V nemeckom meste Norimberg sa 20. novembra 1945 začal proces s čelnými nacistickými zločincami. Po prvý raz v histórii mal predstaviteľov štátu, ktorý rozpútal a prehral vojnu, súdiť špeciálne pre tento účel vytvorený Medzinárodný vojenský tribunál.
Posledné pokusy zorganizovať podobný proces po 1. svetovej vojne a vziať na zodpovednosť okrem iného aj samotného nemeckého cisára Wilhelma II. skončili fiaskom. Tentoraz to však bolo inak. Miestom epilógu Tretej ríše bola súdna sieň.
Cesta k Norimberskému procesu bola dlhá a komplikovaná. Už vytýčenie samotnej formy a spôsobu fungovania špeciálneho tribunálu pre súdenie čelných nacistov bolo predmetom niekoľkoročných rozhovorov medzi Sovietskym zväzom, USA a Veľkou Britániou. Až do roku 1944 stál nad možnosťou zorganizovať takýto proces veľký otáznik. Určitý čas sa Stalin aj Churchill vyslovovali za radikálne vyrovnanie sa s mocenským vedením Tretej ríše. Churchill sa istú dobu dokonca zasadzoval za okamžité postrieľanie jej hlavných predstaviteľov bez akéhokoľvek súdneho procesu. Nakoniec sa však Veľká trojka rozhodla pre súdny proces, a to pred špeciálnym medzinárodným tribunálom.
Prví žalobcovia – Poľsko a Československo
Nezávisle na pochybnostiach veľmocí, ktoré sa v obave o osud svojich zajatých vojakov po dlhý čas radšej vyhýbali čo len zmienke o nevyhnutnosti potrestať páchateľov nacistických zločinov, vyvinuli svoj diel práce práve exilové vlády Poľska a Československa. Vďaka snahe kabinetov Władysława Sikorského a Jana Šrámka sa 13. januára 1942 v paláci St. James v Londýne uskutočnila medzinárodná konferencia za účasti zástupcov sedemnástich krajín. Výsledkom bolo prijatie tzv. Deklarácie zo St. James. V tomto dokumente sa vyhlasovalo, že jedným z cieľov vedenia vojny je aj budúce potrestanie páchateľov vojnových zločinov v spravodlivom súdnom procese.
Aj vzhľadom na stále nové informácie o nacistických zverstvách sa v roku 1942 objavili zo strany poľskej a československej vlády tiež radikálne požiadavky na odvetné bombardovanie Nemecka. Realizovať ho mala špeciálne na to vytvorená jednotka. Spojenecké lietadlá mali podľa plánov zhadzovať okrem bômb aj letáky, informujúce o nemeckých zločinoch v okupovanej Európe. Po tom, ako nacisti vyvraždili a vypálili české Lidice, požiadavky na odvetné nálety požadovala predovšetkým československá exilová vláda. Napriek týmto iniciatívam mali v otázke plánovaného zúčtovania s nacizmom rozhodujúci hlas až víťazné mocnosti. Definitívne rozhodnutie o podobe povojnového súdneho procesu s vodcami Tretej ríše nakoniec prijala Veľká trojka.
Súbežne s vyjednávaniami, ktoré na konci vojny viedli diplomati a právnici, pristúpili k práci aj vojaci a zvlášť dôstojníci špeciálnych služieb USA, ZSSR a Veľkej Británie. Keď bola na jar 1945 porážka Tretej ríše len otázkou niekoľkých týždňov, mali práve oni za úlohu vypátrať podozrivých a vypracovať konkrétny zoznam obvinených. Britský minister zahraničných vecí Anthony Eden v Dolnej snemovni parlamentu 28. marca 1945 vyhlásil: „Od Nórska po bavorské Alpy sa odohráva najväčšie poľovanie na ľudí v histórii.“ „Zverou“ na onej poľovačke boli čelní nacistickí pohlavári a poľovníkmi dôstojníci tajných služieb Veľkej trojky.
Na lavici obžalovaných
Podrobnosti fungovania Medzinárodného vojenského tribunálu stanovila konferencia v Londýne v dňoch 26. júna až 8. augusta 1945. Zúčastnili sa na nej právnici zastupujúci USA, Veľkú Britániu, ZSSR a tiež Francúzsko. Predstavenie oficiálneho zoznamu obžalovaných nasledovalo 29. augusta. Dvadsaťštyri osôb, ktoré sa na ňom nachádzali, predstavovali najvyššie funkcie v štruktúrach Tretej ríše a NSDAP.
Od Nórska po bavorské Alpy sa odohráva najväčšie poľovanie na ľudí v histórii.
Anthony Eden o pátraní po nacistických zločincoch
Pred súd sa mali postaviť ríšsky maršal Hermann Göring, bývalý Hitlerov zástupca Rudolf Hess, bývalý minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, šéf Vrchného velenia Wehrmachtu (OKW) maršal Wilhelm Keitel, šéf Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) Ernst Kaltenbrunner, ideológ nacizmu Alfred Rosenberg, generálny gubernátor okupovaného Poľska Hans Frank, bývalý minister vnútra a ríšsky protektor pre Čechy a Moravu Wilhelm Frick, fanatický antisemita a šéfredaktor propagandistického týždenníka Der Stürmer Julius Streicher, minister hospodárstva Walter Funk, finančník a šéf Ríšskej banky Hjalmar Schacht, posledný vodca Tretej ríše admirál Karl Dönitz, bývalý veliteľ Kriegsmarine (vojnového námorníctva) admirál Erich Raeder, vodca nemeckej mládeže Baldur von Schirach, ďalej Fritz Sauckel, zodpovedný za organizovanie nútených prác, šéf Nemeckého frontu práce (DAF) Robert Ley, šéf generálneho štábu generál Alfred Jodl, bývalý kancelár z časov Weimarskej republiky a tiež veľvyslanec v Rakúsku a Turecku Franz von Pappen, rakúsky nacista a komisár v okupovanom Holandsku Arthur Seyss-Inquart, architekt a minister zbrojnej výroby Albert Speer, bývalý minister zahraničných vecí a tiež ríšsky protektor v Protektoráte Čechy a Morava Konstantin von Neurath a zástupca Josefa Goebbelsa, známy rozhlasový komentátor Hans Fritzsche.
Zoznam obvinených dopĺňal šéf straníckej kancelárie NSDAP Martin Bormann, ktorého miesto pobytu, ako aj ďalšie osudy boli v tom čase neznáme, a preto bol súdený v neprítomnosti. Pred súd sa mal postaviť aj vplyvný priemyselník Gustav Krupp, pre jeho zlý zdravotný stav sa tak nestalo. Vedúci Nemeckého frontu práce Robert Ley spáchal ešte pred začiatkom súdneho procesu samovraždu. Na zozname chýbali aj mená ďalších troch samovrahov: Heinricha Himmlera, Josepha Goebbelsa a Adolfa Hitlera.
Zloženie a miesto súdu
Súčasne s tým, ako sa vytváral zoznam obvinených, sa pracovalo aj na samotnom formulovaní obžaloby. Američania, Briti a Sovieti pokračovali v intenzívnych výsluchoch a skúmali tiež desiatky tisíc nemeckých úradných dokumentov, obsahujúcich informácie o zločinoch, ktoré napáchala Tretia ríša. Súdny proces, ktorý sa začal 20. novembra 1945, mal nezvyčajný rámec. Prvé zasadanie Medzinárodného vojenského tribunálu totiž sprevádzal obrovský záujem médií z celého sveta. Na lavicu obžalovaných si sadli ľudia, ktorí viac než šesť rokov viedli najničivejšiu vojnu v dejinách. Prokurátormi a sudcami boli právnici delegovaní Spojenými štátmi, Sovietskym zväzom, Veľkou Britániou a Francúzskom.
Z dnešného pohľadu by sa ako šokujúce mohlo zdať zloženie sovietskej delegácie. Sudca Ionas T. Nikitčenko vynášal rozsudky v 30. rokoch v stovkách politických procesov, teda v časoch Stalinovej „veľkej čistky“. Prokurátor Roman Rudenko len pred niekoľkými mesiacmi vzniesol v Moskve obvinenie na ďalšom takomto exemplárnom súdnom procese, tentoraz s unesenými a do ZSSR zavlečenými príslušníkmi poľského podzemného hnutia a Krajinskej armády.
Výber Norimbergu ako miesta súdu s nacistami nebol náhodný. Rozhodli najmä pragmatické dôvody. Hoci sa väčšina mesta nachádzala po spojeneckom bombardovaní v ruinách, zvláštnou zhodou okolností zostali nedotknuté budova Justičného paláca a s ním spojená väznica. Veľkú úlohu tu však zohrala aj symbolika. Norimberg bol jedným z hlavných centier nemeckého nacizmu. Na tomto mieste sa predsa odohrávali slávne Parteitage, teda masové zjazdy NSDAP. Proces pred Medzinárodným vojenským tribunálom priniesol aj niekoľko vedeckých a technologických noviniek, ktoré sa po prvý raz objavili v službách spravodlivosti. Ešte pred začiatkom procesu a aj počas neho sa obvinení museli podrobiť psychiatrickému a psychologickému vyšetreniu amerického vojenského psychológa doktora Gustava Gilberta. Ďalšou novinkou bolo použitie zariadenia zabezpečujúceho simultánne tlmočenie, ktoré vyvinula firma IBM.
Odkrytie holokaustu
Prvá etapa súdneho procesu spočívala v samotnom akte vznesenia obvinenia. Tvorili ho štyri hlavné body, sformulované ešte v čase spomínanej londýnskej konferencie: sprisahanie proti mieru; plánovanie, príprava, rozpútanie a vedenie útočnej vojny; vojnové zločiny; zločiny proti ľudskosti. Samotné vznesenie obvinenia sa neobišlo bez chýb, a to aj napriek pedantnej práci právnikov a vyšetrovateľov zo všetkých štyroch krajín, ktorí nazhromaždili množstvo dôkazov. Niektoré súvislosti, ktoré vyznievali nelichotivo aj pre samotných Spojencov, sa jednoducho zamlčali. Napríklad len veľmi všeobecne sa spomínala Mníchovská dohoda, ktorou Veľká Británia a Francúzsko súhlasili s nemeckou anexiou Sudetov v roku 1938. Podobným mlčaním sa prešiel aj pakt Ribbentrop-Molotov a sovietska agresia proti Poľsku zo 17. septembra 1939.
Všetci obžalovaní sa držali rovnakého motívu a síce snahy zvaliť celú zodpovednosť za rozpútanie vojny a spáchanie zločinov na plecia už nežijúceho diktátora
Dramatický moment nastal, keď sa 29. novembra 1945 premietal v súdnej sieni film Nazi Concentration Camps. Pozostával z materiálov natočených v koncentračných táboroch na území Nemecka hneď po ich oslobodení. Projekcia otriasla aj samotnými obžalovanými, z ktorých niekoľkí (Funk, Grank a Ribbentrop) podľahli chvíľkovému nervovému zrúteniu. Po prvý raz sa mohla svetová verejná mienka oboznámiť s celou škálou nemeckých zločinov, s peklom systému koncentračných táborov a desivou genocídou.
„Malé kolieska“ v mocnom aparáte zla?
Po prečítaní obvinení a predložení dôkazov sa začal maratón výsluchov svedkov a obvinených, ktorí sa skončil až 31. augusta 1946. Počas niekoľkomesačného súdneho pojednávania si obžalovaní vypracovali niekoľko línií svojej obhajoby. Mimoriadne nafúkane si počínal bývalý veliteľ Luftwaffe Hermann Göring, ktorý zdôrazňoval, že celý proces je samozvaným súdom víťazov nad porazenými a nemá preto podľa neho veľa spoločného so spravodlivosťou. Obžalovaní vojenskí velitelia sa vo svojich vystúpeniach často odvolávali na zmysel pre vlasteneckú povinnosť, pričom tvrdili, že vykonávali jedine rozkazy, ktoré k nim prichádzali priamo z Berlína.
Niektorí sa zasa usilovali bagatelizovať svoju faktickú úlohu v aparáte Tretej ríše. Tvrdili, že nevedeli o podrobnostiach a o skutočnom rozsahu zločinov a samých seba sa usilovali vykresliť ako naivných, zmanipulovaných a Hitlerom oklamaných úradníkov. Dá sa preto tvrdiť, že všetci obžalovaní sa držali rovnakej snahy presunúť celú zodpovednosť za rozpútanie vojny a spáchanie zločinov na plecia už nežijúceho diktátora.
Za zvláštnu pozornosť stoja postavy dvoch obvinených – Rudolfa Hessa a Hansa Franka. Prvý z nich sa po svojom záhadnom lete z Nemecka do Veľkej Británie v roku 1942 nachádzal už tri roky v rukách Britov. Počas súdneho procesu tento niekdajší Hitlerov zástupca vytváral dojem človeka, ktorý zápasí so psychickými poruchami: nespoznával napríklad svojich dávnych druhov z NSDAP a zdal sa byť celkovo odtrhnutý od reality. Niekedy sa správal veľmi excentricky – napríklad demonštratívne čítal počas zasadania súdu knihy alebo prepadal nečakaným záchvatom hlasného smiechu.
Na rozdiel od iných obvinených, ktorí sa v princípe správali povýšene a odmietali sa dištancovať od nacizmu, bol Hans Frank jedinou osobou, ktorá prejavila ľútosť. Bývalý generálny gubernátor okupovaného Poľska sa v priebehu procesu vo väzení „obrátil“ a veľmi často čítal Bibliu. Veľa času venoval rozhovorom s katolíckym kňazom, ktorý ho navštevoval vo väzenskej cele. Frank v rozhovoroch so psychiatrom, doktorom Gilbertom, ostro kritizoval Hitlera, ako aj svojich druhov na lavici obžalovaných.
Po ukončení vypočúvania a po záverečných vystúpeniach obžaloby a obhajoby sa začali porady sudcov. Trvali počas celého septembra 1946 a neobišli sa bez kontroverzií a ostrých právnických sporov. Zástupcovia ZSSR protestovali proti akémukoľvek odvolávaniu sa na pakt Ribbentrop-Molotov pri formulovaní záverečného výroku súdu. Nakoniec sudcovia iba uviedli zmienku o existencii takéhoto dokumentu. Tajný protokol paktu a všetky jeho priame následky (sovietsku agresiu proti Poľsku a rozdelenie krajiny medzi Nemecko a Sovietsky zväz) však už zamlčali.
Rozsudky, popravy a väzenie
Veľký problém predstavovalo pre sudcov tiež vynesenie konkrétnych rozsudkov. Každý z prípadov podrobili osobitnej analýze. Najradikálnejšie stanovisko presadzovali zástupcovia ZSSR, ktorí sa domáhali uznania všetkých obžalovaných za vinných a vynesenia rozsudkov trestu smrti. Zvyšní sudcovia sa vyslovovali za miernejší postup a rozlišovali v trestoch pre jednotlivých obžalovaných. Nakoniec o osude každého z nich rozhodlo hlasovanie sudcov.
Záverečný rozsudok zaznel v Norimbergu 30. septembra a 1. októbra 1946. Na trest smrti obesením boli odsúdení Hermann Göring, Joachim Ribbentrop, Wilhelm Keitel, Ernst Kaltenbrunner, Alfred Rosenberg, Hans Frank, Wilhelm Frick, Julius Streicher, Fritz Sauckel, Alfred Jodl a Artur Seyss-Inquart. V neprítomnosti súd na rovnaký trest odsúdil aj Martina Bormanna, ktorého telesné pozostatky sa našli až v roku 1972 v západnom Berlíne (ich autenticita bola verifikovaná na základe dentálnej dokumentácie). Na trest doživotného väzenia tribunál odsúdil Rudolfa Hessa, Waltera Funka a Ericha Raedera. Dvadsať rokov dostali Baldur von Schirach a Albert Speer. Konstantin von Neurath bol odsúdený na 15 rokov a Karl Dönitz na 10 rokov väzenia. Traja obžalovaní boli zbavení viny: Hjalmar Schacht, Franz von Papen a Hans Fritzsche.
Norimberský tribunál označil NSDAP, Gestapo, SD a SS za zločinecké organizácie. Rozsudky smrti obesením boli vykonané 16. októbra 1946 v norimberskom väzení. Deň predtým sa podarilo Göringovi spáchať samovraždu, keď užil jed, šikovne ukrytý vo fajke. Telá popravených boli následne spálené a ich prach rozsypali do jednej z bavorských riek. Týmto spôsobom sa chceli vykonávatelia rozsudku vyhnúť tomu, aby sa v budúcnosti stali z hrobov predstaviteľov Tretej ríše „pútnické“ miesta pre neonacistov.
Život v temnote i na výslní
Osudy zvyšku odsúdených sa uberali rôznymi smermi. Svoje tresty si odsedeli vo väzení v berlínskej štvrti Spandau. Spoločne ho zriadili štyri víťazné mocnosti. Dokonca aj na vrchole studenej vojny bolo toto väzenie, situované v západnej časti mesta, miestom, kde v celkovej zhode spolupracovali vojenskí predstavitelia USA a ZSSR. Dvoch spomedzi troch odsúdencov na doživotie – Funka a Raedera – prepustili na slobodu už v polovici 50. rokov. Dôvodom bol ich zlý zdravotný stav. Z podobných príčin bola dĺžka trestu skrátená aj dvom ďalším väzňom – von Neurathovi a von Schirachovi. Zároveň si však celú dĺžku trestu odsedeli Dönitz a Speer.
V pustom väzení zostal až do svojej samovraždy v roku 1987 jedine Rudolf Hess. Tento posledný norimberský odsúdenec ostal do konca života fanatickým nacistom a obhajcom Adolfa Hitlera. V neskorších rokoch sa z času na čas objavovali hlasy, ktoré hovorili o možnosti prepustiť starého a chorľavého väzňa. Avšak zástupcovia veľmocí a zvlášť ZSSR ostávali voči týmto návrhom neoblomní. Po smrti Hessa väzenie v Spandau uzavreli a následne zbúrali.
Celkom inak sa vyvíjal osud Alberta Speera (prepusteného z väzenia v roku 1966). Tento vtipný architekt sa po svojom prepustení stal vďaka svojej inteligencii, bezchybným manierom a znalosti niekoľkých cudzích jazykov mediálnou hviezdou. S chuťou poskytoval rozhovory, v ktorých poodkrýval zákulisie mocenskej špičky Tretej ríše. V rozhovoroch, ako aj vo svojich memoároch Albert Speer v rozpore s pravdou o sebe vytváral mýtus naivného umelca, ktorého využil a zmanipuloval Hitler. Do konca života Speer tvrdil, že nič netušil o nacistických zločinoch. Tento mýtus padol až po jeho smrti a sprístupnení viacerých archívov. Rýchlo sa ukázalo, že Speer si dobre uvedomoval, akým spôsobom nemecká vojenská mašinéria využívala pre svoje potreby otrockú prácu väzňov koncentračných táborov.
Pravda, pravda, celá pravda?
Hoci od Norimberského procesu ubehlo takmer sedemdesiat rokov, stále zostáva najslávnejším súdnym procesom v dejinách. Vďaka práci prokurátorov a vyšetrovateľov sa podarilo vyniesť na denné svetlo ohromný rozsah nacistických zločinov spáchaných počas 2. svetovej vojny. Zástupcom víťazných veľmocí sa taktiež podarilo zabezpečiť pre vodcov porazeného Nemecka primeraný súdny proces. Samotné zásady, na základe ktorých fungoval Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu, vstúpili neskôr do kánonu medzinárodného práva ako tzv. norimberské zásady.
Napriek tejto pozitívnej bilancii treba pamätať, že nie všetky stránky tohto súdneho procesu si z dnešného pohľadu zasluhujú priaznivé hodnotenie. Okrem zástupcov troch demokracií sa medzi prokurátormi a sudcami objavili predstavitelia ďalšej totalitnej mocnosti, akou bol Sovietsky zväz, okrem iného bývalý spojenec Tretej ríše v rokoch 1939 – 1941. Súd sa nedotkol viacerých pre Spojencov nepríjemných skutočností, či už to bola spomínaná Mníchovská dohoda alebo sovietske vojnové zločiny.
Z poľštiny preložil Jaroslav Valent
