Koncom 18. storočia spela k tragickému záveru jedna z najvýznamnejších mocností Európy. Dávna Rzeczpospolita ešte v predchádzajúcom storočí siahala od Baltského až po Čierne more a predstavovala jednu z rozhodujúcich síl, ktorá čelila tureckej hrozbe. So svojou tzv. šľachtickou demokraciou zároveň predstavovala unikátny politický model, ktorý však neskôr niesol známky oligarchie a ohrozoval samotnú integritu krajiny.
Podoba Poľského kráľovstva sa od jeho vzniku na prelome 10. a 11. storočia menila, ale územne postupne narastalo, a to najmä východným smerom. Najväčšou a trvalou teritoriálnou zmenou v jeho dejinách bolo spojenie sa s Litovským veľkokniežatstvom v roku 1386, a to v osobe kniežaťa Vladislava II. Jagelovského, ktorý bol manželom poľskej kráľovnej Jadwigy (Hedvigy).
Poľsko-litovská personálna únia sa v roku 1569 tzv. Lublinskou úniou premenila na jednotné kráľovstvo, hoci Poľsko i Litva si ponechali samostatné úrady, súdnictvo a vojenské sily. V ranom novoveku sa tento útvar zvykol nazývať ako „Rzeczpospolita obojga narodów“, teda Republika oboch národov. Termín „republika“ sa vzťahoval k špecifickej forme vlády, ktorú by sme mohli voľne definovať ako šľachtickú oligarchiu s voleným panovníkom.
Súmrak nad Vislou
Slávne časy prežívala Rzeczpospolita najmä v druhej polovici 16. a po celé 17. storočie, kedy bolo v priestore stredovýchodnej Európy Poľsko rešpektovanou mocnosťou a zohrávalo aktívnu úlohu v politickom dianí. Poľské vojská sa opakovane stretávali s tureckými či tatárskymi nájazdmi, v roku 1683 na čele s kráľom Jánom III. Sobieskym dokonca pomohli oslobodiť Osmanmi obliehanú Viedeň.
Od konca 17. storočia však nielen bojaschopnosť armády, ale aj moc panovníka a centrálnych orgánov v Poľsku výrazne klesala, pretože šľachta čoraz dôraznejšie požadovala dodržiavanie „zlatých slobôd“, na základe ktorých sa na úkor kráľovskej moci snažila posilniť svoje postavenie a zväčšiť aj majetkové vlastníctvo.
Portrét kráľa Augusta III. Saského (zdroj: wikimedia.org)Situáciu v prvej polovici 18. storočia zhoršoval fakt, že od roku 1697 bol v Poľsku panovníkom saský kurfirst August II., ktorý sídlil v Drážďanoch a príliš sa nestaral o poľské záležitosti. Po jeho smrti v roku 1733 získal trón po dvoch rokoch vojny o nástupníctvo jeho syn August III.
Územie Poľska bolo ničené aj počas bojov sedemročnej vojny (1756 – 1763), keď sa ním presúvali pruské a ruské vojenské oddiely. Všetky vojny sa hlboko dotkli najmä nižších spoločenských vrstiev – poddaných na vidieku a obyvateľov početných, ale chudobných mestečiek. Ekonomicky Poľsko od polovice 17. storočia upadalo, a to najmä v dôsledku málo efektívneho obrábania pôdy, častých vojenských udalostí na jeho území, nízkej miery urbanizácie a remeselnej výroby, ako aj všeobecného zneužívania poddaných šľachtou.
Po smrti Augusta III. Saského roku 1763 sa poľskí magnáti rozhodli zvoliť za kráľa poľského kandidáta zo svojich radov. Reálnejšiu šancu na zvolenie mali kandidáti z najbohatších a politicky najvplyvnejších magnátskych rodov, ako boli Adam Kazimierz Czartoryski alebo Jan Klemens Branicki.
Pohľad na Kráľovský zámok vo Varšave, od 16. storočia sídlo poľských panovníkov a poľského snemu (sejmu) (zdroj: wikimedia.org)Kráľom sa napokon nestal ani jeden z nich, pretože do výberu panovníka zasiahol ruský dvor, ktorý pozorne sledoval dianie v Poľsku. Cárovná Katarína II. sa snažila presadiť na poľský trón takého kandidáta, ktorý by vychádzal v ústrety ruským mocenským požiadavkám. Jej voľba padla na Stanislava Augusta Poniatowského, z významného, hoci chudobnejšieho magnátskeho rodu. Ten bol v 50. rokoch poľským vyslancom na cárskom dvore a stal sa jedným z prvých milencov mladej Kataríny. Jej výber teda nebol náhodný a budúcnosť ukázala, že si vybrala kandidáta, ktorý ochotne plnil ruské politické požiadavky.
Aby si poľská šľachta, ktorá volila panovníka priamo na poli pod Varšavou, voľbu „odporúčaného“ kandidáta nerozmyslela, neďaleko od Varšavy táborilo početné ruské vojsko. Stanislav August bol napokon jediným oficiálnym kandidátom a bol zvolený presne 5 600 šľachtickými hlasmi (voľby sa mohol osobne zúčastniť každý šľachtic).
Stanislav August Poniatowski v kráľovskom rúchu, obraz z roku 1768 (zdroj: wikimedia.org)Otvorený stret s Ruskom
Mladý kráľ, ktorý mal dobré vzdelanie a strávil istý čas aj v krajinách západnej Európy, chápal, že krajina potrebuje po rokoch vojen, šľachtickej anarchie a postupného ekonomického úpadku reformy. Tie boli skutočne potrebné v každej oblasti života poľskej spoločnosti.
Chápali to aj mnohí šľachtici a príslušníci inteligencie. Vytvorili proreformné krídlo na čele s magnátskym rodom Czartoryských, ktorý patril medzi najstaršie a najbohatšie v Poľsku. Okolo hlavy rodu Adama Kazimierza Czartoryského (1734 – 1823) sa zhromaždili všetci tí, ktorí si želali presadenie nevyhnutných reforiem. Táto skupina spočiatku podporovala aj mladého kráľa. Adam Kazimierz bol častým hosťom tzv. štvrtkových obedov v kráľovskom paláci, počas ktorých kráľ a jemu blízki dvorania diskutovali nielen o reformách, ale i umení a kultúre.
Dianie na dvore však pozorne sledoval nový ruský veľvyslanec Nikolaj Repnin, ktorý mal inštrukcie podporovať reformnú politiku kráľa len do tej miery, aby príliš neposilnila jeho moc a samotnú monarchiu. Rusku totiž vyhovovalo, ak malo na svojich západných hraniciach slabšieho suseda, ktorý nebol hrozbou pre ruské záujmy.
Mimoriadne neobľúbenou postavou vo vtedajšom Poľsko-litovskom kráľovstve bol ruský veľvyslanec Nikolaj Repnin, ktorý výrazným spôsobom zasahoval do vnútropolitického života krajiny a presadzoval v nej predovšetkým záujmy ruského cárskeho dvora (zdroj: wikimedia.org)Keďže kráľ bol projektu reforiem naklonený, už na prvom riadnom sneme počas jeho vlády boli prijaté také zákonné úpravy, ktoré mali vnútorne posilniť Rzeczpospolitu. Veľkú pozornosť venoval panovník najmä zlepšeniu vzdelávacieho systému. V roku 1765 založil slávnu rytiersku školu, ktorá mala vychovať budúcu intelektuálnu elitu Poľska (študoval na nej napríklad Tadeusz Kościuszko).
Poľská šľachta najspornejšie prijala úpravu o náboženskej slobode pre nekatolícke kresťanské vierovyznania, teda pre protestantov (žijúcich najmä na západe a severe krajiny) a pravoslávnych (žijúcich najmä vo východných vojvodstvách). Hodnotovo a ideovo konzervatívna šľachta, podpichovaná niektorými predstaviteľmi katolíckeho kléru, sa začala obávať, že tým bude ohrozené dominantné postavenie katolíckej cirkvi.
Spolu s odporom voči evidentným ruským zásahom do vnútropolitických záležitostí a nechuťou k dosadenému kráľovi sa napokon konzervatívna šľachta rozhodla vytvoriť politické zoskupenie, tzv. konfederáciu, ktorá by hájila ich ciele cestou priamej bojovej konfrontácie s panovníkom. Konfederáciu utvorili vo februári 1768 v malom mestečku Bar na Podolí (dnes na Ukrajine), preto sa nazývala barská.
Kazimierz Pułaski s konfederátmi pri Čenstochovej - obraz poľského maliara Józefa Chełmońského z roku 1875. Kazimierz Pułaski bol jedným z veliteľov odbojnej poľskej šľachty, združenej do Barskej konfederácie. Neskôr po odchode z vlasti sa zúčastnil i v americkej vojne za nezávislosť. (zdroj: wikimedia.org)V podstate hneď po tom, ako sa o jej vzniku dozvedel kráľ a veľvyslanec Repnin, sa začali vojenské akcie, ktoré prebiehali celé štyri roky na veľkom území Poľsko-litovského kráľovstva. Konfederátom však chýbal jasný politický program a tiež konkrétne strategické plány, takže ich počiatočné úspechy boli rýchlo nahradené porážkami. Bojov proti konfederátom sa po boku kráľovského vojska zúčastnila aj ruská armáda.
Konfederáti hľadali pomoc u zahraničných mocností, ale nepriamo im pomáhala iba Osmanská ríša, ktorá bola vo vojnovom stave s Ruskom, a čiastočne Francúzsko, ktoré vyslalo do služieb konfederátov niektorých inžinierov a dôstojníkov.
Konfederáti nezískali podporu ani u širokej domácej verejnosti, najmä kvôli plieneniu a násilným akciám proti civilnému obyvateľstvu. Niektoré kroky im skôr uškodili, ako napríklad detronizovanie panovníka v roku 1770 alebo neúspešný pokus o jeho únos v novembri 1771. Pred šľachtickým súdom teda napokon nestál on, ale kráľovský súd odsúdil v neprítomnosti na trest smrti vodcov konfederácie. Veľká časť z nich sa po porážke konfederačných oddielov v lete 1772 zdržiavala v zahraničí, najmä v Sasku a vo Francúzsku. Porážka šľachtickej konfederácie však priniesla veľmi trpké dôsledky pre celú krajinu.
Ruská cárovná Katarína II. mala s poľským kráľom Stanislavom Augustom spočiatku nadštandardné vzťahy (zdroj: wikimedia.org)Prvé delenie Poľska a snaha o obnovu krajiny
Občianska vojna a porážka protirusky orientovanej šľachty mala okrem hmotných škôd a tisícov obetí aj inú a ďaleko závažnejšiu konzekvenciu. Na ruskom, pruskom, ale aj rakúskom dvore začali vážne uvažovať o odtrhnutí pohraničných častí Poľského kráľovstva a ich pripojení k vlastným územiam. Vojská Márie Terézie už v roku 1769 vojensky obsadili oblasť Spiša, ktorý bol od roku 1412 v poľskom zálohu, v nasledujúcom roku zase zabrali časť Podhalia.
