Alexander (III.), syn Filipa II. Macedónskeho, dal chodu svetových dejín nový smer, keď sa po smrti svojho otca (v roku 336 pred n. l.) rozhodol pokračovať v jeho mocenskej politike, ktorá bola jednoznačne orientovaná na vojnu s mohutnou Perzskou ríšou.
Tomuto obrovskému konglomerátu 24 provincií v tej dobe už viac než 200 rokov vládla dynastia Achajmenovcov, zmietaná vnútornými dynastickými spormi. Zo spätného pohľadu to bolo nanajvýš šťastné rozhodnutie, pretože potom, čo v roku 334 pred n. l. prekročil so svojou armádou hranice ázijského kontinentu, jeden vojenský úspech striedal druhý. Gránikos, Issos a vo finále Gaugamély, to sú bojiská, kde preukázal svoje schopnosti neúnavného vodcu a geniálneho stratéga.
Ďalší cieľ – Egypt
Pre egyptské ťaženie je dôležité, že v novembri 333 pred n. l., po veľkolepom víťazstve pri Isse na juhovýchodnom okraji Malej Ázie, Alexander nariadil pochodovať ďalej na juh cez Sýriu až do Egypta. Všetky ponuky porazeného Dáreia III. Kodomana na uzavretie mieru odmietal. Cesta však nebola bez prekážok. V Sýrii sa stretol s húževnatým odporom bohatého obchodného mesta Týros, v Palestíne mu vzdorovala pevnosť v Gaze. Vďaka špeciálnym obliehacím strojom si vzdorujúcich obrancov podrobil a obyvateľstvo predal do otroctva. Následne, po niekoľkých dňoch pochodu nehostinným sinajským pobrežím, dosiahol egyptskú hraničnú pevnosť v Pelúsiu. Jej posádka sa mu vzdala, a tak prakticky bez boja vstúpil do Egypta. Tu sa Alexander ocitol v role osloboditeľa spod perzskej nadvlády (tzv. Druhá perzská okupácia Egypta), ktorá v priebehu jednej dekády, od roku 343 do 332 pred n. l., bola skutočne nesmierne krutá a pre egyptskú spoločnosť zničujúca. Treba ale pripomenúť, že v tej dobe značná časť armády bola odvelená na ázijské bojiská, a to vrátane úradujúceho perzského satrapu v Egypte Sabakésa, ktorý padol pri Isse. Vzápätí bol však vymenovaný nový satrapa Mazakés. Práve on prijal Alexandra v hlavnom meste Memfis a odovzdal vládu nad krajinou do jeho rúk.
Pri pohľade na trasu Alexandrovho ťaženia do Ázie je viac než nápadné, že po bitke pri Isse nepokračoval ďalej na východ v prenasledovaní Dáreia III. Kodomana do vnútra Perzie, ale stočil svoju armádu na juh, k Egyptu. Mal k tomu veľa dobrých dôvodov. V snahe ochrániť armádu pred silným perzským vojenským námorníctvom, ktoré kotvilo vo východnom Stredomorí, Alexander v prvom rade musel bezpodmienečne zničiť všetky dôležité prístavy v Sýrii a Palestíne. K svojej ríši, ktorú hodlal založiť na troskách perzského impéria, nemohol nepripojiť aj Egypt s jeho obrovským hospodárskym potenciálom a politickou prestížou. Ako najzápadnejšia satrapia bol Egypt súčasťou Perzskej ríše a bolo by strategicky krátkozraké nechať si nepriateľa voľne operovať v tyle. Ziskom Egypta sa Alexander snažil vyrovnať vojenským úspechom svojho otca, ktorý si podrobil Tráciu, Paióniu a Tésáliu. Postupne k nim pripojil Lýdiu, Sýriu, Feníciu a, samozrejme, Egypt. Veľkým propagandistickým lákadlom bola i egyptská náboženská ideológia, ktorá predstavovala panovníka ako žijúceho boha a perfektne fungovala i v prípade cudzincov na egyptskom tróne. Alexander sa preto podrobil tradičným zvyklostiam, spojeným s nástupom nového panovníka. Navštívil sídlo slnečného boha v Héliopole a hlavné mesto Memfis, kde bol kňazmi vyhlásený za kráľa Egypta. Obetoval bohom v ich monumentálnych chrámoch a nevynechal ani svätyňu posvätného býka Apida v chrámovom okrsku boha Ptaha. Sľúbil tiež opraviť chrámy v Thébach, poničené a znesvätené perzskou armádou Artaxerxa III. Óchosa. Svojím nadšeným obdivom a rešpektom k bohom a egyptským tradíciám si získal na svoju stranu nielen domáce obyvateľstvo, ale hlavne početný, mocný a vtedy nesmierne vplyvný klérus. Všetky tieto priaznivé okolnosti mu v krátkom čase umožnili uskutočniť niekoľko ďalekosiahlych počinov, ktoré zanechali trvalú stopu nielen v živote krajiny na Níle, ale i v jeho vlastnom.
Založenie Alexandrie
Začiatkom roka 331 pred n. l. na území západne od ústia kanopského ramena Nílu Alexander v spoločnosti svojich verných priateľov a vojenských druhov založil egyptskú Alexandriu.
Bez preháňania ju môžeme považovať za jednu z najznámejších a najvýznamnejších Alexandrií, ktoré založil počas svojho víťazného ťaženia proti Perzskej ríši. Išlo o strategicky veľmi výhodné miesto, ležiace na pobreží Stredozemného mora a blízko jazera Mariut, ktoré vnútorným kanálom spájalo nové mesto, lepšie povedané megapolis, s obchodným dianím v egyptskom vnútrozemí.
O dôležitosti tejto lokality svedčí fakt, že už predtým tu stála malá egyptská osada Rhakotis. Z architektonického hľadiska nová metropola bola vybudovaná do prehľadného systému pravidelnej siete ulíc, ktorý vznikol podľa návrhu Alexandra a bol realizovaný slávnym gréckym staviteľom Deinokratom z Rhodu. Neskôr, počas dlhej vlády novej dynastie macedónskych Ptolemaiovcov (305 – 30 pred n. l.), sa stala mimoriadne významným politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom východného Stredomoria a celého helénistického sveta. Splnila sa tak Alexandrova túžba – cez mestá, nosiace jeho meno, naveky zostať v ľudskej pamäti. Podľa Pseudo-Kallisthéna sa založenie mesta oslavovalo 25. dňa mesiaca Tybi, ktorý pripadá na 7. apríla 331 pred n. l.
Veštiareň
Návšteva Amonovej veštiarne v oáze Siva mala pre Alexandra ako hlboko veriaceho a nesmierne ctižiadostivého muža obzvlášť kľúčový význam – chcel získať potvrdenie svojho božského pôvodu a jedinečného postavenia medzi súčasníkmi. Sklamaný rozhodne nebol, kňazmi boha Amona v slávnej veštiarni bol prehlásený za jeho milovaného syna. Na druhej strane to bol veľmi hazardný podnik, nesmieme zabudnúť, že cestu podnikol v čase, keď si vojenská situácia vyžadovala, aby sa v Egypte zdržal čo najkratšie. Veštiareň totiž bola pomerne vzdialenou destináciou a musel jej obetovať niekoľkotýždňové pochodovanie. So svojou armádou putoval najskôr líbyjským pobrežím po starej obchodnej ceste smerom k Paraitoniu (dnes Marsa Matrúh). Tu, podľa Diodóra Sicílskeho, prijal delegáciu z gréckeho mesta (polis) Kyréné v líbyjskej Kyrenajke, ktorá mu priniesla rôzne dary vrátane 300 koní, niekoľkých vojenských vozov a zlatej koruny ako výrazu svojej lojálnosti a priateľstva. Potom opustil pobrežie a pokračoval smerom na juh do púšte. Podľa povesti sa cestou stali dve nezvyčajné príhody. Prvá sa odohrala vo chvíli, keď im začali dochádzať zásoby vody a hrozila smrť smädom. Vtedy sa spustil intenzívny dážď a vojaci mohli doplniť zásoby na ďalšie putovanie. Keď potom cestu zaviala piesková búrka a vyzeralo to, že armáda sa stratí v nekonečnej púšti, na oblohe sa zjavila dvojica havranov. Alexander prikázal sledovať ich let v presvedčení, že budú smerovať k oáze, čo sa skutočne potvrdilo, a výprava sa v zdraví dostala do miesta určenia. Vojenské oddiely perzského kráľa Kambýsa, ktoré sa dve storočia predtým pokúšali dostať do Sivy, také šťastie nemali a piesková búrka ich úplne pohltila.
Veštiareň v Sive mala bohatú a slávnu minulosť, ktorá siahala ďaleko do obdobia pred návštevou Alexandra, pravdepodobne až do líbyjskej éry (začiatok 22. dynastie) alebo dokonca hlbšie, keď moc kňazov boha Amona a jeho orákulí hrala prominentnú úlohu v náboženstve a správe Egypta. Zachované stavebné pamiatky sa však dajú bezpečne datovať až od 26. dynastie. Samotný chrám s veštiarňou bol vybudovaný na vysokom skalnatom kopci, ktorý nazývali „akropolou“, pravdepodobne gréckymi (dórskymi) remeselníkmi z Kyrenajky v predhelénistickej dobe, s dostavbami z neskorších období. Skladá sa z neveľkého nádvoria, dvoch predsiení a za nimi je v priamej osi svätyňa (cella), v ktorej sa nachádzalo posvätné orákulum. Podľa zachovaných nápisov s kartušou kráľa Amásisa (Ahmose II.) bola vnútorná časť chrámu postavená v priebehu 26. dynastie a ako jediná je zdobená obetnými scénami panovníka pred bohmi. Výzdoba je veľmi poničená, ale napriek tomu na pravej strane od vchodu sa dá rozoznať stesaná postava stojaceho Amásisa s korunou Dolného Egypta, ktorý obetuje ôsmim bohom, stojacim naproti nemu. Spoľahlivo sa dajú identifikovať iba Amon, Mút, Heryšef – hlavný herakleopolský boh s hlavou barana, Chonsu a Mahés, jeho sprievodný text spomína veliteľa obyvateľov púšte Sutech-irdisa. Na ľavej vnútornej stene svätyne potom už zmienený vládca oázy Sutech-irdis obetuje bohom ako rovnocenný partner egyptského panovníka. Namiesto koruny má na hlave vysoké pero, jasný dôkaz jeho líbyjského pôvodu. Evidentne bol potomkom mocného líbyjského kmeňa Mešwešov, ktorí spravovali oázu a ich závislosť na vládcoch Egypta bola minimálna.
Z ľavej strany k svätyni prilieha miestnosť s masívnym pilierom uprostred a z pravej strany úzka chodba s troma nikami, azda na spôsob „sakristie“. Vzadu bola tajná chodba so šachtou, ktorá siahala hlboko pod úroveň chrámu a ústila do krypty, kde sa pravdepodobne ukladali kultové predmety. Pôvodné priečelie chrámu je veľmi jednoduché, zdobí ho iba typická egyptská konkávna rímsa, je bez nápisov, eventuálne scén. Pravdepodobne v ptolemaiovskej dobe sa architekti snažili vtlačiť chrámu grécky štýl a po oboch stranách doplnili vchod dórskymi žliabkovanými polstĺpmi. Zdá sa, že celý chrám orákula prešiel dvoma až troma stavebnými etapami. V dobách svojej najväčšej slávy sa mohol rovnať veštiarňam v Dodóne a Delfách. Podľa Strabóna postupne upadal a v dobách Augusta bol takmer opustený. Pre úplnosť môžeme zmieniť asi najdôkladnejší opis lokality od gréckeho historika Kleitarcha: „Obyvatelia Amonovej oázy žijú v sídliskách; v strede oázy stojí Akropola, ktorá je opevnená troma hradbami. Za prvými sa nachádza palác vládcov, v druhej domy ich žien, detí, príbuzných a strážcov a tiež svätyňa boha a posvätný prameň. Tretie hradby obývajú vojaci a osobní strážcovia vládcov. Neďaleko Akropoly stojí v tieni veľkých stromov druhý Amonov chrám [dnes známy ako Umm Ubejda] a prameň nazývaný Prameň slnka kvôli jeho povahe.“
Neznáma veštba
V posvätnej veštiarni sa Alexander chcel spýtať orákula jednak na budúcnosť svojej ríše, ale hlavne chcel získať viac informácií o svojom zrodení, či sa môže nazývať synom boha. Alexandrovo osobné presvedčenie o jeho božskom pôvode výborne harmonizovalo s egyptskou koncepciou faraóna ako syna boha. Titul „syn boha Rea“ legitimizoval jeho nárok na trón. Samozrejme, naďalej sa považoval i za syna smrteľného otca Filipa.
Podľa antických autorov (Arriána, Kallisthéna, Strabóna) sa po príchode do chrámu oddelil od svojich druhov a do svätyne pred posvätné orákulum (omfalos posiaty smaragdami) vstúpil sám. Zároveň jeden alebo viacerí kňazi počúvali jeho prosby v miestnosti nad svätyňou (jej existencia bola archeologicky potvrdená), aby mu neskôr mohli dať kompetentné odpovede. Potom kňazi zobrali Alexandra do vedľajšej miestnosti a hlavný prorok boha ho pozdravil ako syna Dia – Amona a oznámil mu odpovede na ostatné otázky, vznesené na orákulum. Nevieme, akého charakteru boli tieto otázky, ktoré položil bohu, ani, aké odpovede dostal. Iba matke Olympiás napísal, že jej to vyjaví, keď sa osobne stretnú. To sa im už nepodarilo, lebo zo svojej dobyvateľskej cesty sa nevrátil živý. Pre ostatných členov výpravy kňazi usporiadali verejnú procesiu orákula, ktoré v zástupoch niesli na nosidlách v tvare lode od chrámu Amona v Aghurmi do jeho ďalšieho chrámu v Umm Ubejde, ležiacom cca 400 metrov južnejšie. Túto cestu procesií sa dokonca podarilo čiastočne odkryť, pretože bola dláždená masívnymi kamennými blokmi. Počas fascinujúcej procesie orákulum odpovedalo na otázky žiadanými pohybmi nosidiel. Podľa Plútarcha Alexander chcel tiež vedieť, či sú potrestaní vrahovia jeho otca Filipa II. Dostalo sa mu kladnej odpovede. Spokojný s pobytom obdaroval boha a jeho svätyňu bohatými darmi a vrátil sa do Memfidy. Akokoľvek slávna je jeho cesta do veštiarne, nesporne patril medzi jej najslávnejších žiadateľov a učinil tak jej meno nesmrteľným. Skutočnosťou zostáva, že konzultácie s orákulom nepatrili k tradíciám egyptských panovníkov a ani žiadny iný Macedónec pred Alexandrom nevyhľadal služby tejto slávnej veštiarne. Korene intenzívnej a stále vzrastajúcej slabosti pre rôzne kulty a orákulá treba hľadať u jeho matky Olympiás, ktorá podnecovala jeho vieru v božský pôvod. Medzi jeho predkov počítala Persea, Herakla či Achilla. Keď zomieral, dokonca vyslovil želanie, že po smrti by chcel byť pochovaný v blízkosti Amonovho chrámu. Toto želanie sa mu, bohužiaľ, nesplnilo. Ptolemaiovci – noví vládcovia Egypta, uložili jeho zabalzamované telo v novom mauzóleu v Alexandrii.
Pre Alexandra bolo dôležité nielen začlenenie Egypta do budúcej svetovej ríše, ale i jeho trvalé udržanie v obrovskom konglomeráte početných mnohonárodnostných provincií, preto venoval veľkú pozornosť novému administratívnemu usporiadaniu krajiny. Arriános nás informuje, že vytvoril veľmi komplikovanú a pomerne ťažkopádnu mocenskú štruktúru tak, aby sa v rukách jedinca nesústredila príliš veľká moc, ktorú by mohol zneužiť vo svoj prospech. Menoval dvoch guvernérov civilnej správy pre Horný a Dolný Egypt. Jedným bol Doloaspis, pravdepodobne Peržan, pracujúci už v predchádzajúcej perzskej správe krajiny, druhým Egypťan Peteisis, ktorý neskôr rezignoval na svoju funkciu. Vojenské velenie, pochopiteľne, podliehalo macedónskym stratégom, dôveryhodným a blízkym členom Alexandrovho sprievodu – Balakrosovi, synovi Amyntasa, a Peukestasovi, synovi Makartatusa. Posádky 30 vojenských lodí mal pod priamym a nezávislým velením Polemón, syn Theraména. Financie spravoval Kleoménés z Naukratidy, ktorý zároveň viedol i výstavbu novozaloženej Alexandrie. Jeho neslýchané korupčné správanie bolo tŕňom v oku všetkých úradníkov, ale Alexander na ich sťažnosti nereagoval. Z funkcie ho odstránil Ptolemaios, syn Lága, ako diadoch (správca) Egypta, ale až po Alexandrovej smrti. Je zjavné, že, podobne ako Peržania, aj on intenzívne využíval služby lojálnych domácich úradníkov a vysokých hodnostárov.
Na jar roku 331 pred n. l. mohutná mnohonárodnostná armáda pod Alexandrovým velením vyrazila z Egypta smerom do Mezopotámie.
(Niektoré pojmy, ktoré vychádzajú zo starovekej gréčtiny, nechávame v podobe, akú si vyžiadala autorka článku)
