Alexandrovo indické ťaženie sa v spomienkach neskorších generácií často redukuje na slávnu bitku s kráľom Pórom a jeho jazdu na slonoch. Toto podujatie však bolo dobrodružné od začiatku do samého konca. Odohralo sa počas neho množstvo pozoruhodných udalostí, ktoré nám popísali antickí autori už v Alexandrovej dobe. Ich opis sa však zachoval len v spisoch mladších historikov.
Alexander a jeho vojsko si v tomto období siahli na dno svojich fyzických i psychických síl a sám vojvodca takmer zomrel. Napriek tomu medzi tým stihol založiť niekoľko miest, preukázať svojim nepriateľom značnú krutosť i nečakané milosrdenstvá, ale napríklad tiež vyplávať na Indický oceán.
India – rozumejme tým severozápadnú časť obrovského Indického subkontinentu – bola rovnako ako Stredná Ázia pripojená k Perzskej ríši v roku 530 pred Kr. Vtedy sem vtrhol kráľ Kýros a z oblasti Gandháru a údolia Indu sa stala jedna z perzských satrapií. V slávnom Behistúnskom nápise sú obyvatelia indického Gandháru uvádzaní ako podrobený národ, rovnako ako v nápisoch v Perzepoli a inde. Gandhárania sa tiež zúčastnili na Xerxovej výprave proti Grékom v roku 480 a 479 pred Kr. Indovia sa tak vo väčšom množstve dostali do Grécka omnoho skôr, než grécko-macedónske vojsko koncom 4. storočia pred Kr. preniklo do Indie. Vedomosti Grékov o Indii pred Alexandrom sa rovnajú skôr zmesi bájnych historiek o podivuhodných ľuďoch a tvoroch, akými boli napríklad obrie mravce zbierajúce zlato, o ktorých píše Herodotos.
K rieke Kábul a na východ k Indu
Dôvodov Alexandrovej výpravy na samotný okraj známeho sveta bolo uvádzaných množstvo, vrátane Alexandrovej snahy napodobniť hrdinu Herakla a boha Dionýza, ktorí si podľa mýtov kedysi každý svojím spôsobom podmanili Indiu. V každom prípade vyráža Alexander na jar roku 327 pred Kr. po podrobení revoltujúcich Baktrijcov a Sogdov z mesta Baktra na juh cez Hindúkuš do oblasti Paropamisadae (údolie rieky Kábul), kde už skôr založil jednu zo svojich Alexandrií, aby tu usporiadal pomery, a cez Níkaiu dorazil ku Kófénu (Kábul). Už vtedy sa na jeho výzvu dostavili zástupcovia náčelníkov kmeňov z oblasti stredného toku Indusu, vrátane kráľa Taxila a darovali mu 25 slonov. Nie je teda pravda, že by sa neskôr pri bitkách stretli macedónski vojaci so slonmi prvýkrát a boli nimi šokovaní, snáď len ich množstvom.
Na začiatku svojho indického ťaženia rozdelil Alexander svoje vojsko a do čela jednej časti postavil svojho priateľa Héfaistióna a skúseného Perdikka. Mali podrobiť údolie Kábulu až k rieke Indus, teda najmä oblasť Peukelaótidy v blízkosti pakistanského Pešáváru. Sprevádzali ich už niektorí miestni spojenci. Okrem neobvykle časovo náročného tridsaťdenného obliehania Peukelaótidy, ktorej obranu viedol miestny veľmož Astis, mali pomerne ľahkú prácu. Ruiny tohto mesta ležia asi na okraji dnešnej Čársady. Toto mesto tiež neskôr razilo svoje mince so zobrazením mestskej bohyne, čo je jedna z ukážok helenizácie Alexandrom podrobených území. Rovnako ako v Taxile a na iných lokalitách sa tu mesto čas od času sťahovalo o stovky metrov až kilometre inam. Pozostatok vtedajšej citadely mesta, pahorok Balá Hisár (Vysoká pevnosť) dosiahol výšku 20 m a rozlohu 6 ha a naznačuje tak svojou veľkosťou niekdajšiu veľkoleposť a význam mesta. Časť jeho opevnenia – priekopa, hlinený val, múr z nepálených tehál – bola objavená roku 1958.
![]()
Alexander v Gandháre a údolí Svátu
Pre predstavu, ako prebiehali boje v Indii, si podrobnejšie popíšeme časť kampane v oblasti dnešného severného Pakistanu. Všimneme si, že zúrivo sa brániace horské kmene žili v oblastiach, kde dnes žijú Paštúni, hrdí bojovníci, ktorí dodnes z veľkej časti spravujú svoje záležitosti nezávisle od vlády v Islamabade. Alexander sa teda vydal so zvyškom vojska severne, do krajiny Assakénov, Gúraiov a Aspasiov. Tiahol pozdĺž rieky Chóés (dnešný Svát) po horskej ceste. V antike sa kraju hovorilo Uddyjána a vznikol tu tajomný tantrický budhizmus. Keď dostal informácie o prípravách barbarov k odporu, tiahol s jazdcami a ľahkoodencami na koňoch rýchlo za nimi a hneď pri prvom meste zahnal nepriateľské vojsko na útek a mesto obľahol. Bol tu ale opäť zranený, tentoraz šípom do ramena.
Na druhý deň dobyli jeho vojaci prvé i druhé hradby a nepriateľ utiekol do hôr. Mesto dal zbúrať a tiahol k ďalšiemu, menom Andaka, ktoré sa mu podrobilo. Tu zostal Kratéros, aby dobyl ostatné mestá. Alexander samotný prenasledoval náčelníka Aspasiov, ktorý sa uchýlil do iného mesta. To však nechal pred Alexandrovým príchodom zapáliť a utiekol. Dostihli ho potom po dlhom prenasledovaní. V súboji ho zabil budúci egyptský kráľ Ptolemaios, ktorý bol počas ťaženia prijatý do kráľovej osobnej stráže a mnohokrát preukázal svoju odvahu i vodcovské vlohy.
Po prechode hôr našli ďalšie z miest, Arigaion, už v plameňoch. Ako vidíme, miestni obyvatelia boli veľmi urputní a rozhodnutí nevzdávať sa za žiadnu cenu. Prekonávali tak v niektorých ohľadoch aj nepoddajné kmene v stredoázijskej Sogdiáne. Mesto sa zdalo Alexandrovi vhodné svojou polohou, preto ho dal opevniť a usadil v ňom ľudí z okolia a vojakov neschopných bojov, čo bol opäť často uplatňovaný postup. Neskoršie príbehy uvádzajú, že niečo podobné tu robil pred Alexandrom aj samotný Dionýzos.
V ďalších stretoch dochádzalo niekedy k tuhým bojom, najmä pokiaľ sa nezúčastnil osobne Alexander: Arriános uvádza, že Indovia sú ďaleko najzdatnejšími bojovníkmi medzi svojimi susedmi. Niekedy je však akosi nejasné, kto všetko je zahŕňaný pod názov Indovia. Ptolemaios vo svojich pamätiach zaznamenal, že v rozhodujúcom boji s hlavnou silou zhromaždených horských kmeňov bolo zajatých 40 000 nepriateľov a ukoristených okolo 230 000 kusov dobytka. Vybranú časť z tejto koristi poslal Alexander až domov do Macedónie.
Potom prišla správa, že sa s ním chystajú bojovať Assakéni v počte 2 000 jazdcov, 30 000 pešiakov a 30 slonov. Keď však proti nim vyrazil, uchýlili sa do svojich miest. Ako prvé napadol najväčšie z nich, mesto Massagy. Pri jeho obrane, ktorá bola nezvyčajne odolná, pomáhalo Assakénom asi 7 000 žoldnierov z východnejších častí Indie. Existujú názory, že by to mohol byť kontingent vzmáhajúceho sa zakladateľa maurjskej dynastie v Indii a Ašókovho deda, kráľa Čendraguptu. Alexander tu bol na členku zranený šípom. Po niekoľkodenných tuhých bojoch, kedy Alexander nasadil ťažké obliehacie stroje, sa miestni vzdali. Indickí žoldnieri sa dokonca chceli k nemu pripojiť, rozhodli sa však nakoniec pre útek. Alexander preto pristúpil k ďalšiemu veľmi tvrdému opatreniu: dal ich tu obkľúčiť a pobiť. Mesta sa potom ľahko zmocnil.
Medzitým poslal Alexander Koina, aby dobyl mesto Baziry (asi dnešný Barikot) a iných veliteľov obľahnúť Óru (snáď dnešná dedina Udegram). Sám potom dobyl Óru a zmocnil sa tamojších slonov. Bazirania potom opustili svoje mesto, podobne aj iní, a uchýlili sa do pevnosti na vysokej hore – Aornos, ktorá nie je spoľahlivo lokalizovaná. Podľa povesti ju nemohol dobyť ani zmieňovaný hrdina Herakles. Alexander urobil z Ór a Massag pevnosti strážiace kraj a Baziry obohnal hradbami. Héfaistión a Perdikkás tiahli k Indusu a chystali stavbu mostu. Alexandrovi sa podarilo zmocniť horskej pevnosti Aornu až po obliehaní a s pomocou výstavby mohutných násypov, ktoré mu umožnili dostať sa bližšie k opevneniu. Jeho vojsko tu iste zúročilo svoje skúsenosti so stavbou násypov z obliehania fenického Tyru, ale tiež s dobývaním horských pevností, ako sa to naučilo v Baktrii a Sogdiáne. Okrem toho s pomocou Indov pochytal množstvo slonov.
Staroindické „univerzitné mesto“ Taxila
Ešte než prešiel most postavený asi z lodí, ako to ešte dnes na Induse býva, dostal Alexander od indického kráľa Taxila bohaté dary vrátane 700 jazdcov. Vládca za Indusom mu vydal tiež svoje sídelné mesto Taxilu, ktoré bolo najväčším mestským strediskom medzi Indusom a Hydaspom (dnešná rieka Džihlam). O jeho vtedajšej podobe vieme mnoho vďaka archeologickým výskumom, ktoré tam viedol John Marshall a ďalší archeológovia už od roku 1913. Najstaršie taxilské mesto leží na miernom pahorku (Bhír) na severovýchod od dnešného mestečka Taxily. Bolo osídlené snáď už od konca 5. storočia pred Kr. až do doby neskorého helenizmu. Nájdeme tu krivoľaké uličky, kamenné domy, vodné kanály, hlboké studne, kanalizáciu.
Z antických prameňov poznáme túto významnú karavánnu križovatku pod menom Taxila, z indických ako Takšašilu, z čínskych ako Ču-čcha-š´-luo, vo všetkých týchto prameňoch sa je možné o nej dočítať. Leží na Potvarskej plošine asi 32 km severozápadne od Rávalpindí a Islamabadu a bolo obchodným centrom par-excellence. Jedna obchodná cesta viedla tadiaľto z Indie do Baktrie a druhá severne cez Kašmír do Tarimskej panvy. Má tiež vhodnú polohu pre spojenie po Inde na pobrežie, a tým k Arabskému zálivu a Červenému moru. Toto mesto bolo od pradávna centrom vedy a vzdelanosti, známe najmä svojou lekárskou fakultou, a ako také figurovalo vo všeobecnom povedomí Indov. Už v čase Budhu, teda podobnej dobe, kedy vládol v Perzii kráľ Kýros, a aj skôr, sem putovali za vzdelaním mladí kšatrjovia a brahmani. Dokladajú nám to napríklad krátke príbehy z Budhových predchádzajúcich vtelení, známe ako Džátaky.
Archeologicky je potom veľmi zaujímavé o niečo ďalej ležiace taxilské mesto z doby vlády tzv. Indogrékov, Alexandrových dedičov v tejto oblasti. Má pravidelnú uličnú sieť, chrámy s hlavicami stĺpov gréckeho typu a mnoho ďalších prvkov, ktoré poukazujú na prítomnosť nositeľov gréckej kultúrnej tradície. V Taxile usporiadal Alexander športové a múzické preteky. Aj tu zanechal vojakov neschopných boja a postupoval ďalej k Hydaspu (Džihlam). Dostal totiž hlásenie, že ďalší významný indický kráľ Póros sa mu tam chce postaviť do cesty s celým svojím vojskom.
Bitka proti slonom
Alexander dal rozobrať flotilu lodí na rieke Indus a previesť ju na vozoch k Hydaspu. Ako jeho spojenec tiahol aj kráľ Taxilés s 5 000 mužmi. Na náprotivnom brehu Hydaspu už čakal Póros s veľkým vojskom a hustým zástupom slonov. Alexander bol v zložitej situácii. Priechod cez rieku bol v tejto chvíli veľmi riskantný, musel preto všelijako manévrovať, aby zmiatol Póra. Chcel vyvolať predstavu, že čaká na zníženie hladiny rieky v zime (vtedy bol práve prelom júna a júla). Potom tiež fingovanými a neuskutočnenými priechodmi rieky otupil Pórovu pozornosť.
Nakoniec si na priechod zvolil miesto, kde rieka tvorila prudký ohyb a bol tam ostrov, všetko bolo husto zarastené lesom a tým kryté. Sám previedol väčšiu časť vojska potajme na druhý breh. Zvyšok mal budiť dojem, že bude prechádzať priamo v mieste tábora, avšak Kratéros, ktorý oddielu velil, mal rozkaz prejsť rieku až vtedy, ak vyrazia všetky slony proti Alexandrovi. V noci a za dažďa sa vojsko omylom prepravilo len na ďalší ostrov a nie až na breh, takže ešte muselo narýchlo hľadať brod. Došlo tu k šarvátke medzi Alexandrovými jazdcami a vojenskými vozmi na čele s Pórovým synom, ktorý údajne zabil kráľovho koňa Búkefala a možno zranil aj samotného Alexandra, sám však bol v prudkom boji tiež zabitý. Proti Alexandrovi stálo podľa Ptolemaia 120 vozov a k tomu 2 000 jazdcov. Alexander mal 5 000 jazdcov a za nimi 6 000 pešiakov.
Keď sa o vývoji udalostí dozvedel Póros, vyrazil s vojskom proti Alexandrovi. Mal 300 pevných vojenských vozov, okolo 200 slonov, 4 000 jazdcov a 30 000 pešiakov. Do prvej línie umiestil Póros slony. Alexander teda s jazdou vyrazil proti Pórovmu ľavému krídlu, najprv vyvolal zmätok útokom jazdeckých lukostrelcov a potom sa snažil preniknúť do medzier vzniknutých zmätkom. Indovia stiahli ostatnú jazdu sprava sem, ale tým sa odhalilo ich pravé krídlo na Koinov útok. Spoločne zatlačili indickú jazdu až k slonom, ktorí medzi tým tiesnili falangu. Postupne sa však na malom priestore slony začali plašiť a masakrovať aj vlastných bojovníkov. „Nakoniec boli slony celkom vyčerpané a útokom chýbali sily; už len mrmlali a ustupovali krok za krokom,“ ako píše Arriános.
Potom zaútočila naplno pechota aj jazda a Indovia sa dali na útek. Podľa údajov z Alexandrovho tábora zahynulo 20 000 indických pešiakov a 3 000 jazdcov, zničené boli všetky vojenské vozy a slony boli pochytané. Na Alexandrovej strane vraj padlo len neuveriteľných 80 pešiakov a desať jazdeckých lukostrelcov, 20 ťažkých jazdcov, ľahkých asi 200. Póros sa po mnohých výzvach vzdal a Alexander mu potom prekvapivo opäť vrátil jeho dŕžavy a ešte pridal ďalšie, väčšie ako pôvodné. Na mieste priechodu cez rieku založil mesto Búkefala, na počesť svojho majestátneho žrebca, a na mieste samotného víťazstva mesto Níkaia. Všetky tieto miesta stále ešte čakajú na svoje objavenie a preskúmanie. Ak vezmeme do úvahy novoobjavenú monumentálnu macedónsku kráľovskú hrobku pri Amfipole, ukazuje sa, že aj v dnešnej dobe je stále ešte možné uskutočniť významné a unikátne nálezy.
Najzadnejší východ
Za hranicami Pórovej ríše smerom k rieke Akesínés si Alexander podrobil ďalších 37 miest, z ktorých tie menšie mali 5 000 obyvateľov a tie väčšie aj vyše 10 000. Uzmieril oboch znesvárených miestnych kráľov, Taxila a Póra. Prepravil vojsko cez Akesínés (Čanáb) a k východu prenasledoval iného vládcu Póra až k rieke Hydraótu (Ráví). Na západnom brehu zanechal Héfaistióna, aby podrobil krajinu druhého Póra, sám prešiel na východnú stranu a dobýval územie tamojších kmeňov. V tom čase sa dozvedel, že sa proti nemu spájajú mnohé kmene a hodlajú sa mu postaviť na odpor pri dobre opevnenom meste Sangala. Boli to predovšetkým Kathaie, Oxydraky a Mally. Pri urputnom boji o mesto nakoniec padlo 17 000 Indov a 70 000 ich bolo zajatých, k tomu 500 koní a 300 vozov. Na Alexandrovej strane padlo menej než 100 vojakov, 1 200 ich bolo zranených. Mesto dal zničiť a postupoval k rieke Hyfasis (Satlandž nebo Bijás), teraz už bol hlboko v Indii. Čísla o padlých na oboch stranách sú bezpochyby nadsadené, najmä údaje o nízkom počte padlých Macedóncov sú len ťažko uveriteľné.
Správy o krajoch za riekou Hyfasis zneli tak, že tam sídlia roľnícke národy, ktoré majú zároveň výborných bojovníkov a dobrú vnútornú správu, najviac slonov (a najväčších) v celej Indii. Práve tam sa však stala udalosť, ktorá znamenala zvrat v celom Alexandrovom ťažení: vojsko sa vzbúrilo proti ďalšiemu pokračovaniu na východ. Za vojsko vystúpil proti Alexandrovej reči Koinos, jeden z veliteľov, ktorý si tým Alexandra veľmi pohneval. Kráľ vyhlásil, že potiahne ďalej stoj čo stoj a že nikoho nebude nútiť, aby ho nasledoval. Tri dni bol potom zatvorený vo svojom stane a čakal na obrat nálad vo vojsku. Keď ani obety pre priechod rieky nepriniesli nič dobré, oznámil vojsku koniec ťaženia.
Medzitým vybudoval Héfaistión pri rieke Akesínes ďalšie mesto. Chystal potom plavbu dole po Hydaspe a následne po Akesíne a Induse. Alexander vymenoval za kráľa dobytej Indie, teda siedmich národov a 2 000 miest, porazeného vládcu Póra. Vtedy mal Alexander už asi 200 slonov, s nimi tiahol Héfaistión po ľavom brehu Hydaspu, zatiaľ čo sa Alexander plavil po rieke a po pravom brehu tiahol Kratéros. Loďstvo malo 80 tridsaťveslíc a jeho veliteľom bol admirál Nearchos.
Cesta k oceánu a domov![]()
Alexander, samozrejme, plaviaci sa ďalej po Induse, si podmaňoval ďalšie miestne kmene, zvlášť sa zameral na bojovných Mallov a Oxydrakov. Pri dobývaní mesta, do ktorého Mallovia utiekli, sa ocitol sám za hradbou a bol zranený šípom (už po koľkýkrát!). Šíp prerazil pancier, bránil sa však aj s týmto zranením. Vojaci nad padlým Alexandrom vyvraždili všetkých obyvateľov a na konci boja odniesli vojvodcu na štíte do tábora, kde sa zotavil zo zranenia. Na mieste, kde sa Indus delí na dve ramená, sa zmocnil mesta Patal a dal tam postaviť pevnosť a neďaleko lodenice a prístavy. Sám tiež vyplával na Indický oceán.
Jednou z najnáročnejších častí celého Alexandrovho mnohoročného ťaženia sa nakoniec stal návrat vojska do Perzie a Mezopotámie, najmä tej časti armády, ktorá postupovala nehostinnou pobrežnou krajinou Makránu, ale aj púšťami Sístánu na pomedzí Pakistanu, Afganistanu a Iránu. Útrapy si vyžiadali mnoho životov vojakov a ich teraz už početného sprievodu. To už je však zase iný príbeh.
Alexandrovo dedičstvo v severozápadnej Indii bolo a je veľmi silné. Rovnako ako v Baktrii vládli grécki vládcovia časti tohto regiónu ešte dlhý čas, hoci Seleukos väčšinu týchto dŕžav vymenil na konci 4. storočia pred Kr. s Čandraguptom Maurjom za stádo slonov. Posledné ich enklávy zanikli po prelome letopočtu. Vizuálne najsilnejším odkazom helenizácie bolo tzv. gandhárske umenie, predstavujúce prevažne sochársku výzdobu budhistických stúp a kláštorov, ktoré nezaprie grécky vplyv. To kvitlo najmä medzi 1. storočím pred Kr. a 3. storočím po Kr. V severopakistanskej oblasti Hunze, ale aj inde v tomto regióne, sa je dodnes možné stretnúť s ľuďmi so svetlou pleťou a zelenými očami, ktorí sa vyhlasujú za potomkov vojakov Alexandra Veľkého.
