Podozrivý bol každý, kto mal okuliare alebo vedel cudzí jazyk. Sex bol zakázaný a manželia si nemohli povedať viac ako pár viet. Ak sa rozprávali dlhšie, znamenalo to, že sa hádajú a za hádku bol trest smrti. Ľudia nesmeli mať bicykle ani autá. Prváci udávali rodičov svojich spolužiakov, tretiaci pokojne obesili svojho učiteľa. Dôstojníkov vyhnali na mínové polia, mrzákov nechávali vyhladovať.
Trvalo to necelé štyri roky a zomrelo pri tom viac ako milión Kambodžanov. Mala to byť napodobenina Maovej kultúrnej revolúcie: ale v zrýchlenom tempe. Z predstáv o idylickom, čistom živote na vidieku sa vyvinul hladomor. Všetko to riadil muž, ktorý vraj bol rovnako jemný ako krutý. Hovoril si Pol Pot - brat číslo jeden a spôsobil jednu z najväčších genocíd minulého storočia. Dlho sa nevedelo, kedy sa narodil. Až niekoľko rokov pred smrťou priznal, že to bolo 19. mája 1925. Včera odvtedy uplynulo 80 rokov.
O Salothovi Sarovi - to je jeho pravé meno - nikto nepredpokladal, že sa jedného dňa stane fanatickým komunistom. Jeho rodičia sa aj napriek francúzskej okupácii nemali zle a on nikdy nemusel manuálne pracovať. Dostal dobré vzdelanie - najprv budhistické (uvažoval dokonca, že sa stane mníchom), potom katolícke. Jeho otec mal dobré vzťahy s Francúzmi, a tak Saloth Sar dostal štipendium a v roku 1949 odcestoval do Paríža študovať elektrotechniku.
Nikdy nedoštudoval. Dal sa zlákať povaľačmi z Latinskej štvrte a jeho bohom sa stal Jean-Paul Sartre. Mal s ním veľa spoločného: obaja boli synčekmi z dobrých rodín, ktorí robotnícku triedu videli akurát z auta. Keďže žili z kapitálu alebo si neustále požičiavali, mali čas vymýšľať šialené teórie o nutnom násilí. Sartre ich len hlásal, Pol Pot ich zavádzal do praxe.
Keď mu zobrali štipendium pre zlé výsledky, vrátil sa domov. To už bola Kambodža nezávislá. Stal sa členom podzemnej komunistickej strany (organizácia bola známejšia pod menom Červení Khméri) a v roku 1962 to dotiahol až na generálneho tajomníka.
O rok neskôr sa spolu s najvernejšími uchýlil do džungle na severe krajiny. V tejto oblasti žili ľudia, ktorí boli podľa Pol Pota pravými Khmérmi (Khméri tvoria 95 percent kambodžskej populácie). Neuznávali peniaze, praktikovali výmenný obchod a nezasiahol ich budhizmus. O pár rokov neskôr sa bude snažiť zaviesť tento životný štýl do celej krajiny.
Pol Potova veľká chvíľa prišla v roku 1970. Vtedy kráľa zvrhol proamerický šéf jeho ochranky Lol Nol. Kráľ začal podporovať Pol Pota. Keď do krajiny vtrhli americké jednotky, aby zničili základne Vietkongu, ľudia sa obrátili proti Lol Nolovi, čo nahrávalo Pol Potovi. V roku 1973 sa skončila vojna vo Vietname a z Kambodže sa stiahli komunistickí vojaci. Červení Khméri bojovali ďalej.
Sedemnásteho apríla 1975 dobyli hlavné mesto Phnom Penh, Lol Nol utiekol do Ameriky. A potom sa to začalo. Pol Pot sa stal premiérom a rozhodol, že ľudí vysťahuje z miest na vidiek. Z Phnom Penhu obyvatelia utekali v papučiach, sestričky z nemocníc tlačili lôžka s chorými, bolo vidno muža, čo na chrbte niesol syna s amputovanými nohami. Masakry, hladomory, ľudové súdy pohltili viac ako milión ľudí.
V roku 1978 napochodovali do Kambodže Vietnamci a zostavili bábkovú vládu. Pol Pot utiekol do džungle. Pomaly sa začalo odhaľovať, čo spôsobil. Keď svet v polovici 80. rokov videl slávny americký film Vražedné polia, bol zhrozený. Na kambodžských poliach "rástli" kosti a lebky obetí Pol Potovho fanatizmu. Začalo sa diskutovať o tom, prečo sa proti Pol Potovi nič nepodniklo, aj o tom, že ho z rôznych dôvodov podporovali Američania, Číňania aj Thajčania.
Hoci Červení Khméri spolu s kráľom Sihanukom a nacionalistami vytvorili s podporu OSN protivietmanskú opozíciu a Vietnamcov z krajiny v roku 1989 vyhnali, Pol Pot pôsobil už skôr v úzadí. Odmietal mierové rozhovory, robil školenia pre mladých bojovníkov a ideologické semináre.
Po obnovení monarchie v roku 1993 sa Khméri začali utápať vo vnútorných rozporoch. Nesúhlasili so vstupom do vlády národnej jednoty. Pol Pot ešte stihol zlikvidovať niekoľkých svojich nepriateľov, ale v roku 1997 ho za záhadných okolností vlastní ľudia odsúdili za zradu hnutia na doživotné domáce väzenie.
Tam aj v apríli 1998 zomrel. Podľa jednej verzie dostal infarkt, podľa inej ho zabili jeho strážcovia a hovorilo sa aj o samovražde. Jeho telo spálili na hŕbe odpadkov a starých pneumatík.
