V roku 1347 doľahla na Európu asi najzúrivejšia epidémia moru, ktorá si od Talianska až po Škandináviu vyžiadala nespočetné množstvo obetí. Morová rana, ktorú vtedajší obyvatelia kontinentu nazývali „veľkým umieraním“, poznačila dobu vo všetkých oblastiach života od ľudových tradícií až po módu. Doľahla aj na tisícky nevinných Židov, ktorí sa stali obetným baránkom ľudu, hľadajúceho vinníkov tejto kataklizmy.
Morové rany kosili obyvateľov Európy viac-menej pravidelne až do začiatku 18. storočia. Po prvýkrát v histórii sem choroba dorazila pravdepodobne už za vlády cisára Justiniána I., ale najviac obetí si epidémia vyžiadala nepochybne v rokoch 1348 – 1351, kedy jej podľahla asi tretina vtedajšieho obyvateľstva Európy.
Vlastné ohnisko čiernej smrti sa nachádzalo v strednej Ázii, asi v okolí Balchašského jazera (v dnešnom Kazach- stane), odkiaľ sa potom choroba rýchlo rozšírila na východ do Indie a do Číny, aj na západ do Tabrízu. Šíreniu moru do Európy napomohol obchod a hlavne Hodvábna cesta. V roku 1347 mor dorazil aj do sicílskej Messiny a z prístavov na Apeninskom polostrove sa nezastaviteľne šíril ďalej. Pokračoval vo svojom ťažení po Apeninskom polostrove a neskôr sa rozšíril vo Francúzsku, Španielsku, na nemeckých územiach, v Škandinávii a Anglicku. Nákaze vydláždili cestu časté neúrody v západnej Európe v 1. polovici 14. storočia a hladomor, ktorý ich sprevádzal.
Bezradná lekárska veda
Vtedajšia lekárska veda si nevedela s novou chorobou poradiť. Až na konci 19. storočia objavil Alexander Yersin bacil, ktorý spôsoboval čiernu smrť. Dnes ho poznáme pod názvom Yersinia pestis a účinnú liečbu predstavovali iba antibiotiká, ktoré stredovek samozrejme nemohol poznať. Napriek tomu sa rýchlo vytvárali rôzne teórie liečby moru, ktoré sa čiastočne opierali o poznatky získané z praxe. Doboví lekári už totižto dokázali rozlíšiť tzv. pľúcnu a bubonickú formu čiernej smrti. Túto skutočnosť môžeme pozorovať aj v diele Decameron od Giovanniho Boccaccia, kde autor opisuje vonkajší prejav moru: „Nebolo to tak ako na východe, kde neklamným znamením nevyhnutnej smrti bolo krvácanie z nosa. Tu na počiatku choroby sa mužom a ženám na slabine alebo pod pazuchou tvorili opuchliny, ktoré narástli asi do veľkosti jablka alebo vajca. Niektoré narástli väčšie iné menšie a ľudia im hovorili hrče.“
Okrem pozorovaní vychádzali stredovekí lekári aj z učenia antických autorov, akými boli Galenos alebo Hippokrates. Zdravotné problémy sa vysvetľovali pomocou tzv. humorálnej patológie. Súdilo sa, že prebytok vlhkej a teplej krvi podporuje vznik hniloby vnútorných orgánov, pričom sa táto hniloba mala do tela dostať prostredníctvom vzduchu (miazmy) alebo potravou. Navyše boli fyziologické procesy človeka považované za priamo závislé od astrologických vplyvov, a tak sa predpokladalo, že mor „doľahol na smrteľníkov vplyvom nebeských telies alebo ako spravodlivý Boží hnev“. Ako jediný rozumný spôsob prevencie sa označoval útek zo zamorených oblastí.
Opuchliny a ďalšie príznaky nakazenia morom, vyobrazenie z Toggenburskej biblie z r. 1411 (wikipedia.org)
Kríza mentality, hedonizmus i pokora
Morová rana zastihla Európu uprostred vlny duchovného úpadku, ktorý sa prejavil napr. v protekcionizme a úplatkárstve cirkvi. K nespokojnosti a uvoľneniu mravov prispievali okrem straty autority tradičných inštitúcií aj žoldnieri, ktorí boli v 14. storočí často najímaní európskymi panovníkmi a po návrate do rodnej zeme napomohli k zvýšeniu násilia. Vynález palných zbraní zvyšoval brutalitu vojen a tým aj neistotu a pesimizmus Európanov. Morálny úpadok sa prejavil aj v móde. Charakteristické boli hlboké výstrihy a priliehavé šaty, cez ktoré presvitali obrysy nahého tela.
Jedno z vysvetlaní považuje za pôvodcov šírenia moru potkany a zlé hygienické podmienky (wikipedia.org)
Tieto prejavy úpadku morová vlna ešte prehĺbila. Strach zo smrti, ktorá mohla prísť kedykoľvek, viedol k bezohľadnosti a krutosti voči chorým. Nielenže sa najbližší príbuzní zdráhali priblížiť ku chorému, svoju povinnosť sa báli vykonávať aj kňazi a notári, takže morom postihnutý človek mohol len ťažko zanechať závet či získať posledné pomazanie. Tí duchovní či (najmä žobraví) mnísi, ktorí sa napriek všetkému odhodlali navštíviť chorých, často zomierali v ich dome. Bezmocnosť chorých navyše mnohí využívali na získanie bohatstva, takže sa často objavovali „zázrační lekári“, ktorí im za peniaze sľubovali okamžité uzdravenie. Strach sa prejavil aj pri pochovávaní mŕtvych. Už spomínaný Boccaccio píše, že „bolo vzácnosťou, ak mŕtveho odprevádzalo do kostola desať – dvanásť mužov“, ba „mnohí sa pobrali na druhý svet bez svedkov“. A keďže cintoríny sa rýchlo napĺňali, často sa stávalo, že do toho istého hrobu bolo pochovaných viac mŕtvych.
Strach zo smrti, ktorá mohla prísť kedykoľvek, viedol k bezohľadnosti a krutosti voči chorým. Nielenže sa najbližší príbuzní zdráhali priblížiť ku chorému, svoju povinnosť sa báli vykonávať aj kňazi a notári.
Zúfalstvo súčasníkov sa prejavovalo aj v dobovom umení a literatúre. Ako nový motív sa v 14. storočí objavilo tzv. danse macabre, teda tanec smrti. Obraz tancujúcej smrtky, ktorá do kola zvoláva príslušníkov všetkých vrstiev – pápeža aj cisára, klerikov, mníšky, lekárov, právnikov či študentov – vyjadroval skúsenosť tých, ktorí prežili. Odrážal pritom zrejme stredovekú poveru, že o polnoci na cintoríne tancujú duše zosnulých, ktoré sa snažia do svojho tanca zatiahnuť aj živých.
Všeobecný pocit neistoty a všadeprítomnej smrti prial extrémistickým tendenciám. Na jednej strane to podnecovalo vyššie vrstvy k prepychu a pôžitkárstvu. V čase „veľkého umierania“ sa mnohým zdalo nezmyselné starať sa o budúcnosť, naopak najlepším liekom sa pre nich zdalo uspokojenie telesných žiadostí.
Na druhej strane toto obdobie mnohých podnietilo k väčšej pokore, prejavom čoho boli aj púte. Keď na rok 1350 pápež Kliment VI. vyhlásil „svätý rok“, do Ríma prišli tisíce pútnikov z celej Európy. Smutné je, že vo svojej snahe prosiť Boha o odpustenie a záchranu napomohli pútnici vo veľkej miere ešte k väčšiemu rozšíreniu choroby. To, že sa v 14. storočí dostával do popredia kult sv. Sebastiána a Rocha, teda svätcov, ktorí sa spájali s ochranou proti moru, by nás preto nemalo prekvapovať.
Tanec smrti - obľúbený a často zobrazovaný fantastický námet (wikipedia.org)
Flagelanti – hnutie kajúcnikov
Rovnako nie je prekvapujúce, že počas morovej vlny v rokoch 1348 – 1351 prežívalo v Európe svoj vrchol aj hnutie flagelantov, ktoré sa vyznačovalo kajúcnymi a očistnými praktikami. Hnutie vzniklo už v 13. storočí a jeho vplyv narastal s blížiacou sa chorobou. Flagelanti sa čiastočne opierali o stredovekú tradíciu, podľa ktorej je morová rana znakom naplnenia sa slov Svätého Písma o strašných ranách, ktoré predchádzajú druhému príchodu Krista. Verili, že sa blíži tisícročné kráľovstvo spomínané v Zjaveniach sv. Jána, ktoré predchádza príchodu Antikrista. Preto chodili z jedného mesta do ďalšieho a v kostoloch predvádzali svoje obrady, pri ktorých sa mrzačili.
Členovia kajúcneho spolku museli spĺňať prísne kritériá. Museli sa zúčastniť celej procesie, ktorá trvala 33 a pol dňa podľa Kristových rokov. Počas tejto doby sa nesmeli stýkať so ženami. V mestách sa ďalej nesmelo žobrať či vkročiť do domu niektorého z mešťanov, takže ďalšou podmienkou členstva v spolku kajúcnikov bola výška majetku. Spočiatku prebiehali procesie tohto hnutia veľmi disciplinovane. Flagelanti boli podriadení svojim majstrom a ich príkazy rešpektovali. V mestách boli preto vítaní, o to viac, že sa často podujali aj na pochovávanie mŕtvych, teda na úlohu, ktorú väčšina obyvateľov odmietala.
Čoskoro sa však verejná mienka obrátila proti nim. Kajúcnikov totiž často sprevádzali zlodeji, ktorým hnutie uľahčilo prístup do miest. Navyše majstri stratili kontrolu nad davom flagelantov, takže došlo k sexuálnym výstrelkom či k napadnutiu kléru. Okrem toho boli – nie neprávom – obviňovaní aj zo šírenia moru a pripisovali sa im aj židovské pogromy v mnohých mestách.
Jedným z najslávnejších filmových spracovaní čiernej smrti je film Siedma pečať švédskeho režiséra Ingmara Bergmana (wikipedia.org)
Hnev sa obracia proti Židom
Všedný deň morovej vlny charakterizovali hrôza z choroby, násilie a teror. Nepriateľom mohol byť naozaj každý. Spoločnosť, ktorá si chorobu nedokázala vysvetliť, hľadala obetného baránka a našla ho v židovských obyvateľoch. Nenávisť voči tejto vrstve obyvateľstva podnietili dobové historky, ktoré pochádzali z doby pred príchodom čiernej smrti. Židia boli obviňovaní z používania detskej krvi pre svoje obrady či z krádeže hostií. Pogromy vyvolávala aj krvácajúca hostia a obľúbené bolo aj obvinenie z trávenia studní, ktoré pochádza z Francúzska. Tu vraj v roku 1321 uzatvorili Židia a malomocní spojenectvo s diablom a Arabmi z Pyrenejského polostrova, aby spôsobili konečný zánik kresťanského sveta a začali tráviť studne. Po roku 1348 sa obvinenia z trávenia studní stali čoraz častejšími. V mestách, kde Židia vôbec nežili, dokonca zabíjali aj kresťanov, u ktorých sa predpokladal židovský pôvod.
Nenávisť podnietili dobové historky. Židia boli obviňovaní z používania detskej krvi pre svoje obrady či z krádeže hostií. Obľúbené boli aj obvinenia z trávenia studní. Tie sa po roku 1348 stali čoraz častejšími.
Najväčšie prenasledovanie Židov vypuklo na nemeckých územiach. V Kostnici sa napríklad pogrom pripravoval niekoľko rokov. V roku 1312 boli židovskí obyvatelia mesta obvinení z hanobenia hostie, o dva roky neskôr zasa vypukol požiar, pri ktorom sa Židia zdráhali pomáhať pri hasení kvôli sabatu. Dvadsaťsedem obyvateľov mesta zabili kresťania kvôli údajnému zhanobeniu hostií aj v roku 1326. Vyvrcholením protižidovskej nálady Kostnici sa však stal 4. február 1349: tamojších Židov uväznili v dvoch domoch a 3. marca ich upálili. Niektorí Židia sa ešte pred pogromom dali pokrstiť. Jeden z nich sa po pogrome zavrel vo svojom dome a spolu so svojou rodinou zvolil dobrovoľnú smrť upálením. Pred smrťou ešte vykrikoval občanom, že zomrel ako Žid. Po tejto udalosti nasledovali aj pokrstení Židia mesta a v apríli nakoniec upálili aj ostatných. Cisár napokon oslobodil mesto spod viny, ktorou bolo označené za pôvodcu morovej nákazy.
Zobrazenie pogromu na Židov v Norimberskej kronike z roku 1493. Židia boli obľúbeným terčom ľudového hnevu (wikipedia.org)
Podobné správy máme aj z Zürichu, Freiburgu či Štrasburgu. Pri prenasledovaniach zohral pravdepodobne svoju rolu aj kalendár kresťanských sviatkov. Tie boli nebezpečné aj kvôli tomu, že sa ľud zhromažďoval v kostoloch vo veľkom počte, kým Židia boli z týchto sviatkov vylúčení. Napríklad pogrom v Chebe vypukol kvôli kázaniu jedného františkána o Kristovom utrpení na Zelený štvrtok, kým v Meiningene zabíjali Židov na Veľký piatok. Najväčšie nebezpečenstvo hrozilo v pôstnom období, ale hlavne na Veľkú noc.
O pogromoch máme správy aj z iných krajín Európy, napríklad zo Španielska, kde sa vyskytli v mestách Villafrance, Tarragona či Geron. Roky 1348 – 1351 znamenali koniec mnohých európskych židovských obcí. Po skončení morovej epidémie povolali niektoré, hlavne nemecké mestá Židov späť. Najčastejšie však dostávali povolenie na pobyt iba na určitú dobu. Po jej vypršaní mohli byť z mesta kedykoľvek vykázaní, čím vlastne úrady donútili Židov na túlavý spôsob života. Naďalej sa na nich vzťahovali aj zákazy pred epidémiou, nemohli slobodne vykonávať každodenné povolania ani byť volení za mestského funkcionára.
Morová vlna ťažko doľahla na Európu. Okrem už vyššie spomenutej krízy mentality výrazne prispela aj k vzniku európskej agrárnej krízy 15. storočia. Ako sme už vyššie spomenuli, epidémia v rokoch 1348 – 1351 nebola ojedinelá. Európa zažila ďalšie morové vlny, ktoré mali na lokálnej úrovni rovnako devastujúce následky ako čierna smrť na prelome 40. a 50. rokov 14. storočia. Ďalšie vlny epidémie však už nikdy nezasiahli celý kontinent. Navyše tí, ktorí mor prežili, si vytvorili istú rezistenciu voči nákaze, čím získali väčšiu šancu na prekonanie ďalšej infekcie.
Viac o živote v stredoveku sa môžete dočítať vo vydaní HR 05/2014, ktoré je stále dostupné
Viac o medicíne, chorobách a epidémiáchv dejinách sa dočítate vo vydaní HR 01/2016, ktoré je rovnako dostupné
