Bola streda 30. júna 1971 skoro ráno. Väčšina ľudí v strednej Európe spala. Vo výške okolo 170 kilometrov nad zemským povrchom sa k zemi kontrolovane rútila kozmická loď Sojuz 11. Brzdiaci motor ju spomalil na horúci prechod cez horné vrstvy atmosféry a mäkké pristátie v kazašskej stepi.
Na palube bola trojica kozmonautov. Iste by radi vymenili tesné pomery v kabíne za trošku pohodlia a spánku. Boli v teplákových súpravách, špinaví, na tvárach mali niekoľkotýždňové strnisko. Teraz nemohli spať. Kým mali pocítiť svieži stepný vzduch a ľuďom prirodzenú gravitáciu, malo uplynúť pár dynamických minút. Do kresiel ich vtlačilo preťaženie niekoľkonásobku ich vlastnej hmotnosti. Veterán Vladislav Volkov a nováčikovia Georgij Dobrovoľskij a Viktor Pacajev toho očividne mali dosť. Boli prvou posádkou prvej vesmírnej stanice v dejinách ľudstva. Zostala niekde nad nimi. Volala sa Saľut 1. Na jej palube strávili 22 priekopníckych dní v stiesnenom priestore, pomerne stresujúcich. V kreslách Sojuzu 11 nemali byť oni, boli len náhradnou posádkou. Tri dni pred štartom tú hlavnú vylúčilo podozrenie zo začínajúceho zápalu v pľúcach jedného z jej členov. Boli pripravení, ale nezohratí a ľudsky to občas zaškrípalo.
Keď 7. júna otvorili poklop do stanice, prekvapil ich zápach po spálenine. Prvé dni na stanici strávili opravou ventilácie a radšej spali v dopravnej lodi Sojuz. Oheň opäť zaúradoval v jedenásty deň misie. Kvôli elektrickému skratu na palube vypukol požiar. Kozmonauti ho uhasili len s veľkou námahou. Keď sa dostali k plánovanému programu a na palube stanice sa snažili cvičiť, nebezpečne rozvibrovali celý komplex. To už bolo priveľa. Riadenie letu im povolilo skorší návrat domov. Museli počkať na ďalší test mesačnej rakety N-1. Nakoniec pod sebou videli len dramatickú explóziu. Teraz za priezormi lode hľadeli na opustenú stanicu, ktorá plávala v lúčoch Slnka. Domov si viezli nový rekord v dĺžke pobytu vo vesmíre a zaručenú istotu, že sovietsky režim z nich urobí živé ikony. Netúžili po tom. Tam dole predsa bola pevná zem, jedlé jedlo, ľudia. Najmä tí drahí, ktorí v samote vesmíru najviac chýbajú.
Záhada troch kozmonautov
V kabíne ešte stále panoval bezváhový stav. Ticho tam nebolo, éterom praskal šum rádiovej aparatúry a hučali ventilátory. Uplynulo 723 sekúnd, odkedy brzdiaci motor nemilosrdne nasmeroval loď k Zemi. Zaznel tlmený výbuch pyropatrón, ktorý oddeľoval orbitálny a prístrojový úsek od pristávacej kabíny zvonovitého tvaru. Všetko bežalo podľa plánu. Kozmonauti boli pripútaní v kreslách. V tom nastalo peklo. Sila výbuchu nečakane otvorila malý ventil vyrovnávania tlaku. Ventil mal byť naprogramovaný tak, aby sa otvoril až v bezpečnej náruči zemskej atmosféry. Vo výške päť kilometrov mal vyrovnať tlak medzi pristávacou kabínou a okolitým prostredím.
Čo sa dialo ďalej, len tušíme. Zvonil alarm. Napriek zvukom v kabíne trojica zrejme započula syčanie životodarného vzduchu, ktorý unikal rýchlosťou zvuku. Najprv im padol zrak na hermetický uzáver kabíny. Ešte na stanici zápasili s jeho uzavretím. Na vine bol senzor, ktorý nedoliehal. Čas bežal, nastala panika. Jeden z kozmonautov vypol rádiovú aparatúru, aby našli to prekliate miesto. Chvíľu to trvalo, ale už vedeli, kde. Pacajev si odopol bezpečnostný pás a snažil sa o zúfalú záchranu. Dobrovoľskij s ním. Uplynulo pár sekúnd. Všetci traja vedeli, že je koniec. Evolúcia ľudské telo na prežitie vo vákuu nepripravila. Ani ľudia dole. Skafandre by zabrali miesto pre tretieho z nich. Pred očami sa im premietol ich život. Prišla neuveriteľná bolesť a potom možno milosrdná smrť. Palubný záznamník biometrických údajov zapísal zástavu srdca kozmonautov 40 sekúnd po otvorení ventilu.
Sojuz 11 automaticky zostupoval. Na Zemi riadiace stredisko opakovalo volací znak posádky. Do éteru letelo: „Jantari, ozvite sa.“ Odpoveď neprichádzala. Nebol dôvod na paniku. Spojenie sa zvyčajne prerušilo, keď pristávací modul obklopila horúca plazma z brzdenia v atmosfére. „Jantari, ozvite sa.“ Odpoveď neprichádzala. Dokonca ani v čase, keď predchádzajúce posádky už komunikovali. Prišlo zlé tušenie.
O 11 minút neskôr loď preletela hornými vrstvami atmosféry. Otvoril sa brzdiaci padák, potom obrovská kupola hlavného padáka. V kabíne bol opäť vzduch. Loď dosadla na suchú step. Vďaka batériám malých motorčekov na spodku kabíny pomerne mäkko. Konečne zem. Vyhľadávací tím vyskočil z vrtuľníkov. Búchali na poklop kabíny, ale nikto neodpovedal. Napätie stúpalo. Keď ho konečne otvorili, stuhli od hrôzy. Pred nimi boli dve nehybné telá, pripútané v kreslách. Tretie, bol to Pacajev, nepripútané. Tváre mali modré, z nosov a uší im tiekla krv. Telo kozmonauta Dobrovoľského bolo ešte teplé. Niekto zakričal, že u jedného z nich nahmatal slabý pulz. Bolo to skôr želanie ako skutočnosť. Kozmonautov vytiahli von, dávali im masáž srdca a dýchanie z úst do úst. Márne. Všetko zaznamenávalo oko kamery zdeseného kameramana. Tieto nedávno odtajnené zábery mrazia a bolia zároveň.
Vesmírne stanice sú univerzitou, kde sa stále učíme ako dlhodobo prežiť v bezváhovom stave, vákuu a nebezpečnom kozmickom žiarení. Najmä ak chceme siahnuť na ďalšie méty, po ktorých ľudstvo poškuľuje.
Konštatovanie vyšetrovacej komisie bolo strohé. Trojica nemala šancu. Zabila ich rýchla dekompresia kabíny. Kyslík a dusík im doslova začal vrieť v žilách a roztrhal ich. Jeden z kozmonautov neskôr na trenažéri skúšal, ako rýchlo by išlo zavrieť osudový ventil ručne. Trvalo mu to takmer minútu. Iný konštruktér sa nechal počuť, že na ventil vo vnútri kabíny stačilo jednoducho priložiť prst. Vo vesmíre je hranica medzi životom a smrťou veľmi tenká. V čase studenej vojny, všeobecnej sovietskej paranoje a utajovania triviálnych detailov sa svet dozvedel skutočnú pravdu o smrti kozmonautov o niekoľko mesiacov neskôr. Američania, ktorí v tom čase posielali astronautov na Mesiac, sa zľakli, či smrť posádky nespôsobil dlhodobý pobyt na orbite. Je vôbec možné prežiť v beztiažovom stave dlhšie ako títo traja? Dosiahli sme konečnú hranicu? Je snáď vesmír tichý zabijak?
Vesmírne stanice mali dať na túto otázku presvedčivú odpoveď. Nie je náhoda, že naše rozprávanie o nich začíname práve na tragickom konci ich prvej kapitoly. Dnes sa môže zdať, že lietanie do vesmíru a dlhodobý pobyt na obežnej dráhe Zeme je čistá rutina. Nie je. Vesmírne stanice sú univerzitou, kde sa stále učíme ako dlhodobo prežiť v bezváhovom stave, vákuu a nebezpečnom kozmickom žiarení. Najmä ak chceme siahnuť na ďalšie méty, po ktorých ľudstvo poškuľuje, odkedy astronaut Eugene Cernan s Apollom 17 opustil mesačný povrch. Áno, môže sa to zdať málo vzrušujúce a elektrizujúce. Iná liga ako čakanie na prvý odtlačok topánky v mesačnom rigolite. Vesmírne stanice sú však technologickým laboratóriom, kde si vieme otestovať všetko, čo budeme potrebovať pri pilotovaných misiách na Mars, asteroidy a ďalej za hranice slnečnej sústavy. Aj to, čo by sa nám technologicky hodilo na Zemi, kde nevieme dlhodobo nasimulovať perfektný bezváhový stav.
Vojenská predohra
O vesmírnych staniciach na obežnej dráhe ako predvojoch trvalého opustenia zemskej kolísky snívali už otcovia – zakladatelia kozmonautiky ako Konstantin Ciolkovskij, Herman Potočnik, Hermann Oberth či Wernher von Braun. A predsa, spúšťačom bol vesmír ako jeden z frontov studenej vojny. Pri nedokonalej výpočtovej, špionážnej a pozorovacej technike bol človek najlepším prostriedkom na pozorovanie nepriateľa a jeho aktivít z obežnej dráhy Zeme. Prednosť v kreatívnych riešeniach dostala výzva storočia – bezpečne dostať človeka na Mesiac a späť. Keď ju Američania naplnili, nastal čas na prechod zo sveta sci-fi do reality, i keď mnohí „rojkovia“ očakávali, že nabehnuté tempo vesmírnych pretekov nás už v 70. a 80. rokoch 20. storočia dostane na červenú planétu a do iných kútov slnečnej sústavy.
Triezvy pohľad svedčil v prospech obsadenia a využitia najbližšieho vesmíru okolo Zeme. Prvý krok urobili Američania. V decembri 1963 vojenské letectvo oznámilo program vývoja špionážnej vesmírnej stanice MOL (Manned Orbiting Laboratory), ktorá vychádzala z dizajnu kozmických lodí Gemini, úspešne otestovaných v ére pred Apollom. Kabína Gemini B spolu so stanicou mala byť vypustená na obežnú dráhu v spoločnej zostave. Na rozdiel od verzií, ktoré lietali do kozmu v 60. rokoch, kabína Gemini B mala mať netradičný prielez cez tepelný štít. Cez ten sa astronauti mali dostať do valcovitej stanice za loďou. MOL mala pozostávať z obytnej časti, laboratórneho úseku a úseku s vybavením. Na lety začala trénovať osobitná skupina astronautov. Dizajnéri pre nich vyvinuli aj manévrovaciu jednotku pre výstupy do voľného kozmu, aby mohli podrobne preskúmať zákutia nepriateľských družíc. V roku 1966 sa uskutočnil jeden testovací let zostavy na rakete Titan II. Bol to len výstrel do tmy. V roku 1969 plánovači USAF (United States Air Force) rezignovali na zvýšené riziko pilotovaných letov a uznali, že sofistikované špionážne družice odvedú rovnako dobrú prácu.
Sovieti, ktorí prehrali preteky o Mesiac, mali sebavedomie doslova zrazené k zemi. Mesačná raketa N-1 (neskôr sa mala nazývať Lenin) pre dvoch kozmonautov ani pri jednom zo štyroch letových pokusov nedosiahla obežnú dráhu Zeme. Politbyro potrebovalo nejakú satisfakciu, ktorá by zmiernila bolesť a oprášila staré dobré časy sériových sovietskych úspechov vo vesmíre. Konštrukčná kancelária OKB-52, ktorú viedol Vladimír Čelomej, už v 60. rokoch navrhovala vojenskú stanicu Almaz (diamant), ako odpoveď na projekt MOL. Okrem samotnej stanice vyvinuli aj ťažkú kozmickú loď Merkur, ktorá podobne ako Gemini B a MOL mala byť vypustená so stanicou. Na opačný koniec valca konštruktéri doplnili revolučný spojovací uzol, kde sa mohla pripojiť druhá loď Merkur. Celý komplex aj samotnú kozmickú loď mala vynášať na obežnú dráhu raketa Proton z rovnakej konštrukčnej dielne.
Prvý kozmický domov
Všetky zdroje sovietskej kozmonautiky smerovali k Mesiacu. Prvé husle hrala konštrukčná kancelária OKB-1 S. P. Koroľova, ktorú po jeho nečakanej smrti v roku 1966 prevzal Vasilij Mišin. Dnes už vieme, že jednou z príčin neúspechu sovietskeho pokusu o Mesiac bolo zápasenie konštrukčných kancelárií o priazeň politbyra. Kvôli prelomovým úspechom so Sputnikom 1 a Gagarinom súdruhovia preferovali Koroľova. Zelenú dostala mesačná raketa N-1 a kozmická loď Sojuz, ktorá podobne ako americké Apollo mala dopraviť kozmonautov na obežnú dráhu Mesiaca. Raketa zlyhala a loď Sojuz, vypúšťaná na osvedčenej „semjorke“ (rakete R-7), sa stala ťažným koňom sovietskej kozmonautiky. V modernizovanej verzii je ním dodnes. Skladá sa z troch častí. Orbitálna časť spočiatku slúžila pre prácu kozmonautov, dnes sú tam kontajnery s materiálom pre vesmírnu stanicu a spojovací uzol na pripojenie k nej. Pristávacia kabína je miestom, kde kozmonauti prežijú všetky dynamické operácie letu – štart, pristátie, spojovanie vo vesmíre. Táto časť Sojuzu je chránená tepelným štítom, a preto ako jediná prežije návrat na Zem. Za pristávacou kabínou je prístrojový úsek s motormi a slnečnými panelmi. Paradoxne, obe súperiace kancelárie dostali, osobne od Brežneva, za úlohu zachrániť česť sovietskej kozmonautiky. Nástrojom sa stala civilná vesmírna stanica, na ktorej by si Sovieti mohli pripísať rekord v dĺžke pobytu vo vesmíre, a aspoň kozmeticky ukradnúť trošku zo svetiel reflektorov nad programom Apollo.
OKB-1 vyvinula stanicu s názvom Zarja. Použili pritom valcovitý základ stanice Almaz od Čelomeja, ku ktorému napasovali spojovací uzol pre letovo overené kozmické lode Sojuz. Na rozdiel od predchádzajúcich verzií loď Sojuz vybavili prechodovým prielezom. Pri letoch na Mesiac totiž kozmonauti mali prestupovať do lunárneho modulu cez otvorený vesmír v neohrabaných skafandroch. Na zadnú časť stanice konštruktéri pripevnili prístrojovú sekciu Sojuzu pre orbitálne korekcie dráhy a aby bol „hack“ Almazu dokonalý, z dopravnej lode prevzali aj dva páry slnečných batérií. Vznikla tak stanica s celkovou hmotnosťou 18 900 kg, dĺžkou 15,5 m, maximálnym priemerom 4,15 m a objemom všetkých obývateľných častí 100 m3. Dizajn počítal s tromi na seba napojenými valcami. V prvom s dĺžkou 3 m sa nachádzal spojovací blok so Sojuzom a v prípade nutnosti sa mohol použiť ako prechodová komora na výstup do voľného vesmíru. V prostrednom s dĺžkou 3,8 m bolo riadiace centrum stanice a kreslá pre kozmonautov. Najširší valec mal 4,1 m a nachádzalo sa tu vedecké a technické zázemie. Kozmonauti tu skladovali zásoby potravín, vody, mali tu kuchyňu, telocvičňu a vo zvlášť vetranej časti „toaletu“, lepšie povedané vývevu na odsávanie telesných výlučkov. Každý kozmonaut mal svoj spací vak a prívod vody, inak o komforte radšej pomlčme.
Keď 19. apríla 1971 raketa Proton zaburácala na kazašskom Bajkonure a na ohnivom stĺpe niesla do nebies prvú vesmírnu stanicu v dejinách ľudstva, na jej stene sa skvel nápis Zarja. V ten deň vošla do histórie ako Saľut 1. Niekomu totiž na poslednú chvíľu napadlo, že rovnaký volací znak má pozemné riadiace stredisko. Niekoľko dní po štarte k stanici zamierila trojčlenná posádka Sojuzu 10. Tej sa so Saľutom podarilo spojiť, ale zrejme kvôli rozdielnemu tlaku v dopravnej lodi a na stanici nedokázali otvoriť hermetický prielez. Nezostalo im nič iné, len uznať porážku a vrátiť sa na Zem. Úspešný reparát vykonala nešťastná posádka Sojuzu 11 zo začiatku nášho rozprávania. Okrem trhania kozmických rekordov sa venovali aj vedeckým pozorovaniam s teleskopom Orion 1, ktorý umožňoval fotiť astronomické objekty v krátkovlnnej oblasti spektra. Kozmonaut Pacajev sa stal prvým človekom, ktorý ovládal teleskop na obežnej dráhe. Po odchode trojice zo Sojuzu 11 presunuli stanicu na vyššiu obežnú dráhu. Ďalší Sojuz – 12, tentoraz s dvojicou kozmonautov, prezieravo oblečených v ľahkých skafandroch Sokol, sa dostal na orbitu až o dva roky neskôr. Prvá stanica v dejinách toľko nevydržala. Po 175 dňoch riadene zanikla v horných vrstvách atmosféry.
V júli 1972 mala jednotku nasledovať identická dvojka, raketa Proton však havarovala a stanica odpočíva niekde na dne Pacifiku. V apríli 1973 dostala prednosť pred civilnou verziou utajovaná vojenská stanica Almaz, aj preto ju Sovieti s úmyslom zmiasť nepriateľa pomenovali Saľut 2. Podobný názvoslovný princíp platil pri generickom pomenovaní Kozmos. Tak označovali všetko od vojenských družíc až po testovacie exempláre kozmických lodí. Ani Saľut 2 nemal šťastie na nosnú raketu. Jej tretí stupeň zrejme explodoval a poškodil stanicu. Zlyhala riadiaca jednotka, stanica začala rotovať a neskôr skončila ako ohnivá guľa v atmosfére. Od Saľutu 1 sa Almaz odlišoval dizajnom. Mal len dva valce, jeho celková dĺžka bola 14,4 m, priemer 4,15 m a obývateľná plocha o 10 m3 menšia ako u civilnej verzie. Stanicu napájal len jeden pár slnečných panelov vpredu pri spojovacom uzle.
Labutia pieseň projektu Apollo
Americká odpoveď prišla v máji 1973. Po zrušení pilotovaných misií Apollo 18, 19 a 20 na Mesiac plánovači NASA ušetrili konštruktérovi Wernherovi von Braunovi niekoľko pripravených rakiet a kozmických lodí. Už v 60. rokoch aplikačný program Apollo počítal s ďalším uplatnením vyvinutého hardvéru. Keď pre nič iné, tak pre udržanie zamestnanosti armády inžinierov. V jednom exemplári mohutnej rakety Saturn V von Braun naplnil svoj dávnejší koncept a premenil tretí stupeň tejto rakety na mohutné vesmírne laboratórium. Pokrstili ho menom Skylab.
V porovnaní so skromnými podmienkami prvých staníc Saľut a Almaz priestor Skylabu narástol do rozmerov dovolenkového rezortu. Niekoľko čísiel pre lepšiu predstavu. Celková hmotnosť stanice bola 86 725 kg a obývateľný priestor bez dopravnej lode Apollo vďaka mohutným rozmerom rakety Saturn dosiahol úctyhodných 344 m3. Hlavný blok stanice bol valcovitý a mal dve poschodia. Na prvom bola jedáleň, kúpeľňa s toaletou a obytné kóje pre astronautov so spacím vakom a uzamykateľnou skrinkou. Na druhom poschodí bolo vedecké laboratórium s hermetickými komorami, ktoré umožňovali vysunutie prístrojov do voľného vesmíru.
Na rozdiel od ruskej konštrukčnej školy, kde platila cnosť robustnosti, účelovosti a analógovosti, konštruktéri Skylabu pri projektovaní obytnej časti oslovili industriálnych dizajnérov z firmy Raymond Loewy/William Snaith. Vďaka nim astronauti dostali do výbavy aj veľký priezor na pozorovanie planéty pod nimi, spoločný jedálenský kútik, farebné schémy stien pre relaxáciu a lepšiu orientáciu, ale aj knižnicu. Astronauti sami škrtli zo zoznamu možnosť premietania filmov alebo hrania hier. Toaleta dostala vlastnú kóju a astronauti konečne mohli ochutnať pocit súkromia vo vesmíre. Teda „súkromia“ bez záruky. Vzorky moču a exkrementov sa transportovali do laboratórií ako vysoko cenený vedecký materiál. Príjemnou novinkou bola tiež sprcha.
Na valec Skylabu bola ešte napojená prechodová komora dlhá päť metrov. Komfortne sa do nej vošli dvaja astronauti v skafandroch. Za ňou nasledoval spojovací úsek s dvomi spojovacími adaptérmi pre kozmické lode Apollo. Druhý bol osadený pre prípad záchrannej misie, ktorá bola na Zemi vždy pripravená v pohotovosti. Nepoužitý podvozok jedného z mesačných modulov poslúžil ako základňa pre Apollo Telescope Mount v tvare osembokého hranola so štyrmi slnečnými panelmi, ktorý astronauti používali na pozorovanie slnečnej aktivity. Okrem týchto slnečných panelov mala stanicu zásobovať ďalšia dvojica na obytnom úseku. Iba jeden z nich zostal funkčný, druhý sa odtrhol pri navádzaní stanice na obežnú dráhu Zeme.
Na rozdiel od ruskej konštrukčnej školy, kde platila cnosť robustnosti, účelovosti a analógovosti, konštruktéri Skylabu pri projektovaní obytnej časti oslovili industriálnych dizajnérov .
Skylab svoje počínanie na orbite začal dramaticky. Okrem slnečného panela stratil aj ochrannú vrstvu proti mikrometeoritom a slnečným lúčom. Stanica sa začala prehrievať a nedostatok energie bol citeľný. Riadeniu letov bolo zrejmé, že prvá misia na Skylab bude záchranná. V máji 1973 troch astronautov v lodi Apollo SL-2 vyniesla na obežnú dráhu menšia raketa Saturn 1B. Ihneď sa pustili do opráv. Cez jednu z hermetických komôr vystrčili dômyselný dáždnik, ktorý chránil povrch stanice pred slnkom. Astronauti urobili dva výstupy do otvoreného vesmíru a Skylab zachránili pre ďalšie využitie. Po 28 dňoch pristáli v Pacifiku.
Ďalšie misie Apollo SL-3 v júli 1973 a Apollo SL-4 v novembri 1973 trvali 56 a 84 dní. Dnes sú tieto rekordy už dávno prekonané. Misie sa venovali bohatému programu pozorovania Slnka, Zeme a samých seba. O dlhodobom pôsobení kozmického priestoru na človeka sme vtedy vedeli pramálo. Skylab zanechal úctyhodnú bilanciu – dvetisíc hodín vedeckých a medicínskych experimentov, 127-tisíc záberov Slnka a 46-tisíc záberov Zeme. Astronauti na ňom pracovali 171 dní a 13 hodín. Uskutočnili pritom desať výstupov do voľného vesmíru, ktoré spolu trvali 42 hodín a 16 minút.
Keď odišla posledná trojica astronautov, NASA už stavala novú platformu dopravy astronautov na nízku obežnú dráhu – raketoplán Space Shuttle. Skylab zostal zaparkovaný na obežnej dráhe vo výške okolo 450 km. Počítalo sa s tým, že ho navštívi jeden z raketoplánov. Prvý s názvom Columbia odštartoval až v apríli 1981. Medzitým silná slnečná aktivita zhustila atmosféru a Skylab začal brzdiť smerom k Zemi. V júli 1979 stanica zhorela v horných vrstvách atmosféry a jej zvyšky dopadli okrem iného aj do obývaných oblastí Austrálie. Nahnevaní radní v grófstve Esperance poslali NASA pokutu 400 austrálskych dolárov za znečisťovanie. Šek zostal nezaplatený 30 rokov.
Prichádzajú ďalšie generácie
Sovieti nezaháľali a po prvých zakopnutiach rozvinuli svoj program vesmírnych staníc do takej podoby, že kozmonautike dominuje dodnes. Najprv vypustili Saľut 3 (1974 – 1975), ďalšiu vojenskú stanicu Almaz. Pamätníci hovoria, že mala na palube letecký kanón, ktorý pozemné stredisko na diaľku úspešne odskúšalo na neznámom objekte. Saľut 4 (1974 – 1977) bol nasledovníkom prvej civilnej stanice, Saľut 5 (1976 – 1977) zase posledná vojenská stanica Almaz. Neskôr ich Sovieti začali vypúšťať v bezpilotnom režime ako špionážne satelity. Druhá generácia orbitálnych staníc prišla so Saľutom 6 (1977 – 1982) a Saľutom 7 (1982 – 1991). Staniciam pribudol ešte jeden spojovací adaptér, takže posádky sa mohli striedať počas letu. Pribudla nákladná loď Progress, odvodená z dopravnej lode Sojuz.
Na začiatku 80. rokov sa s modernejšou verziou Sojuzu T vrátili trojčlenné posádky. V skafandroch. Mimochodom, na oboch staniciach sa zaviedol systém stálych posádok a návštevných posádok. Tak sa od roku 1978 vo vesmíre vystriedali desiatky kozmonautov zo spriatelených socialistických štátov. Do vesmíru sa ako prvý „interkozmonaut“ dostal Vladimír Remek z vtedajšieho Československa, ale aj prvý kozmonaut černošského či hispánskeho pôvodu a prvý kozmonaut z Ázie. Na všetkých staniciach Saľut kozmonauti strávili 1 697 dní, z toho na posledných dvoch 1 499. Našťastie už bez nehôd a katastrof, ktoré by ohrozili životy kozmonautov.
Tretia generácia orbitálnych staníc prišla so syntézou toho najlepšieho zo Saľutov a Almazov vo vesmírnej stanici Mir (1986 – 2001), postavenej na modulárnom princípe. V roku 1999 vďaka deblokáciám ruského sem dlhu zamieril prvý kozmonaut zo samostatného Slovenska Ivan Bella a strávil tam týždeň. Medzitým Američania skúšali laboratóriá Spacelab v nákladových priestoroch raketoplánov a snívali o vlastnej stanici Freedom spolu s Európanmi a Japoncami. Po zakopaní sekery studenej vojny obstáli ako štedrí sponzori ruskej orbitálnej techniky, začali lietať na Mir a stali sa spolutvorcami Medzinárodnej vesmírnej stanice. To však je už iná kapitola.
A mimochodom, k panickej obave amerických vedcov po katastrofe Sojuzu 11. Vo vesmíre sa dá vydržať dlhšie ako 23 dní. Dokázali to sami, no najviac by o tom mohol rozprávať ruský kozmonaut Valerij Poljakov, ktorý v rokoch 1994 až 1995 strávil na stanici Mir nepretržite takmer 438 dní. Bez ujmy na zdraví. Vesmírne stanice svoju úlohu splnili. Cesta k ďalším planétam a métam je otvorená, no nebude to bez obetí. Nikdy.
