"Krátko po Hitchcockovej smrti, 2. mája 1980, sa v malom kostole na Boulvard Santa Monica v Beverly Hills konala zádušná omša. Rakva tam nebola, odviezli ju nevedno kam. Hostí zvolali telegraficky, pri vchode si ich zapisovali a preverovali členovia bezpečnostnej služby spoločnosti Universal. Policajti vyzývali zvedavcov, aby pokračovali v chôdzi. Bol to pohreb plachého človeka, ktorý teraz sám plašil ľudí a vyhýbal sa reklame, lebo už nemohla poslúžiť jeho práci: bol to pohreb človeka, ktorý sa už od veku dospievania učil ovládať situáciu," napísal francúzsky režisér Francois Truffaut. Alfred Hitchcock zomrel 28. apríla 1980 - pred 25 rokmi.
Truffaut Hitchcocka obdivoval, začiatkom šesťdesiatych rokov s ním týždeň viedol rozhovorové maratóny, spísal ich a vzišla z toho kniha, ktorá je nielen pútavým a zábavným čítaním, ale aj nenahraditeľnou učebnicou filmového umenia, najmä scenáristiky a réžie.
V tom čase bol Hitchcock na svojom filmárskom vrchole, mal za sebou úspešné nemé filmy z rodného Anglicka a zvukové z Hollywoodu - Psycho, Vertigo, Okno do dvora, Na sever Severozápadnou linkou... Bol aj na vrchole popularity, len kritici a filmoví vedci ho nebrali vážne.
Verejne ho obdivovali iba niektorí režiséri, okrem Truffauta napríklad aj Jean-Luc Godard. Kým sa nepustili do aktívnej rehabilitácie - písaním článkov a vydávaním kníh, Hitchcock bol dlho zaradený medzi tvorcov lacnej masovej zábavy.
Za nie veľmi slávne renomé si mohol tak trochu aj sám: novinárom málokedy odpovedal vážne, bol pred nimi cynický a pri propagácii svojich filmov rád zvýrazňoval morbídne detaily. Keďže vedel, čo pritiahne publikum.
Hitchcock patril medzi tých, ktorí sú iní, ako sa javia. Ľudia by sa mohli staviť, že je chladnou, sebaistou a arogantnou osobou, no a on bol plachý, citlivý a ustavične ničený strachom.
Strach bol najsilnejšou emóciou, ktorú si pamätal a priniesol z detstva. Z detských hier alebo zo stredoškolského katolíckeho internátu sv. Ignácia, v ktorom učitelia žiakov fyzicky trestali.
K tomu sa pripojil aj nepríjemný zážitok s policajtmi. Otec ho poslal aj s nejakým listom na komisariát. Alfred mal vtedy štyri roky, čo bolo v liste, netušil. Keď si ho prečítal policajt, zavrel dieťa na niekoľko minút do cely a povedal: "Tak toto sa stane zlým chlapcom."
Prirodzene, že svoje zážitky preniesol do svojich filmov, často aj čisto intuitívne. Vo väčšine z nich rozvíjal tému ohrozeného človeka, človeka v nebezpečenstve, ktorý pritom nič neurobil - je nevinný, možno len mal trochu nečisté myšlienky a zámery.
V každej sekunde príbehu sa pritom snažil utvárať a udržiavať napätie. Kládol ho oveľa vyššie ako prekvapenie - to totiž trvá len niekoľko sekúnd. Aby napätie dosiahol, robil z diváka priameho účastníka, toho, kto vie o niečo viac (a o čosi skôr) ako samotní hrdinovia. Jeho filmové scény boli preto nabité emóciami - divák si totiž pri nich niečo želal, chcel, aby dobre dopadli.
Napätie a strach však Hitchcock nepoužíval samoúčelne. Volil ich, lebo dramatizovali a tým zvýrazňovali vážnosť tém, o ktorých nakrúcal. Spoza pôsobivého šatu jeho filmov vykúkala morálna dilema, boj so zlom v rôznych podobách, úvahy o neistotách, slabostiach.
Hitchcock hýril nápadmi, najmä vizuálnymi. Veľa ich ani nestihol využiť, lebo ich nemal na čo napasovať. Bol režisérom, ktorý by pokojne vystačil bez zvuku. Ako málokto vedel využiť možnosti filmu, jeho podstatu. Obraz mal premyslený tak, že vypovedal hneď niekoľko vecí naraz, dialóg použil len vtedy, keď bol nevyhnutný a dôležitú informáciu by sa inak odovzdať nedalo.
V polovici šesťdesiatych rokov už otázka, či brať Hitchcocka vážne, prestávala mať zmysel. Ale keď už bol konečne všeobecne uznávaným, musel riešiť iné starosti. Prišiel o svojho kameramana Roberta Burksa, vedenie jeho filmového štúdia odstrčilo Bernarda Hermanna, ktorému zveroval skomponovanie hudby. Posledné filmy sa komerčne veľmi nevyplatili, a čo bolo najhoršie, s filmom skončili jeho obľúbené herecké hviezdy: Grace Kellyová, Cary Grant, James Stewart.
Koncom sedemdesiatych rokov ešte zúfalo hľadal námet, s ktorým by mal opäť veľký úspech, chystal sa na svoj 54. film. Pozbieralo sa však niekoľko nepriaznivých podmienok a už ho nikdy nenakrútil. V roku 1978 smutný opustil svoju kanceláriu v štúdiu Universal a v roku 1980 zomrel.
