Azda ne svete neexistuje iný výtvor prírody, ktorý by bol taký spätý s dejinami človeka, ako sú jaskyne. Slová dnes už zosnulého slovenského speleoarcheológa Juraja Bártu sa aj po rokoch stále potvrdzujú.
Aktuálne je na Slovensku známych a zaevidovaných vyše 7 000 jaskýň. Ich počet neustále narastá vďaka aktivite vyše 900-člennej základne súčasných speleológov, aj keď doposiaľ nie sú všetky jaskyne archeologicky preskúmané. Dá sa povedať, že z antropologického hľadiska je potenciálne zaujímavá asi tretina z celkového počtu. Výborné výsledky v ostatných rokoch prinášajú detailné a precízne speleoarcheologické výskumy Mariána Sojáka z pobočky AÚ SAV v Spišskej Novej Vsi, ktoré sa systematicky uskutočňujú prevažne v jaskyniach na Spiši a v širšom regióne východného Slovenska.
Najstarší domov človeka
Na našom území zohrávali jaskyne v priebehu histórie rôzne úlohy. Každý prípad osídlenia jaskyne je z archeologického hľadiska jedinečný a nezameniteľný. Osídlenie záviselo najmä od polohy jaskyne vo vzťahu k existujúcim sídelným štruktúram a k zdrojom energií a potravy v krajine. Ďalej od veľkosti vchodu jaskyne, od jej vnútorných priestorových dispozícií, teploty a prúdenia vzduchu, výskytu vody alebo ľadu a v konečnom dôsledku aj od všeobecných klimatických pomerov. Aj keď je osídlenie každej jaskyne jedinečné, v mnohých známych prípadoch nachádzame významné podobnosti, z ktorých možno vyvodzovať prevládajúci spôsob ich využívania v určitej historickej epoche. Spôsob osídlenia jaskyne do určitej miery prezrádza aj jeho sociálne motívy, čo je predmetom skúmania antropospeleológie, teda jaskynnej etnológie.
Medzi najstaršie formy využívania jaskýň človekom na našom území patrí každopádne vyhľadávanie úkrytu pred nepriazňou počasia a inými vonkajšími vplyvmi. S touto formou osídlenia jaskýň sa stretávame kontinuálne od najstarších čias až po novovek. Neandertálcom a paleolitickým lovcom a zberačom poskytovali jaskyne za vhodných materiálnych podmienok komfortné „ubytovanie“, dostatok ochrany pred vetrom, dažďom, snehom, dokonca dostatok priestoru pre ohnisko, odvetrávanie dymu a skladovanie suchého dreva. Osídľovali sa predovšetkým priestrannejšie a kratšie jaskyne, ako je napríklad jaskyňa Čertova pec pri Radošinej.
Jaskyňa ako obydlie je vlastne predobrazom murovaného domu. Možno predpokladať, že mala aj podobné sociálne charakteristiky ako domácnosť. Prevládali sociálno-integračné funkcie. Jaskyňa poskytovala nielen materiálne, ale aj ekonomické, socializačné, emocionálne, reprodukčné a relaxačné zázemie. V duchovnej oblasti prevládali kulty plodnosti a materská symbolika zeme a podzemia. Nie je náhoda, že práve z tohto obdobia pochádzajú známe sošky kyprých ženských tvarov – Venuše.
Miesto skonu a znovuzrodenia
Ďalšia významnejšia forma využívania priestoru jaskýň prichádza s objavom roľníctva v neolite. S nastupujúcim poľnohospodárstvom získali zem a podzemie nové významy. Je to doba vzniku náboženských predstáv a mýtov o periodickom znovuzrodzovaní života zo zeme cez smrť a zmŕtvychvstanie. Podobne ako Slnko v dennom cykle podstupuje aj rastlina na jeseň smrť zasiatím semena a jarné znovuzrodenie novým vyklíčením. Adekvátne sa formovali aj náboženské obsahy a predstavy o človeku a duši. Zaujímavé je, že práve v tejto epoche nastúpilo pochovávanie mŕtvych do jaskýň. Pochovanie je návratom do lona matky zeme, preto sa využívali hlbšie jaskyne a zosnulí sa ukladali do priestoru večnej tmy a ticha, mimo dosahu všetkých prirodzených časových cyklov. Pri pochovávaní prevládala snaha separovať mŕtveho čo najďalej od sveta živých.
Jaskyňa ako hrob je predobrazom hrobiek a krýpt. Pravda, prvé neolitické jaskynné hroby sa nachádzajú v stredomorskej oblasti a táto forma pochovávania sa u nás naplno prejavila až v závere neolitu. V tejto súvislosti spomeňme napríklad Liskovskú jaskyňu pri Ružomberku, kde sa našlo 48 kostrových ostatkov. Tu sa našla aj bronzová soška býka z eneolitu. Soška je fragmentom zo strateného modelu dvojzáprahu a predstavuje vôbec najstaršie zobrazenie domáceho zvieraťa nájdené na našom území.
Predchádzajúce dva typy využívania jaskýň a s nimi spojených predstáv pravdepodobne ešte v neolite vyústili do magicko-náboženských synkréz. Jaskyne sa stali svätyňami, miestami prechodových rituálov, čo z nich robí priestor špeciálnych spoločenských aktivít. Zasväcovaní adepti po vzore vegetačných mýtov prežívali prechodom jaskyne iniciáciu – symbolickú „smrť“ starého človeka a „zmŕtvychvstanie“ v novom spoločenskom statuse. Za významný symbol mystickej smrti možno považovať práve pobyt v jaskyni, teda separáciu od sveta na povrchu. Azda po takýchto rituálnych aktivitách nachádzame stopy na stenách v podobe geometrizujúcich výtvarných figúr vo viacerých jaskyniach v Slovenskom krase, z ktorých najznámejšia je jaskyňa Domica.
Iniciácie a rituály s príchuťou krvi
Akýmsi prirodzeným pokračovaním neolitických mystérií sú šamanské iniciácie v jaskyniach počas bronzovej doby. Z tohto obdobia pochádza nález masky vyrobenej z tvárovej časti ľudskej lebky z Majda-Hraškovej jaskyne v Slovenskom krase. Nevedno kto a prečo ju vyrábal, každopádne tu ktosi na seba bral podobu smrti. Principiálne mohlo ísť o obmenu naznačenej myšlienky smrti a znovuzrodenia. Bronzová doba však výrazne obohatila magicko-náboženské rozmery využívania jaskýň o aspekt ľudskej eschatologickej obety.
Z tohto obdobia pochádzajú viaceré nálezy ľudských kostrových ostatkov so stopami po sekundárnom intencionálnom manipulovaní, najmä po sekaní, drvení, varení a pečení. Podľa názorov niektorých archeológov môže ísť o prejavy rituálneho kanibalizmu, ktorého praktická zložka prebiehala práve v jaskyni. Pravdepodobne nešlo o získavanie živočíšnych proteínov, ale o formu náboženského obradu. Obeť sa ponúkala ako pokrm pre božstvá, pričom kňaz-obetník na nej participoval konzumáciou menšieho množstva krvi a mäsa, čím zabezpečoval spojenie neba a zeme. Jaskyne tak prebrali funkciu svätýň a svätostánkov.
V ďalších epochách praveku dochádzalo vo využívaní jaskýň viac-menej k len variantným obmenám spomínaných spôsobov. Isté však je, že v dobe rímskej nastal určitý prelom a naše jaskyne postupne začali plniť skôr sociálno-separačné funkcie. Nie však z klimatických alebo náboženských dôvodov, ale z dôvodov spoločenských. Jaskyne sa stali útočiskami ľudí pred ľuďmi a tento význam im zostal vlastný na ďalších takmer 2 000 rokov. Je možné, že na tom má podiel rozvoj infraštruktúry, osídlenia a časté vojnové konflikty. Prirodzeným útočiskom – refúgiom z doby rímskej je napríklad jaskyňa vo Vyšnom Blatníku v Sokole v Demänovskej doline. Vchod do jaskyne sa nachádza v tretine vyše stometrového brala a vedie k nej len úzka trávnatá polica, ktorú možno pomerne ľahko zneprístupniť. Zdá sa, že obyvatelia hradísk z centrálnej časti Liptovskej kotliny sa sem neraz stiahli v prípade ohrozenia.
Pustovníci, svätci, zbojníci
Pozoruhodný je úbytok archeologických nálezov v našich jaskyniach z raného stredoveku, z obdobia sťahovania národov a príchodu Slovanov. Je miernou záhadou, prečo sa po starých Slovanoch nenachádzajú v jaskyniach takmer žiadne významnejšie nálezy. Azda si dávali na svoje veci lepší pozor. Možné je aj to, že sa im Slovania vyhýbali, pretože tieto priestory zohrávali v slovanskej mytológii negatívnu symbolickú rolu, podobne ako v kresťanstve. Tak ako starogrécke podsvetie, aj kresťanské peklo sa v mytologickej toponymii umiestňuje vždy symbolicky „dole“ až pod zem v opozícii k nebesiam „hore“.
Nové sociálno-separačné formy využívania jaskýň u nás prichádzajú približne až na prelome 10. a 11. storočia. Pod Zoborom v Nitre sa nachádza známa Svoradova jaskyňa, ktorý tu údajne meditoval ako prvý známy kresťanský pustovník. Podľa legendy tu tiež istý čas prebýval jeho žiak sv. Benedikt. Neskôr sa premiestnil do jaskyne Skalka v Opatovej pri Trenčíne, kde ho napokon zabili zbojníci. Na jeho počesť tam nitriansky biskup založil roku 1224 Opátstvo sv. Benedikta a k jaskyni a bralu bola na spôsob lastovičieho hniezda pristavaná murovaná prístavba. Kláštor v Skalke predstavuje jediný jaskynný kláštor na Slovensku, unikátny prienik kultúry a prírody. Stredovekých jaskynných pustovníkov bolo u nás viac, no vždy im išlo o tiché miesto na osamelú meditáciu.
Obdobie mongolských vpádov okolo roku 1241 predstavuje znovuoživenie útočiskovej funkcie jaskýň v čase ohrozenia. Samozrejme, len tam, kde boli jaskyne k dispozícii. Smutný príbeh sa odohral v Moldavskej jaskyni v Moldave nad Bodvou, kde sa pred mongolským nájazdom ukrylo niekoľko desiatok obyvateľov. Úkryt však bol prezradený a Mongoli vchod strážili. Mnohí obyvatelia Moldavy napokon neprežili drsné podmienky jaskyne. Umierali na chlad, vlhkosť a nedostatok jedla. Mimochodom, obdobné situácie zažívali aj viacerí židovskí utečenci a partizáni počas 2. svetovej vojny.
Terra scientia
Na prelome stredoveku a novoveku ostávali jaskyniam známe sociálno-separačné funkcie. Sporadicky ich skúmali prospektori drahých kovov a alchymisti. Osídľovali ich najmä sociálno-patologické živly – zbojníci a falšovatelia mincí. Už od 16. storočia budili jaskyne záujem učencov. Ich výskumy sa spočiatku orientovali predovšetkým na získanie informácií o hospodársky využiteľných materiáloch, toto poznávanie však tvorilo základy moderných prírodných vied a speleológie.
V 19. storočí, s rozvojom vlastivednej turistiky, sa popri horách stali aj jaskyne objektom pozornosti širšej verejnosti. Postupne sa viaceré sprístupňovali pre pohodlnejší prístup. Ešte za starších čias boli takto upravené jaskyne Okno a Tunel v Demänovskej jaskyni v roku 1787 či Plavecká jaskyňa v roku 1802. Prvou oficiálne sprístupnenou jaskyňou pre verejnosť však bola v roku 1849 Jasovská jaskyňa. Môžeme skonštatovať, že vlastivedný romantizmus v 19. storočí vrátil do jaskýň človeka a jaskyniam aj sociálno-integračný rozmer, ktorý s výnimkou dvoch sociálno-separačných diskontinuít počas svetových vojen pretrval až do 90. rokov 20. storočia. Samozrejme, v mnohých jaskyniach bol v tomto období značne devastovaný ich interiér.
V súčasnosti možno na Slovensku hovoriť o nástupe asociálnej doby. Jaskyne sú zaradené v najvyššom 5. stupni ochrany prírody. S výnimkou komerčne sprístupnených jaskýň a tzv. voľne prístupných jaskýň sú ostatné pre väčšinu ľudí „zakázaným územím“, pretože vstup do nich je zo zákona zakázaný. Jaskyne sa tak napokon stali priestorom tabu vyhradeným pre hry odborno-inštitucionálnych monopolov.
