V minulosti bola vojna legitímnym prostriedkom politiky dynastií v Európe. Každá veľmoc vždy počítala s možnosťou vojny, a keď sa naskytla priaznivá príležitosť, nebolo nemorálne či dokonca nezákonné túto možnosť využiť.
V Európe na prelome 19. a 20. storočia vládla predvojnová nálada a počítalo sa s vojenským stretnutím, ktoré všetci zúčastnení panovníci považovali za pravdepodobné. Snažili sa o to, aby sa pre nich vojna začala s najvýhodnejšími podmienkami a s najlepšími predpokladmi na víťazstvo.
V medzinárodných vzťahoch a diplomacii dochádzalo k významným zmenám v orientácii zahraničnej politiky, ktorú ovplyvnilo vzájomné prepojenie európskych dynastií na základe dynastického prvku a sobášnej politiky. Konflikt 1. svetovej vojny sa začal ako konflikt v rodine. Vojnu medzi sebou viedli potomkovia kráľovnej Viktórie a ich vzťahy, založené na vzájomnej rivalite, osobných antipatiách, sprevádzané závisťou a žiarlivosťou, ako to už v každej veľkej rodine býva, spôsobili zánik starého sveta a možnosť dynastií a panovníkov ovplyvňovať politické dianie.
Katolíci a tí ostatní
Vojna otriasla celým dovtedy platným politickým poriadkom v Európe, ktorý bol založený na storočia trvajúcej sobášnej politike. Jej dôsledkom bolo, že takmer všetci európski panovníci boli blízki príbuzní. Týkalo sa to panovníckych rodov vo Veľkej Británii, Nemecku, Rusku, Grécku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Španielsku, Juhoslávii, Rumunsku a Bulharsku.
V tomto období v dynastickom prvku zohrávalo svoju dôležitú funkciu náboženstvo, ktoré presne určovalo líniu sobášnej politiky a tým aj orientáciu medzinárodných vzťahov a diplomacie. Dynastie ako Romanovovci, Hohenzollernovci a Windsorovci boli pravoslávni, luteráni a anglikáni, a preto prípadná konverzia a sobáše medzi nimi boli možné. Naopak, striktná legitimita a katolicizmus u Habsburgovcov spôsobil, že manželstvo pripadalo do úvahy len s príslušníkmi katolíckych rodov a bolo obmedzené na panovnícke domy južného Nemecka, Španielska, Portugalska a novú možnosť im poskytovali Belgicko a Taliansko.
Je zaujímavé sledovať tento diplomatický a dynastický pletenec príbuzenských vzťahov, ktorý vyvrcholil počas 63-ročnej vlády kráľovnej Viktórie. Známa viktoriánska éra sa skončila jej smrťou v roku 1901, ale sformovala predpoklady svetového výbuchu v roku 1914.
František Jozef I. (wikipedia.org)
Starý monarcha a milovník zašlých čias
Keď dňa 28. júla 1914, na sklonku svojho života, cisár František Jozef I. začal rozohrávať malú diplomatickú partiu, bol presvedčený, že do mesiaca ju ukončí. Možno si myslel, že uzavrie svoju vládu aspoň jedným úspešným krokom v pozícii veľmoci na medzinárodnom poli, lebo jeho zahraničná politika bola poznačená samými neúspechmi. Vojnu so Srbskom si predstavoval veľmi jednoducho a v tejto predstave ho udržiaval aj jeho jediný spojenec – nemecký cisár Wilhelm (Viliam) II. Politická naivita a neprezieravosť Františka Jozefa I. sa dali ospravedlniť dĺžkou jeho vládnutia, ktorej v minulosti mohli konkurovať len francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a anglická kráľovná Viktória. Jeho život a myslenie sa zastavili v 19. storočí.
Novú dobu a zmeny nedokázal, alebo možno nechcel pochopiť, čo sa prejavilo aj v častých názorových konfliktoch s jeho manželkou cisárovnou Alžbetou, synom Rudolfom a následníkom trónu Františkom Ferdinandom. Bolo tragické, že všetci traja oponenti jeho skostnatenej a konzervatívnej politiky, ktorá tak veľmi uškodila monarchii a priviedla ju k jej zániku, už v patovej situácii, v prvom roku vojny, nemohli byť pri ňom. Na druhej strane, „svojou dlhou vládou poskytoval určitú istotu a silu národom, ktoré sa obávali prevratných revolučných zmien, ktoré mali prísť“, čo veľmi emotívne vyjadril a neskôr vo svojom diele napísal rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, priaznivec a verný obdivovateľ Habsburgovcov aj po ich páde.
Svoj osobný odpor musel prekonať, lebo Nemec ko predstavovalo jeho jedinú politickú a vojenskú oporu proti Rusku, s ktorým sa stretávali mocenské záujmy Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Spojenectvo s Wilhelmom II. znášal veľmi zle aj preto, lebo na začiatku vojny jeho vinou prišiel aj o svojho tradičného spojenca – Veľkú Britániu.
Rakúsky cisár František Jozef I. nemal nemeckého cisára Wilhelma II. vo veľkej obľube, lebo stále nemohol zabudnúť na poníženie, ktorému ho vystavili jeho starý otec Wilhelm I. a nemecký politik Otto von Bismarck. V roku 1866 ho svojou aktívnou a vojensky zameranou zahraničnou politikou pripravili o prvenstvo v nemeckom svete, zbavili ho predsedníctva v Nemeckom spolku vo Frankfurte nad Mohanom a prinútili ho k ponižujúcemu rakúsko--uhorskému dualizmu v roku 1867.
Svoj osobný odpor musel prekonať, lebo Nemec ko predstavovalo jeho jedinú politickú a vojenskú oporu proti Rusku, s ktorým sa stretávali mocenské záujmy Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Spojenectvo s Wilhelmom II. znášal veľmi zle aj preto, lebo na začiatku vojny jeho vinou prišiel aj o svojho tradičného spojenca – Veľkú Britániu. Keď Juraj V. vyhlásil Rakúsko-Uhorsku vojnu, František Jozef I. utrpel šok, z ktorého sa už nikdy nespamätal. Konflikt s ruským cárom Mikulášom II. viac-menej očakával s jemu vlastným pragmatizmom a súhlasil s Wilhelmom II., aby napokon 6. augusta 1914 vyhlásil vojnu cárskemu Rusku. Samozrejme, neodpustil si dramatické gesto, keď si s určitou ľútosťou odopol z uniformy rad sv. Juraja, ktorý mu v roku 1849, na začiatku jeho vlády, udelil ruský cár Mikuláš I., pradedo Mikuláša II., a ktorý s veľkou pýchou nosil.
O rakúskom cisárovi Františkovi Jozefovi I. bolo známe, že nadovšetko obľuboval uniformy, vojenské prehliadky, vyznamenania a všetko, čo sa dotýkalo vojenského umenia, aj keď on sám neoplýval vlastnosťami veľkého vojvodcu a jeho vláda sa vyznačovala samými vojenskými neúspechmi a postupnou stratou dedičných území.
Nemecký cisár Wilhelm II. (wikipedia.org)
Cisár s komplexom menejcennosti?
Osobnosť nemeckého cisára Wilhelma II. málokto v európskych dynastiách zniesol. Svedčili o tom aj zaujímavé dobové bonmoty. Jeden sa niesol v rovine aforizmu a vzbudzoval zlomyseľný úsmev: „Wilhelm II. musel byť na každom krste novorodencom, na každej svadbe nevestou a na každom pohrebe nebožtíkom.“ Druhý bonmot bol veľmi sofistikovaný a stojí za zamyslenie: „Európski monarchovia vidia veci také, ako sú, a pýtajú sa, prečo? Ale Wilhelm II. sníva o veciach, ktoré nie sú, a pýta sa, prečo nie?“
Nemecký cisár Fridrich III. vládol len 99 dní, keď po ňom nastúpil na trón jeho syn Wilhelm II., ktorý sa už odmalička musel popasovať s nepriaznivým osudom. Následkom komplikovaného pôrodu bol telesne postihnutý – ochrnula mu ľavá ruka a časom aj ľavá polovica tela. So svojimi rodičmi nikdy nenadviazal hlboký a vrúcny vzťah, bol vychovávaný veľmi prísne a rodičia na neho kládli vysoké nároky. Po celý život trpel komplexom menejcennosti a presne táto jeho charakterová črta mala značný vplyv na nemeckú agresívnu politiku, ktorá prispela k rozpútaniu „veľkej vojny“, ako sa zo začiatku hovorilo 1. svetovej vojne.
Wilhelm II. s veľkou závisťou sledoval diplomatické úspechy a koloniálne bohatstvo Veľkej Británie. K ostrovnému kráľovstvu mal blízky vzťah, lebo jeho babičkou z matkinej strany bola britská kráľovná Viktória, ktorá jediná mala úprimne rada svojho problematického vnuka. Z Nemecka a Veľkej Británie sa nakoniec stali tvrdí politickí rivali. Wilhelm II. totiž podporoval výstavbu masívneho vojnového loďstva, čo s veľkými obavami sledoval jeho bratranec anglický kráľ Juraj V. Cisár sa ale na stretnutiach s Jurajom V. a Mikulášom II. obhajoval slovami: „Že sa hovorí o nekonečnom zbrojení? To je absurdné, svojvoľné a falošné preháňanie novinárov!“
Vzájomná nevraživosť monarchov vyvrcholila po politickom atentáte na Františka Ferdinanda d'Este. Wilhelm II. veľmi rýchlo presvedčil a prinútil Františka Jozefa I., aby neprijal súhlas srbskej vlády s jednotlivými bodmi ponižujúceho rakúskeho ultimáta a následne vyhlásil vojnu Srbsku, ale neskôr sa sám zľakol svojej odvahy a dôsledkov svojho konania. Jeho nezodpovedný a arogantný prístup k anglickému kráľovi Jurajovi V. a ruskému cárovi Mikulášovi II. ho doviedol k tomu, že neodhadol svojich budúcich protivníkov. Podceňoval ich a mal k nim protektorský vzťah.
Ruský cár Mikuláš II. so svojou manželkou Alicou Hessensko-Darmstadtskou (ktorá prijala ruské meno Alexandra Fiodorovna, 1872 - 1918) v Moskve (wikipedia.org)
Rodinný prístav ruského cára
Arogancia Wilhelma II. sa prejavovala predovšetkým v kontakte s ruským cárom Mikulášom II., ktorý bol ženatý s jeho sesternicou Alicou (Alix) Hessensko-Darmstadtskou, tiež vnučkou kráľovnej Viktórie. Manželia mali medzi sebou veľmi pekný vzťah, žili rodinným životom na meštianskej úrovni, čo sa medzi aristokraciou veľmi nenosilo, a na európskych panovníckych dvoroch sa s posmechom hovorilo o tom, že ruský monarcha je „pod papučou“.
Tieto zlomyseľnosti šíril hlavne nemecký cisár a robil si z cára a cárovnej nemiestne žarty. Ani tento fakt im však nezabránil v tom, že sa v súkromnej korešpondencii naďalej oslovovali drahý Willi, drahý Miki a milá Alix, dokonca aj po začatí vojnového konfliktu. Možno aj táto skutočnosť spôsobila v Rusku v prvom roku vojny silnú protinemeckú reakciu, ktorá cára, čo mal viac nemeckých predkov ako ruských, a ešte k tomu národom nemilovanú nemeckú manželku, veľmi netešila. Keďže nemusel meniť svoje ruské rodové meno Romanov, aspoň premenoval hlavné mesto z nemeckého Sankt Peterburgu na slovanskú verziu Petrohrad.
Kráľovná Viktória sa nikdy nesnažila zaprieť svoj nemecký pôvod. Bola dcérou vojvodu z Kentu, tretieho syna Juraja III. Hannoverského, a Viktórie Saxe-Coburg. Sobášom s princom Albertom Saxe-Coburg a Gotha sa potvrdila jej priama línia zahraničnej politiky smerom na nemecké štáty a neskôr hlavne na Prusko. Ich prvorodená dcéra Viktória sa vydala za pruského princa a budúceho nemeckého cisára Fridricha III. a bola matkou nemeckého cisára Wilhelma II. Jej mladšia sestra Alica sa sobášom stala hessensko-darmstadtskou vojvodkyňou a bola matkou Alice, ktorá konvertovala na pravoslávnu vieru a ako Alexandra Fiodorovna sa stala manželkou ruského cára Mikuláša II. V tejto politike jej naozaj mohol konkurovať len dánsky kráľ Kristián IX. Jeho dcéra Alexandra sa stala manželkou anglického kráľa Eduarda VII. a matkou anglického kráľa Juraja V. Ďalšia z jeho dcér Dagmar, sestra anglickej kráľovnej Alexandry, prestúpila na pravoslávnu vieru, prijala meno Mária Fiodorovna, vydala sa za ruského cára Alexandra III. a bola matkou ruského cára Mikuláša II.
„Nemec“ na britskom tróne
Vo vojnovom konflikte, aj keď nie s veľkým nadšením, sa proti sebe postavili dvaja vnuci kráľovnej Viktórie – anglický kráľ Juraj V. a nemecký cisár Wilhelm II. Panovník Veľkej Británie, ktorý bol priamym potomkom dvoch nemeckých dynastií – hannoverskej a Saxe-Coburg a Gotha, sa musel, podobne ako jeho bratranec Mikuláš II., porátať so silnými protinemeckými náladami: „Proti všetkému, čo znelo nemecky, prepukli ohromné výbuchy hnevu. Ľudia ubližovali nemeckým guvernantkám a útočili na nemecké jazvečíky na uliciach. Tlač protinemeckú hystériu cielene podnecovala, čo, samozrejme, situáciu v krajine ešte zhoršovalo. Hnev Britov sa otočil proti samotnému panovníkovi, ktorého pokladali za Nemca.“ Takto vo svojich spomienkach hodnotil situáciu princ Ľudovít Battenberg, pravnuk kráľovnej Viktórie, ktorý sa pod tlakom spoločnosti musel premenovať na lorda Louisa Mountbattena.
Juraj V. si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré hrozilo anglickému trónu, hlavne keď sa v impériu kládla otázka, ako chce vlastne vyhrať vojnu proti Nemecku, keď on sám je Nemec. Otázka mena si naliehavo vyžadovala riešenie. Keď sa už z rodokmeňa nedali odstrániť nemecké korene, tak aspoň anglickým menom sa mohlo dať ľuďom na vedomie, že Juraj V. sa považoval za Angličana. Riešením bol až 17. júl 1917, keď kráľovská rada schválila nové meno anglickej dynastie – Windsor.
Možno by predstavy o rýchlej lokálnej vojne monarchom napokon vyšli, keby konflikt v roku 1914 bol len obmedzenou reakciou na politický atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a v skutočnosti nie zámienkou, ktorej sa chytili, aby si usporiadali svoje nenaplnené mocensko-politické záujmy.
Aj keď európske veľmoci navonok hlásali politiku mieru, predsa však horúčkovito zbrojili a pripravovali sa na nový vojnový konflikt. Stačila im iba malá zámienka. Jej úlohu splnil politický atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu v Sarajeve. Prečo srbské politické organizácie spáchali atentát na človeka, ktorý chcel autonómne usporiadanie v rámci monarchie aj pre južných Slovanov? Ak by sa totiž jeho plán v praxi uskutočnil, znamenalo by to vážnu prekážku pre zamýšľané zjednotenie balkánskych štátov na čele so Srbskom.
O arcivojvodovi Františkovi Ferdinandovi bolo známe, že vôbec nemal záujem na vojnovom konflikte a všetky jeho snahy sa zamerali na vyriešenie sporov so Srbskom mierovými rokovaniami. Takisto nemal v úmysle zatiahnuť ríšu do konfliktu s Ruskom a niekoľkokrát prorocky povedal, že vojna medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom sa skončí buď zvrhnutím Romanovovcov, alebo zvrhnutím Habsburgovcov a možno obidvoch dynastií zároveň. Tento jeho názor sa ukázal byť veľmi prezieravý. Pôvodne plánovaná lokálna vojna Rakúsko-Uhorska so Srbskom počas pár dní prerástla do konfliktu obrovského rozsahu. Ten nakoniec priniesol zánik všetkých troch veľkých európskych monarchií.
