Bojoval proti Rusku aj Nemecku. Chcel samostatnosť pre Poľsko. V poľských dejinách 20. storočia neexistuje postava, o ktorej s väčšou istotou možno povedať, že sa zaslúžila o obnovenie poľského štátu v roku 1918. Aj on má však veľa kritikov. Keď prevzal moc, vládol v podstate ako diktátor. Maršal Józef Piłsudski zomrel pred 70 rokmi.
Józef Piłsudski sa narodil 5. decembra 1867 v obci Zułów na území dnešnej Litvy. Keď mal 20 rokov, ruské úrady ho deportovali na Sibír. Strávil tam päť rokov. Bol to trest za spoluprácu s ruskými revolucionármi, ktorí plánovali atentát na cára Alexandra III.
Po návrate zo Sibíri začal pracovať pre Poľskú socialistickú stranu a zakrátko sa stal jej neformálnym predákom. Do roku 1900 redigoval jej časopis Robotník. V tomto období sa jedným z hlavných programových bodov strany stala nezávislosť Poľska, ktorého územie bolo od konca 18. storočia podelené medzi Prusko, Rusko a Rakúsko.
V roku 1900 Piłsudského zase uväznili Rusi. Podarilo sa mu však utiecť do Haliča, do rakúsko-uhorského tábora. Tam začal pripravovať vojakov pre budúcu poľskú armádu. V roku 1912 ho poľské politické zoskupenia vymenovali za hlavného veliteľa poľského vojska.
Hlavným Piłsudského nepriateľom bolo Rusko. V 1. svetovej vojne proti nemu bojoval na strane Rakúsko-Uhorska. Velil vtedy Poľským légiám a založil Poľskú vojenskú organizáciu, ktorá mala predovšetkým spravodajské a diverzné účely. Členovia týchto zoskupení tvorili v období medzivojnového Poľska vplyvné politické zoskupenie. Nazývali ich piłsudčíkmi. Bezvýhradne ho poslúchali.
Koncom vojny začal Piłsudski bojovať aj proti Nemecku. Preto ho zatvorili v Magdeburgu.
Medzi Poliakmi rástla jeho autorita. Ľudia ho vnímali ako človeka, ktorý bojuje proti všetkým okupantom. Jeho príchod do Varšavy sa stal 10. novembra 1918 signálom pre odzbrojovanie nemeckých vojsk. O deň neskôr vyhlásili nezávislosť Poľska. Dnes je to najvýznamnejší poľský sviatok.
Piłsudski sa stal dočasnou hlavou štátu a hlavným veliteľom vojsk. V tomto období bol najdôležitejším poľským politikom, ovplyvňoval zloženie vlád a viedol zahraničnú politiku.
V čase poľsko-sovietskej vojny v auguste 1920 úspešne velil poľskej armáde v bitke pri Varšave. Vojna sa z vojenského hľadiska skončila poľským víťazstvom, bola však politickou porážkou Piłsudského. On totiž chcel, aby vznikla nezávislá Litva, Bielorusko a Ukrajina, ktoré by oddelili Poľsko od Sovietskeho zväzu.
Po neúspechu tohto plánu Piłsudskému okresali právomoci, čo potvrdila aj prvá ústava nezávislého Poľska z roku 1921. Piłsudski nechcel plniť len reprezentačné úlohy, a preto sa v roku 1923 vzdal všetkých štátnych funkcií a odišiel na dovolenku do svojho zámočku v mieste Sulejówek. Nevzdal sa však politiky.
Kritizoval negatíva parlamentnej demokracie, hlavne kroky pravicových a stredových strán. Pripravoval sa na návrat.
Ten prišiel v roku 1926. Piłsudski viedol štátny prevrat. Jeho dôvodom bola "anarchia a zvrhlosti parlamentného systému". Osem rokov po svojom vzniku malo Poľsko 12 vlád.
Odvtedy sa Piłsudski stal viac-menej diktátorom, hoci formálne neprevzal žiadnu funkciu (len v rokoch 1926 - 1928 a pár mesiacov v roku 1930 viedol vládu). Bol zástancom silného štátu, v ktorom sú obmedzené právomoci parlamentu a politických strán. Tieto myšlienky sa premietli do novej ústavy z roku 1935, ktorá zaviedla v Poľsku prezidentský systém.
Piłsudského pohreb bol veľkou spoločenskou udalosťou. Jeho telo uložili do podzemia katedrály na krakovskom Waweli, miesta posledného odpočinku najvýznamnejších Poliakov. Srdce zase do hrobky matky na cintoríne Rossa vo Vilniuse.
V období komunizmu predstavovali Piłsudského hlavne v negatívnom svetle. Po roku 1989 po ňom vo väčšine poľských miest pomenovali ulice a školy a postavili mu pomníky.
"V moderných dejinách Poľska niet človeka, ktorého by bolo možné porovnávať s Piłsudským," napísal známy anglický historik Norman Davies. Zároveň tvrdil, že "mal vo veľkej miere všetky chyby politika: bol tvrdošijný, opovážlivý, neohrabaný, ľstivý, detinský, málovravný a nepredvídateľný".
