Základom kresťanskej viery a východiskom celej kresťanskej civilizácie je historická udalosť, ktorou je narodenie a život Ježiša z Nazaretu. Napriek prirodzenému záujmu o čo najlepšie a najpodrobnejšie poznanie života zakladateľa kresťanstva, je dodnes v otázke historicky dôveryhodného obrazu života Ježiša medzi historikmi viac nesúhlasu než kompromisu.
Je to v podstate spôsobené dvoma faktormi: charakterom prameňov a prístupom k ich interpretácii. Pri poznávaní historického Ježiša z Nazaretu sú na prvom mieste – pokiaľ ide o písomné pramene – pramene kresťanské, teda štyri novozákonné evanjeliá – podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána. Sú nazývané aj kanonickými evanjeliami, pretože sú súčasťou Cirkvou uznanej zbierky kníh (kánona) Nového zákona.
Vznikli medzi rokmi 60 – 90 n. l. Mnohé otázky vyvoláva do istej miery ich rozdielne predstavenie Ježišovho života. Napríklad v Evanjeliu podľa Lukáša navštívil Ježiš počas svojho verejného účinkovania len raz Jeruzalem, zatiaľ čo v Evanjeliu podľa Jána prebýva Ježiš v Jeruzaleme niekoľkokrát počas rôznych židovských sviatkov. Okrem toho evanjeliá nie sú čisto historiografickými dielami v dnešnom ponímaní, ale ich zobrazenie histórie je v službe teológie.
Treba však zvýrazniť, že najnovšie komparatívne výskumy ukazujú, že teologické posolstvo evanjelií ich autori fundamentálne opierali na dôveryhodnej, i keď bezpochyby služobnej historiografii. Bez dôveryhodnej histórie by nebolo dôveryhodným ani ich posolstvo. Pri historickej interpretácii evanjelií musíme teda pamätať na to, že boli napísané „z viery a pre vieru“.
Pramene historického skúmania
Istú mieru dôveryhodnosti priznávajú súčasní odborníci aj apokryfnému Evanjeliu podľa Tomáša, ktoré vzniklo pravdepodobne okolo roku 140 v Sýrii. Na rozdiel od kanonických evanjelií sú však v jeho texte citeľné gnostické tendencie opisu Ježišovho účinkovania, napríklad výrazný panteizmus.
Máme síce k dispozícii aj desiatky ďalších novozákonných apokryfných evanjelií (napríklad Evanjelium Hebrejov, Evanjelium Filipa, Arabské evanjelium Jána; Protoevanjelium Jakuba, Evanjelium detstva podľa Tomáša), ich historická dôveryhodnosť je však zanedbateľná. Vo veľkej miere vznikli ako doplnenie kanonických evanjelií. Napríklad Protoevanjelium Jakuba odpovedá na otázky týkajúce sa pôvodu Márie, matky Ježiša. Evanjelium detstva podľa Tomáša sa zas snaží predstaviť detstvo Ježiša, o ktorom kanonické evanjeliá mlčia.
Nekresťanské písomné pramene sú pomerne skromné (Mara bar Serapion; Jozef Flavius; Talmud; Tacitus, Plínius Mladší) a v podstate sa z nich nedozvedáme nič viac, len to, že Ježiš z Nazaretu žil a bol usmrtený. Je to spôsobené tým, že Ježišovo účinkovanie v Galilei a Judei bolo v meradle celej Rímskej ríše považované za epizodické.
Napríklad Tacitus vo svojich Annales (XV, 44) spomína Ježiša len pri príležitosti požiaru Ríma, z ktorého založenia obvinil cisár Nero kresťanov. Taticus píše, že „pôvodcom ich mena je Kristus, ktorý bol počas panovania Tiberia odsúdený na smrť prokurátorom Pontiom Pilátom“. Toto svedectvo, na rozdiel napríklad od Testimonium Flavianum, nespochybňujú ani najskeptickejší odborníci, pretože je viac než nepravdepodobné, aby išlo napríklad o kresťanskú interpoláciu do Tacitovho textu, keďže kresťania sú tu predstavení ako pohŕdaniahodní fanatici.
Čo sa týka historického svedectva o Ježišovi, rímsky historik spája s jeho osobou vznik nového náboženstva, ktoré situuje v kontexte Palestíny. Ježiš je pre neho nespochybniteľnou historickou postavou, ktorá žila v Judei počas panovania cisára Tiberia. Sú to len veľmi všeobecné a skromné informácie, ale sú v súlade s novozákonnou tradíciou.
V poslednom období sa čoraz väčšia pozornosť obracia na nepriame pramene, ktoré nehovoria o Ježišovi, ale pomáhajú ozrejmiť kontext a okolnosti jeho života a účinkovania. Poskytujú ich okrem iného aj archeológia a historická geografia.
Prístupy k historickému skúmaniu
Ešte väčším problémom než samotné pramene je spôsob ich interpretácie. V prípade osoby Ježiša totiž autori len veľmi zriedkavo pristupujú k skúmaniu bez ideologizujúcich tendencií. Pri samých počiatkoch historického skúmania Ježiša bola racionalistická opozícia ku kresťanskému ponímaniu Majstra z Nazareta.
Historický, racionálne verifikovateľný výskum bol ponímaný v protiklade ku viere. Začali sa objavovať námietky, že Ježiš bol v evanjeliových rozprávaniach zahalený mýtami a obrazmi, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnými udalosťami, a že veľké kristologické dogmy prvých kresťanských koncilov nezodpovedajú historickej realite, ale jej filozofickej interpretácii, ba dokonca až manipulácii. Jedným z prvých teológov, v diele ktorého sa začali objavovať výhrady k dôveryhodnosti Ježišovho obrazu v Novom zákone, bol Herman Samuel Reimarus (1694 – 1768).
Podľa neho bol Ježiš obyčajným Židom, ktorý ohlasoval jednoduché etické evanjelium. Po jeho smrti učeníci vedome „zbožštili“ Ježiša. Podľa Reimarusa má byť cieľom historického skúmania nájdenie „nedogmatického“ Ježiša, oslobodeného od cirkevných teologických konštrukcií.
Výskumom Reimarusa sa začala dôležitá etapa v biblických vedách. Dôležitá z pohľadu rozmerov, aké výskum historického Ježiša nadobudol, ako aj z pohľadu originálnych ideí, ktoré priniesol, ale už menej dôležitá z pohľadu jeho vedeckosti, pretože bol nasýtený predpojatosťou.
Tento fakt vystihujú slová Alberta Schweizera, ktorý na začiatku 20. storočia ako prvý prehodnotil dovtedajší výskum historického Ježiša: „Ako plné nenávisti môžeme opísať biografie Ježiša – najohurúcejšie boli vlastne napísané s nenávisťou – Reimarusa, ako aj D. F. Straussa. Bola to nenávisť, nie tak k samotnej osobe Ježiša, ale k nadprirodzenému »oparu«, ktorý ju obklopoval. Títo autori chceli Ježiša predstaviť ako obyčajného človeka, strhnúť z neho nádherné ošatenie a opäť zaodiať do handier, v ktorých kedysi putoval po Galilei.“
Od prvých diel, pokúšajúcich sa o priblíženie biografie Ježiša z Nazaretu, osciluje skúmanie medzi neodôvodneným skepticizmom vôbec k možnosti poznania histórie jeho života (R. Bultmann) a naivným historickým pozitivistickým optimizmom. Ten je viditeľný najmä v dielach predstaviteľov tzv. Third Quest (Tretie hľadanie), podľa ktorých každý detail z Ježišovho života je možné poznať a ozrejmiť na základe poznania okolností a prostredia jeho života.
Najcharakteristickejším spoločným znakom historikov Third Quest je však hľadanie „sekulárneho Ježiša“. Podľa čelného predstaviteľa tohto prúdu, oxfordského profesora Gézu Vermesa, bol Ježiš jedným z galilejských charizmatikov, židovským divotvorcom ako mnohí iní, napríklad Hanin ben Dosa. Podľa Johna Dominica Crossana bol Ježiš len jedným z potulných mudrcov, „vidieckym židovským cynikom“.
Na druhej strane treba povedať, že pozitívnou črtou historikov tohto prúdu je zvýraznenie potreby poznania judaizmu, v ktorom Ježiš žil, a jazyka, v ktorom hlásal svoje posolstvo.
Svet, kde žil Ježiš
Špecifikum sveta, kde pôsobil Ježiš z Nazaretu, nám môže priblížiť jedna scéna z Evanjelia podľa Jána. V rozprávaní o umučení Ježiša nám evanjelista Ján podáva nasledovnú informáciu o nápise, ktorý Pilát umiestnil na kríži: „bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky“. Tento text prezrádza dôležité historické reálie. Tabuľka bola napísaná v troch jazykoch, ktoré sa vtedy používali v Palestíne. Tieto tri jazyky sú zároveň reprezentantmi troch rôznych kultúr, čo sa na tomto území stretli a ovplyvňovali každodenný život. Židovská, rímska a helenistická kultúra tvoria pozadie života Ježiša Krista.
Helenizmus bol organicky, hoci v rozmanitej podobe a v nerovnakej miere, prítomný v živote Židov. Ich Sväté písmo bolo dávno už pred narodením Ježiša preložené do gréckeho jazyka, a preto aj najstaršie kresťanské knihy – svedectvá o Ježišovom živote – vznikli v gréckom jazyku.
Okrem toho Židia používali v každodennom styku aj aramejský jazyk a pre liturgické, náboženské potreby aj jazyk hebrejský. Podľa niektorých historikov v čase, keď žil Ježiš, bolo v Jeruzaleme častejšie počuť grécky jazyk než jazyk aramejský alebo hebrejský. Židia z vidieka, ku ktorým patril aj Ježiš, kde bola kultúra menej kozmopolitná, však pravdepodobne hovorili takmer výlučne po aramejsky a gréčtinu používali len pre obchod a zamestnanie, eventuálne pri styku s úradníkmi.
Obyvatelia a kultúra celej palestínskej krajiny boli málo jednoliati. Galilea, kde Ježiš žil a vo veľkej miere aj verejne účinkoval, bola osídlená takmer v rovnakej miere Židmi i Nežidmi (teda helenistami). Judaizmus vtedajšieho obdobia mal chrámovo-centralistický charakter a bol pomerne heterogénny v otázkach teologických, morálnych i v miere osvojenia si prvkov helenistickej kultúry.
Zo sociologického pohľadu patril Ježiš k nižšej strednej vrstve remeselníkov. V súlade so starovekou židovskou tradíciou vykonával remeslo svojho otca. V Evanjeliu podľa Marka je po grécky pomenovaný tektōn, čo sa vzťahuje na človeka obrábajúceho drevo, tesára, stolára, staviteľa.
Je dosť možné, že Ježiš, žijúci v Nazarete, sa spolupodieľal na stavbe budov v blízkych helenistických mestách Ptolemais a Seforis. Stúpenci Third Quest poukazujú na to, že v Ježišovom čase putovali po Palestíne potulní charizmatickí kazatelia, medzi ktorých treba zaradiť aj Ježiša, ale na potvrdenie tohto tvrdenia je v skutočnosti dostupných len veľmi málo prameňov, ktoré sú na dodatok pomerne mladé.
Život Ježiša pred jeho verejným účinkovaním
Je príznačné, že najstaršie pramene (Evanjelium podľa Marka) sa zameriavajú len na verejné účinkovanie Ježiša. Kvôli tomu len málo vieme o jeho živote do momentu jeho vystúpenia, ktorému predchádzalo účinkovanie Jána Krstiteľa. Správu o narodení Ježiša podávajú dve evanjeliá – podľa Matúša a Lukáša. Evanjelium podľa Matúša nám poskytuje len málo chronologických informácií a jeho teologické témy sú tak tesne spletené s úvodným rodokmeňom a udalosťami (napr. Jozefov sen, príchod mudrcov z východu, útek do Egypta, zabitie betlehemských detí), že nie je možné oddeliť historickú formu od jej teologických interpretácií a aplikácií. Hoci Lukáš podáva viac historických informácií (napríklad panovanie Herodesa Veľkého, sčítanie ľudu počas Quiriniovej správy v Sýrii), pri ich interpretácii narážame na niekoľko nejasností, akou je napríklad dátum sčítania ľudu, čo nám neumožňuje presne zrekonštruovať udalosti týkajúce sa narodenia Ježiša z Nazaretu.
V súvislosti s otázkou Ježišovho pôvodu je aktuálna aj otázka jeho rodiny a najmä to, či mal nejakých súrodencov. V Evanjeliu podľa Marka sa totiž nachádza nasledovná otázka vzťahujúca sa na Ježiša: „Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba, Jozefa, Júdu a Šimona? A nie sú s nami aj jeho sestry?“ Na prvom mieste si treba všimnúť fakt, že Ježiš nie je predstavený vo vzťahu k otcovi, ako to bolo zvykom, ale neobyčajne vo vzťahu k matke. Rovnako si môžeme všimnúť fakt, že okrem správ o Ježišovom detstve, sa Jozef inde v evanjeliách takmer neobjavuje. Je to pravdepodobne preto, lebo v období Ježišovho účinkovania už Jozef asi nežil. Čo sa týka otázky Ježišových súrodencov, je to problém sémantický a teologický. Najmä od čias osvietenstva sa táto otázka objavuje predovšetkým v teologickej polemike týkajúcej sa katolíckej viery v panenstvo Ježišovej matky. Výsledky dôkladného skúmania novozákonného textu a najstaršej tradície však dokazujú, že slová „brat“ a „sestra“ majú aj širší význam a pomenúvajú aj vzdialenejších príbuzných, napríklad bratrancov. Tak je to aj v prípade takzvaných „Ježišových bratov“ Jakuba a Jozefa, ktorých matkou je podľa iného evanjeliového textu Mária Kleofasova a nie Mária, matka Ježiša. Už spomínané apokryfné dielo, Protoevanjelium Jakuba, má inú odpoveď na túto otázku. Bratia a sestry Ježiša majú byť deťmi Jozefa z prvého manželstva, ktorý si neskôr ako vdovec zobral Máriu za ženu. Celé Protoevanjelium Jakuba má však veľmi legendárny charakter, a tak toto vysvetlenie treba pokladať viac za ľudovú tradíciu než za historický fakt.
Verejné účinkovanie Ježiša
I keď určenie presného dátumu počiatku verejného vystúpenia Ježiša nie je možné, z evanjeliových textov je jasné, že Ježiš začal svoje účinkovanie pravdepodobne v prvých rokoch spravovania Judey námestníkom Pontiom Pilátom (26 – 36 n. l.), to jest okolo roku 27 – 28 n. l. Tento dátum potvrdzujú slová Lukáša, spájajúce počiatok účinkovania Jána Krstiteľa s pätnástym rokom vlády cisára Tiberia. Charakter vzťahu Ježiša s Jánom Krstiteľom nie je úplne jasný, ale v podstate je isté, že na začiatku svojho verejného účinkovania sa dal Ježiš Jánom Krstiteľom pokrstiť, aby tak vyjadril solidaritu s izraelským národom, ktorý bol vzývaný do pokánia.
S počiatkom účinkovania Ježiša je spojené aj povolanie učeníkov, spomedzi ktorých dvanásť tvorilo jeho najbližší okruh. Voľba dvanástich najbližších učeníkov má celkom určite symbolický význam a nadväzuje na dvanásť pokolení Izraela. Ukazuje to fakt, že Ježiš vytvára od počiatku svojho účinkovania „nový ľud“.
Hlavnou témou Ježišovho hlásania bolo „Božie kráľovstvo“, ktoré je v evanjeliových rozprávaniach spojené s jeho zázračnou činnosťou a vzťahom k deťom, chudobným a ženám. V dejinách skúmania „historického Ježiša“ si môžeme všimnúť veľmi protichodné postoje, konkrétne k zázrakom. Zatiaľ čo na počiatku výskumu sa historici snažili dokázať nehistorickosť zázrakov, pretože prekračujú prírodné zákony, stúpenci Third Quest ich prijímajú ako jeden zo znakov, že Ježiš patril k hnutiu židovských charizmatikov, ktorých činnosť je tiež spojená s konaním zázrakov. Na základe naratívnej analýzy evanjeliových rozprávaní sa však ukazuje, že interpretácia „opisov zázrakov“ má viac miesto vo vede literárnej, než v historických vedách.
Vo vzťahu k historickému Ježišovi je potrebné zvýrazniť spôsob jeho učenia zaznamenaný v evanjeliách. Škandinávska exegetická škola, ktorá skúmala fungovanie a zákonitosti ústnej tradície, dokázala, že Ježiš využíval taký spôsob vyučovania, ako súdobí židovskí učenci. Išlo o odovzdávanie učenia v krátkych paralelných výpovediach, alebo schematicky vybudovaných príbehoch (podobenstvách), ktorých forma bola ľahko zapamätateľná a tradovateľná. Tento fakt je základom vierohodnosti novozákonných evanjelií, opierajúcich sa o očitých svedkov a priamych Ježišových učeníkov.
Posledné dni Ježiša
Koniec Ježišovho účinkovania sa spája s jeho odmietnutím. Presný priebeh posledných dní Ježiša a jeho procesu je ťažko zrekonštruovateľný. Je však jasné, že dve skupiny – jeho židovskí spolurodáci i rímski okupanti – mali rôzne dôvody, ktoré v konečnom dôsledku viedli k usmrteniu Ježiša. Pre Židov znamenalo učenie Ježiša vykročenie poza prijateľný rámec náboženskej interpretácie Tóry a „mesiášske“ prvky jeho vyučovania mohli byť nebezpečné v politickej situácii vtedajšej Palestíny. Pre Rimanov bolo základným cieľom udržanie „pax Romanum“ v tomto regióne, a pretože vzťahy medzi židovskými vodcami a rímskou nadvládou nikdy neboli jednoduché, Rimania nemali dôvod brániť Ježiša. Evanjeliá v tomto procese ukazujú Piláta ako nerozhodného, ktorý sa podvolil nátlaku Židov, v skutočnosti však bol známy ako tvrdý a neľútostný. Ježiš bol podľa prvých troch evanjelií uväznený večer vo štvrtok 14. dňa mesiaca Nisana v období sviatku Paschy (pravdepodobne 6. apríla roku 30 n. l.) a nasledovný deň bol za múrmi Jeruzalema ukrižovaný. Takto sa končí život Ježiša. Evanjeliové texty nám predstavujú ešte svedectvá jeho zmŕtvychvstania, ktoré však vychádza poza možnosti historického skúmania. Historicky nespochybniteľný je však fakt, že na viere v jeho zmŕtvychvstanie sa zakladajú dve tisícročia existencie kresťanstva.
