Pohrebiská predstavujú v archeológii špecifické nálezy z viacerých hľadísk. Prinášajú nielen nálezy hmotnej kultúry, ale aj v podobe zachovaných kostrových zvyškov informácie o fyzickom vzhľade a zdravotnom stave. Úprava a výbava hrobov a tiel zas poodhaľujú závoj duchovného života a spoločenskej štruktúry aliterárnych populácií.
Význam výskumov pohrebísk sa s rozvojom archeológie menil. Ak vynecháme starožitnícke obdobie, keď bolo cieľom získanie artefaktov pre muzeálne účely, stále ostáva najdôležitejší význam chronologický. Hrob predstavuje tzv. uzavretý nálezový celok, všetky predmety, ktoré obsahuje, sa doň dostali v rovnakom čase. Ak ich analyzujeme podľa typov a ich kombinácií, dokážeme datovať hroby od najstarších po najmladšie. Vďaka dostatku preskúmaných pohrebísk na Slovensku máme spracovanú relatívnu chronológiu staršej doby bronzovej.
Okrem toho si však archeológia kladie čoraz zložitejšie otázky ohľadne spoločenskej štruktúry spoločnosti. Výbava, úprava hrobu a ďalšie faktory nám napovedajú aj o sociálnom postavení pochovaného. Podľa iných bádateľov však stav na pohrebiskách neodráža skutočnú štruktúru spoločnosti, ale jej ideál, teda ako si ho predstavovali nositelia danej kultúry. Oba prístupy však predstavujú dôležitý „náhľad“ do života pravekého spoločenstva, či už je reálny alebo ideálny.
Zdroj informácií
Pohrebiská predstavujú prakticky jediný zdroj informácií z počiatkov doby bronzovej. Nositelia novej civilizačnej epochy neboli miestni, ale etnikum, ktoré sem preniklo zo severu, z územia dnešného Poľska. Títo prišelci, v archeologickom jazyku príslušníci kultúry Chłopice-Veselé, ovplyvnili vývoj na našom území až do konca staršej doby bronzovej. Na ich pohrebiskách (Veselé, Ivanka pri Dunaji, Jelšovce) sa stretávame s rozlišovaním pochovaných podľa pohlavia. Muži boli pochovávaní v skrčenej polohe a ukladaní na pravý bok, ženy na ľavý. Aj následné kultúry sa pridržiavali tohto rítu, čo poukazuje na to, že dominantná časť ich príslušníkov bola potomkami nositeľov kultúry Chłopice-Veselé.
Pod vplyvom vonkajších zmien a prílevu obyvateľstva sa síce menila materiálna kultúra, pohrebný rítus však ostal zachovaný. Dobre je to viditeľné, keď geneticky následnú nitriansku kultúru prekryla únětická kultúra zo západu. V únětickej kultúre v Čechách a na Morave sa pochovávalo v skrčenej polohe, muži aj ženy však bývali uložení na pravom boku, zatiaľ čo v „slovenskej“ únětickej kultúre sa naďalej rozlišovalo ukladanie tiel podľa pohlavia. Rovnako to bolo aj v následnej maďarovskej kultúre.
Sledovanie orientácie hrobov podľa svetových strán má tiež vypovedaciu hodnotu. Prevládajú hroby orientované v smere východ – západ/západ – východ (vyše 40 %), tak aby pohľad pochovaného smeroval k juhu. Hroby v smere SV – JZ/JZ – SV (vyše 25 %) zrejme predstavujú odchýlku spôsobenú pohybom východu slnka na obzore v zimnom období. Poludníkové orientácie hrobov (J – S/S – J) sa vyskytujú minimálne. Mohli by to byť cudzinci z iného prostredia. Okrem únětickej je táto orientácia typická pre koštiansku a otomanskú kultúru na východnom Slovensku. O vyššom statuse pochovaného okrem bohatej výbavy svedčila aj úprava hrobovej jamy, ktorá mohla byť vydrevená. Zaujímavé sú tzv. domy mŕtveho z nitrianskej kultúry na pohrebiskách v Branči a Ludaniciach–Mýtnej Novej Vsi. Boli v nich pochovaní významní mužskí jedinci, náčelníci alebo šamani.
Porušovanie hrobov – lúpež či rituál?
Značné množstvo hrobov býva porušené. Kosti v hroboch sa nachádzajú rozhádzané v neanatomickej polohe. Často chýbajú predmety hrobovej výbavy a o ich prítomnosti svedčí len zelená patina na kostiach. Inokedy zasa aj hodnotná výbava ostala a v hrobe chýba napríklad len lebka. Bolo to len vykrádanie hrobov, alebo rituálny akt? Aj keď tomuto fenoménu bývajú venované celé vedecké konferencie, nemáme jednotnú odpoveď. Argumenty nachádzame pre oba názory.
Mŕtvi zo sídlisk
Ľudské kostry, časti skeletov a jednotlivé kosti nachádzame aj na sídliskách. Zaujímavé je porovnanie poludníkovej orientácie medzi pohrebiskami a sídliskami. Zatiaľ čo na pohrebiskách sú to asi 3 % prípadov, pri hroboch na sídliskách je to už vyše 50 %. Môžu to byť hroby cudzincov, ktorí nemali právo byť pochovaní na pohrebisku miestnej komunity?
Niektoré nálezy sú pravdepodobne rituálne usmrtené obete, v prípade nálezov kostí so stopami „kuchynskej úpravy“ oprávnene uvažujeme o antropofágii.
Aj zo sídliskových objektov pochádzajú nálezy s viacerými jedincami, najmä v únětickej kultúre. K tým najzaujímavejším z nich patrí objekt z Nitry–Dolných Krškán s piatimi jedincami, o ktorom sme sa na stránkach Historickej revue zmienili už dávnejšie (HR 8/2007). Do zásobných jám bývali ukladané dve deti alebo dos-
pelí jedinci, pravdepodobne opačného pohlavia. Zdá sa, ako by tu išlo o akúsi obdobu hieros gamos, symbolické vyjadrenie spojenia mužského a ženského princípu, ktorý je vo svete pohrebísk väčšinou oddelený. Z osád staršej doby bronzovej pochádzajú aj hroby detí v nádobách, všeobecne interpretované ako kultúrny vplyv z východného Stredomoria.
„Rekonštrukcia“ náboženského života
Vyjadriť sa k náboženstvu v staršej dobe bronzovej len na základe výskumu pohrebísk komplexne, nie je možné. Najmä ak nepoznáme sídliská v jej starších stupňoch. Niektoré aspekty pochovávania nám však poskytujú návody, vďaka ktorým môžeme aspoň čiastočne poodhaliť závoj duchovného života našich predkov. V prvom rade to bola silne rozvinutá viera v posmrtný život. Svedčí o tom prísny formalizmus pohrebov. Inhumácia, domy mŕtvych a vybavovanie mŕtvych potravinami, zbraňami a nástrojmi dávajú tušiť, že posmrtný život v podsvetí sa podobal v ich predstavách tomu, ktorý poznali počas života.
Mŕtvi bývali v hroboch orientovaní tak, aby pohľadom smerovali k juhu, odkiaľ žiari slnko najsilnejšie. Pravdepodobne tu sú počiatky uctievania Slnka, ktoré sa v mladšej dobe bronzovej stáva hlavným božstvom. Mŕtvych k nemu zrejme obracali ako k symbolu každodenného znovuzrodenia. Na vieru v znovuzrodenie sa na druhom svete poukazuje aj poloha v skrčenej, embryonálnej polohe. Tradícia týchto pohrebov prežila prakticky bezo zmien šesťsto – sedemsto rokov.
V závere maďarovskej kultúry sa objavujú kremácie a hroby pod mohylovými násypmi, čo poukazuje na posun v praktizovaní pohrebného rítu a pozvoľnú zmenu náboženských predstáv. Počas maďarovskej kultúry, sa pod výraznými vonkajšími vplyvmi objavujú opevnené osady, v ktorých sa sústreďuje značné množstvo obyvateľstva. Toto nahustenie malo vplyv na organizáciu a štruktúru náboženského života, vzniká „mestská“ kozmogónia a mytológia. Jednotlivé kulty museli nájsť nový konsenzus a zo šamanov sa postupne stávali kňazi. Množstvo kultových predmetov z osád poukazuje na to, že rituály boli ceremoniálne a pompézne. Pevne zakotvená uniformnosť záhrobných predstáv sa začala rozpadávať. Nebola to však žiadna katastrofa, len zmena náboženskej praxe v nových podmienkach strednej doby bronzovej.
Archeologický projekt v Budmericiach sa realizuje aj v roku 2015 s finančnou podporou Bratislavského samosprávneho kraja.
