V čase narodenia Ježiša Krista spravoval Palestínu kráľ Herodes (37 pred Kr. – 4 pred Kr.). Okrem Židov tu žili aj iné národy, ktoré vyznávali svoje náboženstvo – Samaritáni (miešanci Izraelitov a pohanských národov), Gréci, Sýrčania, Idumejci a iné etniká.
Náboženská situácia v Palestíne bola rôznorodá. Nielen Židia, ale aj niektorí pohania túžobne očakávali prisľúbeného Mesiáša, ktorého príchod predpovedali starozákonní proroci. Zatiaľ čo si Židia predstavovali Mesiáša ako politického vodcu, ktorý by ich vyslobodil z rímskej nadvlády a obnovil by Izraelské kráľovstvo, v predstavách pohanov mal byť Spasiteľ múdry filozof, ktorý by svojím učením očaril celý svet. Len máloktorí ľudia mali predstavu o Mesiášovi ako o osobe, ktorá by vykúpila ľudstvo z otroctva hriechu. Medzi nich patrili napríklad rodičia Panny Márie sv. Joachim a Anna, ktorí pochádzali z Dávidovho rodu. Po narodení svojej jedinej dcéry ju zasvätili Bohu v Jeruzalemskom chráme, kde ju vychovávali zbožné ženy. V tom čase boli v izraelskom národe jednotlivé náboženské skupiny, ktoré medzi sebou bojovali o moc a priazeň Rimanov a očakávali Mesiáša. Náboženskí predstavitelia izraelského národa s veľkou nevôľou znášali rímske jarmo a usilovali sa vymaniť sa z neho. Medzi nich patrili zákonníci, farizeji, saduceji, eséni a zelóti. Predstavme si bližšie tieto jednotlivé skupiny.
Zákonníci
Toto pomenovanie (hebrejsky soferim) označovalo znalcov alebo učiteľov Mojžišovho zákona. Za čias Ježiša Krista to bola osobitná skupina učených Židov, ktorí vyčítali Ježišovi, že nezachováva Zákon, a spájali sa s farizejmi a saducejmi proti nemu. Táto náboženská skupina izraelského národa sa vytvorila po návrate Židov z babylonského zajatia v roku 539 pred Kr. V tom čase bolo potrebné obnoviť národ, a preto vodcovia ľudu cítili nutnosť obnoviť aj kult a poznanie Zákona. Tak vznikli zákonníci alebo učitelia Zákona, aby poúčali ľud, ktorý už nerozumel písmam, napísaným čistou hebrejčinou. Pomáhali kňazom, ktorých počet nestačil na plnenie úlohy vyučovať zástupy. Títo vzdelaní laici boli oddaní úcte Pánovi a prinášali o ňom ľuďom poznanie a viedli ich k Bohu. Preto bol ich vznik opodstatnený a prospešný.
Farizeji
Tento názov (hebrejsky perušim – oddelení) označoval najpočetnejšiu náboženskú skupinu Izraelitov, ktorá zdôrazňovala dôsledné zachovávanie Mojžišovho zákona. Vznikla premenou sekty asidejcov. Asidejci (hebrejsky chasídím – nábožní) boli náboženská sekta, ktorá vznikla ešte pred vypuknutím makabejských bojov. Boli to muži zo srdca oddaní Zákonu a ochotní priniesť zaň aj najväčšie obety. Stavali sa proti helenistickej kultúre a v makabejských bojoch sa pridali k Júdovi Makabejskému. Popredné židovské rodiny a vedenie židovského kňazstva sa dištancovali od asidejcov.
V čase šíriaceho sa helenizmu na Blízkom východe farizeji podporovali nezávislosť izraelského národa v boji proti Seleukovcom.
Farizeji pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev. Boli medzi nimi predovšetkým laici, ale aj niektorí kňazi. Patrili k nim remeselníci, poľnohospodári, obchodníci z rôznych kútov Judey a Galiley, z miest i vidieka. Počas svojej existencie sa farizeji definovali predovšetkým v opozícii k saducejom. Tí reprezentovali konzervatívnu, kňazsko-aristokratickú elitu, zatiaľ čo farizeji mali svojich príslušníkov a sympatizantov vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Konflikty medzi týmito dvomi skupinami sa týkali predovšetkým chápania vzťahu medzi bohatými a chudobnými a takisto postoja k helenizácii židovskej spoločnosti. Náboženské rozdiely sa týkali hlavne štatútu Jeruzalemského chrámu, ktorý bol podľa farizejov podriadený mojžišovskému Zákonu (Tóre) a prorokom.
Pozícia a náboženské predstavy farizejov sa vyvíjali počas celej doby ich existencie, možno ich teda najlepšie sledovať na základe ich historického vývoja. Písomné doklady máme k dispozícii len z neskorších dôb, vďaka svojim spisom a komentárom sú nám známi hlavne rabín Hillel a rabín Šamaj z 1. storočia po Kr.
Saduceji
Saduceji (hebrejsky seduki – potomkovia Sadoka) tvorili stranu aristokratov v židovskom národe. Pridržiavali sa síce zákona, ale ľubovoľne si ho vysvetľovali. Neverili v nesmrteľnosť duše ani v zmŕtvychvstanie tela. Patrili k nim poprední a bohatí Židia, ktorí sa usilovali byť vždy v dobrom vzťahu s vládnucou triedou. Pre toto ich masy ľudu neobľubovali a oni nemali vplyv na bežný ľud. Ich oponentmi boli farizeji, ale keď išlo o nástrahy a úklady proti Ježišovi, obe skupiny sa dokázali dohodnúť na spoločnom postupe.
Eséni
Eséni alebo esejci (aramejsky zbožní) boli židovská asketická mníšska duchovná komunita, ktorá vznikla v 2. storočí pred Kr. Jej zakladateľom bol anonymný kňaz, ktorý sa postavil proti veľkňazovi Jeruzalemského chrámu a jeho kňazstvu. Esejci žili prísne organizovaným komunitným životom, ich ústrednou lokalitou bol Kumrán neďaleko Mŕtveho mora. O učení esénov svedčia tzv. Kumránske zvitky objavené v roku 1947. Esejci zanikli v 1. storočí po Kr. Hodnoverné správy o esénoch zachovali židovskí autori Filón Alexandrijský a Josephus Flavius i rímsky spisovateľ Plínius starší. Tieto správy overujú a dopĺňajú vlastné spisy esénov objavené v roku 1947 a v nasledujúcich rokoch v jaskyniach na západnom brehu Mŕtveho mora (dva rukopisy proroka Izaiáša, Poriadok sekty, Komentár k Habakukovi, Hymny, ďalej zlomky všetkých kníh Starého zákona okrem Knihy Ester) a systematický archeologický výskum strediska esénov v Chirbet Kumrán. Vedenie esénov, ktorí mali spoločný majetok, prevzala osobnosť v Kumránskych zvitkoch nazývaná „Učiteľ spravodlivosti“. Bol to nadaný muž, výborný organizátor, ktorý podal nový výklad Zákona. Eséni žili prísnym asketickým životom, nejedli mäsité pokrmy a väčšina z nich sa zriekla aj manželstva. Nechodievali do Jeruzalemského chrámu, ani sa nezúčastňovali na krvavých obetách. Nevieme, či sa zapojili do prvej židovskej vojny (v rokoch 66 – 73 po Kr.). Centrum monastickej skupiny v Kumráne zničili Rimania v roku 68 po Kr. Zvyšky hnutia zahynuli za povstania Bar Kochbu (v rokoch 132 – 135 po Kr.).
Niektorí bádatelia v minulosti hľadali u esénov pôvod Ježišovho učenia. Eséni na rozdiel od Ježiša hlásali osudovosť každého človeka. Verili, že každému človeku je vopred určené, či bude spasený alebo zatratený. Takisto neuznávali Chrám a boli oponentmi farizejov a zákonníkov, ktorých kritizovali pre ich pokrytectvo. Niektorí eséni prijali učenie Ježiša Krista a stali sa jeho stúpencami.
Ako možný prostredník vo vzťahu Ježiša k esénom mohol pôsobiť Ján Krstiteľ, ktorý bol podľa Davida Flussera, popredného izraelského odborníka na rané kresťanstvo, „esejstvom ovplyvnený tak silne, že sa môžeme domnievať, že bol sám spočiatku esejcom. Neskôr sa zrejme vydal svojou vlastnou cestou, pretože odmietal ich sektársku doktrínu, ktorá dôsledne zahŕňala spoločné vlastníctvo, a ich celkovú rigidnosť“.
Zelóti
Zelóti (grécky horliví) boli židovská strana utvorená v čase okolo Ježišovho narodenia. Viedol ich Judáš Galilejský, uvedený v knihe Skutky apoštolov (Sk 5, 37). Bolo to spoločenstvo, ktoré sa prísne pridržiavalo Mojžišovho zákona, no malo silné politické zafarbenie, na rozdiel od apolitickej pasivity farizejov hlásalo ozbrojený boj. Aj ich pomenovanie svedčí o politickej netrpezlivosti. Ako netrpezliví, „horliví“ nečakali na nastolenie Mesiášovho pozemského panstva Božou vôľou, výlučnými ľubovoľnými Božími skutkami. Stúpencom toho hnutia bol aj Ježišov učeník apoštol Šimon. Zelóti sa zúčastnili aj na prvej židovskej vojne, kedy bol Rimanmi zničený Jeruzalemský chrám.
Hoci stúpenci týchto židovských náboženských skupín často medzi sebou súperili o moc a snažili sa získať priazeň Rimanov, ich spoločnou črtou bola nenávisť voči rímskym okupantom a túžba po obnovení Izraelského kráľovstva. Nesprávna predstava o Mesiášovi sa stala jedným
z hlavných dôvodov odmietnutia Ježiša Krista a jeho učenia zo strany popredných židovských predstaviteľov. Židovský národ bol preto potrestaný zničením Jeruzalema Rimanmi v roku 70 po Kr. a jeho následným rozptýlením po celom svete.
Samaritáni
Názov Samaritáni sa opiera na jednej strane o geografický názov – Samaritán bol obyvateľ Samárie, ale má aj náboženský význam. Hebrejský termín „šomerím“ znamená „ten, čo zachováva (zákon)“. Samotní Samaritáni sa pokladali za priamych potomkov hebrejských severných kmeňov Efraim a Manasses. Po smrti Šalamúna (vládol približne v rokoch 970 – 931 pred Kr.) sa jeho kráľovstvo rozdelilo na dve časti – Severné, nazývané aj Izraelské kráľovstvo, a Južné, nazývané aj Judské kráľovstvo. Severné kráľovstvo tvorilo 10 kmeňov a jeho hlavným mestom bola Samária. V roku 722 pred Kr. ho dobyli Asýrčania. Obyvateľov odvliekli do zajatia a na ich miesto presídlili asýrskych kolonistov, ktorí sa premiešali s ostatným obyvateľstvom. Po návrate z babylonského zajatia po roku 538 pred Kr. začali Židia obnovovať Jeruzalem a jeho Chrám. To spôsobilo, že Samaritáni sa úplne odlúčili a vytvorili si vlastný kult s niektorými židovskými prvkami. Niekedy okolo roku 388 pred Kr. si Samaritáni postavili vlastný chrám na vrchu Garizim, ktorý považovali za posvätný. Stavba chrámu znamenala definitívny rozchod so židovstvom. V roku 128 pred Kr. tento chrám zničil Ján Hyrcanos, pretože Samaritáni kolaborovali so Seleukovcami. Náuka Samaritánov môže byť zhrnutá do piatich bodov: 1. Monoteizmus a prijímanie za Sväté písmo len prvých päť kníh Mojžiša; 2. viera v Mojžiša, ktorý je jediný prorok; 3. viera v Garizim, jedinú svätyňu, ktorú si vybral Boh; 4. viera vo vzkriesenie; 5. viera v príchod „Taheba“, obnoviteľa všetkých vecí a posledného sudcu. On, ako Mojžiš, je prorokom, ktorý zjaví pravdu. Samaritáni zachovávajú „šabat“ – sobotu. Veľkú noc slávia na vrchu Garizim podľa obradu, opísaného v biblickej knihe Exodus. V súčasnosti tvoria Samaritáni vo Svätej zemi malé etnikum s počtom približne 750 osôb. Žijú predovšetkým v mestách Kiryat Luza a Holon.
Chasidi
Začiatok 2. storočia pred Kr. priniesol aj vznik nových skupín vnútri židovského náboženstva. Bola to reakcia na skutočnosť, že dovtedajšie prežívanie viery už nestačilo odpovedať na nové výzvy, ktoré helenizmus spôsobil v živote Židov.
Medzi najvýraznejších odporcov novej kultúry patrili chasidi, ktorých názov v preklade znamená „nábožní“. To len potvrdzuje, že svojím zameraním odmietali helénsku kultúru a zdôrazňovali zachovávanie tradícií otcov. V boji za náboženskú a národnú slobodu sa pridali na stranu Makabejcov, ale keď zbadali, že Makabejci začali sledovať vlastné politické ciele, oddelili sa od nich a rozdelili sa do ďalších dvoch skupín, ktorými boli farizeji a eséni.
