najviac ľudí na svete a za 24 hodín prepraví v priemere 9 miliónov osôb. Za rok sú to neuveriteľné tri miliardy. Otvorili ho 15. mája 1935 - pred 70 rokmi.
Už večer pred otvorením sa ľudia zhromaždili pri vchodoch do prvých staníc. Tisícky nadšencov chceli byť prvými pasažiermi moskovského metra v histórii. Presne o 7. hodine 15. mája sa davy nahrnuli do podzemných palácov. Tak totiž skutočne vyzerali prvé stanice, na 11,6 kilometra ich bolo 13.
Ľudia sa nadšene vozili novotou voniacimi vagónmi a skúšali, ako funguje "technický zázrak" - eskalátory sovietskej výroby E-1 a N-30. Metro, aspoň jeho prvá stanica, sa skutočne podarila.
Úvahy o tom, že s dopravou v rýchle sa rozširujúcom meste, treba niečo urobiť, sa datujú do roku 1901. V roku 1872 zaviedli koňku a začiatkom 20. storočia prvé električky. Nestačilo to. Americká stavebná firma vtedy uštipačne pripomenula, že londýnska podzemná dráha práve slávi štyridsiate narodeniny, kým Moskva zostáva rajom chodcov, a ponúkla výstavbu podzemky.
Moskovskí mestskí poslanci boli iného názoru. "Nie sme žiadni krtkovia, aby sme liezli pod zem," vyhlásil člen Dumy Kurilov a projekt zastavili.
Po zahraničných sa pokúsili o šťastie domáci špecialisti. Už v roku 1902 sa zrodila idea slávnej kruhovej línie, ktorá spája do okrajových štvrtí vedúce línie priame. "Kolcevaja" je dnes preslávená hlavne medzi opilcami a bezdomovcami, ktorí nemusia strážiť, kedy vlak príde na konečnú. V roku 1902 i 1912 však pokusy presadiť revolučnú stavbu skrachovali a bezdomovci si museli počkať ešte 20 rokov.
Až v rámci nadšenia mladého sovietskeho štátu sa v roku 1931 začína kopať, ryť a prebíjať. Do Moskvy zvážali baníkov z Donbasu, betonárov z Dneprostroja, komsomolcov z celej krajiny. Všetci boli nadopovaní propagandou a heslami o víťazstve ľudu nad prírodou i kapitalizmom. Pracovali v šialenom tempe.
Metro malo byť aj demonštráciou bohatstva prvého socialistického štátu. Málokto by si mohol dovoliť obkladať stanice tonami drahého mramoru a obrovské nástenné výjavy vykladať polodrahokamami. Dvadsať druhov mramoru (na prvej stanici sa spotrebovalo 21-tisíc štvorcových metrov) privážali z Uralu, Altaja, strednej Ázie, Kaukazu i Ukrajiny. Až v 50. rokoch Chruščov urobil z mnohých staníc úbohé garáže pre úbohých občanov.
Od roku 1931 sa práce nikdy nezastavili, a to ani v období 2. svetovej vojny, keď metro slúžilo ako bombový úkryt pre skoro pol milióna ľudí a tajná skrýša pre všetky veliace štáby. Svoj kabinet mal na stanici Kirovskaja i sám Stalin.
16. októbra 1941 zostalo metro prvý raz uzavreté. V noci rozobrali zariadenie, zlikvidovali tajné bunkre a celý systém komunikácií pripravili na zaplavenie. Ak Stalin niekedy prijal rozumné rozhodnutie, bolo to práve vtedy. Na zdesenie všetkých sa rozhodol zostať v meste, ku ktorému sa blížili nemecké vojská. Príkaz o zaplavenie metra zrušili na poslednú chvíľu.
Moskva by dnes už bez podzemnej dráhy nemohla existovať. I tak je 260 kilometrov koľajníc spájajúcich 157 staníc málo. Kto nezažil moskovské metro v špičke, netuší, čo je to tlačenica. Občas sa pasažier neriadi ani tak želaním, kam ísť, ako zotrvačnosťou davu, ktorý ho nesie neznámo kam.
Stratu orientácie spôsobuje i časté premenovávanie staníc. Metro sa stalo obeťou politiky i meniaceho sa vkusu mocných. Posledná stanica, ktorú úplne nezmyselne vedenie Moskvy premenovalo, nesie od 9. mája tohto roka názov Partyzanskaja na počesť 60. výročia víťazstva nad fašizmom. I keď sa pred tým od roku 1944 volala úplne nevinne Ismailovskij park.
Také, ktoré niesli mená rôznych vodcov, postihlo prelepovanie názvov hneď niekoľkokrát. Moskva dnes už nemá stanicu Stalinov závod, Kalininskú či Sverdlova. Zato sa vytrvalo drží Knižnica V. I. Lenina, ale v rámci internacionalizácie sa objavila aj stanica Moskva-city.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
