Zo spätného pohľadu historické udalosti často vyzerajú prehľadne, bezproblémovo do seba zapadajú a dohromady dávajú zrozumiteľný obraz. V skutočnosti je však v konaní aktérov veľmi často prítomná živelnosť, dôležitú úlohu hrajú ich nejasné predstavy a improvizácia.
Tieto prvky sú vo väčšej miere prítomné v prípadoch veľkých historických zlomov, akými bývajú zmeny politických režimov. Z tohto uhla pohľadu je pri príležitosti 25. výročia pádu komunistického režimu zaujímavé pripomenúť, aké predstavy panovali v rôznych spoločenských vrstvách pred novembrom 1989 a akým spôsobom sa premietli do nasledujúcich prevratných udalostí.
Bludné kruhy normalizácie
K pádu komunistického režimu v Československu prispeli ako medzinárodné, tak aj domáce dôvody. V druhej polovici 80. rokov po nástupe Michaila Gorbačova sa postupne zmenila situácia v Moskve.
Nový generálny tajomník ÚV KSSZ hľadal východisko z narastajúcej systémovej krízy sovietskeho impéria vyhlásením politiky „prestavby“ (perestrojka) a „otvorenosti“ (glasnosť). Proklamovaná demokratizácia však nemala za cieľ rozpad sovietskeho impéria, malo ísť iba o reformu systému.
Veľký posun nastal aj v americko-sovietskych vzťahoch, kde obdobie ochladnutia a „závody“ v zbrojení vystriedala v druhej polovici 80. rokov snaha o zmiernenie napätia a vyjednávanie o zničení časti jadrových zbraní.
Uvedené zmeny ovplyvňovali vývoj nielen v Sovietskom zväze, ale aj
v jeho stredoeurópskych satelitoch.
Ako opísal sociológ Ivo Možný vo svojej štúdii, ktorú výrečne nazval „Prečo tak ľahko?“, dôvody k pádu režimu je však nutné hľadať aj v premenách celej spoločnosti.
Postupne sa zásadným spôsobom zmenili hodnotové vzorce v rodinách, ktoré v komunistických režimoch predstavovali základnú ekonomickú jednotku, často stojacu v opozícii voči kolektivistickej predstave o budovanej „socialistickej spoločnosti“.
Podľa jeho názoru sa práve v prostredí mocenskej nomenklatúry začali vytvárať predpoklady pre privatizáciu a rýchle opustenie komunistického modelu vládnutia.
K tomu prispela aj skutočnosť, že v Československu bol prípadný reformný potenciál komunistickej strany zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami (posledná z počiatku „normalizácie“ mala úplne devastujúci charakter).
Samotné vedenie komunistickej strany sa pohybovalo v bludnom kruhu, keď na jednej strane stereotypne po sovietskom vzore hovorilo o nutnosti perestrojkových reforiem a na strane druhej svojou mentalitou nebolo schopné prekročiť vlastný tieň.
Hoci od decembra 1987 sa na špičke mocenskej pyramídy začali diať personálne zmeny, nakoniec pre bežného občana nepredstavovali žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu.
Naopak, v podobe Jakešovho presláveného prejavu na Červenom Hrádku pri Plzni symbolizovali skôr pokračujúci úpadok komunistického režimu.
Charta 77 a poľská inšpirácia
Na rozdiel od Poľska v Československu neexistovalo silné opozičné hnutie. V disidentskom prostredí, najviditeľnejšie symbolizovanom Chartou 77, prevládali skôr morálne heslá nad hľadaním praktických politických programov.
Na konci 80. rokov sa napriek tomu postupne premieňala atmosféra v spoločnosti, prichádzala nová generácia opozičných aktivistov a vznikali nové nezávislé opozičné skupiny. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohral rad pouličných demonštrácií.
Veľký ohlas mala predovšetkým bratislavská demonštrácia veriacich, ktorá sa konala 25. marca 1988, pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha.
Predstavy o budúcom vývoji však boli v opozičnom prostredí až na výnimky skôr hmlisté a nejasné. Krátko pred novembrom 1989 vzorce pre konkrétnu podobu rokovaní o zmenách režimu vychádzali najmä z udalostí v susednom Poľsku, kde sa na jar 1989 umiernená časť opozície a komunistická moc dohodli na usporiadaní poloslobodných volieb.
Drvivé víťazstvo kandidátov Solidarity v júni 1989 nakoniec viedlo až k pôvodne nepredstaviteľným výsledkom – vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku a postupnej demontáži komunistického režimu.
Predstava okrúhleho stola, pri ktorom sa malo pokojnou cestou nájsť východisko z krízovej situácie, bola medzi opozičnými aktivistami veľmi rozšírená a výrazne spoluurčovala budúcu stratégiu.
Samotné vedenie komunistickej strany sa pohybovalo v bludnom kruhu, keď na jednej strane stereotypne po sovietskom vzore hovorilo o nutnosti perestrojkových reforiem a na strane druhej svojou mentalitou nebolo schopné prekročiť vlastný tieň.
V situačných správach Štátnej bezpečnosti sa v lete 1989 špekulovalo o možnej vyjednávacej role Alexandra Dubčeka, pre časť spoločnosti symbolizujúceho nostalgiu po Pražskej jari, a Františka kardinála Tomáška, ktorý sa z poslušného biskupa postupne premenil na symbol protirežimového odporu.
Jedným z často diskutovaných variantov bolo založenie koordinačného výboru, ktorý mal následne začať rokovania so zástupcami vládnuceho režimu o ďalšom vývoji. Hlavnú úlohu v ňom mali zohrať predstavitelia nezávislých iniciatív, ako sa samy označovali opozične orientované disidentské skupiny.
Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy (na začiatku novembra 1989 ohlásila svoju premenu na politickú stranu pod názvom Československá demokratická iniciatíva) a zástupcovia Obrody, ktorí sa neúspešne snažili o vytvorenie zastrešujúceho opozičného subjektu.
Proti tomuto variantu nakoniec boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program (zverejnený v októbri 1988 pod veľavravným názvom „Demokracia pre všetkých!“) obsahoval už výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva.
Niekoľko viet Václava Havla
V novembri 1989 však hlavnú úlohu zohral Václav Havel, ktorého autorita nielen v opozičným prostredí výrazne vzrástla v súvislosti s dvoma petíciami. Prvá vznikla na jeho podporu po tom, keď bol v januári 1989 zatknutý.
V rovnakej dobe bol tento väznený dramatik navrhnutý na Nobelovu cenu mieru. Druhú petíciu Václav Havel inicioval sám po svojom prepustení. Od júna do novembra 1989 „Niekoľko viet“ podpísalo okolo 40-tisíc osôb.
Havel a jeho spolupracovníci predpokladali, že rozhodujúce udalosti sa odohrajú až v decembri 1989. Na Deň ľudských práv (oslavuje sa 10. decembra na počesť prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením OSN) už v atmosfére zrútenia Berlínskeho múru pripravovali veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“.
Cieľom ich snáh bolo donútiť komunistické vedenie k rokovaniu za okrúhlym stolom s novovytvoreným široko koncipovaným protirežimovým hnutím, ktorého reprezentáciu nemali tvoriť len disidenti, ale aj osoby zo šedej zóny či reformne uvažujúci členovia komunistickej strany, ochotní opustiť (hoci doslova v poslednom okamihu) idúci vlak. Táto koncepcia nakoniec dostala konkrétnu podobu nepomerne skôr, než sa očakávalo.
17. november
Dňa 17. novembra 1989 o 16. hodine sa v pražskom Albertove zhromaždilo okolo 15-tisíc osôb, prevažne študentov pražských vysokých škôl, na oficiálnom zhromaždení pri príležitosti 50. výročia smrti študenta Jana Opletala, ktorý zomrel na následky streľby pri protinacistickej demonštrácii počas nemeckej okupácie.
Zhromaždenie síce spoluorganizovali nezávislí študentskí aktivisti, súčasne sa však odohralo pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže (SZM).
To bol, spolu s kontextom nedávneho pádu Berlínskeho múru, hlavný dôvod, prečo na zhromaždenie prišlo pomerne veľa ľudí. Súčasne to však bol dôvod, prečo sa medzi demonštrujúcimi neobjavilo veľa disidentov, ktorí túto akciu nepovažovali za opozičnú.
Prejavy rečníkov, transparenty aj skandovanie hesiel však ukazovali, že situácia v spoločnosti sa výrazne premenila. Študenti aj ďalší vystupujúci žiadali odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov či začatie dialógu s nezávislými iniciatívami.
Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Postupne došiel až na Vyšehrad, kde po dvoch hodinách bola oficiálna časť programu ukončená. Ľudia sa však nerozišli a zamierili do centra.
V sprievode podľa odhadov pochodovalo nakoniec až okolo 50-tisíc osôb, ktorí boli plní obrovskej eufórie. Približne 10-tisíc demonštrantov sa nakoniec ocitlo na Národnej triede, ktorú začali uzatvárať bezpečnostné jednotky.
Väčšej časti sa podarilo odísť, zvyšní ľudia zostali obkľúčení. Krátko po 20. hodine začal brutálny zásah. Neskôr nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených celkom 568 osôb. Čoskoro sa tiež rozšírila správa o údajnej smrti študenta, ktorá sa až po niekoľkých dňoch ukázala byť ako fáma.
Práve vysokoškoláci zohrali veľmi významnú úlohu, pretože dokázali vytvoriť komunikačnú a organizačnú sieť po celom Československu vrátane vidieka. Súčasne na ich podporu vystupovali rodinní príslušníci, priatelia a známi.
V reakcii na zásah sa niektorí študenti obrátili na pražských divadelníkov, ktorí sa nasledujúceho dňa zišli v Realistickom divadle. Pre rýchlo meniacu sa situáciu bolo typické, že keď hovorca Charty 77 Alexander Vondra vydal vyhlásenie k zásahu, v kontexte tohto rokovania sa ukázalo byť nevýrazné a nakoniec sa prítomný hovorca spontánne pridal k štrajkujúcim divadelníkom.
Vysokoškoláci sa od ranných hodín postupne prepájali a pridávali sa k študentom umeleckých škôl, ktorí sa okamžite rozhodli pre štrajk. Je paradoxné, že najradikálnejšie názory zaznievali z prostredia, ktoré vzhľadom na kontrolu prístupu k vzdelaniu väčšina disidentov považovala za prorežimné.
Práve vysokoškoláci zohrali v počiatkoch veľmi významnú úlohu, pretože dokázali vytvoriť komunikačnú a organizačnú sieť po celom Československu vrátane vidieka, kde situácia nebola zďaleka taká jednoznačná ako vo väčších mestách. Súčasne na ich podporu vystupovali rodinní príslušníci, priatelia a známi.
Podobnú sieť poskytli aj herci, ktorí postupne po celej krajine namiesto predstavení diskutovali s divákmi a vytvárali tak priestor pre šírenie revolúcie.
Občianske fórum a tlak verejnosti
V nedeľu 19. novembra 1989 vzniklo zastrešujúce opozičné hnutie, ktoré následne organizovalo masové demonštrácie na námestiach. V Prahe to bolo Občianske fórum (OF) a v Bratislave Verejnosť proti násiliu (VPN).
Medzi zakladateľmi OF boli zástupcovia nezávislých iniciatív, divadelníci, spisovatelia, umelci, novinári aj predstavitelia doterajších satelitných politických strán. Zakladateľmi nového hnutia, ktoré vyzvalo splnomocnenca vlády na rokovanie, bol predovšetkým disidentský okruh Václava Havla.
Až postupne sa k nemu pridávali ďalšie okruhy, medzi inými po niekoľkých dňoch aj pracovníci Prognostického ústavu ČSAV, ktorí pôvodne intelektuálnej vzbure dodali ekonomické argumenty.
Štátna bezpečnosť proti zakladajúcemu zhromaždeniu v Činohernom klube vôbec nezasiahla. Zadržala iba niektorých vybraných opozičných aktivistov, ktorí sa tak nemohli podieľať na činnosti OF.
Medzi nimi boli napríklad spoluvydavateľ samizdatových Informácií o Charte 77 Petr Uhl (skončil vo väzbe v súvislosti s fámou o mŕtvom študentovi, ktorú poskytol zahraničným médiám prostredníctvom opozičnej Východoeurópskej informačnej agentúry) alebo hlavná tvár Československej demokratickej iniciatívy Emanuel Mandler. Zostáva otázkou, nakoľko išlo o zámer izolovať radikálnejšie naladené osoby alebo iba o zhodu okolností.
Dňa 24. novembra 1989 sa všetci členovia Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré podľa všetkého stratilo tiež podporu Moskvy, vzdali svojich funkcií. Za nového generálneho tajomníka bol zvolený Karel Urbánek.
Centrum moci sa v tomto období presunulo do úradu federálnej vlády v Strakovej akadémii. Predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec ako prvý predstaviteľ režimu začal rokovania so zástupcami OF.
Dňa 25. novembra OF pripravilo obrovskú demonštráciu na Letenskej pláni v Prahe, ktorej sa zúčastnili státisíce ľudí. O dva dni neskôr sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, do ktorého sa zapojila väčšina občanov.
Dňa 29. novembra Federálne zhromaždenie ČSSR schválilo vypustenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ
v spoločnosti a výchove v duchu marxizmu-leninizmu. Po niekoľkých dňoch boli tiež otvorené západné hranice a umožnené cestovanie bez výjazdových doložiek.
„Havel na hrad!“
Dňa 3. decembra 1989 prezident Gustáv Husák vymenoval novú federálnu vládu, ktorej zloženie (15 členov KSČ, jeden ľudovec, jeden socialista a traja nestraníci) opäť vyvolalo vlnu kritiky.
OF pohrozilo ďalším generálnym štrajkom. Po troch dňoch tak vláda na čele s premiérom Adamcom, ktorý v tej dobe už nemal podporu Moskvy, rezignovala.
Zostavením novej vlády bol na jeho odporúčanie poverený doterajší komunistický minister pre legislatívu a predseda Legislatívnej rady vlády Marián Čalfa, ktorý začal rokovania so zástupcami OF.
Opozičné hnutie až teraz súhlasilo s tým, že vo vláde zasadnú aj jeho zástupcovia. Súčasne vedenie OF schválilo Václava Havla ako kandidáta na prezidentský post.
Dňa 10. decembra 1989 Gustáv Husák vymenoval novú federálnu vládu, v ktorej zasadlo desať členov KSČ, sedem nestraníkov, dvaja socialisti a dvaja ľudovci.
Bolo to posledné politické rozhodnutie prezidenta, ktorý následne rezignoval a uvoľnil tak cestu Václavovi Havlovi na Pražský hrad. Nebola bezproblémová, o post sa vážne uchádzal aj Alexander Dubček, ktorého však okrem OF napokon odmietlo aj VPN.
Nakoniec sa Dubček uspokojil s postom predsedu federálneho parlamentu s tým, že mu Václav Havel sľúbil podporu pri kandidatúre o pol roka (tento sľub nedodržal a kandidoval znovu).
Zásadnú úlohu pri presadení Havlovej kandidatúry zohral technokrat Marián Čalfa, ktorý mu sľúbil technické zaistenie tohto scenára
(v januári 1990 vystúpil z KSČ a nakoniec bol premiérom aj po slobodných voľbách až do roku 1992).
Zvolením Václava Havla 29. decembra 1989, ktoré bolo, ako sa patrilo na komunistický parlament, jednomyseľné (do tej doby bolo vymenených len minimum poslancov), sa symbolicky zavŕšila Zamatová revolúcia.
Toto paradoxné slovné spojenie odkazuje na nenásilnú a euforickú formu prechodu od autoritárskeho režimu s ústavne zakotvenou vedúcou úlohou komunistickej strany k pluralitnému parlamentnému modelu vlády.
Jeho podoba sa však v nasledujúcich mesiacoch ešte len rodila v zložitých politických rokovaniach, v situácii, kedy sa postupne pripravovala ekonomická reforma a celý rad krokov, vedúcich k zmierneniu krívd minulosti.
Zvolená stratégia však súčasne prispela k legitimizácii komunistickej strany, ktorej sa ako jednej z mála v Európe podarilo zostať významnou súčasťou straníckeho systému.
