Počas 2. svetovej vojny boli násilné deportácie a presídľovanie obyvateľstva jednou z najčastejších represívnych metód, ktoré využívali totalitné štáty – Tretia ríša aj Sovietsky zväz. Koniec vojny však neznamenal aj koniec týchto masových transferov. Naopak, časť z nich získala v dôsledku rozhodnutia víťazných mocností aj právny základ.
Na európskych cestách sa po skončení 2. svetovej vojny ocitli milióny utečencov. Vracali sa do svojich domovov, ktoré však už mnohokrát neexistovali alebo ich obsadil niekto iný. Pre tieto niekoľkomiliónové zástupy sa vojna vôbec neskončila. Doslovne „sediac na kufroch“ zapĺňali železničné stanice a čakali na návrat do svojich rodných obcí a miest. Rok 1945 bol teda prelomovým rokom – jedni sa vracali, iní, naopak, odchádzali. Bol to rok veľkého „sťahovania národov“, kedy sa presídlenia, deportácie a migrácie dotkli niekoľkých desiatok miliónov ľudí a tzv. repatriačný pohyb prebiehal všetkými smermi.
Svet pobalený do kufrov
Premiestňovanie obyvateľstva sa spájalo nielen so samotným koncom vojny, ale aj s politickými rozhodnutiami, ktoré urobila Veľká trojka na konferenciách v Jalte a Postupime počas roku 1945. Na nich sa stanovili kontúry budúcich presídľovacích vĺn v rámci strednej a východnej Európy. V Poľsku sa snažili komunisti, ktorí tu s podporou Kremľa inštalovali svoju vládu, vytvoriť zhodne s ideológiou panujúcou v Sovietskom zväze národnostne jednoliaty štát. „Ľudové“ Poľsko sa malo odlišovať od mnohonárodného a kultúrne pestrého predvojnového Poľska.
Rok 1945 bol rok veľkého „sťahovania národov“, kedy sa presídlenia, deportácie a migrácie dotkli niekoľkých desiatok miliónov ľudí v Európe a tzv. repatriačný pohyb prebiehal všetkými smermi.
Ešte v roku 1944 samozvaný Poľský výbor národného oslobodenia (PKWN – Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego), ktorý ovládali komunisti, uzavrel s vládou ZSSR dohodu týkajúcu sa budúcej východnej hranice Poľska. V tom istom roku PKWN podpísal tomu zodpovedajúce dohody aj so zástupcami jednotlivých sovietskych republík: Litovskej, Bieloruskej a Ukrajinskej SSR. V dokumentoch sa určil spôsob, rozsah a termín budúcej tzv. repatriačnej akcie, ktorá bola označovaná termínom „evakuácia“.
Dobrovoľnú migráciu v rámci nových poľských hraníc mali podstúpiť aj zavlečení Poliaci a Židia, ktorí boli do 17. septembra 1939 poľskými občanmi a vyjadrili vôľu vrátiť sa späť do vlasti. Nad celkovým priebehom akcie dohliadali špeciálni splnomocnenci. Presídlenci si mohli vziať batožinu maximálne do dvoch ton na rodinu a živý inventár. Naproti tomu vysťahovalci (spravidla Nemci) museli nechať vo svojich domoch najvzácnejšie predmety: nábytok, autá, zbrane i zlato. Cesta do nového Poľska i z neho sa často odohrávala v hrozných podmienkach, bez prístupu k vode, v úpale a daždi. Presídlenci putovali spolu s celými rodinami, dobytkom, ktorý sa im podarilo so sebou vziať, s naloženými kuframi a inou batožinou. Cesta trvala zhruba mesiac a najčastejším prostriedkom dopravy boli železničné tovarové vagóny, provizórne prispôsobené na prevoz ľudí. Medzi cestujúcimi sa šírili choroby, ktorými sa najčastejšie nakazili deti a starci. Na jednotlivých staniciach preto vyťahovali z vagónov bezvládne telá osôb, ktoré nevydržali ťažkosti cesty.
„Návrat“ k Baltiku a k Odre
Poľsko sa tak v roku 1945 stalo arénou veľkého „sťahovania národov“: Poliakov, Ukrajincov, Nemcov, Židov a aj obyvateľov iných národností. Vtedajšia propaganda vykresľovala nové hranice Poľska ako „návrat“ k Baltiku a k riekam Odra a Nisa (Nysa Łużycka). Víťazné mocnosti totiž na konferenciách v Teheráne a Jalte rozhodli, že Poľsku budú odovzdané vtedajšie východné provincie Tretej ríše: Západné Pomoransko, Horné a Dolné Sliezsko, Slobodné mesto Gdansk a južná časť Východného Pruska. Naproti tomu Poľsko stratilo v prospech ZSSR východné vojvodstvá (napríklad celú poľskú Volyň a väčšinu územia Východnej Haliče), ktoré tvorili až 47 % predvojnového územného rozsahu II. Rzeczpospolitej.
V rokoch 1944 – 1946 bolo z oblastí bývalej Východnej Haliče evakuovaných okolo 600-tisíc Poliakov, naproti tomu sa z Volyne „vrátilo“ okolo 133-tisíc ľudí. Z územia dnešnej Litvy sa presídlilo okolo 150-tisíc osôb a z Bieloruska to bolo okolo 230-tisíc ľudí. V rokoch 1945 – 1947 sa do nového Poľska repatriovali viac než dva milióny ľudí. Avšak nie všade sa repatriácia odohrávala podľa plánu a bez problémov. Litovské aj bieloruské úrady sa pokúšali Poliakom sťažiť ich „návrat“. Po vysídlení celých, vtedy Poliakmi obývaných, dedín hrozilo, že sa zrúti miestne poľnohospodárstvo. V menšom stupni sa preto tiež na Ukrajine porušovali jednotlivé články zmluvy o presídlení a vytvárali sa prekážky, ktoré komplikovali migračný pohyb.
Z hlbín Sovietskeho zväzu a späť
V dôsledku vojny sa okolo 2,5 milióna Poliakov, bývalých nútených robotníkov a väzňov koncentračných táborov, nachádzalo na území Tretej ríše. Časť z nich sa začala vracať do vlasti ešte pred koncom vojny, v apríli a máji 1945. V tomto čase sa do Poľska vrátilo okolo 800-tisíc z nich. Na tomto „sťahovaní národov“ sa zúčastnili aj Židia, ktorým sa podarilo prežiť peklo vyhladzovacích táborov. V tom istom čase sa aj zo Sovietskeho zväzu vracali do Poľska Poliaci a Židia, násilím vysídlení a deportovaní do väzníc a pracovných lágrov ďaleko na Sibír ešte v roku 1940.
No neraz v rovnakej chvíli smerovali ďaleko za Ural nové transporty. Ich obeťami boli opäť obyvatelia strednej a východnej Európy, medzi nimi Poliaci, Slováci i Česi. V stopách Červenej armády sa totiž objavili oddiely NKVD, ktoré mali „dbať o poriadok“ na oslobodených územiach. V lete 1944 napríklad internovali a uväznili poľských vojakov Krajinskej armády (AK) a podzemného hnutia za nezávislosť. Len v lete 1944 bolo do hlbín Sovietskeho zväzu vyvezených 13-tisíc členov Krajinskej armády, v roku 1945 to už bolo 20-tisíc osôb.
Odsun Nemcov
Po skončení vojny nové poľské teritórium obývalo ešte okolo 3,5 milióna osôb nemeckej národnosti, predovšetkým v spomínaných oblastiach Západného Pomoranska, v Dolnom a Hornom Sliezsku, v Gdansku a južných oblastiach Východného Pruska. Postupom času sa preto presadil zámer rýchlo a účinným spôsobom odstrániť Nemcov z Poľska a uskutočniť ich „transfer“ do okupačných zón povojnového Nemecka.
Nemecké obyvateľstvo, ktoré prečkalo vojnu v Poľsku, tak stálo zoči-voči novej neznámej skutočnosti. Stalo sa bremenom, ktoré bolo treba v dôsledku rozhodnutia víťazných mocností odstrániť čím skôr. Nemcov, ktorí zostali v Poľsku a čakali na odsun, Poliaci často šikanovali. V poľskej povojnovej spoločnosti sa veľmi rýchlo objavil motív odplaty, túžba potrestať vinníkov za rozpútanie vojny a za zločiny, ktorých sa počas nej dopustili. Nechuť k Nemcom tiež umocňovala existujúca jazyková bariéra, ktorá vytvárala nedorozumenia. Nemecký jazyk sa Poliakom automaticky spájal s rokmi okupácie a otrasnými vojnovými zážitkami.
Nemecké obyvateľstvo, ktoré prečkalo vojnu v Poľsku, tak stálo zoči-voči novej neznámej skutočnosti. Stalo sa bremenom, ktoré bolo treba v dôsledku rozhodnutia víťazných mocností odstrániť čím skôr.
V takej situácii poľská spoločnosť silne podporovala plán vysídlenia Nemcov. Ich miesto mali zaujať vysídlení Poliaci, ktorí, sprevádzaní heslami propagandy, masovo prichádzali na tzv. Znovuzískané územie (Ziemie Odzyskane) s nádejou, že tu nájdu strechu nad hlavou. Vo vedomí Poliakov mali nové územie a majetky po Nemcoch aspoň sčasti nahradiť ohromné materiálne straty, ktoré museli znášať počas vojny. Voľky-nevoľky museli Nemci hromadne opustiť územie nového Poľska. No už do jesene 1945 podstatná časť z nich odišla – bol to výsledok evakuácie pred blížiacim sa frontom a Červenou armádou.
Napriek tomu zostala časť Nemcov naďalej vo svojich domoch, spoliehali sa na dočasnosť nových hraníc Poľska a počítali s návratom predvojnového stavu, či dokonca s vypuknutím 3. svetovej vojny medzi Západom a Sovietskym zväzom. Do konca roku 1945 bolo z Poľska vysídlených ďalších okolo 600-tisíc osôb. Nasledujúce vysídľovacie vlny sa mali uskutočniť v zhode s uznesením Spojeneckej kontrolnej rady pre Nemecko (Allied Control Council for Germany) z 20. novembra 1945, ktorá potvrdila plán presídlenia Nemcov z Rakúska, Československa, Maďarska a Poľska do sovietskej a britskej okupačnej zóny.
Po tom ako poľské úrady podpísali zodpovedajúce dohody s okupačnou správou v Nemecku, začali sa organizované masové transfery obyvateľstva. Akciu riadilo pre tento účel špeciálne vytvorené Ministerstvo pre znovuzískané územia (Ministerstwo Ziem Odzyskanych) a za jej prípravu a vykonanie zodpovedal Štátny repatriačný úrad. Nie všetci Nemci však boli vysídlení odrazu. Na základe špeciálnych „reklamačných potvrdení“ mala časť zamestnaných Nemcov (boli to predovšetkým cenní špecialisti pre hospodárstvo a priemysel – teda v istom zmysle ekonomickí Nemci) zostať ešte na istý čas v Poľsku. Zvyšok podliehal programu vysídlenia.
Vysídľované mali byť celé rodiny, nebolo zámerom ich rozdeľovať. Pre chorých a starých sa pripravovali špeciálne sanitárne vlaky. Nemcov určených na transport mali o tomto fakte úrady informovať 24 hodín pred odsunom. Mohli si so sebou vziať len osobnú batožinu do 40 kg a nevyhnutné potraviny na cestu. Zvyšok majetku, vrátane dobytka, podliehal konfiškácii. Do konca roku 1946 takto opustilo Poľsko 1,5 milióna Nemcov.
Ukrajina – iba v hraniciach Sovietskeho zväzu
Aj Sovieti vykonávali na oslobodzovaných územiach strednej a východnej Európy masové zatýkanie a deportácie Nemcov, tentoraz však do pracovných táborov v ZSSR. Represie a odsuny sa taktiež týkali Poliakov zapísaných v tzv. zozname Nemcov (Deutsche Volksliste – DVL). Dôvodom na zadržanie bolo už len podozrenie k príslušnosti akejkoľvek nacistickej organizácie či označenie za „nepriateľský element“.
V rokoch 1944 – 1946 sa presídlenia dotkli aj ukrajinského obyvateľstva žijúceho na území nového Poľska. To malo byť vysídlené na územie Sovietskeho zväzu. Spočiatku mal odsun Ukrajincov dobrovoľný charakter. Avšak k tomu rýchlo pristúpili represie, ktoré mali donútiť váhajúcich Ukrajincov, aby odišli z Poľska. Prvé transporty s Ukrajincami začali premávať už na jeseň 1944. Tí, ktorí sa dobrovoľne neprihlásili na repatriáciu, boli automaticky zatknutí. Aby Poliaci prinútili Ukrajincov odísť, jednotky novoutvoreného poľského vojska začali útočiť na ukrajinské dediny. Nakoniec len v rokoch 1944 – 1945 opustilo dnešné Poľsko viac než 400-tisíc Ukrajincov, ktorí boli násilím premiestnení na sovietsku Ukrajinu. Spolu s nimi odišli z Poľska aj Lemkovia, etnikum obývajúce horské pásmo východných Beskýd v Karpatoch.
Stalin túžil vytvoriť na jemu podriadených územiach národnostne jednoliate spoločenstvá, ktoré by zároveň pozbavil akýchkoľvek historických väzieb. Podľa jeho presvedčenia bolo možné práve takéto spoločenstvá ľahšie ovládať.
Deportácie sa tým však nezastavili. V rokoch 1944 – 1945 bolo z územia dnešnej Ukrajiny vyvezených do vnútrozemia Sovietskeho zväzu ďalších okolo 60-tisíc osôb, ktoré vo väčšine prípadov skončili na prácach v ťažkom priemysle za Uralom. Taktiež vo vojne s ukrajinskými partizánmi a podzemným hnutím za nezávislosť zvolili sovietske orgány deportácie za najlepší prostriedok represie. Do roku 1946 bolo presídlených okolo 35-tisíc ľudí, zväčša celých rodín, podozrivých z podpory Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a Organizácie ukrajinských nacionalistov (UON). Okrem toho sa ďalšie tisícky Ukrajincov museli v rokoch 1944 – 1946 premiestniť do Bieloruska. Deportácie neobišli ani samotných Bielorusov v Poľsku. Do roku 1946 sa ich muselo vysťahovať okolo 35-tisíc.
Národnostná politika Josifa Stalina
Masové deportácie obyvateľstva tak tvorili aj naďalej základný inštrument sovietskej represívnej politiky. Stalin totiž túžil vytvoriť na jemu podriadených územiach národnostne jednoliate spoločenstvá, ktoré by zároveň pozbavil akýchkoľvek historických väzieb, keďže podľa jeho presvedčenia bolo možné práve takéto spoločenstvá ľahšie ovládať. Táto politika sa ukazovala byť ešte účinnejšia v prípade, keď značnú časť obyvateľstva v danom regióne nahradzovali etnickí Rusi. Tí z nich, ktorí boli už skôr ideologicky indoktrinovaní, predstavovali lojálny základ pre samotný režim. Deportovaných Poliakov, Ukrajincov a Bielorusov čakali na Sibíri pracovné tábory a lágre. Vystavení surovej klíme polárnych častí ZSSR a nútení pracovať ako galejníci bez zodpovedajúceho ošatenia a výživy, mali len malé šance na prežitie.
Rok 1945 preto znamenal skutočný prelom v etnickej skladbe strednej a východnej Európy. Počas niekoľkých rokov po skončení 2. svetovej vojny zmizli z územia Poľska spoločenstvá, ktoré tu žili celé stáročia. Poľsko sa malo stať národnostne jednoliatou krajinou. Tí Poliaci, ktorí neodišli z niekdajších východných území Poľska (z tzv. Kresov), sa vystavili nekompromisnej sovietizácii. V dôsledku politiky ZSSR sa zmenilo celkové etnické zloženie v takých mestách ako Vilnius, Ľvov či Grodno. Tie pred vojnou obývali z väčšej časti práve Poliaci, po roku 1945 na ich miesto prišli Litovčania, Ukrajinci, Bielorusi a Rusi. Na druhej strane sa nemecké mestá ako Gdansk, Štetín a Vroclav stali dôležitými súčasťami znovuzrodeného Poľska.
Z poľštiny preložil Jaroslav Valent
