V januárovej historickej revue v roku 2014 sme písali o tom, kto boli Skýti, kde sa nachádzali a čím boli pre dejiny antiky významní. Pre tých, ktorí nemali možnosť prečítať si článok, len v krátkosti zhrnieme, že Skýti boli kočovníci, ktorí obývali veľké územia od dnešnej Ukrajiny a Ruska cez Moldavsko až po ústie Dunaja v Rumunsku.
V čase panovania Filipa Macedónskeho (359 – 336 pred n. l.), Alexandrovho otca, sa sféry ich vplyvu a územia začali až nebezpečne približovať. Výbojná politika macedónskeho panovníka ohrozovala najprv územia Trákov, Ilýrov, Tesáliu a nakoniec doľahla aj na Skýtov. Preniesla sa k ústiu Dunaja – do oblasti Dobrudža. Práve tu sa v roku 339 pred n. l. odohral boj, ktorý výrazne ovplyvnil ďalšie napredovanie Skýtov a ich kultúry. Radi by sme vám preto predstavili takmer neznámeho skýtskeho panovníka – kráľa Atea.
Záhadná osoba vládcu Skýtov
Osoba Filipa II. Macedónskeho, jeho moc, výboje, život a podobne sú vďaka svojej historickej dôležitosti spísané na stránkach mnohých odborných, ale aj laikom dostupných publikácií. O jeho boji so Skýtmi pri Dunaji však toho už tak veľa nenájdeme. Celý konflikt je obvykle zhrnutý do niekoľkých viet. Ako problematická sa javí samotná osobnosť skýtskeho panovníka. Zo strany archeológov a historikov sa totiž stretávame s niekoľkými interpretáciami toho, kto tento kráľ Skýtov vlastne bol. O osobnosti Atea sa vytvorili dve hlavné názorové línie. Z materiálnej kultúry, ktorá sa k nemu viaže, máme len zobrazenie na minciach. Archeológovia doteraz neobjavili ani presné miesto, kde sa odohrala osudná bitka medzi Skýtmi a Macedóncami. Istá časť odborníkov sa domnieva, že známy kurhan Tolstaja mogila by mohol byť miestom posledného odpočinku tohto kráľa. Isté množstvo informácií o panovníkovi môžu poskytnúť antické grécke a rímske písomné pramene, ktoré opísali hlavne dôvody a priebeh konfliktu. Niektorí archeológovia spájajú prehru vo vojne aj s príčinou, prečo došlo k oslabeniu takzvanej Veľkej Skýtie a čoskoro po týchto udalostiach aj k jej zániku. Za zmienku stojí aj „biblický vek“ skýtskeho kráľa. Podľa niekoľkých antických prameňov padol v bitke ako 90-ročný. K tomuto tvrdeniu však opäť chýbajú presvedčivé dôkazy.
Priebeh konfliktu
Podľa historikov, ktorí sa zaoberajú osobou Filipa II. Macedónskeho, dôvodom na jeho výpad proti skýtskemu kráľovi boli nasledujúce udalosti. Rieka Dunaj tvorila prirodzenú severnú hranicu Macedónie. Ateas ju však prekročil a so svojimi „Skýtmi“ sa usadil v Dobrudži. Tento proces, samozrejme, nebol jednorazový, ale bol otázkou niekoľkých rokov a postupného zoznamovania sa Skýtov s novými susedmi. Po čase sa Ateas dostal do konfliktu s kmeňom Histrianov. Požiadal preto o pomoc macedónskeho panovníka, ktorý mu jeho požiadavku ochotne splnil a poslal mu niekoľko svojich jednotiek. Medzičasom však kráľ Histrianov zomrel, a tak k boju nedošlo, skýtsky kráľ teda Filipove posily ani nepoužil. Medzitým sa Filip pustil do obliehania mesta Byzantium. Čoskoro mu začali dochádzať zásoby jedla, a tak sa rozhodol požiadať o asistenciu práve skýtskeho kráľa na margo svojej predchádzajúcej pomoci. Na Filipovo rozčarovanie mu panovník odkázal, že mu nedokáže poskytnúť zásoby jedla, pretože kvôli tvrdým klimatickým podmienkam stačia sotva pre jeho „Skýtov“. Odpoveď Filipa II. natoľko rozhnevala, že sa rozhodol strategicky výhodné územie pri Dunaji dobyť. Na túto akciu však potreboval vhodnú zámienku. V roku 339 pred n. l. preto požadoval postaviť a zasvätiť sochu Herakla pri ústí rieky Dunaj. Správne očakával, že Skýti tak odmietnu urobiť a on získa zámienku k vojne. Ateas najprv odpovedal, že umiestnenie sochy realizuje, avšak sľub nesplnil, dokonca namiesto toho dal zo sochy vyrobiť hroty šípov. Takáto provokácia konečne dala Filipovi dôvod na vpád do Dobrudže. V týchto miestach sa potom odohral boj, v ktorom zaplatili svojimi životmi kráľ Ateas a mnohí Skýti. Tí, ktorí nezomreli v boji, boli odvedení ako vojnoví zajatci. Ani sám Filip II. Macedónsky neobišiel najlepšie. Počas bitky ho niektorý z nepriateľských vojakov zranil do stehna oštepom, ktorý bol vraj hodený takou silou, že mu prerazil nohu a na mieste usmrtil jeho koňa. Či sa táto verzia príbehu zakladá na pravde, je otázne.
Ako osobu kráľa prezentujú antickí autori?
Vyššie zmienený boj medzi kráľom Ateom a Filipom Macedónskym opísali antickí spisovatelia z gréckeho, ale aj rímskeho prostredia. Rex Scytarum Atheas – toto oslovenie použil rímsky historik Pompeius Trogus. Jeho dielo Historiarum Philippicarum sa zachovalo v opise neskororímskeho spisovateľa
Justina. Zo všetkých antických autorov sa väčšina opiera práve o jeho svedectvo. O konflikte medzi Filipom II. a skýtskym kráľom autor píše v IX. knihe, druhej kapitole. Opisuje tu príčiny vzniku vojny aj jej výsledok, no nezmieňuje sa o presnom veku kráľa. Za zaují- mavosť považujeme nasledujúci výpočet: „Dvadsaťtisíc mladých mužov a žien bolo odvedených ako vojnových zajatcov, veľký počet dobytka, ale žiadne striebro ani zlato. To bol prvý dôkaz o tom, že Skýti neboli bohatí. Do Macedónie bolo poslaných na šľachtenie dvadsaťtisíc najlepších kobýl.“ (Just. IX. 2.)
K ďalším antickým autorom, zmieňujúcim sa o Ateovi, patrí napríklad grécky geograf Strabón v diele Geografia, ktorý píše:
„Zdá sa, že Ateas, ktorý viedol vojnu proti Filipovi, synovi Amynta, vládol takmer nad všetkými barbarmi v tejto časti sveta (v predchádzajúcej stati Strabón opisuje hlavne polostrov Krym).“
(Strab. Geo. 7. 3. 18.)
O Ateovom boji s Filipom Macedónskym píše aj sofista Lukianos v jednej, ale zato výstižnej vete spisu Macrobii (doslova Dlho žijúci). Krátku zmienku o Ateovi môžeme nájsť aj v opise Plutarchovho diela An seni respublica gerenda sit od Štefana Byzantského.
Ako je možné pozorovať z jednotlivých spisov antických autorov, osoba kráľa Atea vykazuje nejasné rysy. Jediný aspekt, v ktorom sa zdroje zhodujú, je meno panovníka a jeho etnické prisúdenie ku Skýtom. Aj toto označenie však treba, hlavne u neskorších antických autorov, brať s rezervou, pretože v spisbe sa oslovenie Skýt stalo synonymom pre kočovníka.
Skýti a oblasť Dunaja
Množstvo úvah sa spája aj s prítomnosťou Skýtov v regióne okolo ústia Dunaja. Časť bádateľov vychádzala z toho, že sem prenikali až v 4. storočí pred n. l. spolu s kráľom Ateom v rámci rozširovania teritória. Archeologické nálezy z oblasti Dobrudže zachytávajú ich stopy na tomto území už v 5. storočí pred n. l. K ich prenikaniu teda muselo prísť už v skoršom období. Oblasť Delty Dunaja bola už v tom čase kontaktnou zónou medzi Trákmi (predovšetkým kmeň Gétov), Skýtmi a Grékmi. Z obdobia na sklonku 5. a začiatku 4. storočia pred n. l. sa stretávame s narastajúcim množstvom veľkolepých pohrebov v kurhanoch (mohylníkoch) v celej Skýtii. Toto obdobie bolo pre Skýtov érou veľkého rozkvetu, politickej a ekonomickej stability. Zároveň dochádzalo k postupnému prechodu z kočovného spôsobu života na polnomádsky. Ako to už býva, s mocou rastie chuť. Z toho dôvodu nie je vylúčená ani verzia, že v 4. storočí pred n. l., počas vlády kráľa Atea, došlo k expanzii a masovejšiemu presunu obyvateľov smerom na západ.
Problematická minca kráľa AteaV roku 1956 bulharský bádateľ Rogalskij prvýkrát prezentoval vedeckej obci ojedinelé nálezy mincí z antického mesta Callatis (dnes rumunská Mangalia). Nachádzalo sa na západnom pobreží Čierneho mora a patrilo k početným gréckym kolóniám pozdĺž celého čiernomorského pobrežia. Medzi publikovanými mincami sa nachádzala jedna, ktorá mala na strane líca vyobrazenie bohyne Artemis a na rube bol zobrazený lukostrelec na koni a nápis ATAIA. Mincu datovali do 4. storočia pred n. l. Už o niekoľko rokov neskôr (1959), nezávisle od uvedeného bulharského autora, ruský bádateľ Anochin publikoval o unikátnej striebornej minci z Moskovského štátneho múzea. Na tejto minci je na líci zobrazený mladý Herakles s levou kožou a na rube bol opäť jazdec na koni s lukom s nápisom ATAIAS. Mincu našli v antickom meste Herakleia a datovali ju do polovice 4. storočia pred n. l. Dohromady existuje päť exemplárov mincí, ktoré sa pripisujú kráľovi Ateovi. O niekoľko rokov neskôr (1967), bulharský bádateľ Gerasimov skúmal obidve vyššie spomenuté mince s nápismi ATAIA aj ATAIAS. Došiel k názoru, že všetky exempláre, ktoré sú považované za razby kráľa Atea, sú falzifikáty. Na základe vyhlásení Gerasimova sa otvorila živá diskusia o pravdivosti jeho tvrdení. V roku 1973 po opätovnom preštudovaní všetkých „Ateových mincí“ nasledoval ďalší Anochinov článok. V tomto článku čo najdôslednejšie rozoberá všetky informácie o piatich exemplároch mincí Atea (miesto nálezu, kedy bola minca nájdená, datovanie, otázka pravosti atď.). Na základe svojich analýz Anochin zhrnul svoje pozorovania do niekoľkých hlavných bodov. Všetky razby mincí kráľa Atea s Heraklom na líci sa našli na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Patrili do prvej vlny razieb mincí tohto kráľa, ktorého sféra vplyvu siahala od Donu po Dunaj. Dve z troch mincí, ktoré sa našli v Callatise, dokladujú prítomnosť kráľa v Dobrudži a na ľavom brehu rieky Dunaj. Prvá séria mincí s podobizňou Herakla až nápadne imituje mince kráľa Filipa II. Macedónskeho. Vypustením týchto mincí do obehu Ateas ako keby prirovnával seba k Filipovi. Okolo roku 346 pred n. l. sa dostal na územie Dobrudže a podľa všetkého kontroloval rad antických miest na západnom pobreží Čierneho mora. Anochinov rozbor vyvrátil pochybnosti, vznesené jeho kolegom, a dokázal, že mince nie sú falzifikátmi. Jednu z mincí kráľa Atea je aj dnes možné vidieť v oddelení numizmatiky v Ermitáži v Moskve. Bola vyrobená zo striebra, má priemer 19 mm a váži 5,78 gramu. |
Posledný veľký skýtsky kráľ?
Skýtom a ich materiálnej kultúre, ako aj historickej stránke, sa vo veľkej miere venujú hlavne ruskí a ukrajinskí bádatelia. Niet divu, že sa zaoberali aj kráľom Ateom a jeho zaradením do dynastickej línie skýtskych kráľov. Aj tu sa však stretávame s problematickými vysvetleniami. Vláda kráľa Atea podľa tradičnej ruskej archeológie trvala od roku 429 do roku 339 pred n. l., čo predstavuje obdobie 90 rokov. Jeho vláda sa zároveň prelína s nadvládou skýtskeho kráľa Oktamasada (460/440 – 390/380? pred n. l.). Jeho existencia je doložená u antických autorov, no našla sa aj kamenná báza sochy z polostrova Krym, kde je do kameňa vyryté jeho meno. Vznikli tak úvahy, že Ateas mohol byť vládcom len určitej skupiny Skýtov na západe a jeho konflikt s Filipom II. Macedónskym problémom len malej časti Skýtov pod jeho vedením. Druhý názor, ktorý zastávajú mnohí ruskí historici, tvrdí, že práve Ateas bol v období 4. storočia pred n. l. hlavným a jediným vládcom Skýtie. Túto teóriu zastávajú hlavne kvôli vyššie zmienenému vzrastu Skýtie. Podľa nich nedošlo k decentralizácii moci a ojedinelým výpadom nejakého menšieho panovníka (Atea) na západ. Či už si vyberieme jednu alebo druhú verziu, faktom zostáva, že po páde a smrti tohto panovníka od roku 339 do roku 310 pred n. l. zaznamenávame len existenciu tzv. Anonymných kráľov (1., 2., 3.). O tom, že v tomto čase niekto vládol Skýtom, máme len písomné svedectvá antických autorov (Arrianos, Demostenes), ktorí však neuvádzajú mená panovníkov. Kráľ Ateas bol teda posledný z „veľkých“ vladárov Skýtie.
Ako sme už v úvode načrtli, s osobnosťou kráľa Atea sa spája viac otázok ako odpovedí. Môžeme teda vychádzať len z faktov, ktoré sme predostreli v našom príspevku. Istý je rok jeho smrti – 339 pred n. l., keď padol v boji proti macedónskemu kráľovi Filipovi II. O veľkom význame tejto udalosti svedčia početné zmienky antických autorov. Podľa všetkých dostupných informácií to bol skýtsky kráľ, čo dokazujú aj nie veľmi početné nálezy mincí s nápisom ATAIA alebo ATAIAS. Jeho vyobrazenie na nich zodpovedá vtedajšej predstave starovekého sveta o Skýtoch (nomádsky jazdec na koni s lukom a šípom, dlhé vlasy atď.). Zároveň ho môžeme označiť za posledného väčšieho panovníka Skýtie 4. storočia pred n. l. Po ňom už totiž nasledovala len dynastia eskoroskýtskych kráľov, ktorí vládli len na malom území Krymu. Ich zaujímavé osudy však patria do inej historickej pochy Skýtov.
