|
FOTO - ARCHÍV |
é sú mu blízke. Revolúcia, občianska vojna, gulagy. Víchrica zla postretla aj hlavného hrdinu, ktorý má hlboké autobiografické črty. Autor knihy Boris Pasternak zomrel 30. mája 1960 - odvtedy uplynulo 45 rokov.
Pasternak sa narodil 10. februára roku 1890 v Moskve v umeleckej rodine. Jeho otec bol výtvarník a matka klaviristka. Zažil šťastné detstvo, rodina sa stretávala s osobnosťami, ako boli Rilke či Skrjabin. U neho Pasternak študoval kompozíciu, potom v Moskve a Marburgu filozofiu. Rozhodol sa venovať poézii a prvé verše vydal už v roku 1913.
Charakterom svojej osobnosti bol založený vyložene poeticky. Z umeleckých smerov je mu najbližší futurizmus, tvoril akýsi protiklad k exaltovanému futurizmu Majakovského. V mladosti sa veľmi zblížil s Marinou Cvetajevovou, charakter ich tvorby nám dnes pomáhajú pochopiť ich listy z dvadsiatych rokov.
Pasternak o tom hovorí: "Prežili sme tak veľa spoločného, radostného, menlivého i tragického, zakaždým neočakávaného a zakaždým obojstranne rozširujúceho náš obzor." Osud sa s oboma kruto zahral, hoci oni túžili len žiť, hľadať a tvoriť. Podľa Cvetajevovej bola Pasternakova lyrika "len druhým narodením" a jeho tvorba je "o zázračnosti bytia".
Revolúciu spočiatku Pasternak obdivoval, pokladal ju za "historický zázrak", ako hovorí jeho hrdina Jurij Živago. Sklamanie z toho, čo revolúcia urobila a kam až Rusko zašlo v občianskej vojne a gulagoch, prišlo postupne, a o to bolo bolestnejšie a vytváralo pocit väčšej beznádeje. Román mnohí pokladajú za ľúbostný, lebo práve tragická láska Lary a Jurija, ktorá v nemilosrdnom svete nemá šancu, je pre protagonistov tým, čo dáva silu žiť vo svete, kde sa vlastne žiť ani nedá.
Pasternak koncipoval román ako obhajobu kultúry života, lásky, ale aj práva na osobnú slobodu. Knihu dokončil v roku 1955 a je samozrejmé, že v Sovietskom zväze nemohla vyjsť, hoci Stalin bol už mŕtvy. Pasternak riskoval život a knihu vydal v Taliansku u ľavicového vydavateľa. Aféra bola obrovská, aj keď kniha hneď západný svet neoslovila. Bola príliš ruská, poetická.
Svet prijal až neskorší film, ktorý je, žiaľ, viac romantický a neprenikol do tragickej skutočnosti. Omar Sharif nie je Pasternak a ani filozof Dmitrij Samarin, ktorý bol predlohou pre Jurija Živaga. Je rojko a naivný hrdina. Gulagy a vojna vo filme nemôžu ukázať špinu komunizmu a najhlbšie ponižovanie človeka. Svet by nepochopil, že "ruskych mnogo" a život jedného intelektuála - no Bože - je absolútna nula.
Pasternak spoznal osudovú lásku v druhej svetovej vojne - dvakrát vydatá Oľga Ivinská je Lara v Živagovi. Stalinova perfídnosť je v tom, že v gulagu neskončil Pasternak, ale ona. Zlomiť človeka sa dá aj takto. Po vojne mohol Pasternak prekladať - Shakespeara a klasikov. Prežíval vďaka tomu, že sa ponoril do práce.
Odvaha vydať Živaga a kniha samotná urobili Pasternaka známym po celom svete. Za celoživotnú tvorbu ho navrhli v roku 1958 na Nobelovu cenu. Jeho dielom bol nadšený aj Albert Camus. A peklo začalo znovu - v miernejšej podobe - gulagom mu sovieti nehrozili, ale dozvedel sa, že ak cenu prevezme, nemá sa čo vracať domov. Pasternak, ako Rus v celej svojej tvorbe i osobnej zložitosti a rozpornosti, sa ocenenia vzdal. Vedel žiť len tam, kde mu spôsobovali utrpenie jeho umeleckí kolegovia. Kritika za Živaga, i za cenu, prišla od najväčších národných umelcov, mimochodom aj československých.
Pasternak zomrel v roku 1960 v ústraní. Východný blok jeho smrť takmer nekomentoval. Živago vyšiel v Rusku až v roku 1988. V Československu vyšiel v roku 1969 a mal obrovský ohlas.
Osud ruskej umeleckej bohémy, ktorá sa zrodila na počiatku dvadsiateho storočia, je tragický. Samovraždy Jesenina či Majakovského a ponižovanie boli dôkazom. Vymývanie mozgov, ktoré prináša každá totalita, prežili len tí, ktorí verili v kultúru a lásku ako zmysel života. Taký bol Pasternak.
