"Treba mať na pamäti, že už viac nie je možné dobyť Dardanely silou a modernú flotilu by takémuto nebezpečenstvu ani nikto nevystavil," zapísal si Winston Churchill do denníka v roku 1911. Už o štyri roky však pod dojmom úspechov nemeckého delostrelectva pri ťažení Belgickom zmenil názor. Na ministerstve vojny v Londýne inicioval operáciu, ktorá mala zmeniť pomer síl v 1. svetovej vojne. Dvadsiateho piateho apríla 1915, pred 90. rokmi, sa britské jednotky začali vyloďovať na polostrove Gallipoli.
Na konci roku 1914 sa konflikt na západnom fronte premenil na zdĺhavú zákopovú vojnu. Ani jedna strana nebola schopná urobiť rozhodujúci prielom. Mocnosti Dohody sa zamýšľali, ako situáciu zmeniť. Francúzi spočiatku navrhovali operáciu v Grécku. Briti uvažovali skôr o invázii na baltickom pobreží Nemecka. Napokon začiatkom roku 1915 presadil prvý lord admirality Churchill útok na Dardanely.
Turecko bolo podľa Churchilla Achilovou pätou centrálnych mocností. Úspešný útok na prieliv oddeľujúci Európu od Ázie by uvoľnil cestu cez Marmarské more k Istanbulu. Tým by prinútil Nemcov, ktorí už okrem západného frontu bojovali aj na východe s Ruskom, aby poslali časť jednotiek aj na pomoc Turecku. Uľavilo by sa aj Rusom, ktorým robili Turci veľké problémy na kaukazskom bojisku.
Britsko-francúzska flotila začala útok na Dardanely 19. februára. Svojho súpera spojenci podcenili. Čakali, že z opevnení na brehoch, z ktorých mnohé boli ešte zo stredoveku, im veľké nebezpečenstvo hroziť nebude. Turci však úžinu zasypali krížovou paľbou, prehradili ju mínami a protiponorkovou sieťou.
Pri pokuse o rozhodujúci prielom v polovici marca Turci potopili tri britské lode. Vtedy boli už na konci so silami, nemali takmer nijakú muníciu. Admirál de Robeck to však nevedel a vydal rozkaz na stiahnutie z úžiny. Padlo rozhodnutie dobyť Dardanely vylodením expedičných zborov pod velením generála Iana Hamiltona.
Ich formovanie sprevádzal chaos. Pri zhromažďovaní jednotiek na gréckom ostrove Lemnos sa zistilo, že munícia je na iných lodiach ako delá. Celá výprava sa musela vydať do Alexandrie, kde náklad znovu usporiadali. Turci, ktorým velil nemecký generál Liman von Sanders, tak získali mesiac na prípravu obrany.
Cieľom invázie bolo obsadiť polostrov Gallipoli na európskom brehu úžiny. Oddiely z Británie sa 25. apríla vylodili na jeho južnom cípe pri myse Helles, 15 míľ severnejšie sa vylodil austrálsky a novozélandský armádny zbor.
Operácia musela pre nedostatok spravodajských informácií vychádzať z predpokladov. Nepresné údaje o pobreží zapríčinili, že Austrálčania sa vylodili o míľu severnejšie, ako mali. Turci ich tu ani nečakali, nepredpokladali, že sa vylodila na malej pláži pod strmými svahmi. Ich vrchol Sari Bair bol až štyri kilometre od pobrežia. Austrálčania sa naň nedostali včas, prví ho obsadili obrancovia pod vedením plukovníka Mustafu Kemala, budúceho zakladateľa moderného Turecka.
Na útočníkov spustili paľbu a zahnali ich späť na breh. Hamilton im nedovolil ustúpiť, a tak hneď prvý deň stratili 5000 mužov.
Podobne dopadol útok pri myse Helles. Briti síce za cenu veľkých strát obsadili pláže, strategickú vyvýšeninu Achi Baba sa im pre chaotické velenie nepodarilo dosiahnuť. Vylodenie sa zmenilo na statickú zákopovú vojnu, ktorá počas celého leta prinášala spojencom obrovské straty, ale žiadne zisky.
Situáciu nezmenilo ani augustové vylodenie na treťom mieste pri zálive Sulva. Ani tentoraz to spojenci organizačne nezvládli - utajenie bolo také dokonalé, že ani jednotliví velitelia nevedeli, čo robia iní.
V Londýne a Paríži sa začali ozývať hlasy, že invázia je zbytočným plytvaním síl potrebných na západe. Hamiltona nahradil generál Charles Monro. Ten odporučil evakuáciu, ktorú po osobnej inšpekcii schválil britský minister vojny lord Kitchener.
Aspoň evakuáciu v decembri a januári 1916 mohli Briti považovať za úspech. Nestratili pri nej ani jedného vojaka. Celkovo však spojenci prišli o 252 000 mužov. Turecké straty sa odhadujú na takmer 300 000.
Vylodenie na Gallipoli bolo jednou z najhorších operácií Dohody v 1. svetovej vojne. Neúspech veľmi poznačil dovtedajšiu Churchillovu reputáciu - odvolali ho z postu prvého lorda admirality. Vrátil sa tam až v septembri 1939.
