„Sacro egoismo“

Vojna trvala už takmer rok, keď 23. mája 1915 vstúpilo do vojny Taliansko. Nie však na strane Rakúsko-Uhorska a Nemecka, s ktorými ho od mája 1882 viazali spojenecké zväzky v Trojspolku, ale, naopak, na strane Dohody. Týmto krokom porušilo svoju neutralitu z 2. augusta 1914. Najprv vyhlásilo vojnu bývalému spojencovi Rakúsko--Uhorsku a v auguste 1916 aj Nemecku. Čo tomuto strategickému rozhodnutiu Talianska predchádzalo?

Prechod od člena Trojspolku k neutralite si Taliansko zdôvodnilo tými článkami trojspolkovej zmluvy, podľa ktorých nebolo viazané podporiť zmluvnú protistranu v prípade, že by sama začala útočiť (to bol prípad po rakúsko-uhorskom ultimáte Srbsku). Ďalej sa Taliansko odvolávalo na čl. VII. zmluvy, ktorý mu zaručoval kompenzáciu v prípade, že rakúsko-uhorská monarchia získa dočasné alebo trvalé územné zisky, inak by Taliansko mohlo takýmto ziskom dokonca aj zabrániť.

Prechod k Dohode

Následný prechod Talianska od neutrality k Dohode bol výsledkom podpísania tajnej dohody s Veľkou Britániou a Francúzskom 26. apríla 1915 v Londýne. Po pomerne dlhých rokovaniach o podmienkach svojho vstupu do vojny, ktorými bolo treba rozumieť budúce územné zisky, sa Taliansko zaviazalo zapojiť do bojov v priebehu jedného mesiaca. Po uzavretí Londýnskej dohody Taliansko najprv (1. mája) vypovedalo svoje členstvo v Trojspolku. Následne 3. mája taliansky vyslanec Giuseppe Gualtieri d‘Avarna doručil rakúsko-uhorskému ministrovi zahraničných vecí grófovi Istvánovi Buriánovi rozhodnutie kráľa Viktora Emanuela III. o vystúpení Talianska z Trojspolku. Rakúska strana si ďalšieho nepriateľa a ďalší front nemohla želať, odpovedala až po takmer troch týždňoch – 21. mája. V odpovedi odmietla taliansku argumentáciu o tom, že porušila dohodu. Poukázaním na zmluvné podmienky odmietla aj možnosť odstúpenia od dohody, ktorej platnosť mala skončiť až v roku 1920. Na rozhodnutie Talianska to však už nemalo žiaden vplyv.

Taliansky kráľ reagoval okamžite a 22. mája 1915 nariadil mobilizáciu (plná moc vláde v prípade vojny už bola v parlamente predrokovaná) a 23. mája jeho vyslanec d‘Avarna odovzdal rakúsko-uhorskému ministrovi Buriánovi nótu s vyhlásením vojny. V noci na 24. mája talianske jednotky prekročili hranicu monarchie v dnešnom Slovinsku a obsadili mestečko Kobarid.

Územné požiadavky Talianska

Tento dramatický vývoj si Rakúsko-Uhorsko síce neželalo, ale vlastne ho 
i očakávalo. Už 7. júla 1914 na spoločnom zasadnutí vlády po sarajevskom atentáte vtedajší rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí gróf Leopold Berchtold uviedol, že v prípade vojny proti Srbsku očakáva, že Taliansko a Rumunsko predložia požiadavky kompenzačného charakteru. Súčasne však bol toho názoru, že Rakúsko-Uhorsko by zatiaľ s nimi nemalo začať rokovať, ale počkať, kým svoje možné požiadavky oznámia samy. Taliansko sa skutočne prihlásilo o svoje územné požiadavky ako o cenu za neutralitu, a to veľmi skoro – už v druhej polovici júla 1914.

Ako malo Rakúsko-Uhorsko reagovať na územné požiadavky a aké vôbec malo možnosti? Malo rokovať s Talianskom, vyjsť v ústrety jeho nárokom a vykúpiť si tak jeho neutralitu? K tomu sa výrazne prikláňal Berlín, keďže situácia sa ho priamo nedotýkala. Spočiatku Rakúsko-Uhorsko s Talianskom aj rokovalo o odstúpení Južného Tirolska, Trenta, respektíve regiónu Trentino, oblasti západne od rieky Soča, Gorice, ale s vyhliadkou realizácie až po vojne, nie už počas nej, ako si Taliansko želalo. Vzdať sa Terstu, prístavu strategického významu a okna do sveta, však bolo pre Rakúsko-Uhorsko jednoducho neprijateľné.

Na druhej strane však mohlo so všetkou rozhodnosťou postupovať voči Rusku, a tak si čím skôr uvoľniť vojenské kapacity pre taliansky front. Na ruskom bojisku sa však čiastkové úspechy monarchie striedali s ruskými protiofenzívami, navyše, časť rakúsko-uhorskej armády bola viazaná na ďalšom – južnom srbskom fronte a na oboch sa úspešné riešenie vzďaľovalo.

Pre Taliansko sa ukázali byť výhodnejšie rokovania s Dohodou, ktoré mu v prípade víťazstva priznávali Terst, Trentino (odtiaľ i neskoršia známa bojová výzva talianskych vojakov „Za Trento a Terst!“), Južné Tirolsko po Brenner, goricko-gradištské grófstvo s mestom Gorica, Istriu, ďalej časť slovinského Kranjska západne od línie Triglav – Snežnik, ostrovy Cres a Lošinj, Zadar, územia v Dalmácii po rieku Neretva, dokonca Dodekanézske ostrovy v Egejskom mori, prístav Vlorë v Albánsku a tiež podiel pri delení nemeckých kolónií v Afrike a Ázii. Dohoda si od spojenectva s Talianskom sľubovala okrem iného (podľa vtedajších odhadov) umiestnenie až dvoch miliónov vojakov na front. Rusko, hoci inak tradičný podporovateľ balkánskych národov, nenamietalo proti talianskemu zámeru získať východné pobrežie Jadranu, keďže sledovalo svoj obdobný cieľ – kontrolu východného Stredomoria, osobitne strategických úžin, ktoré patrili Osmanskej ríši.

Pomerne rýchly sled zmien postojov Talianska – od člena Trojspolku, ktorý bol vlastne len obranným združením, zaručujúcim pomoc spojencom v prípade napadnutia nepriateľskou krajinou, cez neutralitu až k spojenectvu s Dohodou – bol len zdanlivo prekvapujúci. Dal sa čakať nielen na základe uvedených kompenzačných dôvodov, ale aj na základe ďalších širších súvislostí.

Ideológia národného egoizmu?

Zahraničnopolitické plány na rokovaniach s oboma stranami konfliktu, pri ktorých Taliansko sondovalo potenciálne územné zisky, a to na úkor Rakúsko-Uhorska, mali aj svoje ideologické zdôvodnenie. Ako sa vyjadril ministerský predseda Antonio Salandra: „(potrebujeme) ducha bez predsudkov, vyjadrujúceho výlučnú a neobmedzenú oddanosť našej talianskej vlasti a sacro egoismo pre Taliansko.“ Rozumela sa tým Italia irredenta – pomerne rozsiahle „nevyslobodené“ taliansky hovoriace územia, na ktoré si Taliansko nárokovalo. Spomedzi nich to mal byť predovšetkým „Terst, ktorý sa mal čo najskôr vrátiť do lona matky Itálie“, ako napísal Gabriele d‘Annunzio, básnik, podporovateľ vojny a neskorší ideológ fašizmu.

Potrebujeme ducha bez predsudkov, vyjadrujúceho výlučnú a neobmedzenú oddanosť našej talianskej vlasti a sacro egoismo pre Taliansko.

Taliansky ministerský predseda Antonio Salandra

Taliansko vnímalo vojnu proti Rakúsko-Uhorsku aj ako dokončenie svojho zjednotenia. Hoci z hľadiska ekonomicko-industriálnej rozvinutosti nedosahovalo úroveň podunajskej monarchie, okrem iredentistických malo aj svoje koloniálne záujmy. Svoje veľmocenské ambície chcelo sledovať rozhodnejšou a nezávislejšou politikou, ako dokladajú okrem iného viaceré tajné dohody:

– v roku 1900 a 1902 talianska vláda podpísala s Francúzskom tajnú dohodu Prinetti-Barrère, ktorá v mnohom neutralizovala dohodu Trojspolku. V jej intenciách sa už v roku 1902 predpokladalo, že pri novom delení severnej Afriky Francúzsko dostane Maroko, Taliansko Líbyu, pričom Veľká Británia prisľúbila podporu Taliansku pri zmene statusu Líbye.

– v roku 1909 kráľ Viktor Emanuel III. uzavrel s ruským cárom Mikulášom II. tajnú dohodu, tzv. zmluvu z Racconigi, v ktorej sa dohodli na tolerovaní vlastných záujmov vo východnom Stredomorí

– po vypuknutí vojny vznikla taliansko-rumunská dohoda z 23. septembra 1914, v ktorej sa tieto predbežne neutrálne štáty dohodli koordinovať svoju politiku voči obom stranám konfliktu

Tieto a ďalšie dohody robili z Talianska najmenej spoľahlivého člena Trojspolku a napokon hráča, ktorého možno získať na svoju stranu práve za prísľuby v oblasti jeho iredentistických i koloniálnych záujmov.

Akousi predohrou k „veľkej vojne“ bola dobyvačná vojna Talianska v severnej Afrike. Dňa 27. septembra 1911 Taliansko dalo Osmanskej ríši ultimátum, v ktorom žiadalo bezpodmienečné vydanie jej provincií Tripolsko a Kyrenaika (dnešná Líbya). Sultán Mehmed V. ultimátum odmietol. V októbri na to Taliansko reagovalo vyhlásením vojny a ako jej dôvod uvádzalo už aj vtedy obvykle deklarované obavy z údajne zlého zaobchádzania s talianskymi občanmi v tejto provincii. Následne v októbri 1911 Taliansko neváhalo dosiahnuť svoje záujmy silou v otvorenom útoku (vôbec prvom v dejinách, v ktorom sa využilo bombardovanie zo vzduchu) na posledné africké provincie Osmanskej ríše. Napokon Líbyu aj oficiálne anektovalo. Osmanská ríša bola donútená akceptovať stratu svojej provincie a 18. októbra 1912 v Lausanne na zámku Ouchy podpísala mierovú dohodu.

Po talianskej invázii v Afrike bolo Taliansko síce ešte stále spojencom, ale dôvera v jeho lojalitu ako partnera v Trojspolku výrazne poklesla. Jeho prechod na stranu Dohody však ešte nič nenaznačovalo. Vypovedanie vojny habsburskej monarchii v roku 1915 však vyvolalo všeobecné rozhorčenie a posilnilo verejnú mienku o opodstatnenosti vojny. Proti veľmocenským nárokom Talianska na Jadrane a Balkáne boli motivovaní bojovať aj príslušníci slovanských národov. Vojenské kruhy otvorene formulovali svoje výhrady voči Taliansku. „Doteraz sme v európskej vojne mali proti sebe protivníkov, teraz máme skutočného nepriateľa. S Talianskom sa nemôžeme porátať polovičato. Oceľovou päsťou si treba vynútiť trvalý mier,“ vyhlásil náčelník generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf .

Ofenzíva proti Rakúsko-Uhorsku

Vstup Talianska do vojny predstavoval pre Rakúsko–Uhorsko hneď niekoľko zásadných zmien v jej vedení. V prvom rade vyvolal potrebu otvoriť po južnom srbskom a východnom ruskom ďalší front – tentoraz taliansky front obranného charakteru na juhozápadnej hranici monarchie. To si vyžadovalo preň urýchlene vytvoriť novú armádu, čo zasa znamenalo stiahnuť a preskupiť aj časť jednotiek z oboch už spomínaných bojísk. Sformovala sa tak 5. armáda pod velením generála Svetozara Boroevića von Bojna.

Vojenské velenie tiež muselo prijať strategické rozhodnutie o obrannej línii, vybudovať a opevniť ju. „Dnes s pokojným svedomím môžem povedať, že to záviselo len odo mňa, že sme taliansky útok odrážali na Soči, a nie na Sáve,“ po vojne napísal generál Boroević s poukázaním na to, že, síce za cenu neuveriteľného frontového utrpenia a vysokých strát, zachránil polovicu slovinského územia pred vojenskými operáciami a skazou, ktoré by front na Sáve znamenal. Talianske bojisko dostalo meno sočský front podľa rieky Soča (po taliansky Isonzo) a bol cca 90-kilometrovou súčasťou alpského frontu, ktorý sa ťahal oblúkom od rakúsko-švajčiarsko-talianskej hranice cez Dolomity, Karnské a Julské Alpy až po Jadran (v nemčine sa používa aj označenie Gebirgskrieg).

Tentoraz akúsko-Uhorsko mohlo zapojiť aj námornú flotilu. Pod velením admirála Antona Hausa bola na rozdiel od pechoty pripravená a bezprostredne po vyhlásení vojny zaútočila z hlavnej bázy v prístave Pula na východné pobrežie Talianska v priestore od Benátok po Bari. Ostreľovala Anconu, Rimini, Senigalliu a ústie Potenza, pričom sa jej podarilo potopiť niekoľko talianskych vojnových lodí.

Taliansko nasadilo proti Rakúsko-Uhorsku svoju 3. armádu, vedenú vojvodom d‘Aosta, ktorá mala preniknúť medzi  Monfalcone a Sagradom k náhornej planine Doberdo, zatiaľ čo 2. armáda zasa medzi Monte Sabotinom a Podgorou. Minimálnym cieľom bolo obsadenie mesta Gorica, prekročenie rieky Soča, obsadenie vrchov Kuk a Prižnica (kóta 383), ako aj útok na predmostie pri Tolmine. Strategickým cieľom bolo preniknúť až do Terstu, odtiaľ cez územie Slovinska do uhorskej nížiny, ako to 20. mája 1915 vyhlásil náčelník hlavného štábu talianskej armády generálporučík gróf Luigi Cadorna pred talianskym parlamentom: „Talianske vojsko v prvý deň prekročí Soču, obsadí Goricu a Terst … postúpi do Ľubľanskej kotliny a 
v poslednej fáze talianskej operácie prenikne do Uhorska, kde sa stretne s Rusmi.“

V tom čase talianska armáda mala 35 peších divízií (14 armádnych zborov), ich počet postupne vzrástol na 43 divízií v roku 1916 a 65 divízií v roku 1917. Taliani nazvali svoj vpád na územie Rakúsko-Uhorska veľmi priliehavo – „prvý ofenzívny skok“. Tento naozaj mohol zasiahnuť hlboko do slovinského vnútrozemia. Rakúsko-uhorské jednotky totiž nestačili obsadzovať svoje obranné pozície, ktoré ešte neboli ani dobudované. Novovytvorená rakúsko-uhorská 5. armáda (s XV. a XVI. zborom) sa ešte len premiestňovala na Soču, jej veliteľstvo do Mariboru a novovymenovaný veliteľ generál Boroević bol ešte len na ceste vo vlaku z ruského frontu a svoj úsek obrany od Krnu (2 244 metrov nad morom) po Jadran prevzal až 27. mája v Ľubľane.

Vzhľadom na vybudovanie frontových línií a zázemia súčasne prebiehalo aj presídľovanie slovinského obyvateľstva z údolia Soče. Tí, ktorí sa nemali kde uchýliť, boli poslaní do narýchlo vybudovaných táborov v Gmünde či Brucku, kde mnohí z nich v ťažkých podmienkach zomreli. Evakuácia talianskeho, teda nespoľahlivého, obyvateľstva z alpských a prímorských oblastí monarchie sa však začala skôr – už začiatkom roka 1915 ako reakcia na požiadavky Talianska za dodržanie neutrality.

V noci z 23. na 24. mája 1915 talianske vojská prekročili štátnu hranicu na Soči a ako prvé obsadili mesto Kobarid (po taliansky Caporetto), z ktorého sa stiahli nepočetní domobranci. Prvý taliansky „skok“ sa však napriek početnej i zbraňovej prevahe nepodaril, keďže taliansky postup sa neočakávane zastavil. Taliani tým dali časový priestor rakúsko-uhorskej armáde, aby sa narýchlo sformovala, a súčasne potvrdili svoje nedostatočné vojenské kvality, ktoré v jej očiach mali.

Nasledujúca talianska ofenzíva, 1. bitka na sočskom fronte (23. jún – 3. júl 1915), predznamenala vývoj budúcich jedenástich v nasledujúcom dva a pol roku – početná i zbraňová prevaha Talianska, boje v extrémnych prírodných i poveternostných podmienkach, obrovské straty na oboch stranách a celkový neúspech ofenzív. Od mája 1915 do októbra 1917 sa do 11 ofenzív na sočskom fronte zapojilo až do troch miliónov talianskych vojakov, čo pre rakúsko-uhorskú obranu predstavovalo troj- či päťnásobnú, v niektorých situáciách až desaťnásobnú presilu. Navyše, Rakúsko-Uhorsko súčasne bojovalo ešte na dvoch ďalších zo štyroch najdôležitejších frontov.

Masové boje počas dvoch rokov si vyžadovali od obrancov mimoriadne vypätie. Strely z kanónov často spúšťali kamenné lavíny a padajúce skaly boli dodatočnou príčinou zranení a strát vojakov. Extrémne zimy a snehové lavíny boli ďalšou hrozbou. Pri pokusoch o prienik najmä v strednej časti frontu boli útočiaci talianski vojaci vystavení zasa delostreleckej paľbe z rakúsko-uhorských pozícií na kopcoch a návršiach. Po opakovaných neúspešných útokoch, keď odmietali ísť na istú smrť, boli trestaní decimovaním vlastných radov. Pre všetkých vojakov však nasadenie vo vysokohorskom teréne, osobitne v zimných podmienkach, znamenalo nepredstaviteľné utrpenie.

Caporetto – zabudnite na to slovo!

Po 11 talianskych ofenzívach aj vrchné vojenské velenie AOK (Armee-Oberkommando) v Badene pri Viedni konštatovalo, že ďalší taliansky útok by už jeho jednotky sotva vydržali. Rozhodlo sa preto zmeniť obrannú taktiku na útočnú, ktorá si však vyžadovala podporu Nemecka ako spojenca. K Boroevićovej skupine armád Nemecko poskytlo sedem divízií, delostrelectvo, mínomety a ďalšie jednotky 14. armády generála Otta von Below pod podmienkou, že operáciu bude viesť Nemecko. Zvolilo si priestor pri Kobaride a tzv. Hutierovu taktiku. Spočívala v tom, že tzv. infiltračným útokom predchádzalo krátke, ale silné bombardovanie nepriateľskej línie s cieľom nielen demoralizovať vojsko, ale aj zničiť jeho delostrelectvo a prístupové cesty, aby sa znížila možnosť protiútoku z druhých, obranných línií. Potom prenikali menšie jednotky, nie však priamo frontálnym útokom, ale obchvatom s cieľom prekvapiť nepriateľa zboku alebo zozadu.

Táto taktika našla svoje plné uplatnenie práve v 12. sočskej bitke, kde sa podaril prielom frontu, ktorý vošiel do dejín 1. svetovej vojny ako „zázrak pri Kobaride“. Ofenzíva spojených armád sa začala 24. októbra delostreleckou prípravou a už 27. októbra sa talianska 2. armáda v podstate rozpadla. Hneď na druhý deň spojené nemecké a rakúsko-uhorské armády obsadili Udine, nazývané hlavným mestom vojny, keďže v ňom sídlil hlavný štáb generála Cadornu. Spolu so svojím štábom opustil mesto len niekoľko hodín pred príchodom rakúsko-uhorskej armády. Aj talianska 3. armáda sa musela stiahnuť, aby sa vyhla možnému obkľúčeniu a rakúsko-uhorské jednotky bez odporu obsadili Goricu. Do 10. novembra sa spojená nemecká armáda a Boroevićova skupina armád dostali až na Piavu. Navyše, talianska armáda bola v rozklade, na území od Udine cez Tagliamento po Piavu vládol nepredstaviteľný chaos. Straty talianskej armády boli obrovské – 10-tisíc mŕtvych, 30-tisíc ranených, takmer 300-tisíc vojakov padlo do zajatia, ďalších 350-tisíc dezertovalo, takže cca 700-tisíc vojakov bolo vyradených z boja. Iba polovica zo 65 talianskych divízií zostala intaktná, Taliani stratili polovicu delostrelectva a 14-tisíc km2 územia s miliónmi obyvateľov. Talianska armáda v podstate nekládla odpor. Frontová línia sa posunula hlboko do ich vnútrozemia k rieke Piava.

Caporettská porážka bola priam biblických rozmerov a mala formu ohromujúceho chaosu.

Alessandro Baricco

Porážka bola dokonalá, dodnes je „Caporetto“ v taliančine synonymom porážky a hanby. Známy taliansky spisovateľ Alessandro Baricco vykresľuje jej rozsah vo svojom románe Tento príbeh: „Po prielome pri Kobaride v priebehu niekoľkých hodín padlo do rúk nepriateľa 300-tisíc talianskych vojakov. Vzdávalo sa toľko vojakov, že nebolo dostatok Rakúšanov, čo by ich strážili, a oni jednoducho zostávali na mieste, krotkí ako dobytok na paši.“ Po troch dňoch mlčania talianske velenie vydalo rozkaz ustúpiť. Zámer bol presunúť frontovú líniu na Tagliamento a tam znova vybudovať obranu, ktorá by zastavila rakúsko-nemecké vojská. „... a tak vyše milióna talianskych vojakov schádzalo dolu na rovinu. Za chrbtom mali vojsko, čo ich prenasledovalo, pred sebou zasa termity, čo na nich čakali. V odbornej terminológii sa tomu hovorí obkľúčenie a je to nočná mora každého bojovníka. ... Tá caporettská (porážka) bola priam biblických rozmerov a mala ... formu ohromujúceho chaosu. V priebehu niekoľkých dní sa do malého geografického priestoru nahrnuli viac ako tri milióny ľudí.“

Záchrana na Piave

Dôsledky porážky pri Kobaride pocítilo aj velenie talianskej armády, väčšina generálov na čele s Cadornom bola odvolaná. Hlavná úloha v poslednom roku vojny na Piave pripadla generálovi Grazianimu, vojvodovi d‘Aosta, a generálovi Armandovi Diazovi, ktorý Cadornu nahradil a do konca vojny viedol taliansku armádu humánnejším a modernejším spôsobom. Generál Cadorna bol po vojne dokonca postavený pred vojenský súd, kde sa zodpovedal za spôsob vedenia vojny a metódy, ktoré používal aj voči svojim vojakom.

Po prieniku do Talianska na jeseň 1917 sa možnosti víťazstva Ústredných mocností na európskych frontoch zdali pravdepodobné, spojenci Dohody však mali väčšie rezervy. Významné víťazstvo pri Kobaride zabezpečilo, že odteraz aj na talianskom fronte sa vojna odohrávala na území nepriateľa, keďže všetky nepriateľské vojská boli vytlačené z územia monarchie. Prímerie s Ruskom a prípadný separátny mier by Nemecku a Rakúsko-Uhorsku umožnili sústrediť sa na jediný front – západný, a to skôr, ako by spojenci mohli zmobilizovať svoje rezervy a USA vstúpiť do vojny.

Tento vojenský úspech sa však odohrával v čase, keď hospodárske pomery v Rakúsko-Uhorsku dosiahli rozmery katastrofálnej krízy, všeobecného nedostatku, ktorý znásobovalo zlyhávanie zásobovania. Hlad a nedostatok viedli k rozšíreniu štrajkov a nepokojov. V tom istom období zlyhali aj viaceré pokusy nemeckej armády rozhodnúť boje na západnom fronte. Pre Ústredné mocnosti sa rovnako neúspešne skončila tzv. „Entlastungsoffensive“ na Piave, teda 2. bitka, ktorá sa začala 15. júna 1918.

O štyri mesiace neskôr v 3. bitke na Piave pri Venete (odvtedy Vittorio Veneto) spojenecké sily – 57 peších divízií, zložených z 51 talianskych, troch britských, dvoch francúzskych, jednej česko-slovenskej a amerického regimentu, porazili rakúsko-uhorskú armádu, ktorá bola približne rovnako početná (52 peších divízií), ale vyčerpaná a s menej početným delostrelectvom. Na jeseň 1917 Taliansko napriek neúspešnému dvaapolročnému boju na sočskom fronte, porážke pri Kobaride a takmer rozpadu svojej armády napokon stálo na strane víťazov. Muselo sa však uspokojiť s menšími územnými ziskami, ako očakávalo.

 Z 5,2 milióna talianskych vojakov, ktorí slúžili počas 1. svetovej vojny, bola veľká väčšina nasadená na sočskom fronte. Celkové straty sa odhadujú na 680-tisíc padlých a 1,3 milióna zranených. Tragika vojny si však vyžiadala ešte ďalšiu daň – heroizáciu vojny, vojnového bratstva a súdržnosti. Patriotické zanietenie či oduševnenie sa napokon aj vďaka širokej spoločenskej podpore pretavilo do fašistickej ideológie, neskôr do spojenectva s bývalým nepriateľom Nemeckom a do ďalšej vojny.