SNR z toho, že chce hodiť zodpovednosť za Tisovu popravu na jej plecia, politici DS, ako Ján Ursíny či Jozef Lettrich zasa podozrievali komunistov, že využívajú Tisov prípad na zámernú diskreditáciu DS.
„...jedni sa domnievajú, že výkon trestu smrti v Tisovom prípade bude znamenať upevnenie štátnej jednoty, kým druhí sú toho názoru, že výkon trestu zanechá jazvu, ktorá sa po čase otvorí a bude mať neblahé následky. Kto má pravdu, je otázkou, na ktorú nikto nemôže na sto percent odpovedať.“
Adolf Procházka
Napokon 16. apríla 1947 vláda v Prahe rozhodla v pomere hlasov 17:6 v prospech výkonu trestu smrti Jozefa Tisa. Edvard Beneš poslúchol odporúčanie a do výkonu súdneho verdiku nad bývalým vodcom slovenského vojnového štátu už nezasiahol. Vtedajšie pochybnosti najlepšie vystihol Adolf Procházka, minister za Československú stranu lidovú, keď na zasadnutí vlády poznamenal: „...jedni sa domnievajú, že výkon trestu smrti v Tisovom prípade bude znamenať upevnenie štátnej jednoty, kým druhí sú toho názoru, že výkon trestu zanechá jazvu, ktorá sa po čase otvorí a bude mať neblahé následky. Kto má pravdu, je otázkou, na ktorú nikto nemôže na sto percent odpovedať.“ Dodajme, že vedľajším produktom tejto popravy bola i neskoršia démonizácia celého procesu najmä radikálnym spektrom politickej scény, pričom na morálnu zodpovednosť Jozefa Tisa sa stále akosi zabúda.
