Vznik Československej republiky v roku 1918 znamenal pre Slovákov národnú záchranu. Zatiaľ čo v Uhorsku boli odsúdení na asimiláciu, v Československu sa stali súčasťou vládnuceho „národa československého“. Koncepcia československého národa, zakotvená aj v ústave, bola účelovou konštrukciou. Na jej základe československí politici v emigrácii dosiahli od víťazných veľmocí súhlas so vznikom nového štátneho útvaru.
Dôsledné uplatňovanie teórie jednotného politického československého národa a snahy preniesť ju aj na národné pole však ani v demokratickom Československu neumožňovali Slovákom plnú národnú emancipáciu. To prirodzene vyvolávalo nesúhlasné reakcie v slovenskej politickej i kultúrnej obci. V prvých rokoch existencie československého štátu sa obhajcami slovenského národného svojrázu stali stúpenci požiadavky autonómneho štatútu pre Slovensko – prívrženci Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany. Od 30. rokov 20. storočia sa k nim pripojilo aj širšie politické spektrum.
Myšlienka slovenskej samosprávy silne rezonovala najmä v slovenskej časti agrárnej strany. Ale úspešné neboli ani pokusy o presadenie slovenskej samosprávy, ktoré opakovane podnikal významný predstaviteľ slovenských agrárnikov a od roku 1935 československý premiér Milan Hodža. Vedúce československé politické kruhy totiž stále považovali Slovensko za slabý článok štátu. Preto vytrvalo odmietali poskytnúť Slovensku vlastnú samosprávu, nieto ešte autonómiu, ktorú požadovala ľudová strana. K zmene ich postoja došlo až pod vplyvom zahraničnopolitických udalostí.
Rozhodujúcim faktorom medzinárodnej politiky sa v 30. rokoch stalo nacistické Nemecko. Realizácia jeho expanzívnych plánov sa bytostne dotýkala československého štátu, pretože predpokladala jeho likvidáciu. Pri deštrukcii ČSR zohrala výraznú úlohu nielen masívna nacistická propaganda, ale aj ústupčivosť Francúzska a Veľkej Británie. Za ich aktívnej spolupráce presadil Adolf Hitler 30. septembra 1938 v Mníchove svoje požiadavky voči Československu. ČSR musela odstúpiť časť svojho územia Nemecku, čo znamenalo oslabenie pozície československého štátu v stredoeurópskom kontexte.
Vyhlásenie autonómie
Zložité postavenie, v ktorom sa Československo ocitlo, sa snažila vo svoj prospech využiť najsilnejšia slovenská politická strana. Záujmom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany bolo presadiť svoj dlhodobý politický cieľ – autonómiu Slovenska a zároveň zachovať jeho teritoriálnu integritu, alebo aspoň minimalizovať prípadné územné straty. Za týmto účelom zvolala do Žiliny na 5. a 6. októbra 1938 poradu klubu poslancov, senátorov, krajinských poslancov a výkonného výboru strany. Cieľom týchto snažení bolo presadenie v poradí už tretieho ľudáckeho návrhu na politickú autonómiu Slovenska, ktorý strana prezentovala ešte 5. júna 1938. Vládne strany sa pod tlakom aktivity HSĽS ocitli v defenzíve. Na rozdiel od ľudákov neboli schopné ponúknuť vlastné riešenia, ktoré by zohľadňovali nové pohľady na otázku štátoprávneho postavenia Slovenska. Preto ich stranícke špičky tlačili na slovenské krídla týchto strán, aby sa v záujme zachovania štátu dohodli s HSĽS. Rovnaký názor zastávala aj vláda.
A tak kým vedenie ľudovej strany rokovalo v Žiline v Katolíckom dome, v hoteli Remi sa stretli zástupcovia všetkých významných na Slovensku pôsobiacich politických strán. Tu vyčkávali na výsledok rokovania ľudáckych špičiek, ktoré prebiehalo v búrlivej atmosfére. Radikálne krídlo HSĽS totiž požadovalo rýchle vyhlásenie štátnej samostatnosti. Takýto vývoj však bol spochybňovaný informáciami, ktoré priniesol ľudácky emisár Ján Farkaš z Varšavy a Budapešti. Preto vedenie HSĽS presadilo za podklad rokovaní svoj návrh z 5. júna 1938.
Nie všetky politické strany, ktoré sa zišli v hoteli Remi, však pripustili k rozhovorom. Ľudáci boli ochotní rokovať iba so zástupcami pravicových strán. Ale aj ich vyjednávacia pozícia bola oslabená rozhodnutím vlády akceptovať návrh slovenskej autonómie z dielne HSĽS. Nezostalo im preto nič iné, než ľudácky návrh bezpodmienečne prijať. K dohode došlo už 5. októbra 1938 večer, musel ju však ešte schváliť Výkonný výbor HSĽS. Ten zasadol hneď nasledujúci deň.
Konečným cieľom malo byť dosiahnutie mocenského monopolu. S tézou o potrebe zjednodušenia politického života presadili ľudáci zákaz ľavicových a židovských strán. Budovanie systému jednej strany bolo zavŕšené 8. novembra „dobrovoľným“ zlúčením zostávajúcich slovenských politických strán s HSĽS.
Vzhľadom na ľudácke proklamácie malo byť prijatie Žilinskej dohody víťazným zavŕšením politického zápasu ľudovej strany s prívržencami centralistickej koncepcie československého štátu. Ale nestalo sa tak. Nestále pomery na medzinárodnej scéne, ktoré neumožňovali koncipovať dlhodobé politické ciele, nútili predstaviteľov HSĽS zvažovať aj iné alternatívy. Ak by to situácia vyžadovala, ľudáci nevylučovali ani opustenie československého štátneho zväzku. Dôkazom bolo uznesenie predsedníctva HSĽS presadené jej radikálnym krídlom, ktoré zaväzovalo stranu pracovať na dosiahnutí štátnej samostatnosti v horizonte jedného až troch rokov.
Možnosť vlastnej štátnosti však nebola prvýkrát oficiálne predostretá na žilinských rokovaniach. Už 29. septembra 1938 vo večerných hodinách navštívil Jozef Tiso s Karolom Sidorom poľské vyslanectvo v Prahe. Na audiencii u poľského vyslanca Kazimierza Papéeho mu odovzdali deklaráciu, v ktorej navrhovali vytvorenie nezávislého slovenského štátu s garanciou Poľska. O tom, že sa touto myšlienkou zaoberali aj v Žiline, svedčí aj text druhého dokumentu prijatého v Žiline – Manifestu slovenského národa.
Manifest rešpektoval nové zahraničnopolitické pomery, ktoré boli produktom Mníchovskej dohody, a v mene slovenského národa sa dovolával medzinárodnej garancie slovenských hraníc. Zdôrazňoval pripravenosť vytrvať „po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“ a súčasne požadoval „okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi“. Ak by Praha odmietla schválenie autonómie Slovenska, boli ľudáci pripravení presadiť svoje predstavy aj za cenu dezintegrácie ČSR.
Aktuálna politická dominancia ľudovej strany na Slovensku bola potvrdená aj zložením autonómnej vlády vedenej Jozefom Tisom, ktorá bola vymenovaná už 7. októbra. Popri troch ľudákoch – Jozefovi Tisovi, Matúšovi Černákovi a Ferdinandovi Ďurčanskom – v nej zasadli dvaja zástupcovia agrárnikov – Pavol Teplánsky a Ján Lichner. V HSĽS však túto koalíciu považovali iba za dočasné riešenie. Konečným cieľom malo byť dosiahnutie mocenského monopolu. S tézou o potrebe zjednodušenia politického života presadili zákaz ľavicových a židovských strán. Budovanie systému jednej strany bolo zavŕšené 8. novembra „dobrovoľným“ zlúčením zostávajúcich slovenských politických strán s HSĽS, ktorá rozšírila svoj názov o prídomok „Strana slovenskej národnej jednoty“. Okrem nej pôsobili na Slovensku ešte dve politické strany, zastupujúce záujmy národnostných menšín. Vzhľadom na mocenské pomery nielen v stredoeurópskom regióne mala významnejšie postavenie Nemecká strana, ktorú viedol Franz Karmasin. Jej členmi boli povinne všetci slovenskí Nemci. Na čele Maďarskej strany stál János Esterházy.
Nové slovenské vedenie pochybovalo o záujme Prahy dôsledne hájiť záujmy Slovenska. Preto sa dožadovalo účasti na rokovaniach o maďarských územných požiadavkách. Ústredná vláda jeho žiadosti vyhovela a už 7. októbra vymenovala Jozefa Tisu za vedúceho československej delegácie. Priebeh rokovaní, ktoré sa začali 9. októbra v Komárne, vyliečil predstaviteľov ľudovej strany z ich politickej naivity. Skutočnosť, že za československú stranu rokovali politici HSĽS, totiž vôbec nezmenšila rozsah maďarských územných požiadaviek. Preto sa slovenská strana usilovala hľadať pomoc u vtedajšieho hegemóna v stredoeurópskej oblasti – nacistického Nemecka. Avšak záver Viedenskej arbitráže z 2. novembra bol pre ňu tvrdým sklamaním. Rozhodnutím Nemecka a Talianska prišlo Slovensko o 10 400 km2 územia a 854 000 obyvateľov. Voči ČSR vzniesla územné požiadavky taktiež Varšava, a tie sa dotkli aj Slovenska. Československá vláda aj so súhlasom slovenskej autonómnej vlády akceptovala 1. novembra poľské požiadavky. Pre Slovensko to znamenalo stratu 226 km2 územia so 4 280 obyvateľmi. Postoj Varšavy negatívne ovplyvnil poľsko-slovenské vzťahy a prispel k presmerovaniu orientácie HSĽS prednostne na Nemecko.
Voľby do snemu
Po vytýčení nových hraníc sa pozornosť slovenských predstaviteľov opäť sústredila na vnútropolitické témy. Prioritou bolo prijatie zákona o autonómii Slovenska. Nové usporiadanie štátu malo byť zakotvené vo forme ústavného zákona. Zákon bol 19. novembra schválený v poslaneckej snemovni a 22. novembra v senáte Národného zhromaždenia. Na jeho základe sa pomenovanie štátu zmenilo na Česko-Slovenská republika.
Ústavné zakotvenie autonómie Slovenska umožnilo ľudákom sústrediť sa na budovanie politickej štruktúry Slovenskej krajiny. Záujem HSĽS sa sústreďoval na voľby do prvého autonómneho zákonodarného snemu, ktoré mali potvrdiť jej mocenský monopol. Preto boli podniknuté všetky opatrenia, aby jednotná kandidátka HSĽS-SSNJ nedostala žiadnu konkurenciu. Voľby sa uskutočnili 18. decembra za masívnej propagandy, diskriminácie Židov a Čechov a pod dôkladnou kontrolou Hlinkovej gardy, polovojenskej organizácie HSĽS. Opatrenia podniknuté na kontrolu volieb ich zmenili na plebiscit, v ktorom voliči odpovedali na otázku: „Chceš nové slobodné Slovensko?“. Podmienkam, ktoré voľby sprevádzali, zodpovedal aj výsledok, ktorý HSĽS prezentovala ako potvrdenie podpory obyvateľstva pre svoj politický program. Jednotná kandidátka získala 97,5 % hlasov. Zo 63 poslancov, ktorí boli volení do Snemu Slovenskej krajiny, bolo 47 ľudákov, 4 bývalí agrárnici, dvaja z Nemeckej strany, jeden za Maďarskú stranu a zvyšok pochádzal z iných zaniknutých politických zoskupení.
Decembrové voľby potvrdili politické ovládnutie Slovenska ľudovou stranou, ktorá ho začala prebudovávať podľa vlastných predstáv. Ale ani v jej radoch nepanovala jednota. Tiso v duchu žilinských uznesení pracoval na prehlbovaní autonómneho štatútu Slovenska v rámci Č-SR. Aj keď štátnu samostatnosť ako konečný politický cieľ neodmietal, uvedomoval si, že Slovensko na ňu, najmä po hospodárskej stránke, zatiaľ nie je pripravené. Preto chcel čo najdlhšie zachovať česko-slovenský štát v jeho novej podobe. Štátna samostatnosť Slovenska mala byť vyhlásená, až keď na ňu bude po všetkých stránkach pripravené.
S Tisovým názorom nesúhlasilo radikálne krídlo strany reprezentované Ferdinandom Ďurčanským a Alexandrom Machom. Radikáli vkladali svoje nádeje do Vojtecha Tuku, ktorý sa v dôsledku zmenených politických pomerov mohol vrátiť na Slovensko. A napriek tomu, že sa zaviazal vzdať sa politického pôsobenia, svoj sľub nedodržal a takmer okamžite sa aktívne zapojil do politického života. Neobmedzoval sa pritom iba na domáce pole, ale nadviazal styky s vplyvnými nemeckými štátnymi predstaviteľmi.
Tuka však nebol prvým slovenským predstaviteľom, ktorý sa kontaktoval s ríšskonemeckými predstaviteľmi. Ešte pred ním sa usilovali získať nemeckú podporu pre svoje plány na štátnu samostatnosť Ďurčanský a Mach. Tieto aktivity však nezostali obmedzené iba na radikálov. O pomoc Nemecka v hraničnom spore s Maďarskom sa uchádzal aj líder umierneného krídla a predseda autonómnej vlády Tiso. Činitelia HSĽS pritom svojím konaním prekračovali vlastné právomoci. Podľa zákona o autonómii Slovenska totiž zostala zahraničná politika v kompetencii ústrednej vlády. Slovenskí politici sa však aj napriek tomu pokúšali o nadväzovanie vlastných zahraničných kontaktov bez vedomia centrálneho kabinetu. Keďže si uvedomovali skutočnosť, že oslabené Česko-Slovensko nebude schopné brániť slovenské záujmy na medzinárodnej scéne, usilovali sa ich zabezpečiť sami. Preto zintenzívnili svoje cesty do Poľska, ale najmä do Nemecka.
Činitelia HSĽS svojím konaním prekračovali vlastné právomoci. Podľa zákona o autonómii Slovenska totiž zostala zahraničná politika v kompetencii ústrednej vlády. Slovenskí politici sa však aj napriek tomu pokúšali o nadväzovanie vlastných zahraničných kontaktov bez vedomia centrálneho kabinetu.
Vedenie česko-slovenského štátu bolo o zahraničných aktivitách slovenských predstaviteľov podrobne informované. Z toho pramenilo napätie v česko-slovenských vzťahoch. Praha sa oprávnene obávala, že túto iniciatívu môže Berlín zneužiť proti Č-SR. Nový prezident Emil Hácha, ktorý bol po abdikácii Edvarda Beneša zvolený 30. novembra, preto naliehal na Tisu, aby zasiahol proti radikálom a znemožnil tak ďalšie oslabovanie republiky. Slovenský premiér jeho žiadosti vyhovel, keď pri rekonštrukcii svojho kabinetu 20. januára 1939 z neho odstránil prívrženca radikálneho krídla Matúša Černáka. No napriek posilneniu pročeskoslovenských síl v novej slovenskej vláde k upokojeniu situácie nedošlo. Významne k tomu prispel sám Tiso formuláciou programového prehlásenia nového kabinetu. Slovenský premiér v ňom totiž ani raz nespomenul Česko-Slovensko. Naopak vyzdvihol, že „na pôde svojho snemu budujeme svoj nový štát, svoj slovenský štát“. V kombinácii s aktivitami radikálov to iba zvýšilo podozrenia českej strany.
Cesta k samostatnosti
Informácie radikálov hovorili o nemeckej podpore pre samostatnosť Slovenska. Preto začali svoje zámery prezentovať aj verejne. Už začiatkom februára 1939 sa Alexander Mach a Karol Murgaš na zhromaždení HG v Rišňovciach dožadovali vytvorenia samostatného štátu. O pripravenosti Nemecka garantovať slovenskú samostatnosť informoval Tuku 12. februára v Berlíne samotný Hitler. Nemecko totiž malo záujem na vnútornej dezintegrácii štátu, ktorej dávalo prednosť pred otvorenou vojenskou intervenciou. Týmto spôsobom sa mala dokázať neschopnosť Č-SR samostatne existovať a zásah Berlína tak mohol byť prezentovaný ako pacifikačná akcia.
Nebezpečenstvo eventuality vnútorného rozpadu republiky si českí politici uvedomovali. Preto sa niekoľko z nich zišlo práve 12. februára z iniciatívy generála Aloisa Eliáša na tajnej porade v Unhošti. Zhodli sa tu na potrebe výmeny slovenského kabinetu pomocou vojenského zákroku aj za cenu rizika, že dôjde k zásahu Nemecka, ktorý bude znamenať zánik česko-slovenského štátu. Podľa ich názoru práve aktívny nemecký zásah by v budúcnosti umožnil ľahšie obnovenie Č-SR, než v prípade vnútorného rozkladu štátu. So svojimi závermi oboznámili premiéra pražskej vlády Rudolfa Berana, ktorý odsúhlasil prípravy na uskutočnenie intervencie.
Podozrenia českej strany voči skutočným zámerom slovenskej vlády sa ešte zvýšili na prelome februára a marca. Členovia slovenskej hospodárskej delegácie, ktorá sa oficiálne zúčastnila na Lipskom veľtrhu, sa v Nemecku stretli aj s Hermannom Göringom. Ten sľúbil hospodársky podporiť Slovensko, ale iba v prípade jeho štátnej samostatnosti. V reakcii na to česko-slovenský minister zahraničia František Chvalkovský vyjadril ochotu českej strany akceptovať vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Napriek tejto ponuke však slovenská vláda a predsedníctvo Slovenského snemu na svojom spoločnom rokovaní 6. marca prijali interné rozhodnutie „trvať na budovaní slovenského štátu evolučnou cestou a nevyhlásiť jeho ustanovenie hneď teraz“. Na rozdiel od internej smernice oficiálne komuniké konštatovalo, že „slovenská vláda pokladá politické a ústavné postavenie Slovenska za vyriešené konštitučným zákonom o slovenskej autonómii“.
Centrálna vláda však bola podrobne informovaná o priebehu rokovania slovenského kabinetu. Spolu s informáciami o bratislavských rokovaniach rakúskych nacistov Arthura Seyss-Inquarta a F. J. Hammerschmidta s Jozefom Tisom a Karolom Sidorom a neochotou slovenského premiéra prísť do Prahy to vyvolalo pobúrenie českých ministrov. Namiesto Chvalkovského ponuky na samostatnosť dal premiér ústrednej vlády pokyn k realizácii pripravovaného vojenského zásahu na Slovensku.
V noci z 9. na 10. marca tak armáda a žandárstvo obsadili strategické body, internovali okolo 250 vedúcich predstaviteľov HSĽS a HG. Prezident odvolal Tisu z funkcie predsedu autonómnej vlády a na jeho miesto povolal Jozefa Siváka, ktorý však menovanie odmietol. Novým slovenským premiérom sa preto 11. marca stal Karol Sidor.
Na stretnutí s Hitlerom bolo Tisovi dané jednoznačne najavo, že Nemecko je ochotné podporiť slovenskú samostatnosť. Ak by však Slovensko s jej vyhlásením váhalo, hrozili mu maďarským nebezpečenstvom alebo možnosťou jeho rozdelenia medzi susedov.
Po vojenskej stránke bol zásah, ktorý riadili krajinský veliteľ na Slovensku Hugo Vojta a veliteľ VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici divízny gen. Bedřich Homola, vykonaný úspešne, z politického hľadiska však prišiel neskoro. Namiesto zamýšľaného posilnenia pročeskoslovenských kruhov začali narastať protičeské nálady, čo sa snažili využiť ríšskonemecké kruhy. K novovymenovanému slovenskému premiérovi Sidorovi začali chodiť od 11. marca nemeckí kuriéri, ktorí ho vyzývali na vyhlásenie slovenskej samostatnosti, pričom mu ponúkali aj pomoc nemeckých vojenských jednotiek. Sidor však ich ponuku odmietol, za čo si vyslúžil označenie „vojak Prahy“ a spochybnenie legitimity svojej funkcie. Pozornosť ríšskych predstaviteľov sa preto obrátila na Tisu. Ale aj on súhlasil s cestou do Berlína až po Hitlerovom oficiálnom pozvaní, ktoré 13. marca sprostredkoval nemecký konzul Ernst von Druffel.
Ešte v ten deň schválilo Tisovu cestu vedenie HSĽS a predseda autonómnej vlády. Do Berlína odletel popoludní z Viedne, pričom jeho úlohou bolo získať informácie o zámeroch nemeckej politiky priamo od jej najvyšších predstaviteľov. Na stretnutí s Hitlerom bolo Tisovi dané jednoznačne najavo, že Nemecko je ochotné podporiť slovenskú samostatnosť. Ak by však Slovensko s jej vyhlásením váhalo, hrozili mu maďarským nebezpečenstvom alebo možnosťou jeho rozdelenia medzi susedov. Ponuku na vyhlásenie samostatnosti priamo z Berlína však Tiso odmietol. Preferoval legálny postup, s čím nakoniec súhlasila aj nemecká strana. Po Tisovom telefonáte z Berlína česko-slovenský prezident Hácha zvolal na 14. marca zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny.
Na snemovej schôdzi podal najskôr Sidor demisiu svojho kabinetu. Následne Tiso referoval o obsahu rozhovoru s Hitlerom, ktorý dal Slovensku na výber medzi samostatnosťou na jednej strane, alebo rozdelením medzi okolité krajiny na strane druhej. Rozhodnúť sa však bolo treba „blitzschnell“. Po krátkej prestávke o 12. hodine a 7. minúte poslanci povstaním odhlasovali vznik samostatného Slovenského štátu a predsedníctvo Snemu vymenovalo prvú slovenskú vládu vedenú Jozefom Tisom. Nedodržali tak Hitlerovu požiadavku, ktorý trval na prijatí rozhodnutia do 12. hodiny. Napriek tomu, že bez nátlaku nacistického Nemecka by k tomu nedošlo, podarilo sa Tisovi dosiahnuť, aby celý proces vyhlásenia samostatnosti prebehol legálnou formou. Paradoxne tým však súčasne pomohol Berlínu, ktorý obdobným spôsobom realizoval vznik Protektorátu.
