Hlavný konštruktér sovietskych diaľkových rakiet Sergej Koroľov počítal s vypustením ľudí do vesmíru. Už od roku 1947 na základni Kapustin Jar, ktorá leží východne od Stalingradu (dnes Volgograd), preto skúšal bojové a výškové rakety.
Samozrejme, Koroľov počítal s opatrným približovaním sa k tomuto cieľu. Najskôr skok človeka po balistickej dráhe, ktorý sa mal uskutočniť v polovici 60. rokov. Ešte skôr však bolo potrebné postaviť automatickú družicu Zenit pre vojakov, ktorá by bola schopná fotografovať zemský povrch. Práce na tomto projekte sa začali 30. januára 1956. Aj Američania rátali s niekoľkými suborbitálnymi letmi ľudí, po ktorých by nasledovala výprava na dráhu okolo Zeme.
Na začiatku roka 1958 vládny Poradný výbor pre letectvo NACA (National Advisory Committee for Aeronautics) nariadil sformovať v Langleyho výskumnom stredisku v Hamptone (štát Virgínia) skupinu inžinierov, ktorá sa mala zaoberať vyslaním ľudí do vesmíru. Už 9. apríla 1959 americká kozmická agentúra NASA predstavila prvých sedem mužov, určených pre let do vesmíru. Išlo o výber z 508 testovacích pilotov, ktorí sa prihlásili. Ešte koncom predchádzajúceho roka však NASA vyhlásila konkurz aj na výrobu kabíny Mercury. Zvíťazila firma McDonnell zo Saint Louis v štáte Missouri. Bola to zákazka na 12 kusov.
Prednosť má človek
V decembri 1957 z výskumného ústavu NII-4 do NII-88 ku Koroľovi prestúpil aj tridsaťjedenročný inžinier Konstantin Feoktistov. Začal viesť skupinu pätnástich mladých sovietskych inžinierov. V apríli 1958 mu Koroľov nariadil: „Konstantin Petrovič, načrtnite projekt kabíny pre človeka k suborbitálnemu letu, ktorý by sa uskutočnil niekedy v rokoch 1964 – 1967.“
Už 1. júna 1958 však Koroľov hlásil do Kremľa: „Môžeme začať s projektovaním „lode-družice“ pre človeka.“ Lenže projektantom sa názov „loď-družica“ (korabľ-sputnik) nepáčil. Zhodli sa preto na termíne „kozmolet“. Ani ten im tak plne nesedel. Nakoniec prebrali termín z vedecko-fantastickej literatúry – „kozmická loď“ (kosmičeskij korabľ).
Na vývoj Zenitu a súčasne aj kozmického plavidla pre človeka nemal Koroľovov tím dostatok síl. Generáli presadzovali špionážny stroj a naivne pritom namietali: „Načo by nám bol platný človek v kozme?“ Keď sa o tom dozvedel sovietsky vodca Nikita Chruščov, nariadil, aby prednosť dostala loď pre kozmonauta. Generálom odkázal: „Pre socializmus je dôležitejší človek vo vesmíre ako zábery amerických základní.“
Má však zmysel vysielať človeka len ku skoku po balistickej dráhe? Inžinieri od Feoktistova chceli túto etapu vynechať. Iní odborníci tvrdili: „Bez toho sa nezaobídeme!“ V máji 1958 si preto hlavný konštruktér Koroľov nechal vyložiť názory oboch strán a nariadil: „Áno, suborbitálny skok na okraj vesmíru je zbytočný!“
Keď na jeseň 1957 v Sputniku 2 letel pes Lajka, do akadémie vied prišlo takmer 3 500 prihlášok – aj od väzňov, cudzincov a z mnohých organizácií. Zatiaľ však nikto nevedel, odkiaľ budú vyberať prvých kozmonautov. Rozhodnutie však padlo už začiatkom roka 1959. Leteckí lekári sa zamerali na stíhacích letcov. Požiadavky boli jasné – vek okolo 30 rokov, výška do 170 cm, váha do 70 kg, absolútne zdravie.
Koncom leta 1959 špeciálna komisia vyčlenila zo stíhacích plukov 3 461 kandidátov. Vojenskí lekári, zasvätení do témy číslo 6, ako túto akciu tajuplne nazvali, znova prešli osobné záznamy mužov. Zostalo 206 mladých pilotov. Tí od októbra do decembra 1959 prešli lekárskymi prehliadkami v Ústrednej nemocnici vojenského letectva v Moskve. Nakoniec ich zostalo 20.
Výcvik sa začal 14. marca 1960 o deviatej hodine ráno v jednoposchodovej budove Ústavu leteckého lekárstva v blízkosti stanice moskovského metra Aeroport. Prvý prehovoril plukovník profesor doktor Vladimír Jazdovskij o dovtedy známych vplyvoch vesmíru na živé organizmy. Potom prehovoril konštruktér plukovník profesor Michail Tichonravov o nebeskej mechanike.
Čo všetko mali kozmonauti poznať? Raketovú techniku, dynamiku letu, konštrukciu lode a jej jednotlivých systémov. Museli sa naučiť skákať padákom a prežiť niekoľko dní v úplnej izolácii.
Začiatkom roka 1961 inštruktori vybrali z dvadsaťčlennej skupiny kandidátov troch najlepších – Jurija Gagarina, Grigorija Neljubova a Germana Titova. Dva dni pred štartom generál Nikolaj Kamanin, ktorý výcviku velil, určil Gagarina. Budúci kozmonaut Pavel Popovič neskôr rozprával, že medzi sebou urobili tajnú anketu na otázku, kto má letieť prvý. Ukázalo sa, že 17 pilotov bolo za Gagarina, len traja sa vyjadrili inak.
Lety manekýna Ivana Ivanoviča
Na to, aby počas návratu cez zemskú atmosféru kozmická loď odolala peklu viac než dvetisíc stupňov Celzia, musí mať mohutný štít. Priveľké teleso by však mohlo byť také ťažké, že ani raketa R-7 by k jeho vypusteniu do vesmíru nestačila. Námestník Konstantin Bušujev dostal šikovný nápad: „A čo keby sme to teleso rozdelili na dva kusy? Na pristátie pošleme len kabínu s človekom a najnutnejšími prístrojmi, pričom aparatúry zaisťujúce orbitálny let by zostali hore a neskôr by zhoreli.“
Ale aký tvar má mať pristávajúca časť s pilotom? Napokon sa zhodli na tvare gule s priemerom 2,3 m. Prístrojová časť by pozostávala z dvoch valcov s priemerom 2,4 m a dĺžkou 2,3 m. Celé vesmírne plavilo by tak vážilo približne 4,6 tony. Pod definitívny plán jeho podoby sa Koroľov podpísal 15. septembra 1958.
Kozmickú loď najskôr museli vyskúšať bez ľudí. Prvá štartovala 15. mája 1960 z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane. Keď po troch dňoch letu mala zamieriť k Zemi, vypovedal jej navigačný systém a zamierila na vysokú dráhu. Koncom júna vybuchla aj americká raketa Atlas s loďou Mercury ešte v samotnom kozmodróme a o mesiac neskôr počas štartu havarovala opäť sovietska loď s pokusnými psami a rastlinami na palube.
Až v polovici augusta bol ďalší pokus úspešný a loď dokonca hladko pristála. Začiatkom decembra však stroskotal ďalší sovietsky stroj, zato americký MR-1A uspel.
Podľa Koroľova s vypustením prvého človeka bolo treba počkať. Bol by to vraj príliš veľký hazard. Nasledovali preto dve skúšobné výpravy v marci 1961 – vždy s manekýnom Ivanom Ivanovičom, ako mu hovorili. Až potom sa mohlo pomýšľať na štart živého kozmonauta. Koroľovov zástupca Boris Čertok sa však aj naďalej obával vysokého rizika. Veď zo šiestich skúšobných výprav sa úspešne skončili iba dve. Ako sa neskôr vyjadril, potrebovali ešte dva alebo tri úspešné bezpilotné lety.
V tom čase Američania vo svojom kozmodróme na Myse Canaveral tiež zápasili s prvými ťažkosťami. Ráno 21. novembra 1960 havarovala loď MR-1. Koncom januára 1961 ale zaznamenali úspech – šimpanz Ham v kabíne MR-2 si vyskočil po balistickej dráhe do Atlantiku. V polovici februára to zopakovali bez pokusného zvieraťa. Hralo sa o čas a o prvenstvo.
Krásna modrá planéta!
Dňa 3. apríla 1961 Koroľov dostal z Kremľa súhlas s vypustením človeka do vesmíru a ihneď odletel do Bajkonuru. O dva dni neskôr tam dorazili aj kozmonauti, lekári, inštruktori a filmári. V utorok 11. apríla ráno postavili raketu na štartovaciu rampu. Kozmonautov do vesmíru mala dopraviť raketa R-7 vysoká ako päťposchodový dom, presnejšie 38 metrov s hmotnosťou 280 ton na rampe. Celkový ťah motorov siahal k 5 MN, čo malo vystačiť na vynesenie až 4,7 tony nákladu.
V noci z utorka na stredu na kozmodróme asi nikto nespal. Jedine Gagarina a Titova uložili do postelí, ale ani tí, ako neskôr priznali, nezaspali. Koroľov pevne veril, že vypustenie prvého človeka do vesmíru sa podarí. Čo všetko by však mohlo Gagarina vo vesmíre stretnúť? Žiadny človek dovtedy nezotrval v bezváhovom stave dlhšie než 40 sekúnd v lietadle.
Môže sa kozmonaut za tej poldruha hodiny svojho letu zblázniť, dostať morskú chorobu, stratiť orientáciu či schopnosť cieľavedomej činnosti? Preletí v poriadku radiačnými pásmi, ktoré obklopujú Zem, a nebude zasiahnutý nebezpečným žiarením pri nepredvídanej slnečnej erupcii? Vylúčiť sa nedala ani porucha, pre ktorú by sa z vesmíru už nevrátil. Čo ak sklame niektorý zo systémov, ktoré zaisťujú pristátie?
Neobyčajne krásny je prechod od svetlého povrchu Zeme k úplne čiernemu nebu, na ktorom vidno hviezdy. Tento prechod je veľmi jemný, je to akýsi úzky pás okolo zemegule. Má svetlunko modrú farbu. ... Ťažko to opísať slovami.
Jurij Gagarin
O deviatej hodine miestneho času – siedmej hodine moskovského, podľa ktorého sa riadia všetky strediská, pomocníci usadili Gagarina v kresle kabíny. Sám by sa tam v neforemnom skafandri len ťažko vpratal. Nasledovali dve hodiny skúšok. Riadiace stredisko zaregistrovalo zlé upevnenie dverí. Technici ich prekontrolovali – všetko bolo v poriadku. Chyba bola na paneli strediska. Vo veliteľskej miestnosti sa Koroľov usadil k mikrofónu. Kozmonaut zostal pokojný – tep 65 za minútu.
Sám Gagarin neskôr opísal svoj zážitok týmito slovami: „Začul som hvízdanie a stále rastúci hukot, zacítil som, ako sa celý trup gigantickej kozmickej rakety otriasa a zvoľna, veľmi zvoľna sa odpútava od štartovacej rampy. Burácanie nebolo silnejšie, než je v kabíne reaktívneho lietadla, ale bolo v ňom plno nových hudobných odtieňov, ktoré doteraz žiadny skladateľ nezapísal v notách a ktoré zatiaľ nedokáže vyjadriť žiadny hudobný nástroj ani ľudský hlas. Začalo vzrastať preťaženie.“
Po 8 minútach a 36 sekundách dohasol motor tretieho stupňa. Loď Vostok , ktorá vážila 4 725 kilogramov, sa pohybovala vo výške 181 – 327 kilometrov rýchlosťou 28 165 kilometrov za hodinu. V kabíne sa rozhostilo ticho. Loď sa neustále pozvoľna otáčala, aby jej plášť rovnomerne zahrievalo Slnko. „Prechod do bezváhového stavu bol veľmi pozvoľný. Keď začala miznúť príťažlivosť, bolo mi skvele. Hneď bolo všetko ľahšie. Ruky, nohy a celé telo akoby mi ani nepatrili. Nevážili vôbec nič.
Nesedel som ani som neležal, ale som sa vznášal. Taktiež všetky pohyblivé predmety sa vznášali. Ako vo sne. Aj puzdro na mapy, ceruzka, blok. A kvapky tekutiny z hadice sa premenili na guľôčky, voľne plávali priestorom, a keď sa dotkli stien, priľnuli k nim ako rosa na kvet. Spočiatku to bol neobvyklý pocit, ale čoskoro som si naň zvykol...
Prvýkrát na vlastné oči som videl, že Zem má tvar gule. Jej obzor je veľmi zvláštny a veľmi jasný. Neobyčajne krásny je prechod od svetlého povrchu Zeme k úplne čiernemu nebu, na ktorom vidno hviezdy. Tento prechod je veľmi jemný, je to akýsi úzky pás okolo zemegule. Má svetlunko modrú farbu. A celý let od modrého k čiernemu je neobyčajne plynulý a krásny. Ťažko to opísať slovami. Keď som sa dostával zo zemského tieňa, bol obzor iný. Mal jasne oranžový pás, ktorý potom prechádzal opäť v modrú farbu a znovu vo farbu úplne čiernu.“
Dramatický návrat
Jurij Gagarin nemal žiadne pracovné úlohy. Musel len vyskúšať, či človek vo vesmíre vôbec môže existovať. Pre prvý štart človeka to bolo prirodzené. Po 68 minútach, keď sa Vostok vo veľkej výške približoval k Afrike, sa automaticky zapol program pre riadenie zostupu. Brzdiaci motor horel 40 sekúnd. Od kabíny sa mal oddeliť prístrojový úsek. To sa však nestalo. Obe telesá sa síce odpojili, lenže zostali ďalej previazané elektrickým káblom. Kabína začala rotovať.
Už nepotrebný modul by mohol destabilizovať kabínu, takže do hustých vrstiev atmosféry by nezamierila svojím hrubým ochranným krytom, ale niektorou menej chránenou časťou. Gagarin o tom referoval kontaktným staniciam. Hoci vedel, že mu hrozí smrť, zostal pokojný. V tej chvíli mu nikto nemohol pomôcť. Keď sa kabína ocitla na okraji atmosféry, prvé plamene atmosférickej plazmy kábel našťastie spálili. „Rozdelenie sa uskutočnilo až o 10. hodine a 35. minúte a nie o 10. hodine a 25. minúte, ako som čakal, teda približne 10 minút po skončení činnosti brzdiaceho motora,“ neskôr priznal Gagarin.
Pretrhnutie kábla vymrštilo guľu kabíny a dodalo jej rastúcu rotáciu. Kozmonaut takmer stratil vedomie. Našťastie rotácia pozvoľna ustala a kabína letela po plánovanej návratovej dráhe. Obklopila ju horúca plazma a zahriala až do dvetisíc stupňov Celzia. Vo veľkej výške nad Zemou sa otvoril najprv vyťahovací padák, nasledoval brzdiaci padák a nakoniec hlavný padák.
Konštruktéri vo svojich výpočtoch nedokázali kabínu viac zabrzdiť. Preto rozhodli, že vo výške sedem kilometrov sa kozmonaut aj s kreslom musia katapultovať. Tak sa aj stalo a Jurij Gagarin pristál padákom neďaleko kabíny v sovietskej Saratovskej oblasti.
Vojaci odviezli Gagarina, mimoriadne povýšeného na majora, do blízkeho mesta Engels. Odtiaľ letel do Kujbyševa (dnes opäť Samara). Prvýkrát ho predbežne prezrel lekár Vitalij Volovič. Nebol spokojný. Áno, fyzicky kozmonaut obstál, no duševne ho táto cesta vykoľajila. Vôbec nebol schopný určiť deň a mesiac, zato neustále hovoril o manželke a dcérach. Bol priestorovo dezorientovaný, v hlbokej depresii, smutný a mlčanlivý. Tento stav trval asi týždeň.
Gagarin – vyslanec obyčajných ľudí
Po svojom návrate Jurij Gagarin rýchlo stúpal po rebríčku funkcií a hodností. Už 23. mája 1961 ho menovali veliteľom oddielu kozmonautov. Vďaka svojmu osobnému šarmu sa zakrátko stal miláčikom celého sveta. Úsmevom, nenútenosťou a prirodzenou inteligenciou si získal srdcia všetkých ľudí, stal sa najlepším veľvyslancom Sovietskeho zväzu.
Okrem toho pozvoľna preberal funkciu – dnes by sme povedali – ombudsmana. Na adresu „Gagarin, Moskva“ alebo „Gagarin, Hviezdne mestečko“ prichádzali tisíce prosieb a žiadostí o pomoc. Za sedem rokov asi milión. Ľudia sa sťažovali na malý vlhký byt, na byrokraciu, na zlé zaobchádzanie pre židovský pôvod, na šéfov, na všetko, čo im prekážalo. Na tieto listy odpovedalo niekoľko úradníkov vrátane príslušníkov tajnej polície KGB.
Tam, kde to bolo potrebné a možné, zasahoval sám Gagarin. Obsahom listov dosť trpel, pretože mu naliehavo pripomínali skutočný život prostých ľudí. „Jeho osobnosť sa začala štiepiť,“ spomínal profesor Sergej Belocerkevskij, ktorý spoznal prvého kozmonauta ako študenta. „Na jednej strane bol vítaným hosťom panovníkov, prezidentov, dokonca aj britskej kráľovnej, na druhej strane nikdy nestratil blízky vzťah k obyčajným ľuďom. Myslím si, že si začal všímať strádanie a bezmocnosť nižších tried a skazenosť horných vrstiev spoločnosti.“
„Jurij Gagarin nás všetkých pozval do vesmíru.“
Neil Armstrong
Hoci prvý kozmonaut stále túžil po tom, aby sa vrátil do vesmíru, nadmiera spoločenských povinností ho odvádzala od výcviku. Na jar 1963 Gagarin spolu s ďalšími kozmonautmi začal študovať na Žukovovej vojenskej leteckej akadémii. Vytvorili tam pre nich špecializáciu pilot – inžinier – kozmonaut.
V decembri 1963 sa plukovník Gagarin stal zástupcom náčelníka Strediska pre prípravu kozmonautov vo Hviezdnom mestečku. Pracovalo tam už okolo 300 ľudí. Gagarin sa chcel vrátiť do vesmíru. Preto od roku 1963 opäť trénoval. Nakoniec dosiahol to, že ho zaradili do prvého letu novej lode Sojuz ako náhradníka. Pilotovať mal Vladimir Komarov. „Všetci sme však vedeli, že Gagarin už do vesmíru nikdy nepoletí,“ potvrdzoval mi niekoľkokrát Golovanov, ktorý sa s ním spriatelil. „Bol prvý, bol to náš najväčší kozmický hrdina.“ Komarov však pri návrate z vesmíru zahynul, jeho smrť Gagarina hlboko zasiahla.
V polovici februára 1968 obhájil inžiniersky diplom. Jeho povýšenie na generála a vymenovanie za náčelníka Strediska pre prípravu kozmonautov úradníci na ministerstve obrany odložili na deň siedmeho výročia jeho letu, na 12. apríla.
V stredu 27. marca 1968 sa Gagarin s inštruktorom a skúseným vojnovým pilotom plukovníkom Vladimirom Sergejevičom Serjoginom vypravili na bežný cvičný let. Ako obvykle obaja štartovali z letiska Čkalovskoje. Štartovali na starom dvojmiestnom MiG-15 československej výroby. Počasie bolo horšie, než predpovedali meteorológovia. Preto sa Serjogin rozhodol skrátiť let na minimum.
Po dvanástich minútach Gagarin oznámil, že sa vracajú. Tridsať sekúnd nato ich stroj zmizol z obrazovky radaru. Až večer záchranné helikoptéry našli trosky lietadla 65 kilometrov od letiska neďaleko osady Novoselovo. Jurija Alexejeviča Gagarina pochovali s poctami hrdinu na Červenom námestí v Moskve. Zomrel mladý vo veku 34 rokov.
V roku 1989 sa túto tragickú nehodu pokúsila prešetriť nová komisia, v ktorej boli kozmonauti German Titov a Alexej Leonov, známy aerodynamik generál profesor Sergej Belocerkevskij a ďalší odborníci. Dospeli k záveru, že počas cvičného letu bola porušená celá rada pravidiel, havária prišla náhle a nepredvídane, pričom do poslednej sekundy sa ju posádka snažila odvrátiť. Sám Belocerkevskij sa priklonil k verzii o vplyve neznámej nadzvukovej stíhačky. MiG-15 sa mohol dostať do jej veternej stopy, čo by ho následne zmietlo.
Gagarinova sláva však už nezapadla. Ani Američania Gagarinov štart nikdy nespochybňovali. Význam jeho prvenstva najlepšie vystihol asi Neil Armstrong, prvý muž, ktorý stál na Mesiaci. O viac ako desať rokov neskôr napísal do pamätnej knihy Hviezdneho mestečka: „Jurij Gagarin nás všetkých pozval do vesmíru.“
Syn ruskej dediny
Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v Gžatsku, v Smolenskej oblasti, asi 200 kilometrov západne od Moskvy v rodine prostých kolchozníkov. Žil s rodičmi a súrodencami v zapadnutej dedinke Klušino. Počas vojny tento kraj okupovali Nemci, obyvateľov vyhnali z ich domov. Tí, aby prežili, si museli vykopať zemľanky. V šestnástich rokoch nastúpil na učilište neďaleko Moskvy, kde sa vyučil za zlievača. Neskôr začal študovať zlievarenstvo na priemyslovke v Saratove. Tiež sa prihlásil do miestneho aeroklubu.
Po maturite zamieril do leteckého učilišťa v Orenburgu. Tu našiel cieľ svojho života, chcel sa stať leteckým stíhačom. Na tanečnej zábave sa zoznámil s Valentinou Gorjačevovou, o rok mladšou študentkou zdravotnej školy. Učilište absolvoval s vyznamenaním a potom sa s Vaľou oženil. Zatiaľ čo on v novembri 1957 nastúpil k leteckému pluku na základni neďaleko Murmanska, novomanželka zostala doma v Orenburgu a dokončovala si školu.
