Pri vyslovení mena Alexander Mach sa zrejme každému vybavia asociácie ako radikál, kolaborant či človek zodpovedný za tragédiu slovenských Židov. Machova cesta do vrcholovej politiky bola turbulentná ako celý život tejto špecifickej postavy našich dejín 20. storočia.
Mladé roky Machovho života vôbec nenasvedčovali, že by jedného dňa mohol vystúpiť na Olymp domácej politiky a spolurozhodovať o osudoch Slovenska a jeho obyvateľov. Narodil sa 11. októbra 1902 v obci Slovenský Meder (dnes Palárikovo) v rodine roľníka Jozefa Macha a matky Barbory. Rodičia od malička vychovávali „Šaňa“ v národnom a katolíckom duchu. Jozef Mach, ktorý ako vojak rakúsko-uhorskej armády padol pri talianskom Asiagu na samom konci prvej svetovej vojny, v rokoch 1903 – 1905 zozbieral a vydal zápisy pohrebných piesní (Pohrebný kancionál). Činný bol aj v národoveckých kruhoch. V časoch kňazského pôsobenia známeho slovenského poslanca uhorského snemu Ferdinanda Jurigu v Slovenskom Mederi s ním úzko spolupracoval.
Z klerika buričom
Alexander Mach absolvoval ľudovú školu v rodnej obci. V roku 1914 nastúpil do prvého ročníka na rímskokatolíckom reálnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Triednym učiteľom I. A triedy, ktorú navštevoval, bol János Sebestyén, riaditeľom Ferenc Finta. Jej národnostné zloženie kopírovalo rozvrstvenie celého novozámockého regiónu. Väčšina žiakov sa hlásila k maďarskej národnosti, časť k slovenskej. Výučba prebiehala výhradne v oficiálnom štátnom, t. j. maďarskom jazyku, pričom študenti nemali možnosť zvoliť si slovenčinu ani ako voliteľný predmet. Meno Alexandra Macha figurovalo v triednom katalógu v pomaďarčenej podobe ako „Mach Sándor“, rovnakým spôsobom boli vedení i ďalší spolužiaci slovenského pôvodu („Kucsera Ferenc“, „Polácsek József“ atď.).
Štúdium na gymnáziu bolo začiatkom 20. storočia náročné. Triedy sa striktne delili na chlapčenské a dievčenské a počet žiakov vysoko prevyšoval súčasný štandard. Pre ilustráciu – v prvom ročníku mal mladý Mach 48 spolužiakov, v druhom dokonca až 67! Treba však poznamenať, že vysoké stavy v danom čase čiastočne ovplyvnila aj mobilizácia, na základe ktorej muselo do rakúsko-uhorskej armády narukovať množstvo učiteľov. V dôsledku odchodu pedagógov na front dochádzalo k zlučovaniu viacerých tried do jednej.
Mach sa v konkurencii ostatných študentov nestratil a dosahoval slušné výsledky. Rozvrh hodín tvorili jazyky – maďarský, latinský a nemecký, ďalej základy filozofie, história, zemepis, prírodoveda, matematika a geometria. Podľa zachovaných záznamov z nich nemal nikdy horšiu známku ako trojku a na koncoročných vysvedčeniach dvojku. Najväčšmi zo všetkých predmetov však vynikal v náboženstve. Machov zápal pre teológiu sa prejavil i vo výbere životnej dráhy. Ďalšie kroky nadaného Mederčana smerovali z novozámockého gymnázia do malého bohosloveckého seminára v Ostrihome.
Ostrihom, ležiaci na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Štúrovu, bol baštou katolíckej cirkvi v Uhorsku. Sídlil tam arcibiskup s čestným titulom prímasa, ktorý stelesňoval druhú najváženejšiu osobnosť v krajine hneď po panovníkovi. Ideu svätoštefanskej koruny pomáhal v Ostrihome počas prvej svetovej vojny chrániť Ján Černoch (Csernoch János), skalický rodák, kedysi presvedčený Slovák a bývalý poslanec za Katolícku ľudovú stranu v uhorskom sneme. Národné povedomie tohto kňaza nemalo dlhú životnosť a rozplynulo sa do nenávratna, len čo Černocha omámila lákavá vidina postu na samom vrchole uhorskej cirkevnej hierarchie. Černoch, od roku 1913 ostrihomský arcibiskup, ktorý mimochodom 30. decembra 1916 korunoval posledného uhorského kráľa Karola IV., sa stal stúpencom maďarizačných myšlienok. Do takéhoto prostredia vstúpil Alexander Mach, mladý a stále ideovo formovateľný človek. Mach počas štúdií v Ostrihome „držal krok“ a svojím slovenským pôvodom sa nijako nehrdil. Určite si bol vedomý hroziacich postihov z propagácie tzv. panslavizmu, ktoré potenciálne mohli zasadiť jeho vytúženej kariére duchovného rázny škrt.
Prišiel rok 1918 a s ním radikálne zmeny na mape celej Európy. Rakúsko-uhorská monarchia zanikla. Na jej území vzniklo viacero nástupníckych štátov – medzi nimi aj Československo. Vznik štátu podporila 30. októbra 1918 Martinskou deklaráciou aj konštituovaná Slovenská národná rada. Obmenená maďarská politická garnitúra odmietala akceptovať novú realitu. To isté platilo o cirkevných kruhoch, nástojacich na územnej integrite Uhorska. Študujúci Alexander Mach sa tak ocitol v neľahkej situácii. V septembri 1919 dostali bohoslovci upozornenie, že školský rok 1919/1920 začne normálne podľa plánu. Mach počas cesty do Ostrihomu ochorel na ťažký zápal pľúc a do lavíc ostrihomského seminára sa už nikdy nevrátil.
Pokračovanie štúdií na seminári v Trnave po zotavení bolo krátke. Práve tu po prvýkrát vynikla Machova výbušná povaha, keď sa dostal do konfliktu s viacerými promaďarsky zmýšľajúcimi spolužiakmi. Vedenie seminára mu navyše vyčítalo aj jeho novinové články, ktorými začal prispievať do tlačového orgánu Slovenskej ľudovej strany Slovák. Čo však bolo z hľadiska Machovej perspektívnej kariéry v službách cirkvi omnoho horšie, počas štúdií v Trnave sa u neho prejavil skepticizmus voči rímskokatolíckemu dogmatizmu. „Boli časy, keď som mal veľké ťažkosti s dogmami. Niektoré články katolíckej cirkvi mi nešli do hlavy a ešte menej do srdca. Márne som sa usiloval veriť, ako cirkev káže... Práve v tej dobe som mal najväčšie pochybnosti často i o základných článkoch viery,“ napísal s odstupom času. Pochybnosti o správnosti voľby svojho budúceho poslania priviedli Macha k rozhodnutiu uzavrieť túto životnú kapitolu. Odev klerika včas pred vysviackou definitívne vymenil za politický ring, avšak vieru neopustil a až do smrti zostal silno veriacim katolíkom.
Ľudácky aktivista a rodobranec
Mach v prvej polovici 20. rokov vstúpil plne do služieb SĽS. Spočiatku pôsobil v rodnom regióne ako organizátor telovýchovnej organizácie Orol a externý prispievateľ Slováka. Jeho nacionalisticky ladené články kritizujúce čechoslovakizmus, český vplyv na Slovensku a protikatolícke tendencie zaujali vtedajšieho šéfredaktora novín Vojtecha Tuku. Machove verejné vystúpenia a rečnícky talent nezostali bez povšimnutia. Dostal ponuku pracovať v štruktúrach ľudovej strany a túto možnosť si nenechal ujsť. Vybavovanie monotónnej agendy na sekretariátoch SĽS v Bratislave a Trenčíne však nebolo to, po čom túžil. Hlavnú náplň Machovej práce tvorilo úradovanie a redaktorská činnosť. Mladý aktivista sa najlepšie cítil na rečníckej tribúne. Podľa vlastných slov absolvoval v priebehu rokov 1924 – 1929 ako rečník približne tisíc verejných mítingov, pred voľbami bežne aj 6 – 7 za deň. Treba skonštatovať, že napriek nízkemu veku patril medzi popredných politických agitátorov, čo s uznaním priznávali aj politickí oponenti ľudákov.
Machova excentrická povaha prahla po dobrodružstvách. Príležitosť uniknúť z priestoru medzi štyrmi stenami kancelárie mu poskytla nová organizácia s názvom Rodobrana. Vznikla v januári 1923 ako usporiadateľská stráž SĽS. Jej hlavnou úlohou bolo dohliadať na poriadok počas ľudáckych zhromaždení a chrániť vystupujúce osoby pred útokmi politických protivníkov, najmä komunistov. Macha spájalo s organizáciou nielen ideové, ale aj personálne puto – Rodobranu spoluzakladal a duchovne viedol Tuka, Machov politický guru.
Alexander Mach nebol nikdy fanúšikom demokracie. Už počas pôsobenia v Rodobrane otvorene sympatizoval s totalitnými hnutiami, menovite talianskym fašizmom. Organizácia prebrala mnoho prvkov tohto nového politického prúdu – od vzorcov vonkajšieho vystupovania, demagogickej rétoriky až po tzv. rímsky pozdrav so vztýčenou pravicou, ktorým sa zdravili rodobranci.
Rodobrana sa navonok identifikovala ako združenie mladých národniarov napomáhajúcich SĽS v zápase za vydobytie autonómie Slovenska. Romantický nacionalizmus s nádychom mysticizmu bol pre mnohých mladých mužov, snažiacich sa integrovať do nejakej sociálnej skupiny, pomerne atraktívny. Rodobranci si za miesta svojich stretnutí často vyberali pútnické miesta a prísahu na „predrahú krv Kristovu“ skladali v Hronskom Sv. Beňadiku, kde v útrobách tamojšieho kláštora leží kresťanská relikvia – údajná šatka sv. Veroniky s kvapkami Kristovej krvi. Okrem toho museli čeliť početným zásahom a represiám zo strany bezpečnostných zložiek, čo v radoch členskej základne iba posilňovalo vieru v to, že sú „mučeníkmi“ autonomistickej idey a súčasne zosilňovalo odpor k vládnucemu režimu.
Mach sa stal popredným činovníkom Rodobrany a redaktorom rovnomenného periodika. Časopis Rodobrana útočil proti demokratickému režimu v Československu, nazývajúc ho diktatúrou. S rovnakou silou vystupoval proti komunizmu, liberalizmu a Židom. Autorom týchto nepodpísaných článkov bol zväčša Alexander Mach (v roku 1941 vyšli ako príloha jeho knihy Kurzívkovým tónom). V jednom z nich píše: „Cieľom Rodobrany je očista verejného života, vydobytie slobody Slovenskej krajiny a zbaviť republiku červených pijavíc. Sme za zlepšenie stavu všetkých tried, ale sme nepriateľmi triedneho boja. Sme za roľníctvo, ale bojovať budeme proti jeho zástupcom, klamstvom sa mu natisnuvším. Sme za robotníctvo, práve preto zbaviť ho chceme červených tyranov pražských, moskovských a krivonosých. Sme proti diktatúre červených demagógov, ktorá bola u nás dosiaľ – ale sme za diktatúru Spravodlivosti a tej Pravdy slovenskej: Mne tak, ako tebe, nezáviď inému, čo praješ sám sebe.“
Z citovaného textu jasne badať, že Machov radikalizmus, ako ho poznáme z obdobia Slovenského štátu, sa nezrodil koncom 30. rokov, ale omnoho skôr. Alexander Mach nebol nikdy fanúšikom demokracie. Už počas pôsobenia v Rodobrane otvorene sympatizoval s totalitnými hnutiami, menovite talianskym fašizmom (k nemeckému nacizmu mal pre jeho protikresťanskú povahu zdržanlivejšie stanovisko). Organizácia napriek určitému autonómnemu vývoju prebrala mnoho prvkov tohto nového politického prúdu – od vzorcov vonkajšieho vystupovania, demagogickej rétoriky až po tzv. rímsky pozdrav so vztýčenou pravicou, ktorým sa zdravili rodobranci. Mach o Rodobrane písal ako o reprezentantke slovenského fašizmu a na stránkach dobovej tlače sa pochvalne vyjadroval o Mussoliniho režime.
Machove články a periodiká pod jeho vedením zrejme patrili k najcenzurovanejším tlačeným médiám v celej republike. Na základe týchto skúseností ho policajné úrady považovali za jedného z najradikálnejších autonomistov a sledovali jeho činnosť. Za svoje publicistické príspevky a útoky proti republike bol opakovane súdne stíhaný a odsúdený. Pozitívnemu profilu v očiach bezpečnostných orgánov určite nenapomohli ani Machove kontakty s funkcionármi Národnej obce fašistickej, najväčšej a najvýznamnejšej fašistickej strany za prvej ČSR.
Mladícka nerozvážnosť mu spôsobovala sústavné problémy, a to nielen vo vzťahu k policajným inštitúciám. Mach išiel doslova hlavou proti múru tiež v rámci vlastnej strany. Otvorene pranieroval vstup Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do vlády roku 1927, čím si u konzervatívnejších ľudákov pošramotil vloženú dôveru. Podľa Macha mala HSĽS prevziať spoluzodpovednosť za veci verejné až vtedy, keď Slovensko získa autonómiu, k čomu – ako vieme – došlo až v októbri 1938. Jeho ostré pero písalo ostrejšie, než lahodilo gustu samotného Andreja Hlinku. Mach bol zapletený aj do veľkého procesu s Vojtechom Tukom roku 1929 (tzv. Tukova aféra). Hoci napokon vyviazol bez trestu, HSĽS musela za prepustenie svojho výstredného novinára zložiť kauciu 200 tisíc Kč, čo na tú dobu predstavovalo obrovskú sumu peňazí. Po uzavretí Tukovej aféry musel Mach podstúpiť liečbu obnovených pľúcnych ťažkostí v tatranskom sanatóriu. Následný návrat do služieb HSĽS nemal hladký priebeh. Mach upadol do Hlinkovej nemilosti a znovuprijatie za redaktorský stolík musel u predsedu vybavovať Anton Mederly cez svojho brata Karola, blízkeho spolupracovníka vodcu ľudákov.
Mach a slovenskí komunisti
Alexander Mach zostal svojmu politicko-ideovému presvedčeniu verný do konca života, neuzatváral sa však ani pred stúpencami iných strán. Veľmi dobre známe sú jeho konexie s mladými komunistickými intelektuálmi. Napriek všetkým výhradám ku komunizmu Machove súkromné vzťahy s komunistami ako jednotlivcami neboli nikdy vyložene zlé. Ľudácki a komunistickí aktivisti síce zdieľali diametrálne odlišné predstavy o fungovaní spoločnosti, v období prvej ČSR ich však popri rozdeľujúcich trecích plochách čosi aj spájalo – zväčša nie najružovejšie sociálne postavenie a nelichotivý spoločenský status s nálepkou podrývača demokracie a jednoty republiky. Angažovanie sa v štruktúrach HSĽS či KSČ nemohlo v kontexte danej politickej situácie a kurzu štátnej politiky znamenať čokoľvek iné než finančné živorenie, rôzne prekážky a formy prenasledovania – i keď tie vzhľadom na demokratický charakter ČSR nemali drakonickú podobu.
Mach vo svojej knihe Vo väzení z roku 1930 zhodnotil komunistov v zásade pozitívne. V ich údele videl akoby svoju zrkadlovú kópiu, akurát na opačnej strane svetonázorovej barikády: „Ja som sa už len dosť narečnil a napísal proti boľševikom a predsa milší sú mi a viac viem sympatizovať s poctivými komunistami, ktorých zatvárajú, ako s poturčencami slovenskými, ktorí dostávajú zbytkové statky. Takto sa pozerám na vec: Ten komunista môže byť pomýlený, ale rozhodne nemôže byť podplatený. Ten boľševický pracovník môže byť zaslepený, vo svojej zaslepenosti vášnivý, fanatický, grobiánsky, ale pracuje z presvedčenia a poctive – hoci za utopiu, alebo za škodlivú vec. A keď sa dá za ňu zatvoriť, alebo zabiť, je martýrom. Poznám niektorých mladých komunistov slovenských alebo aspoň komunizmu blízkych inteligentov. Je na počudovanie, ako tí nezištne, obetave a nadšene pracujú. Vzdelávajú sa a vzdelávajú iných. Na kariéru, na slávu, na groše a vôbec na seba nemyslia...“
Počiatky Machových kontaktov s komunistami možno klásť do druhej polovice 20. rokov. Niekedy okolo roku 1925 – 1926 sa zoznámil s Ladislavom Novomeským. Oslovila ho nielen jeho publicistika, ale aj literárna tvorba, o ktorú sa Mach aktívne zaujímal. Styky s Novomeským prerástli do osobného priateľstva, ktoré pretrvalo i počas Slovenského štátu. Mach sa v uvedenom období spoznal aj s Vladimírom Clementisom. Po prvýkrát sa stretli na prednáškach o politických problémoch organizovaných ľavicovou mládežou. Mach sa s odstupom času vyslovil, že s niektorými pohľadmi prednášateľov na týchto prvých „dotykoch“ s mladými komunistami nesúhlasil (napríklad náboženská otázka), bol mu však blízky ich sociálny a hospodársky program. Clementis si Macha takisto svojím spôsobom vážil a roku 1929 ho oslovil s požiadavkou, aby ako skúsený redaktor a glosátor spoločenského diania prispel do diskusie v ľavicovej revue DAV, dotýkajúcej sa aktuálnych kultúrnych problémov Slovenska.
Poznám niektorých mladých komunistov slovenských alebo aspoň komunizmu blízkych inteligentov. Je na počudovanie, ako tí nezištne, obetave a nadšene pracujú. Vzdelávajú sa a vzdelávajú iných. Na kariéru, na slávu, na groše a vôbec na seba nemyslia...
Alexander Mach
Hrádza medzi Machom a slovenskými komunistami nebola nikdy tak vysoká, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Roku 1931 napríklad spoločne s Milom Urbanom podpísal manifest, ktorým komunisti protestovali proti tragédii v Košútoch, kde počas demonštrácie poľnohospodárskych robotníkov žandári zastrelili niekoľko osôb. K prehĺbeniu Machových kontaktov s predstaviteľmi mladej ľavicovo orientovanej inteligencie došlo v priebehu zjazdu mladej generácie v Trenčianskych Tepliciach 25. – 26. júna 1932. Tu sa spoznal s ďalším príslušníkom davistickej skupiny Jánom Poničanom.
S Gustávom Husákom sa v tomto období, ani počas vojnových rokov, osobne nepoznal, i keď počas vojny sa prirodzene vzájomne reflektovali. Často sa traduje, že práve intervencia starých známych z komunistických kruhov zachránila Macha v procese pred Národným súdom roku 1947 pred popravou. Túto teóriu dodnes nikto nepotvrdil presvedčivými dôkazmi. Novomeský nemal v KSČ natoľko veľký vplyv a Husák sa podľa zachovaných prameňov zasadzoval za trest smrti. Odsúdenie Alexandra Macha „len“ na 30 rokov bolo s najväčšou pravdepodobnosťou individuálne rozhodnutie senátu, ktorý vzal do úvahy viacero poľahčujúcich okolností.
Mach prešiel za obdobie aktívneho politického pôsobenia pozoruhodnými krivkami vzostupov a pádov. Jeho radikalizmus, charakteristický aj pre vystupovanie a konanie v pozícii hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a ministra vnútra
Slovenskej republiky, sa nezrodil v špecifických podmienkach pomníchovskej éry ako oportunistická reakcia na vystriedanie demokratického režimu autoritatívnym režimom HSĽS. Počas vojny sa Machove predstavy z rodobraneckých čias dočkali praktickej realizácie. Bohužiaľ, niektoré v extrémnejších rozmeroch, než si kedy mohol myslieť sám ich autor. Najmä kruté „vyriešenie“ židovskej otázky, na ktorom má veľký podiel zodpovednosti i on.
