Rokovacia miestnosť izraelského Knessetu aj galéria pre návštevníkov boli plné. Po Jeruzaleme sa šírilo, že premiér David Ben Gurion má vystúpiť so zásadným prejavom. Dňa 23. mája 1960 o štvrtej popoludní oznámil: Máme Adolfa Eichmanna a postavíme ho pred súd. Nastalo ticho a potom frenetický potlesk. Eichmann - jeden z hlavných vykonávateľov "konečného riešenia židovskej otázky" bol v tom čase už na pôde Izraela. Hľadali ho 15 rokov, zatkli za 10 minút a dva roky po zatknutí ho obesili. Bol a je to jediný rozsudok smrti v dejinách justície štátu Izrael. Oznámenie o chytení muža, ktorý bol stelesnením toho, čo Hannah Arendtová nazvala banalitou zla, prišlo pred 45 rokmi.
Po Eichmannovi a jemu podobných išli židia od konca vojny. Vytvorili špeciálnu jednotku Nokmim - pomstitelia. Chodili po Európe a mstili sa. Koalícii totiž zdupkalo príliš veľa nacistov, Rusi ich dokonca úplne vedome prepúšťali.
Potom prišla izraelská vojna za nezávislosť a schopných mužov potrebovali na ochranu živých. Tresty za šesť miliónov mŕtvych museli počkať.
Mnohí nacisti tak mohli utiecť do Južnej Ameriky a tváriť sa ako slušní občania. V Buenos Aires tak žil aj Adolf Eichmann alias Ricardo Klement. Možno by aj zomrel prirodzenou smrťou, keby ho nevedomky nezradil vlastný syn.
Hoci Eichmann žil pod cudzím priezviskom, jeho syn Klaus používal pôvodné. To, že bol synom svojho otca, ukazovali aj jeho názory. Vyhlasoval, že je veľká škoda, že Hitler sa definitívne nevyrovnal so Židmi. Týmto svetonázorom "ohuroval" aj svoju priateľku Sylviu Hermannovú. Netušil, že je židovka a jej otec predtým, ako emigroval z Nemecka, sedel v Dachau a oslepol po bitke od dozorcov.
Sylvia raz Klausa doviedla domov. Rečnil ako zvyčajne a Sylviin otec Lothar si dal dohromady všetky fakty a pochopil. Bol rok 1957.
Hermann napísal list nemeckému prokurátorovi Fritzovi Bauerovi. Bauer bol po tom, čo sa bývalí nacisti pomaly vracali do verejného života, veľmi skeptický k možnosti, že Eichmanna budú súdiť v Nemecku. Kontaktoval teda svojich partnerov v Izraeli. Preverovanie trvalo dlho, lebo izraelská tajná služba Mossad nemala dosť dôkazov a bála sa blamáže.
V roku 1960 šéf Mossadu Isser Harel uveril, že Eichmann bude ich. Pozbieral najlepších izraelských špiónov a začal pripravovať operáciu Attila. Takmer všetci členovia jeho tímu stratili niekoho v koncentráku.
Jedenásteho mája 1960 si ho počkali pred jeho domom na Garibaldiho ulici. Eichmann sa nebránil, dokonca spolupracoval pri prevoze do Izraela. "Už som sa zmieril so svojím osudom," povedal, keď ho agenti Mossadu vtlačili do auta.
Do lietadla spoločnosti El Al ho dostali preoblečeného za stewarda. Bol silne nalíčený a aby bola ilúzia dokonalá, bol v uniforme s malou židovsku hviezdou. Jeho spoločníci predstierali, že mal nehodu a je na liekoch proti bolesti, a tak ho nikto nekontroloval.
Izrael Eichmanna z právneho hľadiska z Argentíny vlastne uniesol. Premiér Ben Gurion sa však rozhodol, že radšej spôsobí diplomatický škandál, ako by stratil Eichmanna. Izrael napokon až do polovice 70. rokov minulého storočia, keď vyšli Harelove memoáre, tvrdil, že Eichmanna chytili židovskí dobrovoľníci.
Agenti, ktorí Eichmanna chytili, neskôr spomínali, že ich fascinovala jeho obyčajnosť a priemernosť. Elie Wiesel napísal, že ho tiež prekvapilo, že táto ohava nevyzerala ako z Picassových obrazov: že nemala štyri uši, dvoje ústa a tri nosy.
Bezprecedentný súdny proces s Eichmannom sa začal 11. februára 1961. Eichmann dostal advokáta z Nemecka. Celý čas sedel za nepriestrelným sklom, aby sa nestal obeťou pomsty. Dostal povraz, milosť mu zamietli. Bránil sa tým, že proti Židom nič nemal, len vykonával príkazy.
V noci na 1. júna 1962 rozsudok smrti vykonal jemenský žid Šalom Nagar. Väzenská správa rozhodla, že katom nemôže byť nikto z Európy, aby sa vylúčili osobné motívy. Eichmanna spálili v špeciálne vyrobenej peci. Jeho prach rozprášili v mori, aby na jeho hrobe nikto nemohol plakať a nestretávali sa pri ňom neonacisti.
