síce žil celý život na vidieku, ale nebol obyčajným vidiečanom a dotiahol to na člena ÚV KSSZ a nositeľa niekoľkých cien. Najvyššou bola Nobelova. Michail Alexandrovič Šolochov sa narodil pred 100 rokmi - 24. apríla 1905.
Pochádzal z osady Kružilino-Viošenskaja v donskej oblasti. Jeho otec bol Rus - patril do strednej triedy, a matka Ukrajinka bola zo sedliackej rodiny. Šolochov dokonca začal študovať na gymnáziu. Všetko zmenila občianska vojna v rokoch 1918-20, ktorá aj do hornodonského regiónu mala priniesť nový sovietsky poriadok.
Šolochov vstúpil do Červenej armády s mladíckym nadšením. Nadchli ho nové idey a zúčastnil sa na potláčaní protiboľševických povstaní, ktoré na Done bránili súkromné majetky. Boľševikom sa podarilo zvíťaziť a nastoliť komunistickú diktatúru. Zážitky z mladosti ovplyvnili veľmi silno celú spisovateľovu tvorbu.
V roku 1932 vstúpil Šolochov do komunistickej strany a odvtedy sa datuje jeho spisovateľský, ale i politický vzostup medzi sovietsku "verchušku". V roku 1937 bol zvolený do sovietskeho parlamentu - Najvyššieho sovietu.
Keď si dovolil napísať Stalinovi o brutalite na vidieku, o týraní farmárov a masovom zatýkaní, začalo sa proti nemu vyšetrovanie a hrozil mu trest za vlastizradu. Nevysvetliteľné je, že sa stal pravý opak - povýšili ho a stal sa vedúcou osobnosťou v umení. Je pravdepodobné, že ho zachránila jeho tvorba, ktorú Stalin držal pod kontrolou. Patetizmus Šolochovových diel a určitá mravná čistota jeho postáv jednoznačne vyhovovali diktátorovej predstave o ideále "sovietskeho človeka".
Šolochov veril v historickú nevyhnutnosť zmeny. Jeho Donské poviedky, Azúrová step a najväčšie dielo Tichý Don, ktoré začal písať už ako dvadsaťročný - diela o nemilosrdnosti triedneho boja, silne exaltovanej nenávisti, vášni vo vzťahu muža a ženy, ale i s nádhernými opismi prírody a napísané s dokonalou znalosťou pomerov - predstihli všetku vtedy v Rusku písanú literatúru a priniesli autorovi spoločenskú slávu. Jednotlivec, aj keď strašne trpiaci, je pre autora len súčasťou revolučnej masy a tá je určujúca. Rozbíjanie rodín, ničenie prírody, vraždy a ponižovanie majú svoje historické ospravedlnenie. Podľa Šolochova je to daň, ktorá sa musí zaplatiť v mene ideálu.
V dvojdielnej Rozoranej celine sa Šolochov venuje najtragickejšiemu obdobiu, ktoré vidiek v Rusku a na Ukrajine zažil. Kolektivizácia - vznik sovietskych kolchozov na príkaz zhora, ktoré boli absolútne cudzie dedinskému naturelu - zanechala milióny mŕtvych, milióny utýraných duší a v ľuďoch obrovskú nenávisť. Na druhej strane ich tak vyčerpala, že sa z nich stali poslušné ovce v kolektívnom košiari. Knihe dominuje Šolochovov pohľad na potrebu kolektivizácie a jeho viera v jej prospešnosť. Za toto dielo dostal v roku 1960 Leninovu cenu.
Nobelovu cenu mu udelili v roku 1965. Zásluhu na tom mali najmä francúzski ľavicoví intelektuáli na čele s J. P. Sartrom, ktorí boli presvedčení, že nová spoločnosť vyžaduje obete a že diktatúra J. V. Stalina je nesmierne krutá, ale ospravedlniteľná v mene novej spoločnosti, ktorá bude určite lepšia ako zahnívajúci kapitalizmus.
Všetky Šolochovove významné diela boli sfilmované a v "ost-bloku" sa stali povinnou literatúrou. Spisovateľ nikdy nezmenil svoj názor na diktatúru proletariátu a svoju vieru v novú spoločnosť. Ako významná osobnosť sprevádzal Nikitu Sergejeviča Chruščova na jeho politickej misii zmierenia v Európe i v Spojených štátoch amerických.
Zomrel v roku 1984 v rodnej osade. Po jeho smrti sa, najmä s prispením Solženicyna - úhlavného odporcu všetkého, čo sa udialo v Rusku od revolúcie - začalo kritické prehodnocovanie "sovietskej literatúry". Solženicyn Šolochova obvinil z krádeže najdôležitejšieho diela - tvrdiac, že jeho ostatné knihy takú literárnu úroveň nedosiahli. Spory o autorstvo sa vždy tiahli dejinami a taký osud postihol aj Šolochovove diela.
