Na jar roku 334 pred n. l., keď Alexander viedol svojich 40 000 mužov do Perzie, Macedónci ešte netušili, že sa výprava predĺži na dlhých deväť rokov bojov a strádania. Alexander poveril Parmenióna, svoju pravú ruku, prepravou väčšiny vojska, zásob, koní a vozov cez Helespont.
Kráľ sa s menším oddielom 60 lodí oddelil, aby obetoval na mori bohom. Keď jeho loď prirazila k ázijskej pevnine, zapichol do zeme oštep. Gesto symbolizovalo dobytie Ázie a skončenie konfliktu medzi západom a východom, ktorý trval v povedomí Grékov od čias Trójskej vojny.
Putovanie západným pobrežím Malej Ázie
Prvé Alexandrove kroky na ázijskej pevnine viedli k bájnej Tróji, kde obetoval homérskym hrdinom a usporiadal preteky. Jedna z legiend o jeho návšteve v Tróji uvádza, že Alexandrovi sa prihovoril miestny básnik a sľuboval mu, že o ňom napíše dielo, ktorým ho preslávi viac ako Homér Achilla. Alexander mu odpovedal, že by bol radšej obyčajným pešiakom, akým bol Thersites v Iliade ako kráľom Agamemnónom v diele niekoho iného.
Zatiaľ čo sa Macedónci rozhliadali na maloázijskej pevnine, Memnón, veliteľ gréckych žoldnierov slúžiacich v perzskom vojsku, plánoval vypáliť severozápadné pobrežie Malej Ázie, aby odrezal Macedóncov od možnosti zásobovania. Bola by to účinná taktika, lebo Macedónci napredovali bez väčších zásob, ale Peržania sa obávali hospodárskych strát a návrh zamietli. Zvolili inú taktiku a vyčkali na Alexandra na východnom brehu rieky Granikos, kde sa im ponúkali výhodné prírodné podmienky na obranu. Zabrali pozíciu na strmom svahu zvažujúcom sa ku korytu rieky, kde mohli nepriateľom ľahko brániť v postupe.
O priebehu bitky kolovali už v staroveku dve rozšírené verzie. Hrdinskejšia z nich uvádza, že Alexander zoradil vojsko do bojového rozostavenia a na jeho čele prebrodil rieku ostreľovaný nepriateľmi z druhého brehu. Na breh vystúpil medzi prvými, nalákal na seba nepriateľov, čím svojmu vojsku uľahčil prechod rieky, a keď zvyšok jeho mužov vystúpil na breh, zvíťazil. V bitke takmer prišiel o život, keď ho pred smrteľnou ranou zachránil člen jeho družiny Kleitos Čierny. Podľa realistickejšej verzie Macedónci postúpili k dolnému toku rieky, prebrodili ju v mieste plytkého brodu a prekvapili vyčkávajúcich Peržanov. Z vojenského hľadiska pri Graniku utrpelo hlavne perzské vojenské velenie. V bitke padlo osem perzských veliteľov a ďalší spáchal samovraždu.
Víťazstvo otvorilo Macedóncom bránu k Sardám, ktoré boli centrom miestnej satrapie. Správca mesta Mithrines kapituloval a Macedónci sa zmocnili mestskej pokladnice. Alexander vyriešil získanými prostriedkami strategickú otázku financovania a zásobovania. Výprava mohla pokračovať cez Efez a Magnéziu k ďalším gréckym obciam na južnom pobreží.
Perzská flotila pod velením Memnóna sledovala macedónske vojsko pozdĺž maloázijského pobrežia. Alexandrovo menej početné loďstvo sa vyhýbalo otvorenej bitke. Kráľ ho nakoniec rozpustil, lebo predstavovalo finančnú záťaž a tvorili ho hlavne Gréci, o ktorých lojalite Macedónci pochybovali. Rozpustenie flotily onedlho spôsobilo Macedóncom komplikácie. Keď si chceli udržať zabezpečený tyl, museli kontrolovať všetky prístavy, čo nebolo vždy možné. Napríklad v Halikarnasse Macedónci síce prenikli do mesta, ale nezmocnili sa všetkých prímorských pevností, takže ich istú dobu mohli využívať perzské lode.
Gordický uzol
Macedónci strávili zimu na prelome rokov 334/333 pred n. l. vo Faselise, v Lýkii na južnom pobreží Malej Ázie. Alexander vyslal Parmenióna do Sard, aby zaistil centrálnu Anatóliu. Sám so zvyškom vojska pridal na rýchlosti. Mestá Aspendos, Perge a Sagalassos mu padli do rúk. V prípade, že Alexander niekde narazil na významnejší odpor, nezastavoval, ale oblasť zanechal pod kontrolou svojich oddielov. V marci 333 pred n. l. dosiahol Alexander Gordion a o mesiac sa v meste objavil aj Parmenión. Macedónci teraz držali vo svojich rukách v podstate celú západnú Malú Áziu.
Na pevnine slávil Alexander úspech za úspechom, ale z mora mu ťaženie sťažoval Memnón. Dareios vymenoval Gréka za veliteľa perzskej flotily a Memnón sa funkcie zmocnil energicky. Dal obsadiť viaceré grécke ostrovy v Egejskom mori a hrozil priamym vpádom do Grécka cez Euboiu. Rozpustenie macedónskej flotily sa javilo ako neudržateľné. Okolnosti prinútili Alexandra vyslať do Grécka veliteľov s peniazmi, aby usporiadali novú flotilu. Viac ako tá však Macedóncom prospela skorá Memnónova smrť. Grécky žoldnier presadzoval v perzskom velení najaktívnejšiu obrannú politiku a jeho smrťou prišiel Dareios o svojho najschopnejšieho muža na západe. Peržania sa vzdali myšlienky vylodenia na gréckej pevnine a ich jedinou taktikou sa v nasledujúcom období stalo čakanie a pripravovanie rozhodujúcej suchozemskej bitky.
Macedónsky kráľ medzitým vytváral v Gordiu vlastnú legendu a spriadal propagandu hodnú reklamného mága. Jedna miestna povesť v Gordiu uvádzala, že ten, kto rozviaže uzol bez koncov na voze v kráľovskom paláci, sa stane pánom Ázie. Je ľahko možné, že povesť bola vytvorená práve pre túto príležitosť. Tak či onak, Alexander ju využil a posilnil predzvesť toho, čo ešte iba malo prísť. Dal sa priviesť k vozu s uzlom a po chvíli premýšľania ho preťal mečom. Gordický uzol vstúpil do histórie.
Z Gordia sa Macedónci hnali cez hornatú Kapadóciu do Tarsu. V posledný deň pochodu, 3. septembra 333 pred n. l., prekonali až 55 kilometrov a Alexander sa vrhol v Tarse celý vyčerpaný a rozhorúčený do rieky Kydnos. Nevinné kúpanie zdramatizovalo výpravu na niekoľko najbližších týždňov. Alexandra zachvátili kŕče a horúčky. Kráľovi druhovia už stratili všetku nádej, iba Filip, Alexandrov priateľ a lekár, ešte pripravoval akýsi liek na stiahnutie horúčok. Počas jeho príprav prišiel do tábora list od Parmenióna. Skúsený veliteľ upozorňoval kráľa, aby liek za žiadnych okolností nepil, lebo Filip ho chce otráviť. Koniec príhody sa zaradil medzi obľúbené antické moralistické ponaučenia o dôvere a priateľstve. Alexander si list prečítal, podal ho Filipovi do rúk a liek vypil. V krátkom čase sedel vďaka prejavenej dôvere opäť na koni a velil vojsku.
Dareios už netrpezlivo očakával Alexandra neďaleko od pobrežia Iskenderunského zálivu. Podľa Arriana ho sprevádzalo 600-tisíc mužov, vrátane 30-tisíc gréckych žoldnierov. Čakanie sa preťahovalo, Peržania sa preto nedočkavo presunuli do horských oblastí k Issu. K mestu dorazil po peripetiách aj Alexander a znepriatelené vojská sa rozostavili na pláni na juh od mesta, kde proti sebe stáli oddelení riekou Pinaros. Pláň, zovretá medzi more a zdvíhajúce sa pohorie Amanos, nedovolila svojou rozlohou Peržanom využiť početnú výhodu a jazdu. Tok Pinaru zasa znevýhodňoval Macedóncov, lebo falanga sa pri jeho prebrodení rozpadla a Macedónci sa museli postaviť gréckym žoldnierom tvárou v tvár. Dĺžka sarís, dlhých macedónskych kopijí, im neposkytovala v tomto prípade významnejšiu výhodu, ale ich skôr znevýhodňovala.
Podľa antickej tradície sa Alexander snažil v bitke stretnúť tvárou v tvár s Dareiom, čo je scéna, ktorú dodnes vyobrazuje slávna rímska mozaika z Faunovho domu v Pompejách. Macedónec sa vyrútil na Dareiovo ľavé krídlo s jazdou, ale to sa rozpadlo. Peržania v tom momente však využili priestor medzi macedónskou jaz-dou a stredom, aby zatlačili na falangu. Keď však Dareios videl, že prišiel o svoje ľavé krídlo, vsadil na istotu a ušiel z bojiska. Pred zajatím ho zachránila noc. To sa už nedá povedať o perzskom tábore, Dareiovej rodine a pokladnici zanechanej v Damasku. Všetko padlo do Alexandrových rúk. Maloázijská fáza výpravy sa skončila a pred Macedóncami sa otvárala Sýria a Egypt.
V tieni pyramíd
Parmenión sa vydal po bitke pri Isse na Alexandrov rozkaz do Damasku. V meste našiel rozprávkové bohatstvo, ktoré si odniesli Macedónci a pred stanmi veliteľov stáli vozy naložené korisťou. Ťaženie napredovalo Feníciou, fenické mestá sa jedno za druhým Alexandrovi poddávali. Po Byble a Sidóne sa Macedónci ocitli vo februári 332 pred n. l. pred Tyrom. Starodávne fenické ostrovné mesto ležalo asi 700 metrov od pevniny. To mu v dejinách prepožičiavalo strategickú pozíciu a zvyšovalo jeho nedobytnosť. Vzdialenosť od pevniny, hradby a historické skúsenosti, keď Asýrčania mesto obliehali bez výraznejšieho úspechu päť rokov a Babylončania až trinásť, Tyrčanov posmelili natoľko, že Alexandra na ostrov nevpustili. Kráľ nemal loďstvo, preto sa rozhodol spojiť ostrov s pevninou dlhou hrádzou. Budovanie hrádze neprebiehalo vôbec jednoducho, lebo ostrovania kládli vytrvalý odpor. Alexander dal síce postaviť na koniec hrádze ochranné veže, chránené pred horiacimi šípmi kožami, ale Tyrčania veže zničili zápalnou loďou. Bola to loď plne naložená horľavinami, ktorú ostrovania vyslali priamo proti mólu, kde spôsobila rozsiahly požiar. Vo vzniknutom zmätku fenickí lukostrelci zasiahli mnohých Macedóncov a zničili mólo.
Alexandra neúspech neodradil, dal postaviť nové širšie mólo a zároveň postupne vytváral vlastné loďstvo. Situácia na mori sa začala v tom čase obracať v jeho prospech. Po ovládnutí fenických miest veľká časť fenickej flotily prešla na macedónsku stranu. S viac ako sto loďami mohol blokovať tyrské prístavy zo severu a z juhu, pričom z východu mesto bombardoval z novej hrádze. Generálnemu útoku nemohli Tyrčania dlho odolávať. Hradby sa im rúcali na rôznych miestach a na obranu narušeného opevnenia a prístavov nemali dostatok ľudí. Mesto padlo do macedónskych rúk 30. júla po urputných, takmer šesťmesačných bojoch a kráľ ho dal vyplieniť.
Po páde Tyru kapitulovali všetky obce na pobreží až po Gazu. Alexandra počas jej dvojmesačného obliehania zasiahol katapult strelou do stehna, za čo Gazania draho zaplatili. Desaťtisíc mužov bolo zmasakrovaných, deti a ženy skončili na otrockých trhoch. Podľa vzoru pomstychtivého Achilla dal Alexander miestneho kráľa Batida zviazať za členky a pripútať k vozu. Následne ho ťahal za sebou okolo mesta, až kým Batis nedodýchal.
Ťaženie pokračovalo k Nílu. Krajina zostala nebránená, lebo perzská posádka bola zničená pri Isse. Egypťania vítali po desiatich rokoch perzskej represívnej vlády Macedóncov ako osloboditeľov. Alexander sa v novembri 332 pred n. l. nechal v Memfide korunovať za faraóna a prijal božské pocty. V priebehu ďalších mesiacov navštívil v západnej púšti Amonovu svätyňu a 7. apríla 331 pred n. l. založil v delte Nílu Alexandriu, neskoršie hlavné centrum ptolemaiovskej dynastie a antickej vzdelanosti.
Vláda nad Perziou
Peržania neskladali po prehrách pri Graniku a Isse zbrane. Počas Alexandrovho dobrodružstva v Egypte Dareios pripravil nové vojsko zložené z oddielov východných satrapií. Niekedy uprostred júla Alexandrovo vojsko prekročilo Eufrat a smerovalo k Babylonu. Macedónci nepostupovali k mestu priamo mezopotámskou planinou, kde v lete stúpajú teploty na 40 stupňov a je sucho, ale tiahli smerom na východ k rieke Tigris. Rieku prekročili pri starovekom Ninive, dnešnom meste Mosul. Dareios dovolil nepriateľom prejsť cez rieku a vyčkával na Macedóncov neďaleko Arbely, blízko miesta známeho ako Gaugaméla.
Bojisko svojím charakterom Peržanom vyhovovalo. Na širokej pláni mohli plne rozvinúť jazdu, vozy a využiť svoju početnosť. Dareiova jazda prevyšovala Alexandrovu v pomere päť k jednej a Parmenión, konzervatívny vojenský taktik, Alexandra presviedčal, aby na početnejšieho nepriateľa zaútočili v noci. Alexander odpovedal slávnou glosou, že on si víťazstvo neukradne. Vojská sa stretli v tomto poslednom meraní síl 30. septembra alebo 1. októbra. Priebeh bitky opísali viaceré pramene. V skutočnosti však ani počas samotnej bitky nemohlo byť úplne jasné, čo sa v ktorej časti bojiska odohráva, a to či už pre veľkosť oboch vojsk alebo pre prach, ktorý na púštnej pláni rozvírili kone svojimi kopytami.
Pokiaľ sa udalosti odohrávali podľa Alexandrových plánov, ktoré poznáme vďaka účastníkom výpravy, tak Macedónci predišli obkľúčeniu perzskou jazdou roztiahnutím bojiska po dĺžke. Dareiovu jazdu pripútali na krídlach a Alexander sa posunul so svojimi mužmi napravo. Dareios chcel jeho manévru predísť, ale vyslanie skýtskych vozov nezabralo a útok prvej línie perzskej pechoty a jazdy otvoril Macedóncom priestor do stredu Dareiovho šíku. Alexander sa s ťažkou jazdou vrhol do otvoreného priestoru v klinovej formácii. Pri útoku narazil na elitné oddiely gréckych žoldnierov a perzských Nesmrteľných, ktorí získali svoje označenie podľa svojho stabilného počtu 10 000 mužov.
Perzský stred stratil útokom Macedóncov kontakt s ľavým krídlom a začal sa rozpadať. V strede a na pravom krídle Macedónci zvíťazili, ale stratili kontakt s ľavým krídlom pod velením Parmenióna. Toho ohrozovala perzská a indická jazda a Macedónci sa dostávali do obkľúčenia. Peržania však netakticky obkľúčenie nedokončili a pustili sa k macedónskemu táboru. To sa im stalo osudným, lebo Alexander sa stihol vrátiť a obrátiť pravé perzské krídlo na ústup, ktorý sa premenil v dôsledku neustáleho napadania tesálskou jazdou na masaker.
Dareios opäť z bojového poľa ušiel a macedónsky kráľ mohol vstúpiť koncom októbra 331 pred n. l. za spevu kňazov Ištarinou bránou do budúceho sídla svojej ríše, do Babylonu. V meste zostal celý mesiac a k miestnej kultúre sa správal s rešpektom. Pôvodného správcu mesta Mazaia ponechal vo funkcii, zaujímal sa o babylonské náboženstvo a radil sa s chaldejskými kňazmi. Alexander bol otvorený k rozličným kultúram, uznával ich prednosti a prijímal ich. Ukázalo sa to v Egypte a s podobnou úctou k tradíciám pristúpil aj k životu v Babylónii.
Po mesiaci strávenom v Babylone pokračovala výprava prenasledovaním Dareia, ktoré Macedóncov priviedlo do Súz, starodávneho elamského a následne aj perzského centra. V meste našli Macedónci viac ako 40-tisíc talentov zlata a striebra, deväťtisíc talentov v zlatých minciach a umelecké poklady, ktoré Xerxes v roku 480 pred n. l. ukoristil v Grécku. Slávne je hlavne súsošie Harmodia a Aristogeitona, dnes vystavované v Národnom múzeu v Aténach. V Súzach Macedónec zreorganizoval a hlavne zefektívnil účinnosť svojho vojska, keď sa do veliteľských pozícií nemali dostávať muži podľa odslúžených rokov, ale podľa svojich zásluh.
V januári 330 pred n. l. prešiel Alexander horskou krajinou zo Súz do Perzepolu, rezidencie perzských kráľov. V priesmykoch horských masívov mu sťažoval prechod horský kmeň Uxiov a pri prechode Perzskou bránou satrapa Ariobarzanes. Strasti sa Macedóncom opäť vyplatili. Tradícia zachovala údaj, že v Perzepole našli rozprávkové množstvo zlata a striebra. Výprava v meste prezimovala a Alexander navštívil počas zimných mesiacov Pasargady, kde turisti dodnes obdivujú hrobku zakladateľa Perzskej ríše Kýra Veľkého. Macedónci zotrvali v Perzepole až do sviatku Nového roku. V priebehu ceremoniálov, ktoré sprevádzali oslavy tohto sviatku, si Alexander plnil kráľovské povinnosti, aby napriek unikajúcemu Dareiovi nebolo pochýb o tom, kto je novým vládcom ríše. Počas pobytu v meste si Macedónci krátili večery pitkami. V priebehu jednej z nich zapálili palácovú halu a čin propagandisticky ospravedlňovali pomstou za vypálenie gréckych chrámov v grécko-perzských vojnách.
Dareios bol v tomto období stále na úteku, preto Alexandrova vláda zostávala napriek vojenskej kontrole ríše formálne pochybná. Správy o Dareiovom pobyte v Ekbatane viedli Macedóncov do Médie. V Ekbatane sa Alexander dozvedel, že Dareios uteká cez Kaspickú bránu, čo je prechod do Baktrie vedúci pomedzi pohorie Elborz a púšťou na severe. Skôr ako sa Macedónec vydal na ďalšiu cestu, rozpustil v Ekbatane gréckych vojakov, ale prenechal im možnosť rozhodnúť sa, či budú vo výprave pokračovať. Správou mesta poveril 70-ročného Parmenióna. Sám sa hnal s vojskom v horúcom júlovom počasí po Dareiových stopách.
Napriek rýchlemu tempu nedohnal Dareia živého. Peržana na ceste do Hekatompylu zradili najbližší ľudia z jeho sprievodu: baktrijský satrapa Béssos a vezír Nabarzanes. Zradcovia využili nespokojnosť Dareiovho sprievodu s nekončiacim sa útekom a uvrhli Dareia do zlatých okov. Zradcov však prekvapila rýchlosť, s ktorou sa k nim Alexander prirútil a Dareia bez rozmyslu dobodali. Antická tradícia zachovala obraz dojemného Alexandrovho stretu s mŕtvym Dareiom. Tento obrázok predstavuje symbolické zakončenie striedania nového a starého kráľa. Po Dareiovej smrti sa Béssos vyhlásil za kráľa, prijal meno Artaxerxes V., a tak musel Alexander pokračovať v prenasledovaní, ale už ako legitímny kráľ prenasledujúci uzurpátora.
